Firemná idylka

Z času na čas sa ma ľudia pýtajú, že čo ja mám furt proti tej mojej práci. Je to pre mňa vždy ťažké zhrnúť, pretože samozrejme najradšej by som povedal, že je to to, že tam musím pracovať, ale to som už musel aj predtým niekde a frustrácia takýchto rozmerov sa tam nikdy nekonala.

Hneď na úvod si ale vyložme karty na stôl - to, že ja som profesionálny flákač a chronický sťažovateľ na všetko od pracovnej doby až po teplotu vody v umývadle (minule som túto moju životnú filozofiu vysvetľoval jednej Austrálčanke, povedať, že som ju tým ohromil by bolo asi možné len v prípade, keby sme ako mierku ohromenia chápali vytreštenosť jej očí), to vie asi každý, kto ma pozná. Keďže ale nikto mi ten milión eur, ktorý som si vyčíslil ako sumu na prežitie do konca života, dať nechce, tak musím pracovať a keďže ja som zásadový človek a nepoľavujem zo svojich životných filozofií, tak musím byť v práci aspoň trocha šikovný, aby som každú pripomienku mohol zabiť niečím v štýle "... ale kód funguje dobre, nie?". Áno, takto prežívam posledných 10 rokov na trhu práce ;-) Tým chcem len povedať, že hoci škrípem aj teraz v práci zubami, vždy sa snažím odvádzať prvotriednu robotu, čiže to nie je tak, že tam hovno robím a oni mi posielajú prachy, je to seriózna drina, nesmierne vyčerpávajúca.

Dnes ale nastal už fakt zlom, kedy som sa definitívne rozhodol, že po januári tam už robiť budem asi len v prípade, že mi bude hroziť hladomor. Ako som už naznačoval minule, ja chápem, že takýto kolos musí byť riadený pravidlami, certifikátmi, kurzami o bezpečnosti atď, ale prečo do tejto šaškárne sme zaťahovaní aj my ako vývojári, to ide úplne pomimo moje chápanie. Takže pár príkladov, ako robiť vývojárom zo života peklo.

Brať všetko smrteľne vážne

Keď som tam nastúpil, tak jedna z vecí, ktoré som musel absolvovať (okrem toho zacvičovania s testermi :)) bolo školenie o BOZP, požiarnych pravidlách atď. Akože OK, asi to káže zákon, takže sa tomu nedá vyhnúť. Ale spraviť z tohto hodinovú prednášku, tak to bola fakt smrť. Čiže žiadne že "chlape, vás to samozrejme až tak netýka, hasiaci prístroj je tu, hlásenie o zranení sa robí takto, východy sú hentam", nene, pekne powerpoint prezentácia a so smrteľne vážnou tvárou mi chlapík hovorí o všetkých certifikáciach a o tom, aká sme super firma a ako sa staráme o hento a tamto a milión paragrafov a citácii... Samozrejme, všetko krásnou indickou angličtinou, niekedy som fakt netušil o čom sa bavíme ani len približne. A potom som sa dozvedel, že on je tu zamestnanec na plný úväzok. Vtedy som vedel, že o tomto človeku ešte  budem počuť.

Informovať o každom prdnutí vo firme

Napríklad prijmeme nového obchodníka alebo niekto je povýšený na vedúceho ... to príde najprv email od najvyššieho šéfa, že "v najbližších dňoch oznámim zmeny na pozíciach XY" ... potom príde od neho email, že "zablahoželajme spoločne YZ k jeho/jej novej pozícii" ... a potom sa spustí lavína (samozrejme reply all) mailov typu "Super Ashley, gratulujem!", "Gratulujem k ťažko získanej (?) pozícii!", "Určite sa ti bude super dariť!!!" a milión ďalších variácii. Samozrejme, nikto od vývojárov netuší, o koho ide, tak len v tom Outlooku vidím každých 30 sekúnd blikať nový email. A potom ... potom šéf pošle to isté s iným menom a kolotoč sa začína odznova. Ide niekto na materskú? Samozrejme To: All a najprv sa rozlúčiť, potom poďakovať "za to množstvo darčekov od vás všetkých" (wtf?) a na záver ešte poslať tretí email, že ak jej chcete napísať, tu je súkromný email.

Alebo bežne chodia maily typu "kto ujebal kliešte z produkčného???" (OK, toto som trochu prispôsobil na slovenské pomery ;)) a potom o dva dni príde email, že OK, kliešte sa našli, ale potrebovali sme ich včera, thanks anyway.

Mať za adminov majstrov šikany

To, že som hneď v prvý týždeň stiahol na firemný net 16 GB a prišli ma za to mierne povedané napomenúť, to tu nikomu nevyčítam, kto mohol tušiť, že jedna z najbohatších spoločností v Queenslande má Internet limitovaný mesačnými kvótami. Ale keď mi prišiel email s kópiou na mojich nadriadených, že prečo mám nainštalovaný program X, Y a Z a načo ich potrebujem a nech sa preukážem, že mám na ne licenciu (samozrejme, všetko dostupné appky), tak som si myslel, že sa mi sníva. Samozrejme, máme blokované všetko od Facebooku až po úplne náhodné stránky, vždy s veľkým bannerom, že je to proti firemných predpisom, niekedy úplne mimo, to potom len človek vidí, že Classification: pornography (na stránku o českej linux scéne) a rozmýšľa, či ho za toto môžu vyhodiť, ak dá "Ignore for now".

Založiť si firemný časopis

... ktorý vyzerá štruktúrou asi nasledovne: veľké logo firmy a pod ním naša misia. Samozrejme, klasický manažérsky blábol, poskytovať super služby spokojným zákazníkom, také čosi. Potom fotky nových zamestnancov. Na dva odstavce profil zamestnanca z produkčného -- čo robí, kde, kedy, ako dlho, úplne to hltáte slovo za slovom. Otočíte stránku a tam trojstranový rozhovor s ďalším zamestnancom, tentoraz (náhoda, náhoda) z marketingu. Takže plno žvástov o tom, ako oni vlastne držia firmu pri živote a bez nich by si ani koala neprdla, proste super, že ich máme. A keď spomeniem, že "reportéra" robil môj najvyšší šéf - workoholik, tak si vieme urobiť predstavu, v akom uvoľnenom duchu sa to nieslo. Posledná strana - firemný večierok bude vtedy a vtedy, všetci prísť v obleku a vhodne sa túto udalosť roka pripraviť (niečo mi hovorí, že tým asi nemal na mysli alkohol, na fotkách z minulého roka som narátal sedem pív... dokopy).

Porady o dianí vo firme mať za zatvorenými dverami

To najlepšie na záver. Z nejakého dôvodu vedenie usúdilo, že informovať zamestnancov osobne (hoci len napr. na báze vedúcich jednotlivých oddelení) by asi bolo moc zbytočného tliachania, ktoré by sa dalo radšej stráviť prácou, tak máme vždy raz za mesiac porady bez nás, kedy sa vždy len dozvieme výsledky v obežníku, ktorý je následne poslaný a tvorený presne tým istým Indom, o ktorom som sa zmieňoval na začiatku. Aspoň to vysvetlilo jeho náplň práce, čo mi bolo dovtedy záhadou. Vypichujem niektoré body z obežníka, prisahám, že som nič neprikrášlil ani nepozmenil pri preklade:

• V júli 2013 boli zaznamenané tri incidenty: ... zamestnancovi sa zapálila nehorľavá vesta pri nastavovaní parametrov. Komisia zhodnotila, že treba kúpiť kvalitnejšie vesty pre pracovníkov v produkcii. ... uzatvárač rady RC10 spadol dole z poličky. Vyšetrovanie preukázalo, že dôvodom bola zlomená skrutka na zadnej stene prístroja.
• Neil a Khanh pracujú na novej politike predpisovania okuliarov pre zamestnancov.
• Ahsley zorganizovala masové nahradenie toaletných dosiek novými a pridanie neónových žiaroviek do každého WC.
• Syed a jeho žena boli nedávno požehnaní novým dieťaťom. Peta zorganizovala poslanie kvetín pre jej ženu.
• Quynh potvrdila dátum vianočného večierku. Rabiul (to je ten Ind!) navrhol, nech sa zorganizuje súťaž o najlepšieho pracovníka a Neil navrhol, nech vedúci každého oddelenia nominuje svojho najvýkonnejšieho zamestnanca a ten bude následne poctený oznámením tejto skutočnosti pred všetkými na večierku.
• Nové číslo firemného časopisu zožalo ohromný úspech, ale Neil navrhol, aby boli v časopise profesionálnejšie fotografie nových zamestnancov (pravdepodobne tie, ktoré nám firma vyhotovila na kartičky nie sú dostatočne profesionálne)

Tak a teraz si predstavte, že v takomto motivujúcom prostredí trávite 8,5 hodiny denne, robíte prácu, kde aj najmenší preklep môže mať fatálne následky (povedané technickým slovníkom: celý systém sa rozmrdá) a každý sa vás pýta, prečo v tej firme nie som šťastný :)

Ale ktovie, možno som len 10 rokov žil v nejakom vákuu, a toto je bežná pracovná prax.

Vtip na záver (sorry za vulgárnosť, ale sedí to ako riť na šerbel):

Jožko: poďme sa hrať na kokotov!
Jurko: a to sa ako hrá?
Jožko: oblečieme si firemné tričká a pôjdeme v sobotu do roboty!

V nedeľu prvého septembra sa vidíme všetci vo firemných tričkách na akcii Bridge To Brisbane ;)

U lekára

Dopíjam tu ešte čaj, tak napíšem pár riadkov o mojej poslednej skúsenosti než si pôjdem ľahnúť. O štvrtej popoludní.

Ako som sa k tomuto stavu dopracoval? Jednoducho. Po tom, čo som hrdinsky ustál nejakú podivnú chrípkovú vlnu v našej firme (takmer každého v kancelárii to skolilo, ja som hrdinsky chodil do práce celý čas a vyležal to cez jeden víkend; alternatívny výklad tejto situácie môže byť ten, že ja ako zdroj som to už mal len vo výbehu zatiaľ čo všetci naokolo to odo mňa chytili naplno :)) som už aj začal pomaly prepadávať sebaklamu, že v tej Austrálii naozaj funguje aj to zdravie lepšie, žiadne že ide zima, ide zápal pľúc, to bol taký môj každoročný rituál.

V stredu tu bol sviatok (to by bolo na samostatný odstavec až dva, čo je to za pakáreň, ale čaj sa míňa, chápete), tak sme s Lukášom išli znova na Gold Coast naháňať veľryby, pretože na prvý raz sme ich teda veľa nevideli a v letáku bolo, že ak neuvidíme veľryby, môžeme prísť znova. A tak sme prišli. Ono aj o tej prvej návšteve by sa dalo všeličo popísať, ale opäť, čaj. No takže v stredu tu bolo krásnych zimných 29 stupňov, ideálne na rodinnýpoznávací výlet. Veľryby sme videli, fotky spravili, domov sa načas dostali... tak v čom bol problém? Problém bol paradoxne v tom, že autor tohto blogu sa neriadi vlastnými radami a v tomto zimnom dni si nedal v autobuse šál a sveter, ale ľahkovážne si dovolil sedieť len v tričku celých 15 minút. Na druhý deň sa dostavil starý známy pocit škrabania v hrdle a ja som sa modlil, nech to prežijem do víkendu a snáď opäť vyležím. Nevyležal.

V nedeľu som (s istou satisfakciou, že si môžem minúť svoje nahromadené dni na osobné voľno, nemýliť s dovolenkou, lebo fakt som sa bál, že mi to prepadne -- na pohreb či svedčiť k súdu som sa fakt nechystal) napísal do práce, že idem v pondelok (dnes) k doktorovi a že nech si nemyslia, že to za deň rozdýcham, že o to som sa snažil celý víkend. Pozrel som si teda dve najbližšie kliniky (silné slovo, o tom neskôr), čo to zhruba bude stáť a ráno tam zavolal. Začínalo sa to dosť sľubne, aj keď samozrejme autobus ma odviezol úplne inam než deklarovala stránka Translinku, ale tentoraz v môj prospech, takmer pred kliniku. Vyplnil som vstupný formulár, chvíľu posedel (bol tam vlastne len jeden Aborigénec /áno vážení, takto sa to povie spisovne ;)/ a pár matiek s deťmi) a zavolala ma taká aziatka, ktorú by ste si v pohode pomýlili s tými slečnami na recepcii, pretože nič z jej oblečenia ju ako doktorku neidentifikovalo. Nevravím, že je na tom niečo zlé, ale celkom ma to prekvapilo. Taktiež tá ambulancia, snáď až na to lehátko, príliš naše ambulancie nepripomínala, ani veľkosťou, ani vybavením. Takže deti, len pekne pindajte na naše zdravotníctvo aj naďalej, to čo dostávame my zadarmo a to, za čo som si tu ja platil bol teda dosť drsný rozdiel a nie práve v prospech tejto kliniky.

Dosť som bol zvedavý, že ako sa bude nasledovná procedúra líšiť od našej, taktiež s akou diagnózou príde, pretože ako som spomínal, ja som v zapálených hrdlách, prieduškách a pľúcach ako doma, takže už som vedel pohľadom do zrkadla, že toto sa čajom nefixne. No. Ehem. Najprv také klasické otázky, že či som na niečo alergický, či niekto z rodiny má nejakú chorobu a tak, takže to sme v pohode rýchlo absolvovali. Popísal som jej príznaky (mierna teplota, občas kašeľ, to hrdlo), snažil sa zdôrazniť pôvod (autobus - klimatizácia), ale tu som si fakt nie istý, či ma pochopila, pretože to okomentovala slovami "áno, v autobuse môže človek kadečo chytiť", ale OK. Zmerala mi ešte raz teplotu, v uchu :), "Hm, 37.4, to je taká normálna teplota" (zrejme tu to skutočne normálna teplota je), potom mi zhruba zhrnula, z čoho to človek môže mať (popravde príliš som tomu nevenoval pozornosť, jednak ja viem, z čoho to mám a druhak tam až príliš často žonglovala s vírusmi, baktériami a bunkami, takže som sa po čase aj tak stratil), vravím si, napíš mi už tie ATB a môžeme si ísť obaja po svojom.

Začala teda tým, že obvykle to ľuďom stačí vyležať, zobrať Panadol, nejaké vitamíny... a ešte sprej do hrdla, na úľavu bolesti. Mňa to hrdlo zase až tak nebolelo, ale vravím si, OK, skúsime. Takže už len čakám, kedy tam dopíše tie ATB a ... nič. Pýta sa, že či mám ešte nejaké otázky. Tak som na ňu chvíľu pozeral, rozmýšľal, ako sa čo najslušnejšie spýtať, či už počula aj o niečom vážnejšom ako prechladnutie ... tak mi napadlo sa spýtať, že čo ak by to náhodou neprešlo za pár dní, viete, ja mám taký pocit, že by to mohlo byť aj niečo viac ako chvíľkové prechladnutie ... a ona že ahá, no vlastne áno, niekedy, ale naozaj len niekedy, tak zhruba v 10% prípadoch sa môže ukázať, že to má práve niečo s tými vírusmi a že potom už to treba seriózne liečiť, antibiotiká a tak, počuli ste už o nich? Ale ja osobne preferujem ich nepredpisovať, lebo veď viete, obvykle, pri tých zvyšných 90%, to netreba. Uhm. Aha. No tak to mi naozaj odľahlo. Nakoniec mi ich teda predpísala a ja som šťastný vypadol. Ešte som sa jej spýtal, kde tu majú lekáreň, kilometer odtiaľto, hm. Naozaj sa oplatilo ísť do toho bližšieho centra na prehliadku (to vzdialenejšie sa nachádzalo tam, kde tá lekáreň).

Ešte v krátkosti, ako tu funguje zdravotníctvo: každý je poistený v jednej štátnej poisťovni, ktorá sa volá Medicare. Keď idete k doktorovi, tak v hotovosti zaplatíte za prehliadku (ktorej dĺžka sa mimochodom vyhodnocuje, ako som vstúpil do ambulancie, tak doktorka spustila časovač, ktorý som celý čas mohol vidieť) na recepcii a dodatočne (!) si môžete nárokovať časť výdavkov naspäť. To isté platí aj v lekárni, predpísané lieky (presnejšie: lieky iba na predpis) hradí čiastočne Medicare (tu už sa to robí nejako automaticky, netreba nič dodatočne dokladovať), bežné lieky (aj keď ich doktor predpíše) idú za plnú cenu. Suma sumárum, 20 minútová prehliadka, jedny ATB, Panadol a sprej do hrdla - cca $90, z ktorých uvidím naspäť tak tretinu. Ešte stále sa niekomu zdá tých našich niekdajších 20 SK ako neľudský poplatok za zdravotnícke služby?

Kvôli objektivite dodávam, že toto asi nebude obraz všetkých kliník v Brisbane, ja som sa len ulakomil na tú najbližšiu a ešte plne privátnu. Verím, že existujú aj profesionálnejšie kliniky, možno dokonca štátne.