Rozhovor ste už asi čítali, fotky som už na Facebook zavesil, práčka sa točí na plné obrátky, izba uprataná, ja najedený, teplo príliš veľké robiť niečo mozog namáhajúce na počítači ... a ešte nie je večer -- tým som vyčerpal zoznam asi všetkých výhovoriek, prečo nemôžem nič napísať.
Najprv si načrtneme situáciu v práci, pretože ja potrebujem nejaký písomný záznam o tom, čo som tu bol schopný/ochotný pol roka znášať, toto si sám sebe neuverím o pár mesiacov. Týždeň začal super, Alan za mnou prišiel a povedal mi, nech porozmýšľam, čo by som sa ho ešte potreboval spýtať, pretože budúci týždeň (od zajtra) bude týždeň a pol niekde v prdeli. Viac mi nebolo treba, začal som rozmýšľať, čo všetko som chcel "porobiť" v práci, ale nemohol som, lebo mi furt pozeral cez rameno, plánovať výlety počas obeda do okolia, no proste taká klasika, keď vám odíde šéf a ešte k tomu do pár týždňov končíte v práci aj tak.
S čím sa viaže udalosť, ktorá ma zase vrátila do reality, aby som náhodou nezabudol, v akej fasa firme to ja robím. Tí, čo ma poznáte, tak viete, že ja moc nerobím drahoty s tým, keď chcem dať výpoveď, prídem za šéfom, poviem, že nuda v práci, našiel som niečo lepšie atď, žiadne zbytočné tančeky. Vďaka čomu sa potom môžeme hocikedy stretnúť na pive a pokecať, lebo nie je dôvod na seba nepekne zazerať. Takže môj plán bol prísť aj za týmto šéfom a povedať mu (veľmi opatrne, tak po austrálsky), že tá práca stojí za hovno a ešte jeden mesiac a vpálim si tam šraubovákom do hlavy :) To, že tam nebude Alan, to bolo priam ideálne, lebo by nemohol nikto oponovať v štýle "Miro, ale veď ty tu aj tak hovno robíš" a inými nezmyselnými argumentami.
Už ostával len jeden deň, keď tu zrazu obaja (Alan aj najvyšší) využili príležitosť a stiahli ma na nejaký pokec o niečom, k čomu som samozrejme nemal totálne čo povedať, ale hlavne, že sme si potvrdili, akí sme super a potľapkali sa po ramene, že sa musíme stále zlepšovať. Čo by ešte nebolo to najhoršie. Najhoršie bolo, ako mi bolo niekoľkokrát zdôraznené, že ako im je jasné, že som tu stále (po piatich mesiacoch!) extremely new ale že nech nemám strach, oni si ma za tie roky dovzdelajú a naučia každému detailu o uzatváračoch a silnoprúdovej elektrine. Keď toto vraveli, ja som si len nad ich hlavami predstavoval stavbu svojej šibenice a ako prosím okoloidúcich, nech kopnú do tej bedne. Vtedy som pochopil, že nie je šanca odtiaľto odísť pri súčasnom splnení podmienok "dobrá referencia" a "zmienka o tom, že v ich firme nechcem zomrieť".
Vravel som to teda mojej ruskej učiteľke a jej manželovi, oni mi tiež povedali, nech mi to ani nenapadne povedať, že to musí byť niečo vzdialené a neovplyvniteľné typu "rodinné problémy s neurčitým dátumom vyriešenia". Takže ak vám náhodou dôjde pozdrav Get better soon od Noja Power, znamená to, že v mojom príbehu práve ležíte na smrteľnej posteli ;-)
No ale posuňme sa ďalej. Doma je teraz kľud, obaja psychopati predstierajú, že sa nič nestalo a všetko je úplne super. Dokonca prišli aj jeho rodičia (otec v jeden deň, mama a sestra v druhý...), och, to bolo sladkých rečí a úsmevov. Ja som mal samozrejme v paži a na otázku, či si s nimi neposedím pri BBQ som povedal, že moja polievka mi bohate stačila. Jo, mimochodom, čistotou posadnutá domáca objavila super zlepšovák - raz jej Paul zasral plech tak, že to už nešlo poriadne dole, takže aké si z toho vezmeme ponaučenie? Správne, že odo dnes pečieme na alobale a po každom použití tam dáme nový. Inak rodina po troch hodinách odišla a teraz majú krásny moment v obývačke len pre seba, mlčky tam sedia už druhú hodinu, on ťuká do mobilu, ona pozerá TV, so sweet.
Hm, Nemec sa sťahuje do Európy, takže meníme zámky a keď pôjdem preč ja, tak ich budeme meniť opäť.
Mimochodom, aj keď už má tento blog najlepšie časy za sebou, stále sem prichádzajú ľudia zo zaujímavými problémami, napr. hľadajú "fosforeskujúci sprej", "adellacall provizie ako to vyzera", "dostanem peniaze na top eleven" a môj tohtomesačný favorit "citáty workoholik nedobrovolny" (nemohol nájsť lepšie miesto!).
No nič. Poďme k udalosti tohto týždňa. Niekedy človek plánuje, aj si vraví, že ako dobre to vymyslel a nakoniec to dopadne aj tak úplne inak. Plán bol zhruba taký, že v stredu si dobre oddýchnem, naučím sa z knižky pravidlá cestnej premávky a vo štvrtok skočím s Michalom na úrad pre motoristov (kam sa sám odhodlávam už pár týždňov), spravím klikací test a oslávime môj um a provizórny vodičák u Peťa na bryndzových haluškách.
Realita bola zhruba taká, že som nestihol pozrieť v utorok nové seriály, takže som to spravil v stredu, potom som sa najedol a zhodnotil, že som najedený a ospalý, takže som šiel spať. Samozrejme, že vo štvrtok v práci som sa necítil ani omylom sviežo, tobôž nie na to, aby som si tam študoval nejaké ptákoviny o tom, kedy má auto A dať prednosť a kedy má zatočiť a bla bla, takže som veľmi nepresvedčivo každému hovoril, že nikam nejdem, nech so mnou nerátajú, že idem po práci spať a nikto ma z postele nedostane.
Samozrejme, len čo som si ľahol, tak mi zase zvonil telefón, tentoraz moja ruská učiteľka, že jej dcéra má v divadle predstavenie a že práve idú okolo Cannon Hill (blízko mňa) a že ma zoberú, ak chcem. Tak jasné, že vravím, že ani za prase, že ležím, som mŕtvy, ale ona furt že veď ma zoberú autom a stačí predsa v divadle len sedieť a je to super mega zaujímavé predstavenie a neviem čo. Tak nakoniec som privolil s poznámkou "ale o deviatej chcem byť doma", ona že kanéšno, paká a tak som teda šiel.
No... tá hra bola fajn, nechápem, ako mohla prísť na kombináciu takých haluzí, ale ako režisérka to zvládla super, herečka tiež super, takže dalo sa. Čo som ale nečakal bolo, že potom sa zrazu ocitnem v bare s pár pivami, učiteľkou, jej manželom, ich ďalšími ruskými známymi, ich dcérou - režisérkou a kompletným hereckým mančaftom za jedným stolom. Potom jedna z tých známych hovorí, či poznáme bar XY, že vraj je to najlepší bar v Austrálii, čo sa nám príliš nechcelo veriť, ale po troch pivách sa nikto nič ďalšie nepýtal a išli sme tam. Tam prišlo na rad 40% Ojzo (jeho austrálska verzia). Po tom, čo to manžel doniesol a povedal, že si nebol istý, či zobrať toto alebo verziu so 60% som mu povedal nech to do seba kopne a šiel som k baru ja ;-) Mimochodom, týmto som posunul svoju latku zase o čosi vyššie, s 65 ročným dedkom som shots fakt ešte nedával. Bol som rád, že som o jednej v noci vôbec trafil zastávku vlaku, kde mám vystúpiť.
Ako vyzeral piatok, to už asi každý zažil -- 5 hodín spánku, jazdenie myšou od jedného konca monitora k druhému, každých 30 minút prechádzka kamkoľvek sa dalo, len aby to človek zo seba nejako striasol a prežil do konca. Neviem ako som sa k tomu dopracoval, ale zrazu sa mi zdala úžasne zmysluplná aktivita klikať na ten online vodičský test. Keď som ho skončil asi štvrtý krát, stále so skóre okolo 26-7/30, tak mi napadlo, že prečo vlastne neskúsiť ísť do toho úradu dnes? Mal som cca polhodinu nadrobenú (ehem, povedzme, že skôr vysedenú) z predošlých dní a vedel som, že budúci týždeň sa mi tam aj tak nebude chcieť ísť. Nechal som teda bicykel v práci a vlakom sa zviezol do centra.
Dorazil som do toho úradu polhodinu pred záverečnou (4:30), vravím si fajn, toto sa ešte dá stihnúť, rýchlo vyplnil tú žiadosť a hurá za okienko po test. Tam ma ale teta zastavila, že kde mám akože rezidenčnú adresu? A je že sorry, neplatím žiadne účty, nemám nič, čím by som to mohol dokázať. Tak ma poslala do banky, tam sa vraj dá vypýtať potvrdenie o vlastníkovi účtu aj s adresou. Čo bolo síce pekné, ale a) banka bola tak 300 metrov odtiaľ a b) som tam mal ešte starú adresu. Ešte aj teta mi s typickou austrálskou slušnosťou povedala, nech už idem do prdele -- "Myslím si, že už vám dochádza čas, navrhovala by som vám prísť v pondelok". Ale koho by toto zastavilo, že? Zabehol som teda do tej banky, povedal tetke, že potrebujem zmeniť moju adresu (mohol som si tam vymyslieť čokoľvek, nič neoverovala) a potom že ešte potrebujem potvrdenie o tom, že je to moja adresa. Dostal som zaujímavý papier s nadpisom Your contact details a podnapisom For internal use only, not to be handed to customers, no ale ktože som ja, aby som to hodnotil?
Pozerám, 4:23 ... idem späť, nejdem? Ale jasné, že idem. O 4:29 som došiel do úradu, mávam na tetu už z diaľky s mojím novým papierovým prírastkom, vyhodnotila to ako postačujúci a nepriestrelný dôkaz o mojej identite, tak ma ešte zobrala. Ako ona začala ťukať tie údaje do počítača, tak mne dala (priamo za okienkom!) pero a papier a test, že chlapče, už to tu začni vyplňovať, nech nestrácame čas. Okolo mňa milión ľudí, zamestnanci už chodili domov, upratovačka tam čistila poličky, ... a ja som tam mal na stojáka v polospánku a bolesťou hlavy riešiť, či má prednosť traktor, chodec a v akom poradí, popri tom sa ma ona samozrejme pýtala na spôsob platby, posadila ma pre kameru, nechala ma elektronickým perom podpísať sa... Keď som mal asi päť otázok vyplnených, skončila aj ona, pozrela na môj test, asi ho vyhodnotila ako nie úplne stratený prípad a poslala ma ho dokončiť niekam do "lavice".
To už bolo tak 4:40, predo mnou ešte 5 otázok z dávania prednosti a ďalších 20 zo značiek a teórie. Z tej prvej kategórie som mohol mať jednu otázku zle, z tej druhej dve. Nakoniec som tam niečo zošmolichal, 4:49 odovzdal, ona zobrala šablónu a červené pero a zrazu len ... škrt, škrt, škrrrrrrt... všetko poprečiarkovala. Vravím si do prdeleeee, to snáď nie je pravda, ako som si mohol myslieť, že v takomto stave mám šancu??? Keď skončila prvú kategóriu, pozrie na mňa, povie "Hm, nie zlé" a začne opravovať druhú. Z čoho som sa dovtípil, že to asi boli správne odpovede. Nakoniec som mal zle len jednu otázku a to, že "Keď idete na kruhový objazd, kedy dávate smerovku vľavo?" -- tak logicky, keď idem vľavo, nie? No, nie. Keď z neho vychádzam. Takže po tom, ako ma vypustil strážnik z prázdneho úradu som o $160 ľahší, ale s povolením riadiť auto v prítomnosti ďalšej osoby, ha! O rok môžem zažiadať o plnohodnotný preukaz, to potom musím ísť aj na praktické skúšky ... mne sa ten sen o riadení nejakého športiaka naprieč Austráliou asi fakt splní, stačí mi len nájsť nejakého bezďáka - bývalého vodiča ako dozor ;-)
