... ale začneme najprv správami z domova :) Dokončím teda ten československý klub.
Pôvodne sme tam mali ísť v celkom početnej zostave, ale nakoniec sme skončili len ja a Lukáš v autobuse smerujúcom ďaleko za mesto. Samozrejme, vôbec sme netušili, kde vystúpiť, tak som sa nesmelo spýtal vodiča, kde presne má zastávku v Burbanku. On samozrejme tiež poriadne nevedel, tak sa ma rovno spýtal, kam ideme, na akú ulicu. Keďže 25 Upfield Street mu nič nevravela, tak spravil vec úplne nevídanú -- zastavil autobus na krajnici, vytiahol spoza chrbta knihu s mapami a všetkými ulicami a nalistoval tam tú našu. Len čo ju našiel, tak nám iba povedal, že jasná vec, hodím vás tam a tak sme zastavili uprostred rýchlostnej cesty (čítaj: uprostred ničoho), vystúpili a rozmýšľali, ako sa vlastne dostaneme naspäť, keďže sme tú riadnu zastávku minuli :)
Našťastie hneď pri lese sme našli znak CS klubu Queensland, takže sme vedeli, že sme na správnej ceste. Opatrne sme vošli dnu, za stolom pár ľudí v zrelom veku, jemne našlapujeme, aby sme rozumeli, v akom jazyku sa bavia a hľa -- fakt že čeština! Tak sme a pozdravili, predstavili, sadli k nim za stôl a boli šťastní, že po ukrutne dlhom čase sme zrazu v domácom prostredí. Pod "domácim prostredím" si treba predstaviť kulturák, ako vystrihnutý z nejakej českej vesnice, kde sa čas zastavil. Áno, aj disko guľa :)
Dali sme si teda večeru (obaľovaný karfiol s tatárskou), jedno pivko a rozmýšľali, ako začať náš socializačný večer. Nakoniec, keď už sme mali asi polhodinu do odchodu, som si povedal, že nemám čo stratiť, a šiel osloviť takú skupinku pivo (a pod) popíjajúcich chlapov, vyzerali veľmi zhovorčivo. Akurát, ako sme vstávali, že ku nim ideme, nám pán Karel (o ňom o chvíľu) ponúkol, že nás vezme späť, ak s ním počkáme do záverečnej. Čo bola samozrejme skvelá správa, lebo sme sa nemuseli nikam ponáhľať a mohli v pohode pokecať s tými chlapmi. A to sa ukázalo ako nesmierne dobrý nápad.
Boli to väčšinou emigranti zo 70-tych a 80-tych rokov, takže už páni v rokoch, na penzii, užívajúc si života. Podozvedali sme sa zaujímavé veci, ako tu oni začínali, odkiaľ prišli, aký majú názor na ČR a pod. Jeden z nich nám kúpil aj ďalšie pivko, za čo sme boli samozrejme veľmi vďační :) Pravý zážitok sme ale mali až keď sa pobrali domov aj títo a ostal už len pán Boris, ktorého príbeh ste si mohli prečítať minule. On mal samozrejme milión bočných historiek, niekedy sme fakt zomierali od smiechu, strašný srandista a neskutočný optimista. Na tom človeku proste vidíte, akú dobrú dušu má. A je to evidentne aj veľmi zdraviu prospešné, pretože v jeho 75 rokoch vyzeral tak na 50, sotva nejaké šediny ste zbadali.
Domov nás viezol už spomínaný pán Karel, a to je emigrant s veľkým E. 85 ročný "dědek", ale plný života. Nielenže šoféruje, robí obsluhu na bare, upratuje, ale ešte je aj prezident toho klubu a riadi schôdze. Mimochodom, spomínate Láďu z Borisovho príbehu? Tak Karel je jeho brat, emigrovali sem v roku 1949, ako sa komunisti dostali k moci. Doslova sme sa cítili s Lukášom ako súčasť lekcie o histórii z nejakého filmu. Kupodivu, nie je to najstarší člen klubu, ten má 90 rokov, len už mu zrak dobre neslúži, takže nechodí už tak často.
Čo nás úplne odrovnalo, bol spôsob, ako sa sem pán Karel dostal: do Európy po vojne boli vyslaní ľudia z Austrálie, aby verbovali ľudí - pracujúcu silu, pretože tá v Austrálii chýbala. A prečo až do Európy? No pretože ani Austrália nebola svätá - do konca prvej polovice 20.storočia tam černosi či aziati mali zákaz vstupu. Áno, áno, Amerika nie je jediná. Takže Karlovi stačilo len prekročiť hranice a priplával si loďou, dostal hneď prácu (aj keď, samozrejme tam, kam ho poslali, žiadne vyberanie) a hurá začať nový život. Keď nás potom pán Karel vysadil v meste, tak sme sa s Lukášom zhodli, že tam musíme ísť aj v nedeľu, to mali výnimočnú schôdzu + obed, keď sme to tak dobre nakopli. Pán Boris nám ešte poslal krásne fotky z jeho víkendových aktivít (z toho ostrova) a príhovor do duše, nech si tu dávame pozor, ale zase na druhú stranu, pracujeme poctivo a vždy vystupujeme sami za seba. A napísal to perfektnou češtinou, aj po 30 rokoch.
V nedeľu sme sa tam teda ukázali opäť, teraz už za denného svetla, takže sme aj tušili, kde zhruba sme. Už to bolo samozrejme oveľa jednoduchšie, z videnia nás tam už poznali a pár ľudí už aj osobne. Prisadol si ku nám konzul pre ČR, síce hovoril anglicky, ale hneď, tak po americky, sa nás spýtal, či nechceme, aby nás predstavil ďalším ľuďom, tak my samozrejme, že jasná vec, a už sme mali "vláčik", od stola ku stolu. Nakoniec sme skončili pri takých dvoch manželských pároch, veľmi zaujímavá skúsenosť.
Mal som pocit, že obaja majú až príliš skresený obraz o ČR/SR, proste to videli až moc pesimisticky, všetko je tam naprd, nič sa nezmení, nová generácia sa naučila všetky svinstvá od starej atď. Samozrejme, v Austrálii je všetko super, hlavne tí ľudia, žiadni podrazáci, tá úroveň je tu niekde inde. A potom jeden z nich pustí historku, ako si požičal auto, len sa mu zdalo nejake špinavé, tak že si ho očistí takým smetákom. Ako ho tak dočistil, zrazu zistil, že ten smeták to auto brutálne poškrabal. Tak čo spraví pán čecháček, poučený austrálskou mentalitou? Ide do umývačky, nechá si tam auto vyčistiť a povie personálu, že žiada náhradu škody, veď sa pozrite, čo mu tá umývačka spravila! Dali mu nejaké peniaze, ale stále to nestačilo na nové nalakovanie. Čo ďalej? Dostal geniálny nápad -- auto opäť zašpiní, aby škrabance nebolo vidno a vráti ho tak. A keďže má filipa, tak ešte trvá na potvrdení, že to auto odovzdal v poriadku, hoci majiteľ mu vraví, že je to vysoko neštandardná vec, veď vidí, že auto je v poriadku. Takže tak. Presne kvôli takým vyžírkam sú naše krajiny v takých sračkách. Mal som čo robiť, aby som mu na túto jeho "šikovnosť" niečo nepovedal.
Ten druhý Čech, pražák, ten bol ako z učebnice. Príjemný, veselý, plný energie, všetko videl, všetko vie. Ale ako hej, naozaj bol srandista. On a manželka nás nakoniec hodili autom na zastávku, ale ako sa ukázalo, tá zastávka zase nebola až tak blízko hlavnej trasy, takže sme do mesta išli snáď 45 minút. Tesne predtým, ako sme s nimi odišli, tak nás zastavil Boris a vraví nám, chlapci, ak budete potrebovať niekedy auto, tak tu John z Chorvátska vám rád nejaké auto požičia. Tak len čumíme ako puci, poďakujeme a ideme.
Toľko naše zážitky z CS klubu. Celkovo by som to označil skôr ako CZ klub, slovenský vplyv tam bol naozaj minimálny, ani jedného Slováka som nevidel, taktiež jedlo, pitie - všetko české.
Čo sa týka soboty a dneška, tak to sme s Lukášom pracovali na našom novom projekte -- firme na čistenie a upratovanie. Založené je to na idei, s ktorou najprv prišla Soňa, ale bála sa šoférovať :) -- že najprv získame pár objednávok na čistenie, ktoré sú veľmi náročné na požiadavky (auto, business number, vlastné prostriedky atď) a potom tie požiadavky začneme plniť. To samozrejme vyžadovalo vytvoriť kompletne virtuálne resumé s popisom našich skúseností a referencí, všetko čistý fake. Keď to mohol dokázať Bill Gates, môžeme aj my. Samozrejme, náš plán nie je upratovať do zblbnutia, ale pokryť čo najviac rajónov, potom sa odpojiť od firiem, ktoré nás najali ako subkontraktorov a zarábať na seba. Ďalší krok bude najímanie nových ľudí, ktorých len budeme rozvážať a školiť a my budeme kasírovať 50 percent zisku. A výsledky sa dostavili takpovediac okamžite - už sme mohli mať na zajtra ráno prácu, len žiaľ, do rána nestihnem zohnať auto a kúpiť vysávač :) To som hlava, čo?
Ja som ešte popri tom pracoval na svojom "normálnom" životopise, kompletne som ho prekopal, skrátil na tri strany, spravil taký sexy, že som sa skoro do seba zamiloval, dizajnovo aj obsahovo, ak už toto nezaberie, tak do konca svojho pobytu v Austrálii robím toho upratovača. A ako na zavolanie, akurát dnes som našiel fantastický inzerát, priamo od firmy, žiadna personálka, tak stále je tu malilinkatá šanca ...
Apropo, personálka. Ja tých hajzlov asi fakt navštívim v ich úrade s motorovou pílou a nábytok nebude to, čo bude lietať vzduchom. V piatok, tesne pred odchodom do klubu, som ešte stihol nájsť a zareagovať na jeden fantastický inzerát, úplne zase ako pre mňa. Aj som išiel chlapíkovi okamžite volať, ale pozerám, že linka je zrušená. Hm. Tak mu napíšem mail, že sa uchádzam o túto pozíciu, ale sa mu nedá dovolať a ja by som si s ním tak rád pokecal o tomto jobe, lebo si myslím, že jeho klientovi môžem veľa ponúknuť. Tak on že to je také super, že som sa takto chcel aj telefonicky ozvať, že pozrie CV a dá mi vedieť ... a čo mi ten parchant odpíše? Bla bla bla, po porovnaní tvojho resumé s ostatnými a s jobom som prišiel k záveru, že zatiaľ čo niektoré kritériá spĺňaš, iné zase nie a ostatní áno. Keďže ja už ale nie som žiadny zelenáč a som poriadna vtírka, tak som sa ho na drzovku spýtal, že čo za presne kritériá má na mysli, viete, aby som sa prípadne do budúcnosti vedel poučiť, ja chudáčik nevzdelaný ... a jeho odpoveď: no, porovnal som, čo vyžaduje zamestnávateľ a čo máš ty v resumé a ostatní tam mali toho viac, čo môj klient požadoval. Ak vám môžem poradiť Miro, nabudúce si dajte záležať na tom, aby sa vaše resumé a popis práce zhodovali na 100 percent ... inými slovami: ak si v CV máte len to, čo ste robili a nie to, čo je logické že tiež viete / budete vedieť ťýchlo pochopiť, tak máte smolu. Laicky povedané, je síce super, že ovládate Office 2003, ale klient napísal Office 2007, takže v žiadnom prípade sa nedá čakať, že ste lepší kandidát ako ten, čo si tam rovno napíše 2007 ... skúsenosti, prax, šikovnosť, pracovné úspechy? Ale prosím vás, je tam predsa 2007. Za-bi-ť.
