Z Horáčikova

Posledné týždne mám také nutkanie ešte aspoň raz aktualizovať tento kedysi slávny (huh?) blog, že nech viete, ako sme nakoniec dopadli, keďže posledný príspevok príliš jasnú predstavu o našej budúcnosti nedával. A čuduj sa svete, dnes je ten deň, keď som si na to naozaj aj čas našiel (viď ďalej, že kde sa zrazu ten voľný čas a energia nabrali).

Klasický problém, toľko sa toho stalo a mne sa tááák nechce písať. :) Začnem teda tým Miroslavom, naším druhým WWOOF hostiteľom.

Poháňať nás s balením u predošlých hostiteľov rozhodne nebolo treba, toľko ochoty a kompromisov len aby sme sa nezdržovali u nás už dávno vidieť nebolo. Najväčší problém bol im oznámiť, že my fakt už ideme po týždni (veľmi nerozumne sme si toto s nimi nedohodli dopredu) a že rozhodne neplánujeme naše odhodlanie zmeniť (nedajbože ešte aj zdôvodňovať, že prečo). Ale zase povedzme si úprimne, makali sme tam zadarmo, žili v zahádzanej izbe, kde sme sa ledva vedeli pohnúť (o nejakom vybaľovaní vlastne ani nemohlo byť reči, takže preto to balenie šlo dosť od ruky), tá WWOOF stránka existuje len krátko, takže tam nie sú ešte zabehané komentáre, hodnotenia atď (čo inak tak trochu ukazuje drsnú stránku tejto bohumilej aktivity -- predtým mal človek len takú knižočku, zavolal, dohodol sa alebo dokonca rovno prišiel a modlil sa, nech je to niekto normálny) takže sme to proste povedali a šli. Na druhý koniec Tasmánie.

Skrátená verzia: bolo to tam oveľa, oveľa lepšie. Mira a jeho sestra Sofia žijú na farme uprostred lesov, priamo pod horou zvanou Mt. Barrow:

Tam pri jazere sme bývali.

Veľmi milí ľudia, dôchodcovia, ich rodina najprv žila v (po)povojnovom Nemecku, potom v Adelaide, deti sa rozpŕchli kde kade aby sa nakoniec všetci zišli v Tasmánii. Takmer každý deň sa varil obed či večera v takom tom našom, európskom, duchu, žiadne sendviče či hamburgery (spomínal som, že u tých predošlých sme jedli pomaly na kolenách, pretože nemali ani jeden debilný jedálenský stôl?), bože to bolo vyslobodenie!!! Práce tiež neboli taký masaker (žiadne rozbíjanie betónu...), ale zase každý deň sme tých cca 5h naozaj odrobili.

Ich usadlosť žila veľmi čulým spoločenským životom -- takmer každý deň sa niekto zastavil na obed či večeru, v živote som nestretol viac nových ľudí v tak krátkom časovom úseku. A aby to ešte nestačilo, oni tam mali ešte taký párik Francúzov, ktorí voľakedy u nich WWOOF-ovali, ale "now we are just friends". A hoci sme tam mali dohodnuté prakticky neobmedzenú dĺžku pobytu, nakoniec sme si predsa len po čase začali hľadať niečo vlastné.

Problém totiž nebola práca ani hostitelia, ale skôr nejasná predstava, ako sa tam trávi čas. Ja som mal predstavu jasnú, odrobíme čo treba - máme voľný program. Lenže ešte aj toto tí dvaja Francúzi dosť narúšali, keďže nebolo jasné, či oni tam len chcú, mali by alebo musia pracovať ako my. Čiže my makáme vonku a oni si napr. pozerali telku a hoci by nám dosť niekedy bodla ich výpomoc, nevedeli sme, či to od nich môžeme žiadať alebo nie. A potom tie večery -- my sme už boli zvyknutí si zariadiť program, obzvlášť ak sme mali dosť po tej práci, ale oni boli zvyknutí si pekne naliať (v dome prítomné, rozhodne nie ich...) vínko, dať dole fľašu-dve (domáci aj my sme si vždy dali max jeden pohár) a ísť hrať s domácimi biliard, karty, kocky, ... Čo znie v pohode, ale ak by ste to mali robiť každý boží večer, tak sa skôr či neskôr dostaví pocit "som v dome dôchodcov a je tu čas na Bingo" (snáď nemusím zdôrazňovať, že tie návštevy boli väčšinou tiež len ďalší dôchodcovia...).

No a zatiaľ čo Francúzom tento život asi dosť vyhovoval (inak tam nerobili totálne nič, ani cestovať sa im už nechcelo, keďže tam už boli u nich po niekoľký raz), mne, čo musel ráno makať, popoludní robiť do práce v QLD a večer sa konečne venovať čomu ja chcem, to prišlo ako dosť veľká strata času. Slávka tiež nebola nadšená, hlavne preto, že ten večer by možno so mnou mala nejaký program a ja som ho musel deliť medzi ňu, dôchodcov a svoje vlastné záľuby. A na druhý deň zase odznova.

Morálka mužstva teda nebola bohvieaká, nebyť víkendových výletov, tak sa tam asi pozabíjame. ;) Zrazu nám ale Mira vraví, že ich sestra, tretí súrodenec, by uvítala nejakú výpomoc na ich dome, že či by sme nemali záujem. A aj keď to vlastne nič neriešilo (všetko rovnaké, len iné prostredie a ľudia), tak sme to odkývli a presťahovali sa cca 100 km na západ, do stredu Tasmánie.

Nuž a po pár dňoch, keď nám všetko ukázali, zaučili, mali sme ísť pracovať na jednom dome ešte aj s tými z Mt. Barrow ako tím... sa Slávke ozvala jedna ženská, že či ešte hľadá prácu a či môže prísť na pohovor čo najskôr.

Najprv sme rozmýšľali, či tam nepôjde len ona (keďže cesta do Burnie a späť z Western Creek zabije takmer celý deň), ale nakoniec nás noví domáci presvedčili, nech ideme obaja, že oni to už nejako s tým domom zvládnu. Tak že fajn. Dotrepeme sa teda do Burnie (pohovor v McDonald´s...), pošlem mladú dnu a ja si vyložím nohy v aute...

... len aby som o ani nie minútu pozeral, ako ide späť, že nič z toho. Že vraj ako sa ona dozvedela, že je študentkou v Brisbane, tak ju poslala preč, lebo že ona hľadá niekoho na stabilný pracovný pomer a nebude tu po troch mesiacoch  lietať do Burnie a znovu niekoho hľadať (ženská to mala vyriešené naozaj bohovsky -- zhodou okolností jej firma tiež sídli v Brisbane a kontrakt má tu v Tasmánii, nie, nepýtajte sa ma, ako niekto môže najať firmu z Queenslandu na upratovanie v Tasmánii). Tak som sa len chytil za hlavu, že prečo preboha všade rozhlasuje, že je študentka v Brisbane, aj tak sa tam na 99.99% už na univerzitu nevráti (akože pokračovanie tej college, z ktorej má diplom a vďaka čomu má teraz prázdniny -- z pohľadu školy čaká na začiatok výučby na univerzite) a nech pekne ide naspäť a povie, že to sa nepochopili, že ona predsa je už v Tasmánii natrvalo (žmurk, žmurk ;)). Po počiatočnom odpore a frflaní tam za ňou nakoniec fakt išla a čo? And she´s got the look! Teda, job. Čo znamenalo, že sme mohli rovno začať baliť a znovu to otočiť do Burnie (už po tretí raz -- po prvý sme tam boli len nevinne na výlete).

Miestny pes chcel odísť do Burnie spolu s nami.

Vravíte si koniec dobrý, všetko dobré, čo? No iste. Pravá zábava ešte len začala. Ako som už spomínal v predošlom článku, zdieľané bývanie je v Tasmánii dosť nerozšírená aktivita. A keď v takom Hobarte či Launcestone to nie je populárne, tak čo už také Burnie. Preložené do praxe, našiel som až tri ponuky na bývanie. Prvé - strach a hrôza, otrasný dom s totálne divnými ľuďmi a ašpiráciou ho zaplniť do poslednej izby (cca 8-9 ľudí!). Druhé - síce len jedna ženská, dom celkom OK, ale zase otrasný bordel v celom dome s minimom nábytku. No a to tretie... dom naozaj nič extra, o spolubývajúcich neskôr (ale sú len dvaja a pol - ten polovičný býva v ... prívese vonku), ale k dispozícii dve izby za znesiteľnú cenu a ako-tak normálny nábytok. Takže po 10-sekundovom rozmýšľaní sme išli do tej tretej možnosti. Po šiestich dňoch v moteli a o $600 ľahší to bolo prvý raz, keď sme si mohli naozaj vydýchnuť.

Burnie má, ako ste si už asi všimli, pláž.

Po počiatočnom kolotoči zariaďovania sa nám podarilo po dvoch mesiacoch konečne usadiť. To pre mňa osobne znamenalo riešiť väčšinu vecí okolo domu len v jednej osobe, pretože mladá má služby od druhej popoludní, takže čokoľvek, čo sa nestihne pred obedom padá na mňa. Áno, áno, je zo mňa gazdiná v domácnosti. ;) Jáj, ešte som zabudol zmieniť, že tento náš dom leží nekresťansky blízko Slávkinej práce -- síce sme si to obaja želali, ale aká bola šanca, že sa to fakt splní? Čiže päť minút autom, 20 bicyklom a 35 peši, môže byť.

Slávka sa dočkala práce svojich snov. ;)

Sranda bola samotné zariaďovanie, pretože ako tu nemá tradíciu spoločné bývanie, tak tu príliš nemá tradíciu rozpredávanie vecí (kto už by ich rozpredával, keď tu nikto krátkodobo nebýva, že?). To znamená, že síce som nábytok zohnal celkom lacno, musel som po neho jazdiť hore dole celým severovýchodom, rekord bol tá červená stolička -- presne takú som mal v Brisbane, vedel, že stojí za to a tak som po ňu šiel 130 km. ;) Predstavte si to na Slovensku!

Po ťažkom boji sme dostali spálňu aspoň do tohto stavu.

Áno, vidíte dobre, izby majú koberce. Síce som to vysával hodinu, ale výsledok stojí za to, konečne, konečne!!! má človek ako tak pocit, že niekde naozaj býva. Má to ale svoju cenu. Ako som už spomínal, spolubývajúcich je len dva a pol (a áno, chlapa!), ale každý stojí za to.

Najnormálnejší je Darren, totálne zženštilý hošan, ktorý sa asi v živote nerozprával so žiadnym cudzincom. Čiže okrem vtipných otázok a počudovaní sa nám takmer nikdy poriadne nerozumie (a naopak), pretože je zvyknutý len na tasmánsky prízvuk a nepozná nič iné. Potom je tu Justin, pán príves, ktorý má v tom prívese ešte aj fenku boxera, vyzerá ako keby na niečom nonstop fičal, ale inak milý chalan. No a čerešnička na torte -- John. To je proste jackpot.

Pracovňa / obývačka.

Dievčatá, spomínate si, ako vám okolie vtĺkalo do hlavy, ze nečetujte na Internete, pretože sú tam len starí a mrzkí úchyláci? Ako na Facebooku nepotvrdzovať friend requesty od neznámych ľudí, pretože nikdy neviete, kto sa za tým profilom skrýva? Say hi to John, this is the jackpot we´re talking about. ;) Úplne bez preháňania -- vek cca 50 rokov, rozvedený, s verbálnym prejavom vŕzgajúcich dverí a výzorom vlastne tiež, tráviaci 90% času keď je doma na jeho notebooku v kuchyni prezerajúc si profily -násť ročných dievčat, posielaním friend requestov a četovaním s nimi. A ani v najmenšom sa za to nehanbí. Moja pracovná teória, vzhľadom na neoverené informácie, že v januári má ísť na mesiac na dovolenku na Filipíny, je, že si takto naháňa adeptky na rande, keď tam dorazí. Áno, všetci teraz zapojíme fantáziu a skúsime si predstaviť, ako to asi bude prebiehať. Jediné pozitívum na tomto človeku je to, že štyri dni v týždni tu nie je. Což je od neho celkom pekné, pretože ani Darren tu nie je každý deň a tým pádom sa naše bývanie naozaj podobá na naše.

Ešte krátko k Burnie. Na prvý pohľad pôsobí ako také maličké mestečko pri pobreží, ale na druhý pohľad človek zistí, že je vlastne dosť rozťahané a určite v prvej desiatke najväčších miest v Tasmánii. Bohužiaľ vzhľadom na jeho industriálnu minulosť sa nedá úplne povedať, že ide o pekné mesto. Nájdu sa aj pekné domy či zákutia, je čisté, ale ako celok to proste nefunguje. Podobný pocit som mal inak aj z Launcestonu, ale tam aspoň nebol ten priemyselný element.

Keby sa mladej chcelo, môže chodiť do práce cez takéto scenérie (peši / na bajku ;))

Takže takto sme nakoniec skončili. Počas víkendov a sviatkov sa snažíme cestovať hore dole (je naozaj úžasné byť v krajine, kde sa vzdialenosti opäť počítajú na hodiny a nie na dni). Ja osobne si najviac užívam také tie všedné scenérie -- v Queenslande sa to proste nedalo. Buď človek išiel po nudnej diaľnici alebo proste len pozeral na vysušenú step. Tu... tu je to proste nádhera len tak šoférovať, vôbec nemusí ísť o niečo turisticky vychytené:

Takýto pohľad je doslova za každou zákrutou.

Stačí odbočiť z hlavnej cesty a už človek ide hoooore, doooole, cez lesy, popri pobreží, malebné usadlosti, mestečká... proste nádhera. Vôbec netreba turistického sprievodcu, stačí len odbočiť a niečo super sa vždy objaví -- dedinky prvých usadlíkov, horské pohostenie, továreň na belgickú čokoládu, miestny úrad+kafé+pošta+supermarket v jednom, ... naozaj pestrý výber.

No... robiť si srandu z Tasmánie, že je to štát oviec a pritom keď sa pozrieme do Queenslandu... múúú. :)

Každopádne ale cítiť, že hoci Tasmánia nie je "veľká" Austrália, nie je to rozhodne ani Európa. Napríklad počasie -- u nás sme zvyknutí, že keď je leto, tak je teplo. Možno prší, možno je zamračené, ale je leto. Tu ani náhodou. Je síce leto, ale 10 stupňov v noci len tak bez varovania? V pohode. Jeden deň 29, druhý 15? Bežne. Včera na pláži, dnes vo vetre 30 km/h zbierame veci na dvore? Samozrejme. Tu je ročné obdobie len taký jemný indikátor, ale určite nie ukazovateľ, že treba odložiť zimné veci.

Na návšteve v továrni na výrobu syrov. Ak zamestnanci nevedia toto, ako môžu robiť syry?!

Nuž a nakoniec... ľudia. Niečo som už načrtol minule. Ľudia sú tu naozaj dosť... iní. :) Na prvý pohľad viac fajčia, pijú, sú obéznejší, ešte aj majú taký divokejší vzhľad (platí rovnako pre mužov aj pre ženy). Na druhej strane sú až dych vyrážajúco čestní a úprimní. Je naozaj neuveriteľné, koľko razy sa nám stalo, že niekde bolo treba niečo splniť, mať alebo spraviť a ľuďom stačilo len naše slovo. To sa týka úplne všetkého -- platenie vstupného, preukazovanie poukážky na zľavu, dokumentov o identite, príchodu do niekoho domu či pobytu niekde (keď nie je nikto doma a v živote sme sa nevideli!), ani na sekundu nikto nezaváha, že či to náhodou nie je risk nám takto veriť. Privyká sa na to ľahko, mladú ide poraziť, keď vidí, ako nechávam odomknuté auto s kľúčom v zapaľovaní a stiahnutým oknom. ;)

Takže čo ďalej? Niečo zarobíme, počkáme, kým Slávke vypršia víza vo februári, požiadame o turistické, pocestujeme zvyškom Tasmánie a hor sa cez južnú a západnú Austráliu z Perthu cez Dubaj domov!

Pozdrav domov sme posielali na Vianoce presne z tejto "pošty". :)