streda 25. mája 2016

Reloaded

A je to tu. Dva a pol roka po poslednom príspevku tu máme zbrusu nový a samozrejme písaný z Brisbane. Veď predsa brisbanský zápisník, že?

Akokoľvek nepravdepodobne to znie, doteraz som si nejako nevedel nájsť čas na podrobnejší prehľad a keď som aj čas mal, tak som buď pozeral seriál (taká nostalgia začať pozerať Game of Thrones opäť v Austrálii) alebo robil na tom našom zázraku. Znalci už teda tušia, že len jedna jediná vec to mohla zmeniť, áno, sedím v práci a nemám čo robiť. ;-)

Popravde, ono sa zase za ten mesiac až tak ohromne veľa nestalo, takže kto čaká nejaké mega vtipné príhody, tak ho asi sklamem, predsa len, laťka z roku 2013 nastavila smerovanie tohto blogu naozaj ťažko reprodukovateľným spôsobom (pamätníci vedia, noví čitatelia nepochopia).

Za zmienku stojí hlavne asi to, že prácu som si, samozrejme bez akýchkoľvek predošlých príprav, našiel presne po štyroch týždňoch, pricestoval som v stredu a o ďalšie štyri stredy už sedím v kanclíku na Bulimbe a píšem tento príspevok. Vďačím za to hlavne tomu, že ako som prišiel na Slovensko, tak som sa vo voľnom čase naučil programovať v Jave pre Android a práce v tomto smere je v Brisbane relatívne dosť. Je to trochu smutné, že som čoby senior C++ programátor, viem asi všetko, čo sa o C++ vedieť dá a nie, jedna jediná odpoveď mi neprišla z takýchto inzerátov a to pritom z Androidu nemám prakticky jedinú praktickú skúsenosť, len cca dva roky práce po večeroch. Trápi ma to ale? Netrápi, platia rovnako za oveľa jednoduchšiu prácu. ;-)

Z toho milé deti vyplýva, že robiť chaotické rozhodnutia sa vypláca, lebo o tomto som samozrejme v decembri 2013 nemal ani tušenia a vidíte to, dva roky v Košiciach vedia spraviť život v Brisbane oveľa menej stresujúcejším. Doporučuje desať východniarskych šracov z desiatich.

Do Austrálie som musel skôr či neskôr priletieť ak som nechcel stratiť svoje drahocenné víza. To, že som to nemusel až tak uponáhľať som sa žiaľ dozvedel (začal zisťovať) až po tom, ako som zrušil nájomné, dal výpoveď v práci a kúpil si letenku, ale tak to už v mojom živote chodí, raz sa za chaos platí, inokedy z neho ťažím. Takže teraz si tu musím odkrútiť 15 mesiacov s tým, že po 30.8.2017 už nebudem môcť ísť totálne nikam, až pokým tých 15 mesiacov nesplním (dovtedy môžem chodiť na výlety mimo Austrálie v pohode, len o toľko sa mi potom predlžuje môj pobyt tu).

Zatiaľ čo vybavovanie hostela či samotný let prebehli v pohode (týmto vyhlasujem spojenie Abú Dhabí - Brisbane s príletom o 17:40 za absolútne dokonalý let, pretože som de facto prespal takmer celých 13 hodín -- prebieha totiž počas našej noci, takže jediná otrava bola prežiť šesťhodinový let z Viedne), tak hneď po prílete som si to fakt užil -- zistil som, že môj ruksak so mnou nedoletel. Toto malo ale celkom zaujímavú predohru.

Sedím si tak vo Viedni v lietadle na letisku, pozerám z okienka a vidím chlapíka, ako doslova ťahá môj ruksak po zemi (miesto toho, aby si ho dal na rameno napr.). Mierne znechutene na to pozerám až do momentu, keď vidím, že tie šnúrky, za ktoré to ťahal, sa urvali! Tak to už som bol pekne nasraný. Potom ten ruksak hodil na nejaké vozítko a vravím si, OK, keď je taký lajbavý, nech si to do lietadla dovezie tak. No a ako vidíte, on ho proste do toho lietadla... nenaložil. Meter od lietadla môj ruksak hodil na vozík a odviezol preč. Písal som aj na viedenské letisko, nakoniec mi aj odpovedali, ale nič konkrétne som z toho nemal. Teda, mal. Na austrálskom letisku mi dali $102.40 (netuším, ako k tej sume dospeli...) a ja som si za ne kúpil kraťasy a zvyšok prejedol. ;-) Ruksak mi potom doniesli do hostela, po šiestich dňoch.

Poučený vývojom situácie v 2013 som v hosteli neotáľal a hneď začal pozerať ubytko. To zbehlo celkom rýchlo, prakticky ďalšiu stredu (ha, zase streda!) som už býval v dome na Kangaroo Point. Na moje prekvapenie, tento "poloostrov" nie je pokrytý len mrakodrapmi s bytmi, ale má aj celkom pohodovú časť s domčekmi. Aj keď domáci (ktorý býva na lodi) pôsobí všelijako (u nás by sme ho označili za socku - alkoholika, ale skúste takto označiť človeka, ktorý vlastní päť (!) domov), nemám sa na čo sťažovať -- bývam s jednou ultraporiadkumilovnou Taliankou, Indkou, ktorú sme ešte nevideli, lebo je niekde v paži a Francúzom, ktorý sa včera odsťahoval a z jeho izby si idem spraviť pracovňu. Takže pohodička, žiadni psychouši.
Toto mám doma miesto mačky.
Do mesta 12 minút, do práce 15 minút (loďou!), okolo nielen supermarket a ďalšie obchody, ale aj veľkoobchod s počítačovými vecami, rýchly internet v cene (škoda, že za tento mesiac som už prečerpal limit rôznymi experimentami a ide to príšerne pomaly :D). Dokonca som si z gumtree kúpil aj počítačové kreslo, rovno aj s dovozom. Keď sa Garry (domáci) dozvedel o mojom záujme o druhú izbu, tak mi rovno aj ponúkol obrovský stôl s nastavovateľnou výškou a keď už bol pritom, tak sa ma spýtal, že či nechcem aj dve tlačiarne :). V tomto smere naozaj ideálny štart.
Ach tá rutina pri čakaní na loď do práce...
Ak bude moja "vyťaženosť" v práci pokračovať, tak môžem napísať niečo o tej práci, po pár dňoch. Síce to vyzerá, že nakoniec tu budem také dievča pre všetko a možno občas aj Android vývojár, firma vyzerá o dosť viac uvoľnenejšie než moja predošlá ultra-korektná austrálska skúsenosť -- bežne tu počuť "fuck" a "bullshit meeting" a podobne, niečo neprijateľné u môjho minulého austrálskeho zamestnávateľa. Ale nových zamestnancov tu majú uprdele rovnako, ale to je možno len moja karma, ja proste už asi nikdy nebudem pracovať naplno. :D