Melbourne edition

Áno, tak je to vonku, už vieme, prečo je príspevok do blogu až dnes. Aby tie nadpisy boli do série :)

Druhý dôvod je ten, že celý týždeň ubehol až podozrivo rýchlo, takmer si nepamätám, čo sa vôbec dialo. Ale tak skúsim, v skratke. V piatok som šťastne doletel do Brisbane, pohodovým tempom išiel na ten "záchodový" pohovor, s tým, že teda tá pozícia nič extra, ale nemôžem si príliš vyberať (bol to koniec koncov môj druhý pohovor v Brisbane a štvrtý celkovo, ak rátame tie dva v Sydney).

Prišiel som teda tam, usadili ma, vravím si, aká čudná personálna agentúra, dokonca dvaja sa so mnou chcú rozprávať, to bude fakt husté. A zrazu jeden z nich začal rozprávať o histórii ich firmy a na čo sa zameriavajú, vravím si WTF, načo mi preboha toto rozpráva o ich agentúre, to chce akože urobiť dojem alebo čo? Zhruba po desiatich minútach mi došlo, že ja nie som na pohovore v agentúre, ale v reálnej firme. Tak ale uznajte, Global X, čo je preboha toto za meno ??? (toto mi primenulo jeden cool vtip: Milý Santo, chtěl bych nové kolo, PlayStation, vláček, G.I. Joes, psa, buben, koně a trumpetu. Francis. ... Milý Francisi, kdo dneska dává dětem jmeno "Francis"? Vsadil bych se, že jsi teplouš. Nedostaneš nic. Santa).

Ehem, kde sme to prestali. Aha, no tak po tom, ako som sa prebral, mi bolo aj trochu ľúto, že som ignoroval všetko, čo hovoril, lebo som si myslel, že sú to len také kecy. K predmetu ich činnosti sa totiž už ani jeden z nich potom nevrátil. Nuž ktovie, CIA to snáď nebola. Každopádne sa ma pýtali strááááášné blbosti, miestami som mal nutkanie im povedať, že chlapi, nudíte ma k smrti, ale zo všetkých síl som sa snažil pôsobiť seriózne a nadšene, ale zrejme mi to až tak skvele nešlo, pretože povedali, že sa poradia a dajú mi vedieť ešte v to popoludnie a kto číta tento blog dlhšie, tak vie, že žiadne "toto popoludnie" sa už nekonalo :) Ale aspoň som si povedal, že už si fakt musím vygoogliť, čo je to ten SCRUM a agile development, keď sa na to všade pýtajú, mám také zlé tušenie, že odpoveď "to sú tie metódy vývoja pre priemerných a neschopných programátorov" nebolo presne to, čo chceli počuť. Každopádne som bol rád, keď som odtiaľ vypadol, dva dni som takmer nespal a nejedol.

V nedeľu sme išli klasicky upratovať, na druhý raz to bolo lepšie jednak preto, že sme zarobili o čosi viac (nemuseli sme platiť policajnú previerku) a druhak preto, že sme už vymákli čo a ako čistiť, napr. že je úplná blbosť sa piplať so všetkými trubkami, proste sa to bleskovo prejde prachovkou, kde sú čmuhy tam aj handrou a ide sa ďalej. Detto zrkadlá, žiadne že každé jedno odhora dole - tu čmuha, tam čmuha, dovi dopo. Vďaka tomu sme spravili tri posilovňe za menej času ako keď sme minule robili len dve. Šéf bol tiež spokojný, už sa ma nepýtal, či som happy, už len uznanlivo pokyvoval hlavou.

V pondelok som mal zase jeden z tých telefonických dní, akokoľvek neuveriteľne to znie, tak niektorí HR agenti po mne chceli vyplniť nejaké technické dotazníky a kvízy, neskutočné. Plus sa mi podarilo dohodnúť aj jednu pozíciu v Brisbane v mojom obore, čo je zázrak sám o sebe. O tejto pozícii až o chvíľu.

Kupodivu sa mi podarilo zarobiť $200, Soňa len tak z fleku na Airtaskeri vymákla nejaké programátorské zadanie (ja už som na Airtasker po tom, čo mi snáď piaty človek po akceptovaní mojej ponuky prestal z ničoho nič odpisovať, zanevrel) a normálne to vyšlo. Mohol by som sa tu rozpísať o tom, aké je to peklo teraz tie prachy dostať z Paypalu, ale nemá to cenu. To ich heslo "PayPal is the most loved way to pay and get paid" je výsmech všetkým ľuďom, ktorých za tie roky mučili ich despotickými praktikami. Ale chlapík bol s prácou spokojný. On je tiež prípad, o C-čku nevie ani prd a on si myslel, že snáď len tak rozchodí nejaké SDK-čko od vlády na platobné terminály či čo, jedným slovom - humus a masaker na rozbehanie aj pre mňa, nie to ešte pre človeka, ktorý má na LinkedIn-e pozíciu "support engineer".

Sakra, strana napísaná a ja som ešte o Melbourne ani nezavadil. Ale ten vtip bol dobrý, že jo. No čiže hej, na stredu som si dohodol pohovor, a to celkom šikovným spôsobom, dopoludnia pokec v agentúre a popoludní už rovno aj v tej firme. Popravde netuším, k čomu bolo dobré ísť do tej agentúry, možno chcel ten chlapík vidieť, či sa my z východnej Európy aspoň vieme obliecť, normálne mi aj do mailu písal, nech sa slušne oblečiem a vyleštím si topánky :) Takže klasika, deň predtým som pozeral, kam vlastne idem, poznačil si pár ulíc, nastavil budík na 4:30 a hurá smer Melbourne.

Keď som vystúpil z lietadla, tak som skoro na mieste zinfarktoval, nebyť týždeň dozadu v Sydney, tak ma tam prisahám ešte kriesia. Predstavte si, že vystúpite v Melbourne, idete po chodbe a prvé čo nájdete na stene chodby je obrovský plagát "Where is what on Sydney airport?" aj so šipkou "You´re here". Presne taký, aký som videl v Sydney pred týždňom. What. The. Fuck. Ja som zostal stáť na mieste ako kameň, mozog v prdeli, nedokázal som pochopiť, ako by sa niečo také mohlo stať, veď predsa som sa pozeral z okna, veď mi predsa oskenovali letenku, veď tam predsa bolo Melbourne !!! Ďalších desať minút som sa zbesilo snažil nájsť nejaký východ, len aby som sa na vlastné oči presvedčil, že nepoznám nič z toho, čo je vonku. Nakoniec to vyzeralo (ale istý som si bol, až keď som sa dostal do centra) dostatočne neznámo, jediné logické vysvetlenie, ktoré mi hlava vedela ponúknuť bolo to, že je to chodba k pravidelným letom do Sydney a chceli takto pomôcť ľuďom sa zorientovať po prílete do Sydney, ale väčšiu blbosť si snáď ani neviem predstaviť.

Pohovor v personálke zbytočné riešiť, ale tá firma bola celkom prima. Samozrejme, sídlo totálne v paži, takže som tam šiel zase tak hodinu, ale našiel som to bez väčších problémov. Zobrali to dosť seriózne, nielen personalistka, ale aj dvaja programátori, žiadne lamy, fakt bolo vidno, že sa vyznajú, tak tam do mňa súkali rôzne testy a kvízy a otázky a kresby, celkom sranda. Po skúsenosti s Red Hatom som už trochu opatrnejší na optimistické predpovede, hlavne preto, že aj keby som prešiel týmto sitom, tak ešte po mne budú chcieť spraviť aj nejaký online IQ/psycho/analytický test a všetci si vieme predstaviť, že taký ksicht ako ja im tam vie povypĺňať fakt nečakané odpovede. Takže uvidíme, agent samozrejme hneď veľmi zvedavý, či ho provízia neminie, je naozaj krásne, ako vás nosia na rukách, keď ste ich zlaté prasa :)

Samozrejme, aby sme kopírovali scenár zo Sydney do bodky, tak mi čo? Niekto volal z Brisbane. Ja som bol akurát vtedy v lietadle, takže som si našiel len odkaz (neuveriteľné, môj prvý Brisbanský odkaz v odkazovke), len som išiel na tie pohovory, tak som nemal moc času. Ako som ale skončil v tej agentúre, tak si vravím, tentoraz to premyslím, nie že to zase poseriem ako minule a skončím na záchode. Ako som ale bol v tej agentúre na záchode :), tak si vravím, že tu je tak krásne ticho, nikto tam nechodil, sakra, sakra, lákavé. Ale nie, povedali sme žiadny záchod, takže skúsime na chodbe. Tá ale bola príliš malá, plus keby ma tam vymákol niekto z tej agentúry, tak by bolo asi mierne trápne, keby zistili, že si tam vybavujem hovory ku konkurencii. Tak vidím, že požiarny východ na schody, perfektné, kto už len chodí po schodoch, že?

Ako som ale zišiel trochu dole po schodoch, tak som si uvedomil, že sa to tam dosť ozýva, lebo to schodisko bolo samozrejme dosť úzke a z betónu. Idem teda späť a čo? Dvere sa dajú otvoriť len z druhej strany, áááá ... No nič, skúsim ten telefonát, možno to nebude také hrozné. Hm. Asi po piatich minútach mi chlapík vraví, že či mu nemôžem zavolať z iného miesta, že mi nerozumie ani trt, lebo sa to tam strašne ozýva. Horko ťažko som sa z tej budovy vôbec vymotal, našiel som také námestie, ani dopravu až tak nebolo počuť, OK, skúsime znova. Chlapík bol už šťastnejší. Po chvíli ale začalo dosť fúkať a on že: preboha, to kde ste, veď v celom Brisbane je totálne bezvetrie?! Uhm, no, viete, je to taký veterný ... veterný ... kút :) Takže asi za takýchto podmienok sa mi podarilo zistiť, že on je z firmy, kam som samozrejme tiež posielal životopis predtým a kde sa mi samozrejme neunúvali ani ozvať. A zrazu, s pár úpravami, som už úplne vhodný kandidát. Takže musím letieť zajtra naspäť do Brisbane, presne ako minule zo Sydney. Inak haluz, po prvý raz sa ma niekto pýtal na potvrdenie vzdelania, fakt som zvedavý, kde ja teraz vykopem preklad môjho diplomu, mám to niekde na Slovensku založené (áno, opäť jedno z tých horších rozhodnutí).

Bolo teda rozhodnuté, žiadna prehliadka mesta, žiadne flákanie, v štvrtok musím byť späť, takže som si musel kúpiť letenku. Opäť, poučený krízovým vývojom z minulého týždňa som si to teraz premyslel a pohľadal miestnu knižnicu, veď tam musí byť internet zadarmo. Nechcelo sa mi zdĺhavo vypytovať na podmienky wireless pripojenia, takže som len sadol za počítač s nápisom "free internet" a hurá do kupovania letenky online. Asi tak v polovici som si všimol, že to nie je "free internet" ale "free internet, 15 minutes max", čo v praxi znamenalo, že ak mi to napr. počas komunikácie s platobným serverom zdochne, tak by sa mohlo stať, že prachy mi to odráta, ale letenku nezarezervuje. Takže som ako zmyslov zbavený rýchlo namlátil všetky údaje, číslo karty, meno, adresu, číslo ponožiek, počet štetín na zubnej kefke atď a modlil sa, nech mi to prejde. S úľavou som to stihol s 20-sekundovou rezervou a potom si prečítal nápis "terminals with longer internet access are located behind the corner". Naozaj dúfam, že som to tam vyplnil dobre a ráno mi nepovedia, že pán Kropáček, ale veď vy máte let na Taiwan :)

Keď som išiel na pohovor do tej firmy, tak mi volal ďalší človek z Brisbane, môj "kámoš" Rom, ktorý mi hovoril, čo všetko narvať do životopisu, celý nešťastný, že čo sa to len stalo. Že mu volali z NOJA Power Switchgear, že oni tam už môj životopis majú a vtedy mi docvaklo, že nielenže Noja je tá svinská spoločnosť, ktorá tiež len pozerá na kľúčové slová, ale že oni si najali ešte aj agentúru, paralelne k svojmu hľadaniu, a ja som, keďže mi Rom nikdy neposlal email s popisom, za koho vlastne kope (určite mi to hovoril, ale keby ste počuli, ako oni hore uvedenú spoločnosť čítajú, tak by ste pochopili), to mal vlastne otvorené na dvoch frontoch (čo je proti pravidlám agentúry). Takže Rom celý nešťastný sa musel svojej provízie vzdať. Osobne ma to aj celkom mrzí, pretože jednak je pravda, že mi fakt dal pár tipov a druhak som chcel vidieť ako sa budú tváriť, keď im poviem, že ma mohli prijať už dávno a bez HR agentúry. Z toho všetkého tiež vyplýva, že v Brisbane bojujem stále len o tú jednu pozíciu. Tak som fakt zvedavý zajtra.

Z mesta som videl asi toľko, koľko zo Sydney, rozmýšľam, ako by som ho v skratke popísal. Veľa razy som čítal, že Melbourne je také európskejšie, ale čo ja viem ... nemôžem povedať, že by som tu niečo špeciálne videl, dokonca ani fakt, že je tu najviac Grékov hneď po Aténach sa nejako výrazne neprejavil. Videl som dosť veľa Indov, potom klasika aziati. Mesto je oveľa kompaktnejšie oproti Sydney, centrum je zhruba rovnako veľké, myslím, že obe mestá nie sú až také obrovské, že drvivú väčšinu obyvateľstva tvoria tie domečky naokolo, hlavne pri Melbourne to bolo krásne vidno z lietadla, siahodlhé zástavby kam len oko dovidelo. Neviem, či je to tým, že už som bol v Sydney, ale nejako vo mne Melbourne žiadne špeciálne dojmy nezanechalo. Jediné, čo mi utkvelo v pamäti bolo to, ako sa tí ľudia tvárili - v metre, na ulici, ... všetci mi prišli takí ... uťahaní, frustrovaní, decká klasika mlátia do Facebooku v telefóne, dospelí len tak zírajú do prázdna, ... tak neviem, či je to pre nich bežné, v Sydney som tento pocit nemal. Ráno tu bola seriózne zima, asi po prvý raz, čo som v Austrálii zažil slnko a zimu naraz. Budovy a stavby v pohode, ale ako vravím, žiadny špeciálny moment si nevybavujem ... ale možno som len išiel nezaujímavými trasami. A hej, ľudia sa aj tu obliekajú ako ľudia. Jo, predsa jedna vec -- videl som listnaté stromy, žlté listy! Ja neviem, či som to len v Brisbane nejako automaticky prehliadal, ale zrazu som zostal čumieť na ten dub ako teľa na nové vráta, úplne fascinujúci pohľad, jesenné lístie.

Teraz som klasika na hosteli (tak, tak, krivoprísažník som), plno zasraných Nemcov, ale aj dosť drsné ceny, v Brisbane som platil 15 dolárov za týždeň internetu, tu platím 10 za štyri hodiny (!). A to mali na stránke, že "wireless pripojenie 24/7, pre majiteľov vhodných zariadení", úplne to z toho vyplýva, že je to platené, parchanti. Tentoraz som sa poučil, išiel som si aj niečo kúpiť, zlacnené žemličky a cestovinový šalát à la študentské časy. A jedno jablko. 7 dolárov v ťahu a ráno vstávam o piatej na lietadlo.

Sydney edition

Komu sa nechce čítať, nemusí, ja koniec koncov tiež nemusím písať, ale píšem, lebo sa nudím. Takže kto sa nudí, nech číta, nie je to hanba.

Momentálne som v hosteli v Sydney, čakám na zajtrajší ranný let do Brisbane a je to samozrejme preto, lebo, ako sme koniec koncov všetci tušili, sa veci vyvinuli nie úplne podľa plánu. Teda, plánu, to by tu najprv niekto nejaký plán mať musel.

Zoberiem to tak rad za radom, okej? Okej. Včera na poludnie som mal dohodnutý prakticky len jeden pohovor, o tretej popoludní, čo uznáte celkom zamrzí, ak vstávate na let o 6:30 a to "vstávate" znamená konkrétne 3:30 .  Tak som napísal ujovi Edwardovi (nie, nie tom princovi), že chlape, tak ako, platí tých 11:00am? (lebo sa ma pýtal, že kedy môžem, tak som mu napísal túto hodinu a už žiadna odpoveď, ako to už tu v Austrálii býva zvykom). A on mi do 10 minút odpísal, že ahoj Miro, vďaka za follow up, áno, platí to. Austrália.

Takže som mal už dva pohovory, tajne som dúfal, že sa medzičasom ozve buď ten z Melbourne alebo ten tretí zo Sydney, trebárs aj behom dňa, aby som vedel, či tu teda ostať na víkend alebo nie. Našťastie sa neozvali a prečo našťastie, to sa dočítame za chvíľu (áno, aj ja si tie zápisky rád čítam). Moja príprava na Sydney spočívala v tom, že som si stiahol do telefónu offline Google Maps pre centrum, zapísal adresu jedného hostela a pozrel na podivne pomenovanej stránke www.131500.com.au ako sa dostanem z letiska na pohovor č.1, potom na pohovor č.2 a nakoniec do hostela.

Čo vám poviem, vstávať o 3:30 je celkom masaker, obzvlášť keď zaspíte o jednej, zimu v kúpeľni radšej komentovať nebudem. Zbalil som noťas, telefón, nabíjačku, pyžamo, náhradné nohavice, pršiplášť a hurá peši (CityCycle ešte "nepremáva") na Central Station, odkiaľ ide prvý vlak (o 5:04) na letisko za (ne)sympatických 16 dolárov. Cestoval som takmer prázdnym vlakom, to by samozrejme našich laid back Brisbaňákov vystrelo vstávať na vlak, takže všetci sa dotrepali taxíkmi a vlastnými autami (lietadlo bolo tak z dvoch tretín naplnené). Letisko a lietadlo v pohode, v Sydney detto. Popravde, nemal som tušenia, ako funguje doprava v Sydney, ale predstavoval som si, že tam nájdem informácie a objasním im moju situáciu. Ako som vystúpil z lietadla, bol tam automat na lístky do mesta a tie trebalo cvaknúť v stráženom turnikete, takže som nemal moc na výber. Sranda je, že to bola z letiska porovnateľná vzdialenosť ako v Brisbane a lístok bol lacnejší.

Keď som vystúpil na Central Station (tentoraz tej v Sydney), tak som vedel, na ktoré nástupište ísť, bolo to hneď vedľa a vlak išiel o pár minút (ktorý má inak dosť veľké intervaly), tak ma ani nenapadlo hľadať nejakú predajňu lístkov. Nikde žiadne touch on / touch off terminály ako v Brisbane, bolo to čiste o riziku, či nestretnem revízora (teda ... to som si vtedy myslel). Vlak došiel, s menším meškaním, ale našťastie tam majú perfektné cedule s každou zastávkou pre vlak, ktorý práve prichádza, takže som nastúpil do toho správneho. Hodinu (!) som sa trepal do časti zvanej Pennant Hills, miestami sme šli cez brutálne lesy a dediny, ja som neveril, že tam niekde môže sídliť nejaká seriózna agentúra.

Medzitým začalo pekne pršať (pršiplášť prišiel nesmierne vhod) a ja som začal byť pekne mŕtvy a hladný, tak som hľadal nejaké potraviny. Nakoniec som našiel pumpu, tak som si tam kúpil takú krabicu keksov a Red Bull, $7 v prdeli. Budovu som našiel pomerne ľahko, na WCku som si ešte dal dole mikinu (nech ukážem, čo som za šviháka v košeli) a zrazu som zistil, že mám tých vecí nejako moc (ruksak, mikina, klobúk, keksy), ale čo som mohol robiť. Takže na oboch pohovoroch som demonštratívne tú krabicu mal pri sebe na stole, nech ukážem, že to ja nie som v Sydney len tak ako nejaká socka, ktorá zúfalo zháňa prácu, že ja si aj kekse môžem dovoliť.

Po pohovore som fičal na stanicu, predajňu lístkov som demonštratívne odignoroval aj tentoraz a (po ďalšej hodine) vystúpil na stanici zvanej Town Hall. Po ceste mi však volalo číslo, ktoré som mal veľmi rozumne uložené ako "Job - GlobalX", chlapík sa pýta, či môžem hovoriť, ja že nech zavolá tak o 10 minút, že teraz som vo vlaku, že je tam hluk. To som ešte nevedel, že Town Hall je obrovský palác, resp. obchodný dom s asi tak milión ľuďmi vo vnútri, plus som naozaj nechcel, aby v telefóne počul, že som v Sydney. Takže v panike som vystúpil a hľadal niečo, čo sa aspoň trocha podobalo na tichý kút, samozrejme totálne beznádejná snaha. Nakoniec som zahliadol WCka a áno, spravil som presne to, čo si myslíte :) Na svoju obranu musím povedať, že keď som tam vošiel, nebolo tam ani nohy a fakt tam bolo ticho. Prúser začal, keď sa zrazu počas hovoru spustil sušič na ruky, rámus ako sviňa, vravím si, okej, horšie to už byť nemôže, stále lepšie dočasný rámus ako konštantný hluk. Ale bolo to aj horšie. Zrejme ako som sa tam vykecával v kabínke, tak niekomu prišlo ako super nápad ísť hneď vedľa a v momente, ako v pozadí bolo počuť splachovanie a potom ďalšie a ďalšie ... tak ja som neveril, že ten chlapík ten hovor nezruší.

Asi sa na mňa usmialo domestosové šťastie, ale chlapík to nielenže nezrušil, ale sa ani nič nepýtal. Problém bolo niečo iné, ja som totiž totálne, ale fakt že totálne netušil, o čom hovorí, aká pozícia, kde, kedy, nič (to viete, tie splachovače sa potom ešte ďalších 5 minút napúšťali). Dokonca, keď som sa ho spýtal, či mi náhodou nevolal tak pred mesiacom (vtedy som si to číslo ukladal), tak že nie. Takže on tam niečo bľabotal o nejakých jazykoch, ja na to klasika "ó áno, to znie presne ako veci, na ktorých som robil", potom sa ma spýtal niečo o tímoch (asi), že aké preferujem, totálne som nepochopil otázke, tak ja že "no, ja z toho nerobím nejakú drámu, čo treba spraviť, spravím, nemám žiadne preferencie" a on na to že dobre, či môžem prísť zajtra na pohovor :D A mohol len zajtra, lebo potom ide do Sydney (haha) a môže až v utorok a všetci vieme, čo to znamená, keď vám v Austrálii niekto povie "dobre, tak to nechajme na potom".

Takže v panike (už zase) som vybehol von a rozmýšľal, ako teraz objednať letenku. Nenapadlo mi nič rozumnejšie ako si sadnúť vonku a modliť sa ku všetkým wifi bohom, nech je tam nejaká nezabezpečená sieť. Nakoniec tam fakt aj jedna bola, ale kokos, to bola taká rýchlosť, že keby som tie pakety nosil v kýbloch, tak by to asi bolo rýchlejšie. Doslova som to očami tlačil, občas to vyzeralo, že už to celé chcíplo, nakoniec sa mi pri 16% baterke na obrazovke objavilo, že objednané. Ja som totiž ešte musel zisťovať, že koľko to stojí na dnes a koľko zajtra ráno a ako tušíte, zajtra ráno + nocľah v hosteli je stále asi o $50 lacnejšie. Holt, to je tak, keď sa všetko robí za behu, keby som objednal letenky týždeň dopredu, mal by som to možno za polovicu. Potom som len zbehol na druhý pohovor, do hostela, a tak som tu. Aha, jo, ešte som na tom druhom pohovore zistil, že nemám klobúk, takže som sa potom vrátil na Town Hall, zase na WCko a čuduj sa svete, klobúk tam bol.

Ešte s tým lístkom sa mi stala taká vtipná príhoda, ako som opúšťal ten Town Hall, tak vidím, že je to presne ako v Prahe (atď) v metre, keď ľudia vychádzajú, tak že vlastne až vtedy sa kontrolujú lístky v tých automatoch, inak vás ten turniket nepustí. Ja ale nie som nejaké neskúsené ucho, takže som sebavedomo podišiel k policajtom a pýtam sa ich, že či na to, aby som opustil stanicu musím mať lístok. A oni že hej, na čo som im odvetil, že ja som sem prišiel dnes, toto som teda fakt netušil a svoj lístok som vyhodil, či si myslia, že by to mohol byť problém. Spýtali sa ma, že kam idem, ja že tuná za rohom do hostela a oni že fajn, bež. Ha. Týmto sa ospravedlňujem všetkým platiteľom daní štátu New South Wales, ja vám to vynahradím mojimi daňami, ak ma tu zamestnajú.

Momentálne som na tom hosteli, ja prisahám, pri-sa-hám, už v živote do žiadneho v Austrálii nevkročím, mne je doslova fyzicky zle z tých rečí o tom, ako sa nejakí britskí mačovia včera nachlastali a dnes majú opicu a samozrejme je tu ešte väčší bordel ako čo som zažil naposledy a všeobecne to tu vyzerá tak nejako ako v base. Snáď aspoň dnes ako majú tú opicu, tak sa vyspím, ale nedávam tomu veľké šance. Aspoňže tu majú autobus na letisko za $12, takže nemusím šlapať na vlak a ešte je to lacnejšie.

Sydney, v skratke. Počasie presne ako som si predstavoval, zima a prší, čo sa týka mesta samotného, to už snáď ani nie je normálne mesto. Spústa, spústa vodných kanálov, zálivov, vodných plôch podivných tvarov, ostrovčeky, roztrúsené mrakodrapy kade-tade (fakt sa nedalo z lietadla uhádnuť, kde je centrum). Samozrejme, obrovská metropola, to sa nedá ani popísať, niečo ako San Francisco prenásobené piatimi. Na moje prekvapenie, ľudia veľmi odlišní od toho, čo vídam v Brisbane. Jednak sa neobliekajú ako retardi (aspoň nie tak masovo), majú vkus a druhak drvivá väčšina pôsobila tak nejako ... európsky, neviem to presne vyjadriť, videl som aj južanské typy, aj tie naše stredo/východoeurópske, skombinované s tým oblečením som sa po dlhom čase necítil ako na inej planéte (doteraz neviem, či tento obraz v Brisbane kazia miestni alebo sú tak retardovaní len tí turisti). Architektúra pekná, častokrát inšpirovaná antickými či gotickými stavbami, majú tu aj takú katedrálu, to je budova veľká jak prase, to by ste na Austráliu fakt nepovedali, že sa tu dá niečo také nájsť. Pekne vidno ten rozdiel, že zatiaľ čo americkí prisťahovalci sa tak naučili maximálne od Indiánov stavať típí a slamníky a až úplne nakoniec postavili nejaké tie mrakodrapy, tak austrálski prisťahovalci so sebou priniesli aj remeslá a schopnosť stavať (vtedy) aktuálne stavby.

Čo sa týka pohovorov, tak v pohode, mal som pocit, že skôr to bolo o tom, aby ma videli naživo, životopisy už tak či tak do firiem poslali, tak sme sa vlastne bavili tak o ničom. Ale jednu vec musím vyzdvihnúť, min. ten prvý personalista, fakt aj niečo vedel, nebol to len taký chrlič kľúčových slov, občas dával dosť divné otázky, ale proste - snažil sa.

Toľko dnešný report, držte palce, nech zajtra nezaspím do Brisbane.

Da Brissy Code

Sledujete ten cool dvojzmysel, vymýšľal som ho 10 minút :) To, čo sa dialo minulý týždeň a dnes, to sa vymyká logike, teda tej austrálskej. Zoberiem to chronologicky.

Niekedy minulý týždeň som začal praktizovať radu, ktorú mi dal Matúš Čech, ten mi v jeden deň tak spontánne napísal a podelil sa o pár svojich postrehov pri hľadaní práce v Sydney. Nech mu je zem za to ľahká. Teda, ehm, tuším ešte žije, ale keď to naňho príde, chápete. Tá rada znela, že keď listujem ponukami na SEEKu, tak nech si všimnem, ktorý agent je za danú pozíciu zodpovedný a nech si ho pridám na LinkedIn. Na prvý pohľad úplne zbytočná vec, ale ako sa neskôr ukázalo, neuveriteľne to pomáha. Takže ako to celé začalo.

Najprv som si na LinkedIn-e popridával každého človeka, s ktorým som kedy pracoval alebo s ním niečo mal spoločné (nech to vyzerá, že tam mám serióznu sieť ľudí, ktorí vedia potvrdiť obsah toho, čo mám v profile) a potom som išiel rad radom ponukami, ktoré ma poslali doprdele a pridával každého človeka, ktorého som našiel. A výsledok sa dostavil ani nie do 24 hodín. Najprv mi napísal Darryn, s ktorým ma zoznámila ešte Eva, ale nakoniec mi nebol veľmi nápomocný, pretože on ma zoznámil s tou "odborníčkou" z inej agentúry, o ktorej som sa tu už zmieňoval a to bolo jasné, že bez šance. A teraz mi tak zrazu volá, že videl, že viem programovať (nechápem, čo si o mne myslel doteraz???) a že či viem robiť mobilné aplikácie, možno pre mňa má nejakú prácu. Tak samozrejme, aj keď som v živote žiadnu nerobil som povedal áno, s víziou toho, že to prípadne nejako outsourcujem, len nech z toho niečo mám. Tak sme boli na pive, nechcel nič aby som platil, takže samozrejme, aj tretie aj štvrté môže byť :), nakoniec to s tou appkou nebolo až také horúce, takže reč prišla na kde čo. A ako tak kecáme, tak mi vraví, že počúvaj a ty stále hľadáš tú prácu? Veď ja by som ťa vlastne mohol niekam pretlačiť, my máme databázu všetkých firiem v Queenslande, ak mi povieš nejaké kľúčové slová, ja to tam pohľadám, pošlem ti zoznam, ty si ich pozri na Internete, povedz mi, prečo by ťa mali prijať a ja ťa tam proste predám. Znelo to dosť dobre na to, aby to bola pravda, a zatiaľ to tak aj dopadlo, tzn. klasika laid back prístup, ešte mi aj sám sms poslal, že Miro, toto arvo (popoludnie) to posielam !!! No a nič :) Aj som mu písal, a klasika žiadna odpoveď. Ale on spomínal, že ide na Byron Bay, takže tam možno práve balí baby a má na háku nejaké databázy.

Každopádne to nakoplo ďalšie veci, ozval sa mi Chris z jednej firmy zo Seattlu, pre ktorú som voľakedy robil nejaké veci ako kontraktor (teda, robil, snažil som sa robiť, nakoniec som to s hanbou vzdal, vtedy som videl, že ešte sa je čo učiť; najlepší programátori, akých som v živote stretol), že či som si ho pridal len tak, to say friendly hello alebo mám aj niečo ďalšie na srdci. Po tom strašnom trapase od minula som sa radšej o žiadosti o prácu nezmieňoval, tak som mu odpovedal niečo v štýle, že som ho našiel na LinkedIn-e a spomenul si na tie cool veci, ktoré robili. A on že či nechcem opäť niečo, dal mi také dve menšie veci na skúšku, zabil som tým dokopy aspoň 20 hodín (strašne husté C++), ale to som mu nemohol naúčtovať, tak som to zapísal ako 10 a voilà, $300 USD zarobených (čiže $30 USD/h, nechcel mi veriť, že len za o niečo málo dolárov menej tu robia upratovači a to je z USA!).

V pondelok (ten minulý) som mal technický telefonický pohovor s jedným Indom, samozrejme môj milovaný Red Hat. Tentoraz som to už ale zobral trochu inteligentnejšie, tzn. som tušil, že ak je to človek, ktorý v Indii robí presne to, čo mám robiť ja, tak sa asi nebude pýtať blbosti a pekne sa spýta na nejaké veci z oboru, konkrétne o sieťach a že to len tak neukecám. Tak hodinu pred pohovorom som si na nete pozrel nejaké veci o TCP/IP v Linuxe, o jednotlivých vrstvách a -bože vďaka za moju intuíciu- tzv. three-way handshake, toto bola klasická otázka na skúške zo sietí (a že výška je strata času!), tak si vravím, toto by som sa presne nejakého zelenáča spýtal ja. A presne! Takže ako sa pýtal, ja som len prepínal karty v prehliadači a pekne mu to čítal :) Potom sa pýtal na všelijaké husté veci z C-čka, to som ho samozrejme úplne zvalcoval, takže som vyzeral ako top expert. Ale ako OK, asi dve otázky som v kartách nemal, takže to bola taká neistá odpoveď (čítaj: tipol som si). V utorok som písal Amber, že čo a ako a ona je do piatku na služobke, no pecka. Tak dúfam, že do zajtra o nej budem počuť. Sľubujem, keď táto Red Hat sága skončí, nakreslím vám časový diagram toho, ako sa komunikácia vyvíjala, toto zlomí nejaký rekord v latencii v oblasti personalistiky.

V stredu sa stala ďalšia fascinujúca vec. Našiel som takú dosť trápnu pozíciu, niečo ako že sedíte na dráte, niekto vám zavolá, že sa dačo posralo a ja pozriem do kódu, či je to OK a treba to len vypnúť a zapnúť alebo to posuniem vývojárom (áno, ja by som posúval niečo vývojárom). Ale čo ma tam zaujalo bolo to, že to bolo z oblasti baníctva a tá firma zamestnávala ľudí, ktorí robili fakt zaujímavé veci (áno, to boli tí vývojári), tak si vravím, ak by som sa tam osvedčil, možno ma preradia o, hm, tak 10 levelov vyššie. Takže klasika, pošlem CVčko, pridám na LinkedIn, bol som akurát v tej neziskovke, tak som sa vrátil k notebooku, kde som opravoval pomalý Windows (áno, až takto som klesol) a zrazu zvoní telefón, Anne vraví, že to iste bude o práci, vravím si isteže, naivka. A fakt, mne ten človek do 10 minút zavolal, či neprídem na interview. Ledva som zo seba niečo dostal, ešte humorista mi vraví, že ak vás budú kontaktovať iné agentúry, tak už im povedzte, že vás reprezentujeme my, ťažko bolo udržať smiech.

Bolo to aj trocha vzrúšo, lebo on mi povedal, že o štvrtej (ja som rozumel, že zajtra o štvrtej, veď boli dve hodiny popoludní už) a že pošle potvrdzujúci email. Jasné, že nič neposlal, tak som si vravel, že nič nové, pošle zajtra. O 16:10 (pardon, 4:10pm) mi volá, že akým prostriedkom idem. Ja čumím, že čo ho to trápi, tak vravím, že asi bicyklom pôjdem. Až keď sa spýtal, že či som v zápche, tak mi došlo, že on hovorí o dnešku!!! Tak ale jeho vina hlavne, mal poslať ten email, veď som ani nevedel, kde sídlia. Tak on že preložíme to na zajtra, ale ja už viem, ako to tu chodí, žiadne zajtra, takže som mu povedal, že ja to za 10 minút dám, nech počká.

Ako... myslím, že takú jazdu ešte administrátori CityCycle vo svojom systéme ešte nezaznamenali, tí si museli myslieť, že je to chyba časomiery pri odovzdávaní bicykla. Pravda, nezaobišlo sa to bez kompromisov voči pravidlám cestnej premávky, pár razy som minul tabule ako "bus lane only", "dismout bicycle else fees apply", očití svedkovia by prisahali počuť padať aj slová ako "can´t you read, mate?!!" či "red means stop, dude!", ale dal som to. Týpek z agentúry nechápal, pýtal sa ma, kde mám bicykel, povedal som mu, že som to dal na tom trojprevodovom CityCycle tátošovi :)

Samotný pohovor bol len potvrdenie toho, čo som už dávno vedel, týpek netušil nič o IT, keď mi popisoval tú pozíciu, tak hádzal len kľúčové slová bez akéhokoľvek zmyslu, y´know what I´m talkin´bout, right? Of course I do. Ale morálne ponaučenie bolo oveľa zaujímavejšie, boli dokonca dve: 1. Išlo o pozíciu vo firme, ktorá ma predtým sama poslala doprdele (dokonca s tým istým životopisom, tým novým), tzn. ak by ma teraz zobrali, tak ich to bude stáť cca. $100 000 AUD naviac (poplatok agentúre), idioti. 2. Teraz som videl, že chlapík aj naozaj má nejakú snahu ma zamestnať, lebo síce ako bol blbý, tak mu tiež došlo, že toto je trápne sa hlásiť len na takúto pozíciu a už sa ma začal vypytovať, že čo by som tak zvládol. Keď som mu povedal, že sa špecializujem na úlohy, ktoré zvládne len pár ľudí, tak zastrihal ušami (prachy) a hneď si začal písať firmy, kam zavolá a skúsi ma pretlačiť (hej, žiadne inzeráty, pozície, presne ako ten Darryn, na drzovku im ma nanúti, písal som o týchto praktikách aj na Facebooku). Mám mu zavolať v utorok, že čo našiel, uvidíme.

V piatok sme boli s Lukášom na pohovore do jednej z tých čistiacich firiem, klasika, biznis číslo - máme, vlastné auto - máme, policajnú previerku - máme, pol roka praxe - máme :) Aj keď potom to bolo fakt na zabitie, pretože my sme tam boli dopoludnia, on povedal, že sa nám o hodinku-dve ozve a nič. Celý deň. My sme medzičasom rezervovali auto za super cenu $35 a ak sme nechceli platiť poplatok za zrušenie rezervácie, museli sme im dať vedieť 24 hodín dopredu, čo bola sobota popoludní. Takže v sobotu som ešte volal tomu týpkovi, nič, odkazovka. Desať minút pred koncom rezervácie som zavolal do požičovne, že sorry, ale rušíme to. O dve hodiny nám píše chlapík, že na nás nezabudol a večer pošle detaily. Takže sme auto museli rezervovať nanovo, teraz už s nie až tak skvelou cenou $40. Toto je ten laid back prístup, o ktorom sa všade dá dočítať o Brisbane, toto vám ale žiadny sprievodca už nepovie. Nakoniec sme tam v nedeľu fakt upratovali dve posilovne, dokopy sme zarobili asi $10 každý, lebo sme museli zaplatiť ešte tú policajnú previerku (tiež sme si mohli dopredu zistiť, že to trvá dva týždne, netuším, čo tomu chlapíkovi povieme, stále to hráme na neprečítané / zabudnuté maily), ale budúcu nedeľu to bude už cca $70 na hlavu, síce za otrockú prácu, ale ... aj tak nemáme o polnoci nič lepšie na práci :)

V sobotu som tak sedel pred notebookom a uvedomil si, že takto to už fakt ďalej ísť nemôže, že zase sa budem spoliehať mesiac na tých slimákov a nakoniec ma pošlú všetci do trubky, že musím začať posielať tie životopisy všade do Austrálie, inak fakt do pár týždňov balím kufre na Slovensko, ak mi to v Brisbane nevyjde. V tomto smere ma postrčila s týmto nápadom Beáta, že darmo ja prídem do Melbourne za posledné prachy, že sa môže ľahko stať, že mesiac sa nič nebude diať, ja odletím a ďalší deň ma budú chcieť na pohovore, čo znelo dosť logicky, vzhľadom na tú flexibilitu, akú vidím tu v Brisbane. Otvorím teda SEEK, dám hľadať celú Austráliu na najlepšie kľúčové slová, aké si viem predstaviť a ... nevypadnú na mňa v prvej desiatke dve pozície v Brisbane? Ja som totiž v piatok kvôli tomu pohovoru vôbec nestihol pozrieť nové pozície ani nič. Tak samozrejme, poslal som také štandardné sprievodné listy a životopis s tým, že v pondelok tam volám, aj keby som im to mal volať z téglikov od jogurtu na špagáte. A samozrejme, tentoraz to bude na štýl upratovača, žiadne že Dobrý deň, ja by som sa tu snáď takto nejako chcel poinformovať ... nenene, tvrdo a nekompromisne :) Ale nenechal som nič na náhodu, pekne som nasúkal ešte zo päť životopisov do Sydney a rovnako aj do Melbourne. Našťastie takmer žiadny z nich nemal žiadne telefónne číslo, len meno agenta, takže šup šup do LinkedIn a čakať.

No, to čo sa dialo v pondelok (dnes), to sa nedá ani normálne popísať.

Bol som pekne mŕtvy z toho upratovania, horko ťažko som sa prinútil vstať o ôsmej, lebo som chcel zavolať na tie dve ponuky v Brisbane. Ešte som bol len v sprche a už vidím, že zvoní telefón, áno, samozrejme som sa ho snažil zdvihnúť, ale mal som mokré ruky, takže ten debilné šoupátko ani zaboha zdvihnúť hovor, toto je fakt technológia 21. storočia. Ešte som ani nepoložil telefón a už vidím, že nová položka v odkazovke. Vyjdem zo sprchy, vypočujem si, že nech mu zavolám, že volá ohľadom pozície v Melbourne. Zapnem notebook, že kto to presne je a vidím, že akceptoval moje LinkedIn pozvanie a ešte mi aj email napísal, že nech sa mu ozvem akonáhle to bude možné (!). Tak mu teda volám, inzerát pred sebou, takže presne som vedel, čo hovoriť. Polhodinku sa vypytoval kde čo, povedal mi tak 10 firiem, kam ide môj životopis poslať, napísal ešte mail, kde to znova zhrnul a že do 2-3 dní sa ozve. Ani som poriadne nepoložil telefón, už volá ďalší. Nazdar, tu Daryl, volám ti ohľadom pozície XY, tak klap klap klap na notebooku, Sydney, vidím to pred sebou, o áno, čau Daryl, čo by ťa zaujímalo? :) Toto išlo v kuse asi tri a pol hodiny. Ani som sa nestihol najesť, obliecť, len som sedel na posteli s notebookom a čítal im ich inzeráty :)

Za zmienku možno ešte stojí, že tí agenti z Melbourne a Sydney mi prišli oveľa pohodovejší, menej odmeraní, napr. jeden z nich, ten bol ako keby som sám seba počúval, keď som mu vravel o projektoch a skúsenostiach, on len stále: cool, cool, got it, uhm, good so far, cool, cool, ... :)

Samozrejme bolo tam kopec vtipných momentov, nakoniec mi volali traja zo Sydney a jeden z Melbourne, takže predstierať, že bývam v oboch mestách naraz bola tiež celkom prdel, napríklad keď sa spýtali, kde presne bývam, či to nebudem mať ďaleko ku nim na pohovor :D Ale ja som chytrý chalanisko, takže jasné, že som si pozrel, ako vyzerajú obe mestá a povedal im názov štvrte blízko centra. A aby to nebolo podozrivé, tak som povedal, že v Sydney ehem Melbourne som len pár dní. Samozrejme, na LinkedIn mám stále Brisbane, dvaja z nich mi ešte dodatočne volali, že prečo??? Ále to viete, veď ako som vám hovoril, som tu len pár dní a prišiel som predsa z Brisbane, to dá rozum, nie? :) Alebo že kedy môžete prísť na pohovor? Nechcel som to moc odďalovať, takže Sydňákom som hovoril vo štvrtok, Melbourňákovi v piatok, okružný let stojí cca $500, vďaka za opýtanie.

Takže tak. TL;DR verzia: zajtra sa ozvú (snáď) z Red Hatu, či môžem prísť osobne na pohovor (budem musieť povedať, že v stredu alebo až pondelok môžem, dosť blbo sa bude vysvetľovať, že prečo), potom zavolám tomu, kde som bol na pohovore, medzičasom kúpim letenky (zatiaľ mám potvrdené pohovory len v Sydney), ešte musím zavolať tomu druhému, čo som našiel v Brisbane (celý deň som sa mu dnes nevedel dovolať), snáď sa ozve aj ten Darryn, štvrtok - Sydney, piatok - (zrejme) Melbourne, nedeľa - upratovanie v Brisbane a v pondelok mi asi niekto za tieto odrby dá pekne na držku :)

Morálne ponaučenie: rozprávajte sa s ľuďmi, vyberajte si z ich rád to, čo považujete za najmúdrejšie (napr. teraz chápem, prečo si Matúš myslel, že netreba volať, no, áno, v Sydney asi fakt netreba, tam volajú oni, ale v Brisbane treba byť vtierka jak prase) a neustále bojujte. A nič neočakávajte, ak si myslíte, že už sa vidím za vodou, tak ani omylom. Toto je Austrália, tu sa veci kurvia, lebo sa to od nich čaká. Viete, z čoho zaplatím tie letenky? Z upratovania. To je to najsilnejšie ponaučenie na záver.

Sľúbené zaujímavosti

Najväčšia zaujímavosť široko-ďaleko, ktorá určite zaujme tie masy ľudí čítajúce tento blog je tá, že vo štvrtok tu bola tak sk****ne veľká zima v noci, že bolo počuť zmrznuté koaly padať na okno. Ono je vážne dosť drsný rozdiel mať sedem stupňov v Dúbravke a v Brisbane -- papierové steny, žiadne kúrenie (moja klimatizácia má voľby high fan, low fan, high cool, low cool; naozaj ťažká voľba). K teplu v izbe nedopomohol ani fakt, že som usúdil, že pootvorené okno až tak veľa škody nenapácha. Dva mesiace som nadával ako chorá vrana, že načo som si sem trepal tri páry hrubých ponožiek, to vo štvrtok prestalo. Občas sám seba šokujem svojou predvídavosťou.

Minule som šiel okolo zastávky a nedalo mi to nespraviť fotku. Kto má pocit, že v okolí "Highgate Hill" (to je štvrťkopec, kde bývam) to začína naberať nejaké podivné tvary, tak vás môžem ubezpečiť, že to je aj realita. To potom vyjdete z budovy potravín a jednak rozmýšľate, že ak chcete ísť kilometer na východ, že či vôbec má ísť zmysel autobusom, pretože vás to povozí ďalšie štyri dookola a druhak na ktorú stranu cesty sa vlastne máte postaviť.

Keď už som pri tých cestách, tak mi napadá ďalšia vtipná vec. Už som tu nejaký ten pátek a iste si spomínate, že využívam predplatenú službu na mestské bicykle, tzn. ak si odmyslím tie mini kolieska a tri úbohé prevody, tak je to celkom lacný, pohodlný a rýchly spôsob prepravy. Najmä ak sa mi bežne podarí predbiehať kolóny áut a autobusov čakajúcich na červenú, to je fakt paráda. Samozrejme, prvé dni mi strašne lepilo vôbec chodiť po ceste, ale postupom času som sa viac posmeľoval a začínal chápať miestne obyčaje.

Napríklad som si dlho myslel, že stačí sa držať osvedčenej taktiky pri bicyklovaní (pred každou zákrutou si v hlave povedať "vľavo, drž sa vľavo, vravím VĽAVO dpč !!!, k**váááá, ako sa teraz dostanem z protismeru", uhm, áno, chvíľu to trvalo natrénovať) a všetko bude v poriadku. Potom som si ale všimol, že takmer za každou križovatkou majú šípky s nápisom "keep left", vysvetlil som si to tak, že tá ľavá strana je fakt taká zhúlenosť, že si to aj oni musia furt pripomínať. Až do momentu, kým som neuvidel šípku "keep right". Vtedy som začal smer jazdy študovať podrobnejšie a skoro ma vystrelo.

Takže, na to, aby sa vodič v Brisbane cítil naozaj ako v supermarkete s veľkým výberom, existujú rôzne druhy komunikácii:

1. Klasická dvojprúdovka, jeden pruh tam, jeden späť
2. Štvorprúdovka, dva pruhy tam, dva späť
3. Štvorprúdovka, pruhy tam, späť, tam, späť
4. Štvorprúdovka, pruh tam, dva späť, pruh tam
5. Štvorprúdovka, dva pruhy tam, jeden späť a jeden späť "bus lane only"
6. Štvorprúdovka, pruhy tam, späť, tam "bus lane only", späť "bus lane only"
7. Dvojprúdovka, dva pruhy tam

Tieto cesty, ako asi už tušíte, sa do seba pozvoľna napájajú. Takže veselo si idete po type č.2, vravíte si, aké je to super, že autá napravo od vás a vy v pohode pri chodníku, keď tu zrazu zistíte, že za križovatkou vchádzate do typu č.5, tak nejako do proti smeru práve idúcemu autobusu a treba sa presunúť na druhú stranu vozovky. A áno, v niektorých prípadoch je úplne legálne (trikrát som to kontroval a videl aj ostatných) jazdiť aj na pravej strane vozovky !!! Môj absolútny favorit je ale č.7, to proste idete napr. po č.2, s tým, že máte odbočku doprava, idete zabočiť doprava a ouha. Autá idú len v protismere a napájajú sa na vašu cestu! Prejdete teda o 500 metrov ďalej k ďalšej odbočke a tam to isté! Vďaka tomu, ak si nepamätáte, že ktoré cesty sú v ktorom smere sa môže aj 15 minútový výjazd do mesta zrazu pretiahnuť na 30 minút len preto, že ako splašení hľadáte cestu, na ktorú sa môžete napichnúť. Alebo môžte ísť po chodníku, ľudia na vás trochu zazerajú, ale čo už.

Keď už som pri tom bicyklovaní. Iste treba pochváliť snahu mesta budovať / značiť trasy v centre, ale ako všetko v Austrálii, aj toto je šialene odfláknuté, bez akejkoľvek hlbšej analýzy. To sa potom stane, že idete pekne naľavo po krásnej zelenej trase a tá zrazu ... skončí. Neodbočuje, nepresúva sa, proste skončí. Ľudia neznalí pomerov si môžu pomyslieť, že ouha, asi treba zliezť z bicykla, ale kdeže. Proste pokračujete ďalej, cesta sa nezúžila ani nič, proste len už to nie je cyklistická trasa. Alebo napríklad na moste, tam ide trasa uprostred (!) cesty, okolo vás jazdia každých päť sekúnd obrovské autobusy, z druhej strany zase autá v protismere, fakt poteší. Alebo idete po peknej trase, vidíte, že cesta sa mení na č.7, ale hurá, trasa vás odvádza niekam pod most, zrejme podídeme ten most a pokračujeme. A ona vás odvedie do podzemnej garáže k servisu na bicykle. Takže sa nielenže musíte vrátiť, ale potom ako idiot ešte ísť na biku cez preplnené námestia a ulice, lebo inak sa odtiaľ nedostanete.

Ale poďme k niečomu optimďalšiemu. Napríklad ku štátnej knižnici. Na prvý pohľad tiež super vec, môžete prísť do verejnej haly, sadnúť si do pohodlných kresiel, zobrať noviny či časopisy tam vyložené a len tak si čítať. Alebo priniesť telefón či notebook a pozrieť veci na nete. Vrátane možnosti si dané zariadenie nabiť v zásuvkách, ktorých je tam naozaj požehnane. Možnosť tlačenia a skenovania za symbolický poplatok. Do tohto momentu by to bolo takmer ideálne (odhliadnuc od nie práve najkvalitnejšieho Internetu). Ale. Niekto prišiel so zaujímavým nápadom spojiť čitáreň ako verejné miesto s verejným miestom pre deti do troch rokov. Takže v zadnej časti je relatívne veľká hala, kde mamičky môžu prísť so svojimi detičkami, hrať sa s ostatnými detičkami, hračkami atď. Dopoludnia (a špeciálne cez víkendy) je tam dokonca organizovaný program, hrá sa tam na gitare, čítajú sa rozprávky atď. To znie stále OK, keby... keby to neboli deti, že. Čiže tam je, obzvlášť v tých dopoludňajších hodinách, neskutočný bordel. Decká tam zjapu, búchajú, behajú, ... a teraz si zoberte, že vám niekto v takom prostredí zavolá a pýta sa vás, kde sa vidíte o päť rokov. Keď tam teraz občas zájdem, tak nechápem, ako som toto mohol považovať za kľudné miesto. Asi to tiež niečo vypovedá o tom hosteli :)

Apropo, Internet. Ja som tu ešte nevidel kvalitné pripojenie. Je zaujímavé, že hoci žijeme v takej zaprdenej krajine ako Slovensko, tak optické káble sú už pomaly v každom veľkom meste a niečo ako limity na prenesené dáta si vybavujú už len pamätníci. Tu je situácia úplne odlišná, buď máte super pomalý net ako taký alebo ak máte nejakú lepšiu linku, tak sú na nej drsné FUP pravidlá. Napríklad tá neziskovka ide na 60 Mbit, ale po pár gigabajtoch to klesá na takmer dial up rýchlosť. Dosť blbé, keď oni ukladajú všetko na Dropbox a bežne sú to filmy alebo hires fotografie. A potom otravujú mňa, že "prečo sa pokazil Internet". Ceny samozrejme obrovské, ja som platil $15 na týždeň za takú wifinu, že na ňu by ste sa dobrovoľne nepripojili ani zadarmo.

No dobre, dobre, dám niečo pozitívne. V podstate jediná vec, o ktorej som ochotný vyhlásiť za Austráliu, že je o niekoľko levelov lepšia ako na Slovensku je ... televízia. Teda konkrétne televízne vysielanie. Zabudnite na všetky tie bullshity, akože Austrálčania sú snáď nejakí milší či ochotní vždy pomôcť alebo podobné kraviny, to že niekto hovorí "hey buddy" či "how are you" každému ešte nič neznamená. Ale v televízii, tam sa dajú vidieť fakt zaujímavé veci. 

Napríklad také správy, to je zážitok pozerať. Nielenže majú naozaj pestrý výber (áno, vrátane nejakej tej vraždy), ale to, čo ma vždy udivuje, je tá kombinácia profesionality a ležérnosti zároveň. U nás sme odkázaní na nejakú Ďurianovú, ktorá sa so strnutým ksichtom a vypnutým hrudníkom pýta nasprostastého Švajdu s vypchávkami na ramenách, či sa aj jemu páčil psík z poslednej reportáže. V Austrálii uvádzajú hlavné správy obvykle muži po 50tke (zrejme ako vrchol svojej kariéry), a či už ide len o to čítanie, komunikáciu naživo alebo rozhovor medzi moderátormi, pôsobia vždy ako ľudia, ktorí a) vedia o čom hovoria (žiadne že "a tedááá, čo z toho prakticky teda geograficky vyplýva?") a po b) sú stále ľudia a nie naučené opice pred čítačkou. Napríklad aj taká ranná show, úplne iný level. Tí ľudia keď hovoria, tak hovoria ako vaši známi, keď si niekoho pozvú, tak sa medzi sebou bavia ako známi, proste je to neuveriteľne autentické. Ale stále vysoko profesionálne. Ešte aj tie reklamy sú tu brutálne prepracované, pri žiadnej som si nedokázal povedať, že je vyslovene stupídna, práve naopak, často sú aj veľmi vtipné.

S tým súvisí druhá vec a to prejav politikov v televízii. Na čo sme zvyknutí my asi nemusím približovať, tu v Austrálii je imidž politika neskutočne dôležitá vec, minule som videl, ako o vlas unikol istej verejnej smrti hovorca policajného zboru len preto, že si pomýlil meno nejakého obvineného. Napríklad tá premiérka, buď je neskutočne dobrá herečka alebo je to najľudskejší politik, akého som kedy videl. Keď čítala prehlásenie o schválenom zákone, ktorý mal pomôcť postihnutým ľudom sa zaradiť do života (niečo na ten štýl), tak sa tam takmer rozplakala v pléne od dojatia. Alebo keď napríklad niekto má príspevok do rozpravy, tak nielenže všetci počúvajú, ale ľudia zo strany toho, kto číta bežne nahlas pritakávajú (takmer zborovo), že "hear, hear" :)

Občas čítam nejaké veci o Austrálii, hlavne z histórie a tak, dám teda aj zopár vecí z toho. Napríklad je zaujímavý (možno už niekoľko rokov starý, ale stále) fakt, že Slovákov, ktorí emigrovali do Austrálie je cca 12 000, ale z toho polovica pochádza z Vojvodiny zo Srbska, dobré nie? Proste ako u nich boli na Balkáne stále tie nepokoje a vojny, tak sa zrejme dosť veľa slovenských starousadlíkov rozhodlo, že stačilo, že svoju službu Františkovi Jozefovi splnili a je čas sa posunúť ďalej. Preto aj keď si zapnete slovenské vysielanie z Melbourne (SBS - najstaršia a najznámejšia CS sekcia, Slováci aj Česi tam majú vlastný kanál), tak v pohode je polovica vysielania o Vojvodine, naposledy o etnických potýčkach v Novom Sade. Mimochodom, prvý Slovák, o ktorom sa vie, že vstúpil na Austrálsku pôdu, prišiel koncom 19. storočia. Potom väčšia časť prišla v dvadsiatych rokoch 20. storočia, počas hospodárskej krízy.

Videl som aj celkom dobrý dokument o Čechoch v Austrálii, ale nie takých "páprdoch" à la náš CS klub. Bolo to o ľuďoch, ktorí tiež prišli v rôznych časoch, ale odmietli sa stotožniť s veľkomestským životným štýlom, takže si dobrovoľne zvolili život v buši. Voľakedy musela byť Austrália fakt zaujímavou krajinou, napr. platili tu minimálne zákony, v tom pravom zmysle sa držalo pravidla "čo nie je zakázané, je povolené", bola tu obrovská podpora podnikania, človek v podstate mohol prísť, povedať, že rozumie oceli a začal budovať fabriku do týždňa. Teraz táto voľnosť ostala už len v tej buši -- nemusíte mať žiadny občiansky preukaz, vláda sa o vás nestará, môžete si pestovať marihuany koľko chcete, nemusíte platiť dane (ak napríklad niečo predávate alebo učíte), nič. Myslím ale, že tam je možnosť poberať nejakú podporu, ak sa zaregistrujete. Taktiež je pravda to, že ako Austrálčan si môžete kupovať obrovské pozemky pre život v buši, jeden chlapík tam vravel, že má 100 ha a to je "úplne úbohé". A samozrejme, môžete / musíte loviť zver (áno, klokany), takže každý má zbraň, pohoda.

Už je to dosť dlhé, o práci dám niečo okolo pondelka-utorka, ak sa teda zase niečo neposerie / neodloží. 

Veľa o mozgu, málo o Austrálii

Pôvodne som chcel napísať článok na ľahšiu nôtu, o rôznych zaujímavostiach z Brisbane a Austrálie všeobecne, ale mal som to šťastie dostať sa na celkom zaujímavú prednášku, tak si to chcem zapísať, kým to zabudnem. Všimnite si to implicitné podčiarknutie faktu, že blog nepíšem pre vás ;)

Minulý týždeň mi došla pozvánka z tej neziskovky od človeka, o ktorom som v živote nepočul na prednášku, ktorá mi tiež nič nehovorila. To by ešte neznamenalo, že by som na ňu snáď aj išiel, ale v maile, ktorým mi to prišlo bola aj otázka, že kedy (bez akéhokoľvek "či") môžem, tak som napísal pondelok 10:30 a zmieril sa s tým, že sa tam budem musieť ukázať (a vstať). No tak som tam teda dnes nabehol, akurát sa tam všetci zbierali.

Pozerám, nejaká Brazílčanka, vysoká, dobre vyzerajúca, tak si vravím, že toto si rád vypočujem. Hneď pri prvých slajdoch som pochopil, že je to úplne iná prednáška než na akú som pôvodne prišiel, ale vyzeralo to zaujímavo. Hlbšiemu sústredeniu na prednášku dosť dopomohol aj svadobný prsteň na jej ruke. Takže kto to bol a o čom to prednášal?

Bola to neurologička, čiže vedkyňa študujúca ľudský mozog a prišla tým ľudom vysvetliť niektoré aspekty ľudského (predovšetkým detského) chovania sa z pohľadu vedy. A musím povedať, že už dávno ma tak niečo neoslovilo a nenútilo premýšľať, ako obsah tejto prednášky. Sranda je, že ona nehovorila až tak dobre po anglicky, takže často sa svojej kolegyni pýtala v portugalčine ako sa čo povie a robila veľa gramatických chýb, ale napriek tomu dokázala podávať tak fascinujúce informácie, že to nikomu nevadilo. K tomuto ešte jeden postreh, ukázalo sa, že aj tí ľudia v neziskovke nie su žiadni zelenáči, ja som ich doteraz vnímal ako takých dobrotivých šmolkov, ktorí pomáhajú smutným detičkám, ale kurnik, aj oni dobre dávali v diskusii, nechápal som. Ach tie predsudky ... nakoniec som tam ja bol ten najväčší šmolko, čo len dychtivo počúval. Už je to pár rokov, čo som sa mohol takto zblízka "dotknúť" vedy, špeciálne z takej netechnickej oblasti ako je neurológia. Úplná pecka je, že to všetko, čo nám vysvetľovala podkladala úplne zrozumiteľnými argumentami, obrázkami a faktami, keby tento druh vedeckej podpory mali náboženskí aktivisti, nemuseli by si dávať za opasok dynamit :)

Začala najprv takými klasickými pravda / mýtus otázkami, napr. či človek naozaj používa len 10% mozgu (nie, používa 100%, len pri rôznych činnostiach rôzne časti) alebo či používame mozog 24 hodín denne (áno, dýchanie či snívanie sú tiež riadené mozgom) alebo či je pravda, že do určitého veku sa musíme naučiť niektoré veci inak sa ich už nenaučíme (áno, napríklad náklonnosť k niektorým veciam, o tom neskôr). Skúsim v skratke popísať pre mňa najzaujímavejšie poznania z jej výkladu.

Množstvo neurónov a cesty medzi nimi: všeobecne panuje taký pocit, že čím viac neurónov v hlave, tým lepšie, ale nie je to tak. To, čo je podstatné, sú cesty medzi nimi. Inými slovami, človek je o to múdrejší, o čo silnejšie (a priamejšie) väzby má medzi neurónmi, tzv. že nemusí zdĺhavo rozmýšľať (vytvárať nové, ešte krehké cesty) ale rovno použije tie existujúce (a silné) cesty.

Prvá vlna strácania neurónov: okolo tretie roku stráca dieťa obrovské množstvo zo všetkých neurónov (tuším to bolo 50%, ale nechcem trepať). V praxi to znamená, že do tretieho roka je dieťa schopné pochopiť obrovské množstvo informácii a vnemov, ale: to neznamená, že máme deti počas tohto veku zapriahať do X aktivít, práve naopak, treba ich len usmerniť v bádaní, rozprávať sa s nimi, ukazovať im svet, ale nechať poznávanie na nich. Dôvod: pretože pri veľkom množstve vnemov sa vytvára množstvo (rôznych) ciest medzi neurónmi, ale žiadna sa poriadne "nezocelí", takže keď sa potom polovica neurónov spláchne, často sú medzi nimi tie podstatné (rečové väzby, motorika atď), pretože nie sú dostatočne silné, aby sa udržali.

Škodlivosť "bieleho šumu" v praxi: s príliš veľkým množstvom vnemov súvisí aj tzv. biely šum. Ide o externý jav, napr. hluk (ale aj príliš mnoho vizuálnej informácie) pri učení sa dieťaťa. Perfektne nám to ukázala na príklade, že ak v susedstve domu, kde dieťa býva sú dlhodobo stavebné práce (alebo premávka), tak dieťa miesto "A toto je mama" vníma "A to-prásk- j-bum-e ma-vŕŕŕ-m-bum-a". Dospelí si vedia ten hluk odfiltrovať, pretože majú dostatočné silné väzby v mozgu, ale dieťa nie, pretože ono si tie väzby ešte len tvorí, takže keď potom má samo rozprávať či počúvať, zrazu má v hlave miesto slov bordel, čo sa môže viesť k disleksii a pod. Zaujímavá informácia: pod bielym šumom sa, v tomto veku, rozumie aj sledovanie televízie viac ako dve hodiny denne. Proste ak dieťa pozerá veľa na telku, má opať príliš veľa stimulov v hlave, aby správne dokázalo chápať niektoré vizuálne súvislosti (napr. rozdiel medzi "b" a "d" či "d" a "p", opäť to krásne demonštrovala).

Druhá vlna strácania neurónov: deje sa okolo 12-teho roku. Toto je limit na niektoré učiace sa aktivity, napríklad šport či hudba. Čiže ak si dieťa do tohto veku nevytvorí pevné väzby na atletiku či hranie, tak už sa to bude učiť (hlavne dobrovoľne) oveľa tažšie, pretože väzby idú opäť dole záchodom. V praxi sa dá tento jav pozorovať ako také to typické "poflakovanie" detí, chodia pomaly ako retardované, nič ich poriadne nebaví, na nič nemajú chuť, len ... hm, sa tak poflakovať. Čiže do tejto doby je dobré dieťa povzbudzovať učiť sa rôznym (dlhodobým) veciam, ale s tým, že rodič nemá byť prekvapený, ak dieťa túži po saxafóne, ale po dvoch mesiacoch už leží v kúte a chce klavír, dieťa proste nevie, čo chce, ale je šanca, že ak to trafí(te), tak z neho môže vyrásť talent.

Súvislosť medzi tukom a mozgom: absolútne fascinujúca informácia. Viete, ako sa hovorí, že niekto prichádza do puberty a jeho/jej telo sa mení. Hormóny, pokožka, zmena hmotnosti ... tak vážení, je to presne opačne. Mozog "monitoruje" množstvo tuku a na základe toho "vyvoláva" pubertu. Historicky to súvisí so schopnosťou muža loviť zver a schopnosťou ženy mať dieťa (čiže byť fyzicky pripravený na tieto úlohy), dovtedy je mozog stále v detskom móde. Teraz neviem, či to bolo presne k tomuto, ale ukazovala nám rozdiel medzi tzv. bielou hmotou a šedou hmotou, šedá hmota = neuróny a biela hmota = taký obal pokrývajúce cesty k neurónom. Keď sme deti, máme veľmi málo tej bielej hmoty, čo znamená, že informácie medzi neurónmi sa vymieňajú rýchlosťou cca 7 km/h. Keď už sú cesty v dospelosti "obalené", rýchlosť výmeny je cca 260 km/h. V praxi to má jeden fascinujúci dôsledok: s tým, že je čoraz rozšírenejšia konzumná spoločnosť, fast foody, mastné jedlá atď, dieťa tlstne rýchlejšie. Tzn. mozog dostane signál, že jedinec je už pripravený na život a naštartuje proces puberty. Preto sa dnešné 12-ročné decká správajú ako keď my sme mali 16. Má to aj opačný efekt, vysvetľuje to, prečo som ja, ako večne štíhly človek ešte aj na základnej škole kamošom vysvetľoval, že slovo "orgazmus" si mýlia so slovom "organizmus" :)

Tretia vlna strácania neurónov: týka sa ďalšieho zaujímavého javu a to strácania záujmu o rodičov. Teraz tak rozmýšľam, že zrejme som si tie vlny trochu pomiešal, ale to nie je až také podstatné, že čo kedy presne, ctené publikum nech prepáči. Ja si prepáčim. Opäť, ide o neuróny, tentoraz ale nejde o škodlivý jav, je to proste súčasť transformácie. Dovtedy má dieťa v mozgu plno rôznych väzieb (napr. miluje hranie sa s bábikami, s hračkami, má obrovskú predstavivosť a fantáziu), ktoré sú ale pre dospelosť (z pohľadu muža-lovca a ženy-matky) nepotrebné, takže sa ich telo zbavuje, aby si dieťa (teraz už dospievajúci jedinec) mohlo nahradiť novými poznatkami. Napríklad poznávaním opačného pohlavia, čím sa inštinktívne zachováva ľudská rasa.

Ako učiť agresívne deti: trochu mimo témy, ale úzko súvisí s tým, ako dieťa dospieva. Taktiež jedna z vecí, čo ma dosť prekvapila. Obvykle si predstavujeme, že agresívne deti musíme ukľudniť a vysvetliť im, že to čo robia je zlé. Omyl. To, že je dieťa agresívne opäť len pramení z toho, aké väzby v mozgu si počas rastu vytvára. Čiže domácnosť, kde sa kričí, kde je veľa stresu (úzko súvisí aj so spomínaným bielym šumom) vytvára v dieťati väzby, aby sa vedelo brániť a očakáva "boj" všade naokolo. Polepšovňa či detský domov je dobrý príklad, ak sú všetci naokolo agresívni a útoční, asi nechcete dieťaťu dávať rady, ako im prehovoriť do duše. Kľúčová informácia tu je tá, že treba dieťaťu ukázať / vysvetliť, že existujú aj iné scenáre. Takže je "v poriadku" dať na držku agresorovi, ale keď je v triede, že sa stačí prihlásiť o slovo či sa o probléme porozprávať.

Užívanie drog (alkoholu, cigariet): kvízová otázka, sú drogy zlé? Nie sú. Sú vlastne absolútne úžasné, inak by sme ich nebrali. To, čo z nich robí problém, sú isté konsekvencie, ktoré s nimi prichádzajú. Neurologické konsekvencie, prirodzene. Prúser s drogami je v tom, že suplujú zdroj šťastia (zjednodušene povedané). Človek, ktorý nič nerobí, len sedí doma a kuká na stenu nie je šťastný, a opačne, ak má človek nejakú aktivitu (šport, hranie, super zamestnanie ...), tá ho napĺňa a posúva dopredu. Keď teda dieťa začne užívať drogu, zrazu stráca záujem o všetko ostatné, pretože to ku šťastiu nepotrebuje. A keď ho potom v mladom veku zachytí jedna z tých "splachovacích" vĺn, tak mu spláchne doslova celý mozog, pretože tam nie sú žiadne väzby, ktoré by tam ostali. Neurologička teda vraví, rovnako ako Chef zo South Parku: kľudne pite a drogujte, ale až na univerzite, po (zhruba) 21-vom roku, keď už budete vo (z hľadiska mozgu) vyrovnanom stave, potom už nielenže budete za všetkými vlnami, ale hlavne aj budete vedieť zvážiť, či by ste  predsa len radšej ešte neskúsili ten klavír z detstva.

Dospievanie: dokedy dospievame? Do zhruba 30-teho roku (!) života. Jedna z posledných fáz (už do toho nejdem pliesť tie vlny) je, že okolo 20-teho roka získavame jednu z najpodstatnejších schopností, v časti mozgu, ktorú majú len ľudia: schopnosť empatie. Pretože už takmer dospelý jedinec dokáže čo? Chápať konsekvencie (nezapadá to do seba úplne fantasticky?). Prakticky si to opäť môžeme overiť na malých deťoch, iste ste si všimli, ako nesmierne kruté deti vedia byť (napr. v triede voči spolužiakovi, ktorý koktá). Prečo sú také? Jednoducho preto, že a) im to ešte nikto nevysvetlil b) aj keby im to niekto vysvetlil (okrem klasického "toto sa nerobí, Miško"), nemajú to ako pochopiť, netušia nič o koncepte empatie, čo si pod tým predstaviť.

Toto si zhruba pamätám, mala to byť prednáška na hodinu, ale odchádzal som odtiaľ snáď po piatich. Vysvetľovala aj kopec iných vecí (napr. ako sa dá bojovať proti koktaniu), človek by to dokázal počúvať celý deň.

Keby aj celá Austrália išla do hajzlu, tak si myslím, že táto prednáška za to stála, veľa vecí som tušil, len som nevedel, že prečo (či) to tak aj naozaj je, či si to len nenahováram a uznajte, s týmito poznatkami je predsa len väčšia šanca byť dobrým rodičom (napr. nebrať ten nezáujem dieťaťa o rodinu v puberte osobne a nevyčítať mu to). Idem na pivo teraz, ak si ešte na niečo spomeniem, dopíšem / upresním. Sakra, ja si snáď o tej neurológii niečo ešte prečítam na nete.

Zo života na farme

Tej našej, Brisbanskej, samozrejme. Dnes mi prišiel "je nám ľúto" email, ako odpoveď na ponuku zo štvrtého apríla, čo mi pripomenulo, že som už skoro týždeň nič nepísal, ešte si budete myslieť, že ma snáď zamestnali, bože chráň. Každopádne mi to ukazuje, ako to tu funguje, vedieť toto dopredu, tak prvý mesiac sa absolútne ničím netrápim, len posielam životopisy a míňam peniaze. Čo by zase nemusel byť práve najlepší plán, vzhľadom na to, čo by prišlo potom (vytriezvenie), že áno.

Ále tak, nie je to až také zlé všetko. Ako to už v živote chodí, veci, o ktoré až tak nestojíme sa núkajú pomaly samé. Takže tá sranda s čistiacim biznisom vyzerá, že naozaj začala fungovať, napriek obrovskej nepravdepodobnosti úspechu sa mi normálne ozvali dve firmy, len tak, na môj mail, ani som nikam nevolal. Tak som s nimi pokecal, dohodol stretnutie, uvidíme, čo z toho. Aspoň si trocha pretiahnem kostru, zarobím na týždeň jedla (kto by to povedal, že raz budem pozerať na peniaze ako exkluzívny zdroj jedla a bývania) a skúsime spraviť čo najlepší dojem, nech máme nejaký základ na rozširovanie. Inak je to celkom paradox, keď mám hovoriť o programovaní a ako som viedol nejakých ľudí, tak mi je to vždy neskutočne trápne to čo i len trošku prikrášliť, ale pokiaľ ide o upratovanie, tak pôsobím ako najsebavedomejší upratovač, aký kedy v Brisbane žil. Asi moja osobná úchylka.

Jo, v sobotu sme prvýkrát stretli spontánne niekoho z našich krajov, konkrétne takú mladú Češku, ktorá sa nám prihovorila, aj keď, bolo to také plaché dievča s metrosexuálne vyzerajúcim priateľom-nečechom, tak si to povedzme, nespravili sme práve najlepší dojem. Bolo to na tom West End trhovisku, spoznala nás tak, že sme na seba s Lukášom kričali spomedzi uhoriek a paradajok, a presne podľa toho vtipu, že stojí skupina turistov pri Niagarských vodopádoch, Angličania "Ooh, wonderful, such a beauty!", Nemci "Mein Gott, wunderschön!" a Slováci "Do pi*ééé, ja to je**ém!" :) No čo no, človek si na fakt, že tu nikto našou rečou nehovorí, pomerne rýchlo zvykne.

Ale o inom sme chceli. Chceli sme vám predstaviť našu domácnosť. Žijem tu s tromi ľuďmi, prvý je Dan - Angličan, robí netuším čo, ale veľa pracovne cestoval, poznal kopec Čechov a Slovákov, ale aj Litovčanov, Poliakov, Ukrajincov, ... proste vyzná sa v našich kútoch Európy. Síce mu rozumiem najmenej, ale keď máme obaja svetlú chvíľku, tak sa vieme celkom v pohode porozprávať, on sa tu v Austrálii oženil, má dve deti, jedno z nich sa vrátilo študovať do UK. Dan to má celkom zaujímavé, žije s rodinou na pobreží zvanom Noosa, to je miesto, kde by ste/sme chceli všetci žiť, veľmi krásne pláže, príroda atď. Len to má jeden háčik, je to ešte severnejšie ako Sunshine Coast a už ten sám o sebe je pekne v trubke. Najhoršie ale na tom je to, že tam nie je dobré (rýchle) vlakové spojenie, takže všetci chodia autami za prácou do Brisbane a v prípade toho Sunshine Coastu hovoríme o desiatkach tisíc ľudí, každé ráno. Takže pondelok až štvrtok býva tu s nami, v podnájme a v piatok pracuje z domu a je s rodinou až do nedele. Na porovnanie, je to vzdialenosť zhruba Bratislava - Trenčín.

Potom je tu Adele, moja domáca. Čo tá (a jej frajer) robia je mi záhadou, pretože do práce som ju ešte vstávať nevidel a ten frajer ju chodí tiež bežne navštevovať v dopoludňajších hodinách, mám pocit, že ona študuje niečo ako večernú školu, ale to je len môj dohad a pýtať sa mi moc nechce. Ale inak je celkom milá, na svojich 36 rokov vyzerá fakt dosť dobre, a furt má potrebu sa so mnou deliť o jej názory a otázky, takže som rád, keď vystihnem moment na jedlo keď tam nie je, inak sa človek ani poriadne nenaje.

No a nakoniec je tu Victoria, tá sa prvého sťahuje späť do svojej krajiny, čo je neviem ktorá, ale buď Španielsko alebo nejaká krajina južnej Ameriky, pretože si tu jednak furt púšťa tie svoje latino odrhovačky a druhak má aj presne taký akcent. Sranda je, že sem prišla, pretože tu dostala super ponuku na prácu a po pár rokoch ide späť, lebo dostala super ponuku tam. Inu, nie každý sa do Austrálie zamiluje na doživotie, špeciálne tu v Brisbane to láska pokúšaná mnohými výzvami. Victoria je tu najväčšia osa v zadku, pretože, hm, ako toto slušne podať ... ona je proste neskutočné prasa a zároveň totálne bezohľadný človek. Je bežné, že človek príde na raňajky, vyberá si niečo s chladničky, ona tam a userie si na celú kuchyňu. Pohoda. Alebo o polnoci príde domov, dostane chuť na tie jej mixované zeleninové šaláty, tak pohodička, zapne mixér a spraví si. Alebo o pol siedmej ráno. Fakt sa teším na jej odchod.

Ešte tu krátko bývala Ann, po ktorej som prevzal dočasne túto izbu. Rovnako ako Victoria, vlastne aj Adele, už žena po 35ťke, bez nejakého zmyslu života či zázemia. Pochádza z Írska, na pár rokov sa tam aj vrátila a teraz je späť. Momentálne je na dovolenke v južnej Amerike, kam šla, ako inak, sama. Vďaka nej budem mať teda najneskôr o mesiac a pol zase na výber, buď zobrať izbu po Viktórii, ak sa dovtedy neobsadí (ďalších $50 týždenne naviac, bez vlastnej kúpelne a minimom nábytku) alebo si hľadať niečo ďalšie ...

Ešte je tu jedna možnosť a bojím sa, že tentoraz už necúvnem a to, že keď už budem zbalený na sťahovanie, tak sa nesťahovať zase niekam v rámci West Endu, ale ... do Melbourne. Predsa len, ak po viac než troch mesiacoch tu nič zmysluplné nenájdem (hovoríme o prvom júli), tak to už fakt nemá zmysel, štatisticky má proste Melbourne viac príležitostí presne v odvetviach, kde sa môžem naplno uplatniť a aj keby som mal bývať ten posledný mesiac na stanici (na viac ako mesiac peniaze mať určite nebudem), tak to stojí za pokus ... Šťastie treba pokúšať, ale zdravý rozum treba počúvať tiež. Zaujímavá voľba bude, ak sa mi podarí niečo zarobiť príležitostne, ale stále tu nebudem mať stálu prácu, to ... to bude naozaj zaujímavá dilema.

Na dobré sa ľahko zvyká

Je to tak. Skoro mám až pocit, že mozog spomienky na hostel úplne vytesnil a predstiera, že s nápadom tam spať viac ako mesiac nič spoločné nemá. Lebo toto, čo tu aj práve teraz vidím, to je proste paráda. Izba s kúpeľnou. S vaňou. Skriňa, stôl, lampa, poličky, posteľ, periny, tvárnice, překlady, krovy, latě, tašky, odpad, hřebíky, vruty, šrouby, dráty, dvojlinky, trojlinky, ... :) A úplná čerešnička na torte -- predošlá obyvateľka tu nechala zosilovač s reproduktormi. Snáď susedia ocenili môj dopoludňajší (vtedy tu nikto v dome nie je) výber eurodance hitov z 90-tych rokov.

Keď si nepúšťam hudbu a nepozerám filmy, tak kupodivu aj seriózne pracujem, dokonca tak seriózne, že som sa celý týždeň nedostal ani do tej neziskovky. Veľmi im tam chýbam, komu by už pracovná sila zadarmo nechýbala, že?

Podarilo sa mi spojiť s jedným Slovákom, ktorý býva na Gold Coaste a pracuje v IT (moja pôvodná predstava), jemu je tu veru hej. Dalo by sa povedať, že perfektne trafil nielen čas príchodu (dva roky dozadu), ale aj svoju profesiu a miesto, kde ju uplatniť. Všetky tie Java srandy a systémy a weby... to tu ide na dračku. Takže síce som si z jeho životopisu vedel zobrať 1-2 nápady, aj tak bolo jasné, že on aj keby si ho nafarbil na ružovo a vypísal pastelkami, tak ho prijmú takmer kdekoľvek. Každopádne som na svojom životopise spravil posledné úpravy, pridal som tam hlavne zoznam projektov, na ktorých som pracoval (vyzerá to celkom schopne, zákazníci po celom svete, ku každému uvedené technológie, ktoré nestrašia v popise firiem, kde som robil, s týmto som mal najväčší problém), už som tento nový životopis poslal na dve miesta, tak som neskutočne zvedavý, čo z toho bude (nemali tam ani kontaktné t.č., takže to nemôžem pokaziť mojím (ne)volaním).

Už som to tuším spomínal, tento dom mi dosť pomohol aj v tom, že môžem naplno telefonovať. Napr. som telefonoval na Queensland University (lekárska fakulta), mali tam nejaké voľné miesto administrátora. Toto je inak zaujímavé, to mi poradili v tej neziskovke, že univerzity majú bežne voľné miesta na svojej stránke a nikde inde to neinzerujú. Pointa bola, že mne bolo jasné, že hľadajú admina a že by som to v pohode zvládal, ale oni by to z toho CV proste nevyčítali a robiť teraz kompletne nanovo celý životopis, aby vyzeral ako od admina, to sa mi moc nechcelo. Tak som tam teda zavolal, nakoniec ma prepojili nie na človeka, čo prijímal ľudí, ale na človeka, čo tam tú prácu robil a tak sme pokecali nejakých 20 minút. Či to pomôže neviem, ale min. som do sprievodného listu mohol napísať niečo na štýl "Aj Daniel (s ktorým som hovoril) mal pocit, že by ste pre moje skúsenosti určite našli uplatnenie", čo síce takto priamo nepovedal, ale koho to trápi, mňa určite nie :)

Telefonáty ale nekončia vždy takto nádejne. Napr. som volal ohľadom poslednej pozície, kam som ešte posielal svoj starý životopis. Zdvihla to taká teta, zjavne very busy, tak klasicky začnem to svoje, že sa chcem poinformovať o tej a tej pozícii bla bla a ona, hneď ako ma našla, vraví: nó, ale tak to je jasné v tomto prípade, na toto nemáte skúsenosti! No nehovorte. Samozrejme, že som sa nenechal odbiť a poprosil ju, ak by ju to neobťažovalo, mi to podrobnejšie vysvetliť. Jej odpoveď bola skutočne poučná: ale veď vy ste predsa web developer, mu tu hľadáme odborníkov na nízkoúrovňové programovanie! Chvíľu som ten telefón len tak držal a rozmýšľal, kto z nás si dnes zabudol zobrať svoje lieky. Potom mi to docvaklo: na SEEKu (niečo ako naša profesia.sk) je totiž kolónka, že "current or most recent job title" ... vravím si, robím predsa v tej neziskovke, austrálska firma, tak logicky tam dám predsa tú, nie? Nie. Teta v HR agentúre to totiž pochopila tak, že keď robím webového vývojára teraz, tak ho zrejme robím odjakživa. No nič, trpezlivo som jej teda vysvetlil, čo to znamená a ona potom veľmi neochotne: OK, tak mi teda povedzte, prečo sa na túto pozíciu hodíte. Myslím, že som jej celkom dobre popísal, ako sa na to hodím, aký som skúsený atď, ona chvíľu rozmýšľa a zrazu zadelí: a o rádiových vysielačoch niečo viete? Nuž veru, ani pri najväčšej fantázii som k tomu nevedel povedať ani dve slová, nieto ešte niečo v CV k tomu priradiť, tak jej vravím že nie, žiaľ túto oblasť neovládam. A to bola voda na mlyn, to už hneď mi vysvetlila, že to potom žiaľ nejde, lebo ide o kontrakt a zamestnávateľ jednoducho nemá čas, aby mi toto vysvetľloval. Na moju otázku, že prečo to teda nie je uvedené v popise tej pozície, keď je to taká kľúčová vec, ale zato tam je plno nezmyslov ako spojenie programovania v C# a pre Android telefóny dokopy odvetila diplomaticky: netuším. Vďaka za zavolanie!

Skúsi mi ešte niekto povedať, že hľadanie práce je o prezentovaní seba a svojich schopností. Samozrejme, ak teraz budem niekam ešte volať a niekto sa ma spýta hoci aj na prax v NASA, tak odpovedám bez váhania áno. Čomu som práve prispôsobil aj tie posledné zmeny v CV (ešte širšej praxi, nie tej NASA). Pekne to vystihol ten chalan z Gold Coastu: keďže firmy si do hľadanej pozície tiež narvú plno nezmyslov, prečo by si si ich nemohol dať do CV aj ty? Navzájom sa to vykráti. :)

Niekedy počas pracovného týždňa sme ešte boli pozrieť na niečom, čo vyzeralo ako naše "Profesia days", proste trh práce. Zúfalá strata času a ôsmych dolárov za autobus. Väčšina stánkov totiž bola o tom, ako pomôcť sockám sa zamestnať, ideálne s pomocou vládnych grantov, nesmierne užitočné. Ale nafasoval som blok a pero, ako aj sendvič s cibuľou (klobásu som slušne odmietol). No nekup to!

Sobota bola klasicky o langoši na trhoch, tentoraz som už múdrejší aj čo sa týka cien ovocia, takže sa oplatilo počkať do konca a potom šli ceny rapídne dole. 12 mandariniek po $2, môže byť. Večer sme zašli pozrieť na miestny festival oslavujúci Budhove narodenie, parádna akcia. Každých 10 minút sa na pódiu striedali rôzne skupiny z Číny, Tchajwanu atď a teda bolo na čo pozerať. Choreografia, kroje, farby, originalita, ... nedalo sa od nich oči odtrhnúť. Úplne na záver išli takí štyria šťúpli chlapci, ale tí čo tam predvádzali, na to sa žiadna XY má talent nechytá. Mali také paličky spojené tenkým lankom a žonglovali (prehadzovali si, neuveriteľným spôsobom posúvali, vyhadzovali, otáčali okolo seba atď) s takými valcami, práve na tých lankách. Neviem, kedy som videl naposledy niečo fascinujúcejšie, ako môže niekto chytiť rotujúci valec letiaci 50 metrov cez celý štadión od troch ďalších ľudí a ešte s nimi neustále žonglovať ide proste mimo mňa.

Nedeľu som takmer kompletne preflákal, pozrel som si celkom dobrý scifák, aj keď mám pocit, že už som ho raz videl. Večer som veľmi rád išiel pozrieť na austrálsku stand up comedy, bolo to zadarmo a bol som zvedavý, ako sa to bude líšiť od toho, čo poznám ja. A tiež zistiť, koľko percent vtipov budem schopný pochopiť (alebo aspoň rozumieť). Padlo strategické rozhodnutie tam ísť bicyklom (keď zadarmo, tak zadarmo), fujha, teda žiadna sranda, ten Brisbane je samý kopec, tiež som si to mohol už skôr zistiť, dofrasa. Ešte nikdy som tak ďaleko (a ešte za tmy) nikam po vlastných nešiel, celkom sranda pocit. Čo sa týka tej show, resp. vystupujúcich, tie rozdiely tam boli dosť očividné -- mám pocit, že u nás sa oveľa viac dáva na samotný obsah / humor, zatiaľ čo tu by som povedal, že účinkujúci oveľa viac "tlačia na pílu" -- kričia, rôzne sa tvária, imitujú, ... proste ako keby viac hrali než niečo brutálne vtipné rozprávali. Niekedy sa mi zdalo, že súčasť toho ich humoru je aj čo najrýchlejšie rozprávať, fakt divné. Schopnosť (aspoň) porozumieť tiež dosť kolísala, niektorým som rozumel aj 90%, jednému som ale nerozumel takmer nič, úplná tma. Tiež dosť zaváži, aký typ historiek sa snažili prezentovať, niektorí ťahali jednu snáď aj 15 minút, to už som potom úplne strácal kontext. Naspäť som išiel pre zmenu loďkou (prvý raz!), samozrejme, tou čo chodí zadarmo :)

Ešte mi takto na záver napadlo, že som sa rozprával (musel som, asi som práve našiel prvú a poslednú výhodu toho hostela: ľudia tam na mňa toľko nehovorili) s Ann, tou, po ktorej som potom prevzal izbu, ona tu robí tiež IT, ale trochu iný obor, klasika, aj ona tu hľadala prvý krát prácu dva mesiace, a to je Írka, čiže určite žiadny problém s jazykom. Potom sa to prelomilo a že akonáhle budem mať prvú za sebou, tak to už pôjde v pohode. Rád by som tomu veril.

Veni, vidi, vici

Teda, ak sa to "vici" dá zameniť s významom "prežil som". Je to tak milé deti, dnes je to presne 40 dní (a hlavne nocí), čo som strávil v hosteli a čo je hlavné, prvá noc, ktorú strávim síce ešte nie v novej izbe, ale aspoň v novom dome. Pocity šťastia sa ani opísať nedajú, hneď by som usporiadal veľkolepú hostinu ... keby som mal za čo :) Pre istotu som zaplatil celý nájom mesiac dopredu, jednak preto, aby som si vedel jednoduchšie strážiť, koľko môžem minúť a druhak preto, aby som minimalizoval riziko, že ich zase niekde, ehem, nedopatrením utratím. Takže $800 AUD šlo dole záchodom ako po masle (zaujímavá fráza), ale aj keby som tu mal 30 dní nejesť, stále mám strechu nad hlavou s Internetom, odkiaľ môžem posielať životopisy a volať (v tom tichu!!!). A ešte som stále vo West Ende, kúsok od centra, to je sen. Každopádne, už som to zaplatil z môjho austrálskeho účtu, nemôžem uveriť, že transfer peňazí naň zo Slovenska trval len jeden deň.

Keď sa tak spätne dívam na môj plán ostať v hosteli, tak to nebolo úplne najšťastnejšie rozhodnutie. Aj keď, prd som vedel, nič a nikoho tu nepoznal, takže skôr by som to preformuloval tak, že ostať v hosteli viac ako dva týždne s nádejou, že práca príde "už ten ďalší týždeň", bolo dosť naivné. Za ten čas som si v pohode mohol nájsť lacnejšie (a zrejme aj kľudnejšie) ubytovanie, $153 týždenne so všetkým všudy nie je bohvieaký deal. Obzvlášť, keď tam vlastne všetko stálo za starú belu, od rýchlosti Internetu až po tuposť nožov. Rozmýšľam, čo by sa dalo o tom hosteli napísať pozitívne, ale nič mi nenapadá.

Čo sa týka môjho nového domova, tak je to fakt super. Všetci chodia do práce, takže na vyvolávanie tu mám totálny kľud, Internet šlape ako hodinky (ťahám veci 1 MB/s), WCka sú čisté, práčka a rúra funkčná a ako bonus, majiteľka nespomínala nič o delení si domácich prác, asi je to tiež v cene ;) Ako OK, kuchyňa by zniesla modernizáciu, ale nič kritické. A majú mačku :) Povahovo vyzerajú byť spolubývajúci tiež v pohode, aj keď frajer tej majiteľky, ten ako keby z oka vypadol Jeffovi z American Dad, taký biely rapper, hustý brácho, nohavice proklatě nízko, hulič atď.

Opatrne som poslal môj nový životopis na pár miest (fakt len pár), tak čakám, čo z toho bude. Už mám aj väčšiu odvahu kde kade volať, občas sa to naozaj vyplatí, keď už nič iné, aspoň mi vždy povedia, kedy majú uzávierku a tým pádom, dokedy mám dúfať. Keby som chcel byť vtipný, tak napíšem, že na konci týždňa už možno idem na pohovor.

Medzičasom ale nezaháľame ani na našom cleaning biznise, opäť sme nastavili latku o čosi vyššie, to keď Lukášovi povedali, že tri mesiace sú dosť málo, takže oddnes sme začali veselo posielať náš upravený firemný profil na inzeráty vyžadujúce dvojročnú prax :) Taktiež sa nám stala dosť zábavná vec, ako som v pondelok obmailoval pár ponúk, tak Lukáš si zapísal ich t.č. aby sme mohli spraviť ten ich vytúžený "follow up". V jednom prípade mu chlapík vraví, že pozrie životopis a zavolá o 10 minút naspäť. Keď už prešla hodina, tak Lukáš prišiel na Facebook a pýta sa: počujte a nemohlo sa stať, že si ten chlapík všimol, že mu volá jedna naša firemná referencia? Tak trochu som zabudol, že ako fake referencie používame Sonine a Lukášove čísla, takže musím vždy volať len ja :) No nič, aspoň je tu sranda.

Dnes len toľko, aj keď posledné dni sa toho kopec deje, stále je o čom písať.