Fake it till you make it!

... ale začneme najprv správami z domova :) Dokončím teda ten československý klub.

Pôvodne sme tam mali ísť v celkom početnej zostave, ale nakoniec sme skončili len ja a Lukáš v autobuse smerujúcom ďaleko za mesto. Samozrejme, vôbec sme netušili, kde vystúpiť, tak som sa nesmelo spýtal vodiča, kde presne má zastávku v Burbanku. On samozrejme tiež poriadne nevedel, tak sa ma rovno spýtal, kam ideme, na akú ulicu. Keďže 25 Upfield Street mu nič nevravela, tak spravil vec úplne nevídanú -- zastavil autobus na krajnici, vytiahol spoza chrbta knihu s mapami a všetkými ulicami a nalistoval tam tú našu. Len čo ju našiel, tak nám iba povedal, že jasná vec, hodím vás tam a tak sme zastavili uprostred rýchlostnej cesty (čítaj: uprostred ničoho), vystúpili a rozmýšľali, ako sa vlastne dostaneme naspäť, keďže sme tú riadnu zastávku minuli :)

Našťastie hneď pri lese sme našli znak CS klubu Queensland, takže sme vedeli, že sme na správnej ceste. Opatrne sme vošli dnu, za stolom pár ľudí v zrelom veku, jemne našlapujeme, aby sme rozumeli, v akom jazyku sa bavia a hľa -- fakt že čeština! Tak sme a pozdravili, predstavili, sadli k nim za stôl a boli šťastní, že po ukrutne dlhom čase sme zrazu v domácom prostredí. Pod "domácim prostredím" si treba predstaviť kulturák, ako vystrihnutý z nejakej českej vesnice, kde sa čas zastavil. Áno, aj disko guľa :)

Dali sme si teda večeru (obaľovaný karfiol s tatárskou), jedno pivko a rozmýšľali, ako začať náš socializačný večer. Nakoniec, keď už sme mali asi polhodinu do odchodu, som si povedal, že nemám čo stratiť, a šiel osloviť takú skupinku pivo (a pod) popíjajúcich chlapov, vyzerali veľmi zhovorčivo. Akurát, ako sme vstávali, že ku nim ideme, nám pán Karel (o ňom o chvíľu) ponúkol, že nás vezme späť, ak s ním počkáme do záverečnej. Čo bola samozrejme skvelá správa, lebo sme sa nemuseli nikam ponáhľať a mohli v pohode pokecať s tými chlapmi. A to sa ukázalo ako nesmierne dobrý nápad.

Boli to väčšinou emigranti zo 70-tych a 80-tych rokov, takže už páni v rokoch, na penzii, užívajúc si života. Podozvedali sme sa zaujímavé veci, ako tu oni začínali, odkiaľ prišli, aký majú názor na ČR a pod. Jeden z nich nám kúpil aj ďalšie pivko, za čo sme boli samozrejme veľmi vďační :) Pravý zážitok sme ale mali až keď sa pobrali domov aj títo a ostal už len pán Boris, ktorého príbeh ste si mohli prečítať minule. On mal samozrejme milión bočných historiek, niekedy sme fakt zomierali od smiechu, strašný srandista a neskutočný optimista. Na tom človeku proste vidíte, akú dobrú dušu má. A je to evidentne aj veľmi zdraviu prospešné, pretože v jeho 75 rokoch vyzeral tak na 50, sotva nejaké šediny ste zbadali.

Domov nás viezol už spomínaný pán Karel, a to je emigrant s veľkým E. 85 ročný "dědek", ale plný života. Nielenže šoféruje, robí obsluhu na bare, upratuje, ale ešte je aj prezident toho klubu a riadi schôdze. Mimochodom, spomínate Láďu z Borisovho príbehu? Tak Karel je jeho brat, emigrovali sem v roku 1949, ako sa komunisti dostali k moci. Doslova sme sa cítili s Lukášom ako súčasť lekcie o histórii z nejakého filmu. Kupodivu, nie je to najstarší člen klubu, ten má 90 rokov, len už mu zrak dobre neslúži, takže nechodí už tak často.

Čo nás úplne odrovnalo, bol spôsob, ako sa sem pán Karel dostal: do Európy po vojne boli vyslaní ľudia z Austrálie, aby verbovali ľudí - pracujúcu silu, pretože tá v Austrálii chýbala. A prečo až do Európy? No pretože ani Austrália nebola svätá - do konca prvej polovice 20.storočia tam černosi či aziati mali zákaz vstupu. Áno, áno, Amerika nie je jediná. Takže Karlovi stačilo len prekročiť hranice a priplával si loďou, dostal hneď prácu (aj keď, samozrejme tam, kam ho poslali, žiadne vyberanie) a hurá začať nový život. Keď nás potom pán Karel vysadil v meste, tak sme sa s Lukášom zhodli, že tam musíme ísť aj v nedeľu, to mali výnimočnú schôdzu + obed, keď sme to tak dobre nakopli. Pán Boris nám ešte poslal krásne fotky z jeho víkendových aktivít (z toho ostrova) a príhovor do duše, nech si tu dávame pozor, ale zase na druhú stranu, pracujeme poctivo a vždy vystupujeme sami za seba. A napísal to perfektnou češtinou, aj po 30 rokoch.

V nedeľu sme sa tam teda ukázali opäť, teraz už za denného svetla, takže sme aj tušili, kde zhruba sme. Už to bolo samozrejme oveľa jednoduchšie, z videnia nás tam už poznali a pár ľudí už aj osobne. Prisadol si ku nám konzul pre ČR, síce hovoril anglicky, ale hneď, tak po americky, sa nás spýtal, či nechceme, aby nás predstavil ďalším ľuďom, tak my samozrejme, že jasná vec, a už sme mali "vláčik", od stola ku stolu. Nakoniec sme skončili pri takých dvoch manželských pároch, veľmi zaujímavá skúsenosť.

Mal som pocit, že obaja majú až príliš skresený obraz o ČR/SR, proste to videli až moc pesimisticky, všetko je tam naprd, nič sa nezmení, nová generácia sa naučila všetky svinstvá od starej atď. Samozrejme, v Austrálii je všetko super, hlavne tí ľudia, žiadni podrazáci, tá úroveň je tu niekde inde. A potom jeden z nich pustí historku, ako si požičal auto, len sa mu zdalo nejake špinavé, tak že si ho očistí takým smetákom. Ako ho tak dočistil, zrazu zistil, že ten smeták to auto brutálne poškrabal. Tak čo spraví pán čecháček, poučený austrálskou mentalitou? Ide do umývačky, nechá si tam auto vyčistiť a povie personálu, že žiada náhradu škody, veď sa pozrite, čo mu tá umývačka spravila! Dali mu nejaké peniaze, ale stále to nestačilo na nové nalakovanie. Čo ďalej? Dostal geniálny nápad -- auto opäť zašpiní, aby škrabance nebolo vidno a vráti ho tak. A keďže má filipa, tak ešte trvá na potvrdení, že to auto odovzdal v poriadku, hoci majiteľ mu vraví, že je to vysoko neštandardná vec, veď vidí, že auto je v poriadku. Takže tak. Presne kvôli takým vyžírkam sú naše krajiny v takých sračkách. Mal som čo robiť, aby som mu na túto jeho "šikovnosť" niečo nepovedal.

Ten druhý Čech, pražák, ten bol ako z učebnice. Príjemný, veselý, plný energie, všetko videl, všetko vie. Ale ako hej, naozaj bol srandista. On a manželka nás nakoniec hodili autom na zastávku, ale ako sa ukázalo, tá zastávka zase nebola až tak blízko hlavnej trasy, takže sme do mesta išli snáď 45 minút. Tesne predtým, ako sme s nimi odišli, tak nás zastavil Boris a vraví nám, chlapci, ak budete potrebovať niekedy auto, tak tu John z Chorvátska vám rád nejaké auto požičia. Tak len čumíme ako puci, poďakujeme a ideme.

Toľko naše zážitky z CS klubu. Celkovo by som to označil skôr ako CZ klub, slovenský vplyv tam bol naozaj minimálny, ani jedného Slováka som nevidel, taktiež jedlo, pitie - všetko české.

Čo sa týka soboty a dneška, tak to sme s Lukášom pracovali na našom novom projekte -- firme na čistenie a upratovanie. Založené je to na idei, s ktorou najprv prišla Soňa, ale bála sa šoférovať :) -- že najprv získame pár objednávok na čistenie, ktoré sú veľmi náročné na požiadavky (auto, business number, vlastné prostriedky atď) a potom tie požiadavky začneme plniť. To samozrejme vyžadovalo vytvoriť kompletne virtuálne resumé s popisom našich skúseností a referencí, všetko čistý fake. Keď to mohol dokázať Bill Gates, môžeme aj my. Samozrejme, náš plán nie je upratovať do zblbnutia, ale pokryť čo najviac rajónov, potom sa odpojiť od firiem, ktoré nás najali ako subkontraktorov a zarábať na seba. Ďalší krok bude najímanie nových ľudí, ktorých len budeme rozvážať a školiť a my budeme kasírovať 50 percent zisku. A výsledky sa dostavili takpovediac okamžite - už sme mohli mať na zajtra ráno prácu, len žiaľ, do rána nestihnem zohnať auto a kúpiť vysávač :) To som hlava, čo?

Ja som ešte popri tom pracoval na svojom "normálnom" životopise, kompletne som ho prekopal, skrátil na tri strany, spravil taký sexy, že som sa skoro do seba zamiloval, dizajnovo aj obsahovo, ak už toto nezaberie, tak do konca svojho pobytu v Austrálii robím toho upratovača. A ako na zavolanie, akurát dnes som našiel fantastický inzerát, priamo od firmy, žiadna personálka, tak stále je tu malilinkatá šanca ...

Apropo, personálka. Ja tých hajzlov asi fakt navštívim v ich úrade s motorovou pílou a nábytok nebude to, čo bude lietať vzduchom. V piatok, tesne pred odchodom do klubu, som ešte stihol nájsť a zareagovať na jeden fantastický inzerát, úplne zase ako pre mňa. Aj som išiel chlapíkovi okamžite volať, ale pozerám, že linka je zrušená. Hm. Tak mu napíšem mail, že sa uchádzam o túto pozíciu, ale sa mu nedá dovolať a ja by som si s ním tak rád pokecal o tomto jobe, lebo si myslím, že jeho klientovi môžem veľa ponúknuť. Tak on že to je také super, že som sa takto chcel aj telefonicky ozvať, že pozrie CV a dá mi vedieť ... a čo mi ten parchant odpíše? Bla bla bla, po porovnaní tvojho resumé s ostatnými a s jobom som prišiel k záveru, že zatiaľ čo niektoré kritériá spĺňaš, iné zase nie a ostatní áno. Keďže ja už ale nie som žiadny zelenáč a som poriadna vtírka, tak som sa ho na drzovku spýtal, že čo za presne kritériá má na mysli, viete, aby som sa prípadne do budúcnosti vedel poučiť, ja chudáčik nevzdelaný ... a jeho odpoveď: no, porovnal som, čo vyžaduje zamestnávateľ a čo máš ty v resumé a ostatní tam mali toho viac, čo môj klient požadoval. Ak vám môžem poradiť Miro, nabudúce si dajte záležať na tom, aby sa vaše resumé a popis práce zhodovali na 100 percent ... inými slovami: ak si v CV máte len to, čo ste robili a nie to, čo je logické že tiež viete / budete vedieť ťýchlo pochopiť, tak máte smolu. Laicky povedané, je síce super, že ovládate Office 2003, ale klient napísal Office 2007, takže v žiadnom prípade sa nedá čakať, že ste lepší kandidát ako ten, čo si tam rovno napíše 2007 ... skúsenosti, prax, šikovnosť, pracovné úspechy? Ale prosím vás, je tam predsa 2007. Za-bi-ť.

Špeciálne piatkové vydanie

Povedzme si to úprimne, z očú do očú, dnešné kolo lotérie "čo oddelenie polotovarov v Coles dalo" za veľa nestálo. Rolky plnené špenátom a syrom znejú dobre, ale fakt iba znejú. Na druhú stranu, také vegetariánske lazane, to je božie jedlo, neskutočne chutné, zasýti to (špeciálne v kombinácii s cesnakovým chlebom) a veľa to nestojí.

Dnes som začal tento príspevok písať predčasne, lebo sa mi stáva, že po pár dňoch (napr. v pondelok) si už niektoré veci nepamätám. Čiže dnes = štvrtok.

Ľudia na hosteli sa ma snažia silou mocou presvedčiť, aby som si to snáď s tým sťahovaním nerozmyslel. Pár dní dozadu som si išiel dať večeru, také slané mini pirohy so špenátovou náplňou a pozerám - splesnivené. Tak ale fajn, stáva sa, pozriem pizzu - detto. WTF? Potom mi to došlo -- v chladničke, kde mám svoje veci, bolo zrazu nejako moc príjemne, takmer nebolo cítiť chlad. Dal som teda tašku do druhej mrazničky a jasné, že tam zima jak sviňa. Díky chlapi, potešilo.

Medzičasom sa sem nasťahovali dvaja Nemci, také 20-ročné pusinky, to hneď vidíte, že títo v živote nepracovali. To by mi žily netrhalo, ale jeden z nich má posteľ nado mnou a teda... on musí mať nejaký seriózny problém. Ešte nikdy som nevidel nikoho sa tak metať v posteli. Proste ako sa normálne ľudia počas spánku otáčajú zo strany na stranu, tak on to robí asi tak, ako keby doňho zároveň púšťali 20 000 voltov, celá posteľ sa otriasa.

Minulá noc zase pre zmenu vyzerala ako tá najlepšia, akú som tu kedy zažil -- Ír sa niekam zdekoval (máme tu teraz prakticky 4 dni voľna), asi s jeho novou/ďalšou hostelovou priateľkou (hádajte, kde spolu zvyknú spávať ...), tri postele voľné, toto sa seriózne blížilo k rekordu si nerušene pospať aspoň celých 6 hodín. Okolo polnoci som zaspal s úsmevom na tvári, len aby ma o druhej alebo tretej zobudila partička novo prišlých chalanov, ktorí si  samozrejme rozsvietili, hodinu chodili hore dole, potom postupne do sprchy (ako ja len milujem ten vetrák a ostrú neónku), ešte chvíľu pokecali a nakoniec zaľahli. Mne to tu bude tak chýbať.

Austrálčania mi na moje narodky silou mocou chceli usporiadať sprievod a oslavy, ale vravím im nie chlapi, fakt nie, nebudeme mútiť vodu, ale oni trvali na svojom, tak sme to nakoniec označili ako ANZAC Day, aby to nebolo také okaté. A keď už je teda to voľno, rozmýšľal som, čo podniknúť, lebo ani len knižnica nie je otvorená a neverím, že by ma celý deň bavilo pozerať na pochod vojakov. Nakoniec sa mi cez CouchSurfing podarilo zohnať štyroch ľudí (vrátane vodiča a majiteľa auta) a išli sme pozrieť na Kondalilla Falls, fotky vidíte na Facebooku. Nakoniec sme sa zišli v zložení Tchajwančan, Singapúrčanka, Talian, Nemka a ja. Výlet bol fajn, aj keď osobnostne mi tí ľudia sadli menej ako minule a po organizačnej stránke to bol dosť chaos.

Najväčším problémom bol ten vodič - Talian, ktorý bol veľký fotograf, čo v praxi znamenalo, že kamkoľvek sme išli, tak si fotil (so 100-násobným zoomom) veci ako obrubník, popolník, trávu a iné nehipsterské veci, ktoré okrem neho fotí už len pár miliónov ďalších, čo vždy viedlo buď k zdržiavaniu alebo jeho strateniu stovky metrov za nami. To až tak nevadilo do momentu, keď sme sa mali vracať. Alex si totiž potreboval odfotografovať tak originálnu vec ako hory pri západe slnka a nie hodinu, nie dve, ale rovno štyri. To viete, všetky tie sklíčka a filtre. Takže nakoniec sme sa pobrali do Brisbane až okolo šiestej, za tmy. Bol som dosť blízko toho mu poriadne vynadať, ale nakoniec som rád, že som držal zobák, pretože za benzín (cca 200 km) si vypýtal od každého 5 AUD. Ďalší osem dolárový výlet :) Plus sme vďaka tomu šli "nočným" dažďovým pralesom, tiež dosť dobrý zážitok. A ešte ma hodil priamo do West End-u, s komentárom "West End je podľa mňa najlepšia štvrť v Brisbane!", nedá sa nesúhlasiť. Takže suma sumárum -- spokojnosť.

V piatok som pre istotu napísal mojej milovanej Amber, že sa mi sľúbili ozvať do konca týždňa, tak či to nemôže prezistiť. Samozrejme sa na to vyflákli a výsledok už dávno vedeli, ale načo by sa mi ozývali, že? Takže vážení a milí, padlo to. Z dôvodu, že by som sa viac hodil na technickejšiu pozíciu. To, že dospeli k tomuto záveru ma zase až tak neprekvapuje, keďže sa ma celý čas na tom pohovore pýtali hlavne technické veci, resp. popisovali mi rôzne technické problémy a keď som sa občas snažil odviesť reč na to, že však toto sa dá vyriešiť tak či onak (komunikáciou, zadelením úloh atď), aj tak sme o chvíľu zase boli pri technológiách. Hlavné, že aj do popisu tej pozície písali, že hľadajú predovšetkým človeka s technologickým pozadím, fakt špica.

Jediné, čo ma na tom mrzí je to, že hláška "... but I am hesitating to recommend him as a PM" bola od toho Eda, s ktorým som si veľmi dobre rozumel a on sa ma de facto nepýtal takmer nič o manažmente, skôr to bol on, kto mi popisoval, ako tam už je päť mesiacov a konečne môže, po skúšobnej dobe, ignorovať mítingy bez obavy, že ho vyhodia ... Na druhú stranu ten Lawrence, ten ako prišiel, tak sa mi snažil nanútiť, že ja som programátor a bez programovania neprežijem a celkovo pôsobil dosť nafúkaným dojmom. Snažil som sa mu vysvetliť, že zastával som dosť dlho aj rôzne neprográmatorské pozície a čo boli moje povinnosti, ale nevyzeral, že by to ním nejako pohlo, takže som čakal tento typ hodnotenia skôr od neho.

Samozrejme, že ma to pekne nasralo, ale aj v súvislosti s tým, čo som sa podozvedal od ľudí, s ktorými som bol na tom výlete, som veľmi ďaleko od toho to teraz vzdať. Hlavne preto, že keď mňa niečo naserie, tak ja sa nikdy nevzdávam, vždy som tlačil veci až na maximálny možný extrém ak bolo treba, a toto nebude výnimka. Celé to hľadanie práce treba poňať podľa mňa úplne inak. Ako marketingové zadanie. Toto už nie je o tom, že niekomu ukážem, aký som múdry, ale o tom, ako sám seba predám v mori ostatných životopisov, bez ohľadu na to, aký som múdry.

Preto teraz cez víkend ruším akékoľvek aktivity a idem makať do knižnice, musím komplet prerobiť životopis, aby som mal v ruke niečo "úderné", keď pôjdem osobne obehať tie agentúry. Doslova si idem nacvičiť, ako im "pitchnúť" seba samého behom 30 sekúnd, aby sa na mňa a ten životopis aspoň pozreli a povedali si "hmm, celkom pekné". Taktiež som dostal úplne bláznivý nápad ohľadom tých sprievodných listov, myslím, že to bude celkom originálne a ako bonus mi to dá aj tému na telefonát ("videli ste môj cover letter? čo naň hovoríte?" -- čím sa zbavím svojho najväčšieho problému, pretože zrazu oni budú argumentovať mne a nebudem ako trupík len klásť také všeobecné otázky).

Pozerám, že príspevok je už dosť dlhý, tak nebudem čakať do pondelka. Idem za chvíľu s Lukášom do toho CS klubu, taká predpríprava na tú sebaprezentáciu, tak v pondelok bude report aj o tom.

Kto už by sa sťahoval bližšie k Antarktíde?

 Z Red Hatu nepíšu, takže s ničím bombastickým sa s vami podeliť nemôžem, ale aby sme neporušili tradíciu, tak dám do pľacu pár nových vecí.

Tá najzaujímavejšia je asi tá, že nakoniec som sťahovanie do Melbourne (prípadne Sydney či Aucklandu) zrušil. Pôvodný plán bol v piatok letieť, ale nakoniec som si to rozmyslel. Koho by zaujímalo, že prečo, tak tu je môj zoznam dôvodov, v náhodnom poradí (a koho to nezaujíma, tak naozaj nechápem, načo tento blog číta, ešte nikdy sa tu nič inteligentné neobjavilo ;))

• prepil som peniaze na letenku ;)
• na juhu (a to sa vzťahuje aj na Auckland) je teraz naprd počasie, prší, zima, ... slnečno je tam fakt veľmi zriedkavo
• je tam oveľa drahšie
• veľa ľudí mi povedalo, že proste toto je normálna vec - či už fakt, že hľadám "len" mesiac alebo to, že sú tu také vlny (nedávno bola Veľká noc, teraz je tu vo štvrtok zase sviatok, čiže ďalšie 4 dni nikto nič nerobí), takže treba počkať; mimochodom, áno, skvelá voľba termínu migrácie, vidno že som si to premyslel
• keď som sem letel, tak naozaj, na pracovných portáloch boli fantastické ponuky, je dosť nepravdepodobné, že teraz už ďalšieho polroka nikto nebude podobné miesta obsadzovať
• mesto mi veľmi vyhovuje, nie je to tu preľudnené, poznám tu super ľudí, predstava, že toto všetko sa teraz zresetuje a môžem začať odznova je tiež dosť nevábna

Za Melbourne som mal tieto argumenty:

• oveľa väčšie mesto, väčšia šanca nájsť si prácu (čo potvrdzujú aj tie pracovné portály)
• veľa ľudí ho popisuje ako "veľmi európske"
• ak by to nevyšlo, videl by som aspoň ďalšie austrálske mesto pred mojou deportáciou :)
• začínal by som na "čistom stole", tzn. agentúram by som vedel poslať možno "krajšie" životopisy (tieto v Brisbane už môj majú, takže aj keď ho časom vylepšujem, nemôžem tam už dať totálne odlišné veci)
• väčšia CZ/SK komunita? (možno áno, možno nie, ale samozrejme to nič nezaručuje)

Keď som si to takto zhrnul, tak som si nakoniec povedal, že čert to ber, ostávam. Možno to bude moja osudová chyba, možno nie, uvidíme. Plán je zhruba taký, že keď budem mať peniaze už len na posledné dva týždne, tak si kúpim letenku domov (ideálne cez Sydney / Melbourne) -- Baky mi sľúbil, že dovtedy na ňu našetrí -- a pôjdem až na nulu, pozrieť, čo sa bude dať, pocestovať stopom do vnútrozemia atď, nech je aspoň nejaká sranda.

Druhá nečakaná vec v mojom akciou nabitom živote je, že som sa (aj v súvislosti s hore uvedeným) rozhodol konečne vysťahovať z hostela. Ono duševné zdravie máme len jedno a opäť, buď som o dva mesiace doma alebo tu budem mať prácu. Pár desiatok dolárov týždenne na tom nič nezmení. Takže včera som veľmi profesionálne otvoril tri stránky, kde sa dajú nájsť zdieľané byty / domy, zareagoval na prvý inzerát, čo som videl, bol to o pár hodín pozrieť a dnes som sa dozvedel, že na dva mesiace tam teda môžem od prvého mája bývať. A áno, samozrejme, že zase ženské.

V niektorom z ďalších blogov alebo na FB dám nejaké obrázky, vyzerá to naozaj super a čisto (veď ženy, že), stojí ma to "len" o 47 AUD na týždeň viac, je to doslova o pár metrov vyššie po hlavnej (to bol cieľ -- ostať vo West Ende), takže som spokojný. A majú trúbu, luxus, ktorý bol mesiac nedosiahnuteľne ďaleko.

V piatok večer ideme takmer s celou našou partiou do československého klubu, jednak na vyprážaný karfiol s tatarkou, druhak skúsiť nejaký networking (pozdravujem, Andy ;)), je istá šanca, že niektorí z tých emigrantov majú vlastný biznis alebo nám aspoň niečo zaujímavé poradia. Na obed chcem ešte skočiť aj do poľského klubu, pre zmenu na pirohy s hríbami a kapustou, moc sa tam nikomu nechce, ale je to zase v dosahu bicykla, tak v pohode. Skúsim sa ich popýtať tiež na nejaké rady, prípadne rovno Dzien dobry, szukam pracy :)

Trocha optimizmu na záver: z čista jasna mi včera písal Ludwig, môj bývalý šéf z Viedne, že či by som nemal záujem pre nich pracovať na jednom projekte. Ja som im totiž pred odchodom toto navrhoval (mal som nejakú slabú chvíľku a napadlo mi, že čo keď tu tú prácu tak skoro nezoženiem, ja som rátal tak prvé dva-tri týždne, haha), ale on bol dosť skeptický a bolo vidno, že na toto pristúpi, až keď bude fakt v prdeli. A čo čert nechcel, ako som odišiel z firmy ja, tak behom pár týždňov zrazu nastala situácia, že odišlo ďalších päť-šesť veľmi schopných ľudí (čo vám poviem, bezo mňa život v práci stráca zmysel), čo pri počte cca 13 ľudí celkovo nie je až tak zanedbateľné percento. Takže zrazu bol veľmi ústretový. Len ešte ten kontrakt musia podpísať, takže je to tiež otázka pár týždňov.

Môj druhý zdroj príjmu bude minimálne v pondelok, dohodol som si brutálny deal cez Airtasker, za 30 AUD sa nejakej babke pôjdem pozrieť na notebook, ktorý jej padol na zem, že či ho má dať do servisu alebo sa to ešte dá rozchodiť. Pôvodne to mala za 40, ale vravím jej, že 10 ma stojí cesta a za dvacku si kúpim obed, viac fakt za toto pýtať nemôžem.

Takže tak, snáď sa to nejako všetko zase nedovrzá.

Austrálske pivo alebo ako ukázať svetu, že mám nízke príjmy

Začína sa nám to pekne formovať, každý pondelok a streda, kto by to povedal, že môj život sa stane tak štruktúrovaným. Posledný blog trocha postrádal akciu, tak mi dovoľte to teraz napraviť.

Piatok bol veľký deň pre našu československú komunitu, pretože po mesiaci sa k nám konečne prihlásil nejaký chlap :) Povedzme si to úprimne, ženy sú skvelý vynález, ale všetkého veľa škodí. Kam som chodil, tak som stretával len holky (naše stretká, ľudia z CouchSurfingu, ľudia v neziskovke, ...). To má síce mnohé pozitíva, ale človek si potom musí dávať bacha na jazyk, nemôže moc čumieť na iné holky a všeobecne otázky typu "kto sa ide cez víkend nacvakať" až tak úplne nepadajú na úrodnú pôdu.

Apropo, nacvakať. Vtipná odbočka: toto slovo sme si s chalanmi v Bratislave vymysleli na opis situácie, keď sa jeden z nás snaží navrhnúť, že by sme mohli ísť von a robiť blbosti ako malé deti, ale nechcel priamo implikovať, že tým myslí sa ísť opiť a nadávať na druhý deň na ostatných, že prečo sme sa preboha išli opiť, keď vieme, ako to potom vždy končí (tými blbosťami). Preto si viete predstaviť moje prekvapenie, keď Andrea (jedna holka z našej skupiny) len tak zrazu zahlásila, že ide večer von "sa nacvakať". Vravím si, ty kokso, niekto iný si vymyslel takú istú hlášku ako my. Ako, bolo mi to aj čudné, že to zahlásila takmer vždy po tom, ako sme boli všetci spolu vonku a nechápal som, prečo sa chce ísť opiť sama, ale vravím si, je tu už dlhšie ako ja, Austrália môže mať rôzne bočné efekty, stáva sa.

No, tak v piatok som sa dozvedel, že ona tým myslí večerné fotografovanie. Ale samozrejme ešte predtým som jej poslal vtipnú sms, niečo na štýl, že to by len čumela, ako sme sa práve nacvakali my. Asi to pôsobilo dosť zvláštne, špeciálne o tretej nadránom, o príčinách za chvíľu.

Lukáš sa ukázal byť celkom skúsený cestovateľ, pracoval a žil dosť dlho na Novom Zélande, len tiež ako prišiel do Brisbane, tak tvrdo narazil, až po mesiaci sa mu podarilo dostať vôbec na nejaký pohovor. A to pritom on fakt nie je žiadna lama, už vie ako to tu chodí, obchádzal ľudí osobne atď. A tiež momentálne má nôž na krku, lebo peniaze dochádzajú ... Mal som s Lukášom spoločnú cestu po tom, ako sme sa všetci rozlúčili, tak sme ešte kecali a v tom mi napísala jedna holka z CouchSurfingu, že či nie som náhodou v meste (veď vám to vravím, samé ženské). A keďže nemal nič na práci, tak súhlasil, že ostane a počká so mnou na ňu. Plán bol ísť do West Endu do jedného prima podniku, kde som bol ešte s jednou Austrálčankou (vravím!!!) úplne na začiatku môjho pobytu, idea bola, že sú tam lacné pivá a veľký výber.

Podnik bol nakoniec dosť plný, len tak-tak sme si našli vôbec nejaké miesto na sedenie. Fabienne je tiež neobyčajná osoba, hoci jej 199 cm a červené vlasy ju robia dostatočne zaujímavou samo o sebe ;) Je Švajčiarka, žila nejaký čas vo Francúzku a prišla sem v podstate len tak, pracuje tiež v nejakej charite zadarmo. Ona sa narozdiel odo mňa rozhodla využiť CouchSurfing aj na ubytovanie, ako holka to mala samozrejme oveľa ľahšie, takže normálne tu u jedného týpka býva šesť týždňov, len tak, zadarmo. Čas plynul pomerne rýchlo, boli sme traja, tak pôvodný plán bol, že každý zoberie jedno kolo s iným druhom piva a to bude tak akurát stačiť.

Samozrejme, po troch pivách je vnímanie sveta nie úplne zhodné so stavom z pred dvoch hodín a keďže Lukáš mal plno cool historiek či už z Nového Zélandu alebo okolitých ostrovov, tak nikomu sa vlastne ešte nechcelo to zabaliť. Tak vravím teda OK, idem po ďalšie kolo. V hlave som mal diabolský plán, pamätám si, ako mi tá Austrálčanka hovorila, že tu majú celkom silné pivá, len si ich treba vypýtať. Tak idem teda za barmanom, že "hey buddy, what´s the strongest ale you´ve got down here" (nebudem trochárčiť, nie?). Chvíľu na mňa pozeral, potom sa ma spýtal, či myslím XY, ja samozrejme jasná páka, dajte to trikrát. Šiel dozadu niekam do skladu, prišiel celý smutný, že už majú len jeden kus, tak ja že neva, doneste druhé najsilnejšie a toto sa zopakovalo aj pre tretie pivo. Vravím si, to sú ale pitomci, oni snáď tie pivá nakupujú po jednom. Tak mi to teda všetko doniesol a cena že ... seventy niečo. Vravím doooo prdele, 70 dolárov za tri pivá, ale tak čo, nech nežeriem, na austrálske pomery je to možno tak 2x viac ako normálne pivo, ale za tú srandu to stojí.

Ako som tak naťukával PIN, tak som si všimol, že to seventy som počul dobre, len som akosi prepočul jednotku pred ňou. Čiže áno, cena za tri pivá bola 171 AUD !!! V tomto momente by asi každý rozumný človek povedal barmanovi, že jémine prepáčte, ja som myslel, že je to lacnejšie (aj keď, pivá už boli otvorené ...) a vrátil to. Lenže vzhľadom na stav mysle, ktorý sme si opísali pred chvíľou som nielenže tú sumu zaplatil, ale ešte mi to aj prišlo nesmierne zábavné. 60 dolárov za fľašku. To je zhruba 50 EUR... ja som zaplatil 1500 SK za fľašku piva. Trikrát.

Myslím, že nikdy v živote som v žiadnom podniku neutratil za alkohol tak šialené peniaze. Po tomto večeri mám seriózne problémy tváriť sa, že som socka a dochádzajú mi peniaze, každý si myslí, že ho teraz pozvem na to pivo ;) Mimochodom, to pivo bol fakt poriadny lomcovák, 18 percent alkoholu, mixované snáď s whisky či čím, masaker. Horko ťažko sme to dopili a tí pitomci, keď som bol na WC, samozrejme objednali ďalšiu rundu (už normálneho piva), že to musia niečím "zabrzdiť". Zabiť. Samozrejme, ako čas plynul, tak nálada sa uvoľňovala, takže si matne vybavujem, ako som si s bližšie neurčeným počtom Austrálčanov pripíjal pravidelne na "the best country in the world" a tým bolo myslené Slovensko :) Okolo pol štvrtej som došiel na hostel, Fabienne mi nechcela veriť, že tam trafím, ale tak my chlapci z východnej Európy vždy cestu nájdeme, však áno.

Ráno bolo trochu neisté, ale som veľmi rád, že som sa o tej desiatej nakoniec prinútil vstať a ísť na sobotňajší trh -- absolútne úžasné miesto. Nielenže som si tam kúpil melón, langoš a švihácky klobúk za celkom v pohode cenu, ale bolo to kombinované s rôznymi aktivitami ako koncerty, petície a prednášky či len také leňošenie, strašná pohoda. Keď som sa nakoniec z tých trhov pobral, tak po ceste som stretával kopec pouličných kapiel, pri jednej som zakvasil snáď na hodinu, neskutočne dobre hrali, proste taká idylka. Dal som im posledné drobné, čo som našiel a ako som ich tak počúval, tak mi zrazu celý ten srab s hľadaním práce a všetkým prišiel nepodstatný, proste sa ma zomkol taký pocit, že to dopadne dobre a nemá cenu to ďalej riešiť. West End je skvelé miesto, ak si raz budem fakt hľadať ubytko, je to šialene silná konkurencia pláži, seriózne.

Večer mi ešte písala Fabienne, či sa mi nechce ísť v nedeľu na výlet na Glass House Mountains, je to cca 60 km od Brisbane, že splašila nejakých ľudí a podelíme si cenu za benzín, čo znelo dosť dobre.

Ako sa ukázalo, bolo nás dokopy päť, samozrejme, ak by som nepoznal Lukáša, tak zase samé holky. Celkovo to bol silne medzinárodný výlet, Kanaďanka, Írka, Švajčiarka, Čech a Slovák. Cesta ubehla celkom rýchlo, tie hory sú v podstate taká sada pár kopcov, najvyšší má 550 metrov, haha. Po dlhom rozhodovaní, na ktorý vyjsť sme sa nakoniec rozhodli ísť na ten, ktorý má údajne ako jediný rozhľad na všetky strany a okolité kopce, na kopec s divným názvom Mount Ngungun (250 metrov) ale nebolo to zase také zlé, v pohode vychádzka (fotku ste asi videli na Facebooku). Keď sme zišli dole, tak sme sa naobedovali a rozhodli sa vyjsť na ešte jeden kopeček.

Rozhodnutie padlo na Mount Tibrogargan (360 metrov), ktorý ale vyzerá nesmierne impozantne, posúďte sami:

Čím bližšie sme boli k samotnej turistickej ceste, tým častejšie sme videli rôzne varovania a výstrahy, že super strmý terén a len pre skúsených turistov bla bla, ale vôbec nič tomu nenasvedčovalo. Dobre, ku koncu tam bol trochu stupák, ale nič nezvládnuteľné. Keď sme došli na "vrchol" (pod tú skalnatú časť) nám to ale docvaklo. Dívali sme sa na takmer kolmú skalnatú stenu (cca 70 stupňové stúpanie) bez akýchkoľvek chodníčkov či lán, len výčnelky v skalách. S Lukášom sme sa vyštverali na prvé priečky, ale stále sme sa moc necítili na ten výstup, obzvlášť na ten zostup (čoho sa asi tak chytíte, že?). Chvíľu sme tam na to tak pozerali, Lukáš nakoniec zhodnotil, že s batohom, sandálami a foťákom by bola samovražda sa tam trepať, ale mne to stále nedalo, predsa to nemôže byť také ťažké. Akurát ako som tam stál, tak prišla taká partia cca 20 ročných ľudí, dvaja chalani, dve baby, dali sa so mnou do reči, že odkiaľ som a tak, a potom len zahlásili, že OK, ideme. No a keď teda ideme, tak ideme :) Aby ste mali lepšiu predstavu, ako to "ideme" vyzeralo:

Akože... dosť to dalo zabrať, 300 metrov nonstop takýto stupák, slnko pálilo, stále bolo treba pozerať, kam dať nohu, čoho sa chytiť, vytiahnuť sa a znova a tí mladí skákali po tých skalách ako kamzíky, takže tempo bolo dosť vysoké. Po ceste postupne ľudia odpadávali, až sme ostali len my piati, strašne v pohode decká to boli, veľmi som si s nimi rozumel, opäť mi to dalo vieru v tento kontinent. Všetci boli zo Sunshine Coast-u (pláže na severe, veľmi boli prekvapení, že prečo sa mi Brisbane páči :)), veľmi veselí a dokonca snáď aj veľkí slušňáci, normálne sa bavili, že kedy dnes (v nedeľu) pôjdu do kostola, tak som pred nimi ani radšej nenadával, ako som sa liepal hore. Teda... nenadával po anglicky. Po úmornej hodine aj niečo sme to konečne dali, až po ten "útes" (čiže sme chvíľu šli aj dole) a mal som fakt dosť.

Najlepšia časť ešte ale len mala prísť, teda aspoň som si to myslel. Napodiv, cesta dole bola totálna pohoda, keď sa bavíme o bezpečnosti či obtiažnosti, za 20 minút sme už boli v "základnom tábore", ale stehenné svaly a kolená - total kaput. A ešte som zistil, že moji parťáci sú niekde v prdeli. Ale moji noví parťáci mi vravia, že oni ma kľudne hodia autom, "keď sme to spolu dotiahli až sem, tak to už sme ako keby rodina". No nie sú zlatí :) Takže ma hodili na pumpu, kde sa moji kumpáni napchávali zmrzlinou, rozlúčili sme sa a fičali sme smer Brisbane. Tá Kanaďanka bola taká milá, že nechcela ani prachy za benzín, že bez nás by tam nešla a že sa dobre bavila, takže nič nechce. Suma sumárum ma celý výlet vyšiel na 8 dolárov.

Zo stanice som sa vybral peši, nech si trochu ponaťahujem tie svaly v nohách, lebo som vedel, že ak by som sa teraz ulakomil na autobus a potom rovno šiel do postele, že zajtra sa zobudím s drevenými nohami (skúsenosti sú fantastická vec), čo by bolo dosť blbé, keďže som mal ten pohovor hneď ráno.

Jojojo. Pohovor. Podrobný report dám nabudúce (ideálne aj s výsledkom), takže len v skratke. Nebol to trapas, mal som pocit, že sme sa veľmi dobre porozprávali, nemám nič, čo by som nejako radikálne zmenil, keby som mohol. Ak ma nezoberú, tak buď preto, že proste fakt majú v rukáve ešte niekoho skúsenejšieho alebo proste preto, že medzi nami sú neprekonateľne kultúrne rozdiely, fakt si neviem predstaviť, čo viac by som mohol spraviť. Dával som im dosť dobré odpovede, názory, angličtina tiež OK, pôsobil som presvedčivo, takže ... je tam šanca, ale nemám ružové okuliare. Takže uvidíme o pár dní. Vraj.

Andy a napätie do poslednej chvíle

Dnes sme mali stretnutie v tej neziskovke a bol by hriech o tom nenapísať. Ako som dal na Facebook fotku tej personalistky pre programátorov, tak sa síce vyrojili návrhy na alternatívne činnosti v prospech môjho profesionálneho rastu, ale bohužiaľ chalani, nakoniec z toho nič nebude, klient uprednostnil niekoho so skúsenosťami v štátnej správe, takže ja ako programátor si na tej programátorskej pozícii ani neškrtnem. Darmo, papier nepustí.

Vzhľadom na to, že momentálne je to s ponukami (áno, už aj s ponukami, nielen s odpoveďami na tie ponuky) posledné dni bieda, tak som skutočne nemal dôvod neísť pozrieť mojich nových kolegov. Dnešku predchádzala ešte bohatá emailová komunikácia, v ktorej sme sa dozvedeli, že s autor toho vzdelávacieho systému to už premyslel v minulosti a jednoducho tá stránka sa tam integrovať nebude a basta. Človek by si pomyslel, že za 6000 AUD by mohol byť aspoň trochu ústretovejší, ale holt, iný kraj, iný mrav, tu určuje pravidlá nie ten, kto platí, ale ten, komu bolo zaplatené :) Rozmýšľali sme ešte nad konferenčným hovorom, kde by sme si to všetci vyjasnili, ale Andy tajomne poznamenal, že by preferoval, keby sa zajtra na porade Joe nezúčastnil, tak som začal vo vzduchu šípiť nejaký bombastický návrh.

Na moje veľké prekvapenie, ja nie som schopný vstať, ospršiť sa a naraňajkovať za menej ako hodinu (a to už som musel na sebe fakt zamakať, posledné dni sa moje vstávanie začalo nebezpečne pohybovať za hranicou 10:30), takže som trochu meškal. Keď som prišiel do "zasadačky", už som videl, že je zle. Andy tam všetkých nazhromaždil (Anne - šéfka, James - jediný človek, čo tam aspoň niečo tuší o počítačoch, ďalšie dve tety a ešte jedna sedela vonku (asi sa nezmestila)) a urobil veľkolepú prezentáciu na tému "prečo je váš systém za 6 litrov naprd a mali by ste nasadiť systém Moodle". Odhliadnuc od faktu, že nás to rozhodne nikam neposunie s našimi súčasnými úlohami, ešte vždy sa to dalo spraviť tak, že pozrite sa, poznám aj takýto systém, možno by sa to dalo v budúcnosti aplikovať na niektoré vaše činnosti. Ale nie, Andy to poňal fakt dosť bojovo.

Spravil tabuľku, kde porovnával jednotlivé, ním vybrané, aspekty oboch systémov. Napr. či sú tam kvízy, či sa dá obmedziť prihlasovanie na jednotlivé semináre pre rôzne skupiny študentov a podobne. Prúšvih bol, že väčšina z tých cca 10 vlastností, ktoré tam porovnával, malo v oboch stĺpcoch rovnaké hodnoty, sem tam s komentárom "ale nie je to tak intuitívne" v neprospech toho existujúceho. Čiže nielenže to nebolo moc presvedčivé, ale hlavne tie tety nechápali, načo im to tu vraví, keď už ten svoj LMS majú. Asi po 30 minútach ho James prerušil, že akože áno, cení si jeho snahu, ale že oni si fakt zaplatili za ten LMS a následné vylepšenia dosť veľké peniaze a že nepoužiť ho "is not an option". Na to Andy prišiel so svojou už teraz legendárnou hláškou "OK. Anyway, ..." a pokračoval ďalej v prednese o Moodle, napr. o pláne migrácie a časovom odhade vývoja a úprav na Moodle :)

O ďalších desať minút neskôr sa James opäť pokúsil zasiahnuť, medzičasom to tie dve tety (s úľavou) vzdali s komentárom, že nemajú čím prispieť do tejto technickej debaty (svine, ja som sa na to, ako IT človek, vyhovoriť nemohol) a idú robiť niečo užitočné. Anyway, Andy pokračoval ďalej, James to okomentoval slovami "You´re ignoring me!" a ak si myslíte, že ho aspoň toto zastavilo, tak nie, nezastavilo. Ja som sa už nedokázal nesmiať, takže z mojej strany nasledovali také klasické ťahy typu odkašliavanie, pitie vody (veľmi nebezpečné, pár razy som mal na mále) a pozeranie sa na vysávač, pričom som sa snažil vypnúť audio, čo na moje prekvapenie tiež vyžadovalo nemalé úsilie.

Po tom, čo nám Andy po hodine odprezentoval všetko, čo chcel, spokojne zahlásil, že ak nechceme, Moodle použiť nemusíme.

Chvíľu sa ešte chaosilo ohľadom toho, že kto čo bude robiť, mne nakoniec prischla tá pôvodná stránka, nech to preklopím do nového šatu a trochu zjednoduším, som fakt zvedavý, čo s tým vymyslím. Andy dostal na starosť dôkladne testovať LMS a zhromaždiť pripomienky pre Joea :)

Na to, aby som začal však potrebujem čo? Internet. Bez Internetu ani ránu. Andy mi dal heslo do ich wifiny a len čo sa mi natiahol Gmail a Facebook som si spomenul, že dnes je už streda a vyšlo kopec nových seriálov :) Naklikám tie torrenty, od Family Guy cez 2 Broke Girls až po Game of Thrones, a pozeraaaam.... 500 KB/s každý. Myslím, že tak svedomitého pracanta, čo tam bude od rána do večera, tam ešte nemali.

Toľko k mojej pracovnej náplni ;) Teraz vám ešte napíšem niečo o Red Hate, strašne som sa bál to spomenúť skôr, aby som to nezakríkol (keď ste dlho bez práce, v oddelení racionálneho myslenia sa tiež nutne deje veľké prepúšťanie). Verní si pamätajú, že som ich náhodou našiel na LinkedIn-e a voľakedy sa u nich uchádzal o prácu. Najprv som tam chcel ísť osobne, ale ani neviem, čo mi to napadlo, som ich najprv pozrel na Facebooku. Tak som tam napísal, behom dvoch dní mi dali kontakt na človeka z Brisbane, napísal som aj jemu a to čo mi on odpísal, to ma fakt dostalo. Trúfol by som si povedať, že skoro až obnovilo moju vieru v tento kontinent.

Andrew mi píše, že vďaka za email, ukázal moje CV pár ľuďom (!) a že jeden z nich mu vraví, že však počujte, chalan toho kopec vie, čo keby sme ho dali na pozíciu produktového manažéra. Whaaaaat. A že dáva na kópiu Amber, ktorá má túto pozíciu na starosti, že sa mi ozve (mimochodom, ako už je v Ázii tradíciou, ona sa Amber samozrejme nevolá, email mala s úplne iným menom, chvíľu mi lepilo, či to náhodou neposlal niekomu inému). Úplná irónia je, že ja som veľa, ak nie všetky, z tých menovaných vecí robil, ale v CV, ktoré som mu poslal, po nich nebolo ani stopy, lebo ja som sa pôvodne hlásil na vývojárske miesto (kto už by sa do obrovskej medzinárodnej spoločnosti hlásil na pozíciu manažéra, keď sa neviem zamestnať ani ako tester v nejakej zaprdenej mini firme, že?) a jeden austrálsky personalista mi poradil, nech tieto vedúce a vývojárske veci dokopy nemiešam.

A nasledovalo čo? Čakanie. Piatok, víkend, pondelok, utorok ... nič. Ani mail, ani telefonát (každý večer som si reštartoval telefón, aby mi náhodou počas noci nezamrzol, ako občas zvykne!) Už som sa zmieril s tým, že OK, toto bolo definitívne znamenie, 25. 4. (na moje narodky :)) odlietam do Melbourne, nemá to cenu, lepšiu šancu už mať nebudem. A dnes ako si tak sedím v tej neziskovke, zrazu cudzie číslo, na druhej strane aziatka, panika jak prase, lebo ja im nikdy nič nerozumiem. A svete div sa, hovorila síce "ázijskou" angličtinou, ale ona musí byť nejaká mladá holka, lebo hovorila veľmi jednoducho a pomaly, čiže bolo jasné, že nie miestna (čo nakoniec ani nebola, ako sa ukázalo, volala z úplne iného kontinentu). No a ktože to bol? Naša Amber :)

Aj vďaka tomu, že som sedel v tej neziskovke, som si konečne mohol s niekým pokecať bez rámusu v pozadí. Veľmi sa ospravedlňovala (!), že volá až teraz, ale že to museli dohadovať a synchronizovať a neviem čo, že či môžem popoludní. Áno, dnes popoludní. Bolo 13:00. Povedala, že mi hneď pošle mail čo a ako. A čo? Mail nechodí a nechodí a nechodí ... tak vravím Andymu, že toto je fakt typická Austrália, že ja už na to nemám nervy. Nakoniec mail prišiel a že či môžem popoludní zavolať Michaelovi, lebo ten má dnes home office a potom večer ísť do budovy Red Hatu za Lawrencom na osobný pohovor. V momente, ako som otvoril mail mi už volá Amber, zase sa veľmi ospravedlňuje, tak som ju uistil, že je to v poriadku a že mail som práve čítal.

Pfu, no, poviem vám, žiadna sranda ten telefonický pohovor. Samozrejme, aby som si na to ticho moc nezvykal, tak mi James vraví, že tú miestnosť o polhodinu potrebuje, že tam má aj on nejaký konferenčný hovor. Ale aspoň väčšiu časť hovoru som stihol v tej miestnosti, potom som sa presunul do kuchyne, kde každú chvíľu okolo mňa chodili ľudia na WC, uvariť si kávu atď, fakt radosť. Michael ma dusil asi 45 minút, akože vymyslieť niečo duchaplné na otázky typu "popíšte mi nejaký nezvyčajný problém, ktorý sa vám stal za neúčasti vášho nadriadeného a ako ste ho vyriešili" a ešte v angličtine, to fakt nebolo len tak. V rámci možností ten telefonát hodnotím celkom pozitívne, síce hroznou angličtinou, ale podarilo sa mi spomenúť si na pár zaujímavých vecí, ktorými som sa vedel pochváliť.

Dohovoril som, chvíľu ešte pokecal s tetami a šiel som sa na hostel prezliecť do niečoho normálneho, keď už som sem tie slušňácke nohavice vláčil cez 3 kontinenty. A ako sa tak prezliekam, volá kto? Naša Amber :) Že je jej to veľmi ľúto, ale že či to môžeme zmeniť na pondelok, pretože Lawrence si myslí, že by sa mal na pohovore zúčastniť aj Ed (hej, presne takto mi to popisovala, ako keby som tušil o koho ide) a ten môže až v pondelok. Tak som zase nohavice zavesil cez posteľ a začal písať tento blog ;)

A teraz ma ospravedlňte, mám tu kopec seriálov na pozretie.

P.S. Ír si balí ruksak a zajtra ráno odchádza. Idem niekoho objať.

O víkende a autobusoch

Máme klasicky pondelok večer, ležím prejedený (ak sa dá takto opísať stav po piatich chlebíkoch s praženicou za celý deň) na hosteli, čo nezvratne smeruje k novému príspevku na blog. Dopredu upozorňujem, že tento príspevok je po stránke obsahu, štruktúry aj výsledného dojmu poslabší -- z prozaického dôvodu, môj život za posledné dni je po stránke obsahu, štruktúry aj výsledného dojmu poslabší :)

Aby sme si to odbili, tak nie, nemám :) Za všetko hovoriaca ukážka (uchádzal som sa oň pár dní po prílete):

Thank you for your application against jobreference QLD/24632/13 and position Senior Application Developer on 26 March 2013.

We will contact you shortly to inform you of the outcome of your application.

Dnes pozerám poštu, celkovo bol dosť o ničom deň, čo sa týka pracovných ponúk, a nájdem:

Thank you for your interest in the advertised job Senior Application Developer, Job Reference QLD/24632/13. This e-mail is official notification that your application has been received. Your Application has been registered and will be forwarded to the Chair of the Selection Panel.

Samozrejme, že už nemám ani tušenia, o akú prácu išlo, len že išlo o vládny job, a keď som na ich portáli pozeral moje žiadosti a klikol na zobrazenie pôvodnej ponuky, tak je nám ľúto, stránka sa nedá zobraziť ... keď mi teraz náhodou od nich aj niekto zavolá, budem zase za úplného debila.

S víkendom to najprv vyzeralo veľmi seriózne, skoro až zaneprázdnene, ale nakoniec to tiež dopadlo tak všelijak. V sobotu som chcel ísť ráno bicyklom (po prvý raz vôbec niekam!) ráno na trhy, ako mi Andrea poradila, že je to nielen lacné, ale aj s veľmi dobrým (a európskym) výberom, ale pekne lialo ako z krhly pomaly celý deň (čím sa len dotvorila mozaika za posledný týždeň), takže nič z toho a ako bonus z toho istého dôvodu nikam nešiel ani Ír - chlastač, najnovšie aj s jeho "priateľkou".

Chvalabohu som mal aspoň jeden bod programu istý, a to bola tá SEGA akcia. Ich sídlo je v štvrti zvanej Fortitude Valley, ktorá je nechvalne známa svojím nočným životom v piatky a soboty večer (každý tam chlastá), ja som tam zatiaľ nemal dôvod ísť, poznáte to, bez peněz do hospody nelez, takže to bola moja premiéra. A musím povedať, že je to veľmi pekné miesto, popri sebe budovy rôznych štýlov aj veku, ale ako celok to do seba pekne zapadalo, priam tak európsky to na mňa dýchalo. Veľa starých páprdov (rozumej imigrantov, ktorí sú tu 10 a viac rokov) označilo Fortitude Valley ako miesto, kde by rozhodne nechceli bývať, mne sa zdalo super (a je odtiaľ sakramentsky blízko k centru).

No, ale späť do firmy SEGA. Našiel som to v pohode, zavolal som nejakej holke, že už som dole, prišla po mňa a zaviedla ma do ich sídla - všade samé počítače, každý tri obrovské LCDčka, nevyzeralo to, že by to tu kompletne zavreli, ako som sa pôvodne dočítal. Predstavila nás vývojárom (ešte predtým som musel podpísať NDA, že nikomu nevykvákame, na čom tu chlapci pracujú, lebo je to neohlásená hra, úha) a mal som na výber, či chcem byť pokusným králikom pre iPad alebo konzolovú verziu, vybral som si tú druhú, predsa len je to väčšia zábava (a obrazovka). Chlapík nás inštruoval, že ich cieľom je pozorovať naše reakcie a problémy pri prechádzaní tej hry, zaujímali ich naše postrehy, názory, komentáre, hneď som sa cítil dôležito :)

O tej hre sa tu teda nebudem moc rozpisovať, ale bola to taká klasická skákačka á la Crash Bandicoot, aj keď viac 3D, takže niekedy šiel človek zľava doprava, niekedy zhora dole. Musím povedať, že aj napriek môjmu úbohému výkonu v jednotlivých leveloch (chalan vedľa mňa bol vždy aspoň o level vpred) som sa neskutočne bavil. Tá samotná hra je cielená na menšie decká, ale bola spravená veľmi akčne, sviežo, s veľa nápadmi, ktoré som predtým zažil ešte v zlatých časoch môjho hrania na Atari, proste paráda. Človek na chvíľu zabudol na to, v akom srabe práve žije, takže tie dve hoďky ubehli ako voda. Na konci som dal tomu chlapíkovi nejakú spätnú väzbu, pýtal sa ma na najlepšie momenty z celej hry, na najťažšie veci, na moje celkové hodnotenie (dal som tomu 8 / 10) a tak. Keď ma už vyprevádzal, tak som sa ho pýtal, že či tu ešte robia vývoj, keď je tu toľko počítačov, tak povedal niečo v tom zmysle, že áno, ale že tu mali v auguste ťažké škrty. Ale vyzerá to, že nejaký vývojársky tím tu predsa len prežil, čo možno dáva šancu do budúcnosti.

Toľko moja akčná sobota. V nedeľu som chcel ísť pozrieť do múzea, iba nedávno som sa dozvedel, že tam sú vystavené nielen austrálske zvieratá, ale dokonca aj kostry dinosaurov! No a ako naschvál -- brutálne slnečno, takže som šiel radšej na pláž. Ono všeobecne je veľmi duši prospešné chodiť na pláž keď je teplo, a nie je to len tou vodou a slnkom ;)

V nedeľu sa mi stala ešte jedna zábavná vec, došlo mi už jedlo a keď už mám ten bike a helmu, tak že skočím do obchodu na biku, nemusím to vláčiť v ruke. Nakúpil som, naložil veci vpredu do košíka, zvyšok do ruksaku na chrbát a šlapal ... ten hostel je trochu do kopca, ale keď som tade chodieval peši, tak mi to prišlo v pohode. No, na tom biku to až tak v pohode nebolo, jednak je to fakt mestský bicykel (malé kolesá, 3 prevody) a druhak som mal na chrbte nie práve najľahší ruksak, takže sa postaviť a šliapnuť do pedálov bol celkom problém a treťak začalo svietiť to slnko. Keď som to konečne vyšliapal hore, tak som polomŕtvy odparkoval bike, sadol si na lavičku a 20 minút to ešte predýchaval :) Takže na nákupy opäť len peši.

Na záver by som rád spomenul ešte jednu vec, o ktorej chcem napísať už strašne dávno a tou je -- autobusová doprava v Brisbane. Vážení a milí, to čo máme v Bratislave, tak to je poklad. Sme síce zvyknutí pindať na plné autobusy či nie bohvieaký strojový park, ale aj keď ani jedna z týchto vecí sa Brisbane netýka, menil by som okamžite. Dnes ma to už skutočne dorazilo, takže sa o tom musím zmieniť.

Takže, problém číslo jedna -- lístky. Tu nie je inštitút revízorov, takže lístky sa kupujú, podobne ako pri našich medzimestských spojoch, u vodiča. Môžete mať, podobne ako u nás, magnetickú kartu, ale stále to ide cez vodiča. Okrem toho, že tie lístky sú sakramentsky drahá vec, tak samozrejme bežne tretina cestujúcich kartu nemá. Čo už je samé o sebe problém, ale ešte väčší je to, že narozdiel od našich medzimestských spojov, tieto autobusy stoja pomaly pri každom dome, z čoho vyplýva pomerne dosť veľká latencia medzi zastavením a opätovným rozbehnutím, z čoho vyplýva absolútne náhodná doba príchodu na zastávku, zabudnite na rozpisy.

Apropo, rozpisy. Toto si asi nikto z nás neuvedomuje, pokiaľ nezažije niečo iné, ale naše rozpisy sú úplne fantastické. Malé, prehľadné, pochopiteľné aj pre Číňana. S trochu šťastia vám stačí len pozrieť meno zastávky (=ulice, kam chcem ísť) a vystúpiť tam, bez ďalšieho pýtania sa kohokoľvek. Tu v Brisbane... ja nechápem, ako to mohol niekto tak vymyslieť. Rozpis príchodov vyzerá asi tak, že hore máte napísané číslo spoja, názov konečnej a potom len dllllllllhý slíž časov pod sebou, a keďže tu nepoznajú 24 hodín, tak je tento slíž oddelený nápismi "morning", "afternoon" a "evening". Samozrejme, sobota a nedeľa/sviatky majú zvlášť slíže, takže dokopy je to proste taký rozsypaný čaj -- milión časov a vy len čumíte, čo asi znamenajú. Ale to stále nie je najhoršia vec.

Najhoršia vec sú samotné zastávky a ich označenie. Každá zastávka je tu totiž na znamenie, čo implikuje, že vy proste musíte vedieť, kam idete, ako to tam vyzerá (a ako to vyzerá ešte predtým) a vôbec, kade vlastne idete. Na tých rozpisoch nemáte žiadnu indikáciu ďalších zastávok, maximálne, ak máte šťastie, je tam čiarou naznačené, kade zhruba autobus ide (čiže to ani nie je reálna mapa). Jediný spôsob, ako zistiť, kam a čím chcem ísť, je ich stránka. A to je prúser číslo dva -- tie zastávky, keďže sú nalepené jedna na druhej, sa už nemôžu volať podľa ulíc (resp. často by sa aj mohli, ale nevolajú), s ktorými susedia, takže sa volajú napr. Adelaide Street - Stop 21. Za ňou nasleduje stop 22, 23, ... a tak to ide do netušíte kedy. Takže si musíte na mape presne pozrieť, kde sa nachádza 22, inak sa môže stať, že autobus zastaví skôr alebo naopak neskôr, ako chcete. Samozrejme, žiadne ako u nás, že vidíte na tabuli meno ďalšej zastávky...

A čo ma úplne dorazilo, tak to je tá samotná sieť autobusov. U nás máme expresy, čo niekde stoja, niekde nie a potom normálne autobusy, čo chodia na každú zastávku. Tu, aby to bola väčšia sranda, nielenže sú všetky na znamenie, ale oni majú ešte rôzne miesta na státie, hoci kľudne spolu zdieľajú väčšinu trasy. To potom vyzerá tak, že niekde stojí 204, prejdete 4 minúty, tam stojí 202 a 222, ale už nie 204, o kúsok ďalej zase len 204... K dokonalosti je to dovedené na centrálnom uzle za mostom, tam sú 4 nástupištia (radené veľmi logicky 1, 2, 3, 2, 4) a zastavuje tam (na znamenie, samozrejme) snáď 20 rôznych autobusov. To, aký je to bordel, si zrejme uvedomili aj miestni, takže, asi aby bola ešte väčšia psina, tam do rozhlasu tetka hovorí, aký autobus prichádza (čo sa deje prakticky nonstop). Teraz kvízová otázka -- ako vyzerá rozpis pre 20 autobusov, keď už jeden zaberá celkom slušný kusisko miesta? Vyriešili to skutočne šalamúnsky -- dali ich všetky dokopy na jeden obrovský billboard. Takže vidíte, že 12:12 ide 202, ale aj 205, 212 a 375 (samozrejme, všetko zase pod sebou a jednotlivo) a dopracovať sa k takej tretej popoludní, či nebodaj k ďalšiemu spoju, to dá fakt zabrať.

Pracujeme zadarmo

Dáme nový článok? Dáme.

Posledné dni sa toho až tak veľa nedialo, ani počasie za veľa nestojí (teplo síce je, ale stále pod mrakom, občas zaprší), celkovo je nálada tak trochu v kýbli, nepočul som tu v Austrálii nič pozitívne už celú večnosť, každý má nejaké problémy.

Začiatkom týždňa som sa stretol s Michalom a jeho ženou Beátou, ktorí sem prišli koncom leta (toho nášho), s celkom sľubným výhľadom na prácu a život a tiež tu s nimi pekne zamietli. Beáta, tiež bez práce, mi dala celkom dobrý tip, ako tráviť voľný čas - prihlásiť na nejakú dobrovoľnícku aktivitu. Popravde nechápem, prečo mi to samému nenapadlo, je to skvelá vec ako získať nejaké skúsenosti a hlavne austrálsku referenciu.

Po troche googlenia a gumtree-ovania :) sa mi podarilo nájsť dve zaujímavé veci - jedna bola o administrácii, aktualizovaní stránok a tak a tá druhá, to sa podržte, že calling all retro gamers. Nemohol som uveriť vlastným očiam. Tak jasné, že hneď som sa prihlásil, obratom mi poslali dotazník a obratom mi prišla odpoveď, že super, príďte v sobotu o 13:00. No nie je to skvelé? Je, aj keď zadarmo :) Veľká škoda, že ešte do júla 2012 tu mala SEGA aj vývojárske centrum, robiť pre nich, to by bol iný paralelný vesmír. Priamo tu v Brisbane !!!

Dnes som bol v tej neziskovke ohľadom tých stránok, stálo ma to trochu premáhania, ale nakoniec som sa tam dokopal ísť. Celkom milí ľudia, tá teta na mňa už od vchodu kričala, že čaaaau Miro, pozerám na ňu, že ako to môže vedieť a ona že pracovala som už neviem kde a že bolo tam plno Slovákov a Poliakov, že presne tak vyzerám ako oni (radšej som sa ďalej nepýtal). Ďalší chlapík odtiaľ mi pochválil Atari tričko, že donedávna ešte drtil na 2600-vke, len mu žiaľ odišiel zdroj.

Bol som teda zvedavý, s čím potrebujú pomôcť, ach, to bol pôrod. Nikto poriadne nevie, čo vlastne majú, ako to funguje, ako si to predstavujú, ... Bol tam aj jeden Japonec s veľmi japonským menom Andy, páčilo sa mi jeho odhodlanie otvárať pri rozprávaní ústa čo najmenej, to potom človek len počúval "for ešample, these thinš are compleš" a divil sa, že o čo mu presne ide. Každopádne, Andy tiež nebol veľký expert, ak som to správne pochopil, tak on tam bol tiež nový, rozhodne nevyzeral, že by oplýval nejakým zmyslom pre plánovanie a rozvrhnutie práce, on vlastne nevyzeral, že by vôbec tušil, o čo tam ide.

Pointa bola, že oni (a to sú akože charita!) pred pár rokmi dali niekomu spraviť stránku za celkom slušné prachy, ktorú, ak treba, im, opäť za celkom slušné prachy, tí istí ľudia aktualizujú. A to je pritom úplne jednoduchá vec vo wordpresse, normálne sa také veci dajú spraviť do 500 EUR s plnými právami na všetko. Oni môžu pridávať len články a podobné blbiny, inak to ide cez tú firmu. Nedávno dospeli k tomu, že by potrebovali spraviť niečo ako "online vzdelávací systém", kde by sa jednak dali absolvovať nejaké kurzy priamo na webe (tzv. webinars), ale zároveň aj bookovať normálne semináre, ktoré sa konajú u nich. Nejaký kalendár akcií, prehľad kurzov, registrácia atď. Tento systém je pre zmenu v drupale a stál tiež brutálne prachy (pár tisíc AUD).

A moja úloha je tieto dva systémy spojiť :) Keď som sa ich pýtal, že prečo, keď už zadávali ten nový projekt, nepovedali tým ľudom, nech im do toho preklopia aj tú starú stránku, ktorú chcú tak či tak aktualizovať (resp. zmeniť), tak mi povedali, že oni to chápali ako ten vzdelávací systém a nejako si to nedávali do spojitosti so stránkou, iba ak tak, že na to bude odkaz niekde. Nádhera.

Teraz som vo veľkej dileme, či sa do toho pustiť, lebo to bude treba kontaktovať všetky tri strany, zistiť, čo a ako majú dohodnuté (napr. som sa ich pýtal, že ako riešia zálohy, že čo keď niečo pokašlú - nikto nevedel), pravdepodobne do toho Drupalu pridať statický obsah z tých bývalých stránok, zistiť, ako to majú vlastne s doménami atď ... proste bitch work, ktorú ani nemám rád (CMS, weby, databázy = fuj).

Na druhú stranu, ako som tam tak čmuchal a pýtal sa na všetko možné a v skratke načrtol, čo by som asi ja urobil (viď odstavec vyššie), tak ten "atarista" len čumel, "oh my god, you´re so good!", asi to trochu nasralo toho Japončíka, keďže on je už pán v rokoch a asi čakal, že to tam bude mať pod palcom, len žiaľ jeho najvýraznejší príspevok do debaty bol, že "plánujem to preklopiť na joomlu", čiže TRETÍ redakčný systém s nie práve najlepšou povesťou ohľadom bezpečnosti. A samozrejme, bral to dosť laid back, čiže najbližšie sa tam ukáže v stredu.

Inak som tam ešte pokecal s tými ľuďmi, strašne ich fascinovalo, že chalan z "Czechoslovakia" len tak prišiel, toľko toho vie, je permanent resident a nevie si nájsť prácu. Tak jedna teta odtiaľ mala syna - herného grafika, tak mu zavolala, že či nevie o nejakých herných spoločnostiach a vtedy aj mňa osvietilo, že sakra, prečo som vlastne googlil len embedded systems, veď predsa som celkom dobrý aj v počítačovej grafike. Tak synak nám dal tip na celkom dobrú stránku, kde si človek vie pozrieť, aké sú v Brisbane, na Novom Zélande atď ... tak som poslal naslepo pár životopisov aj takto. Ale inak nás moc nepotešil, len potvrdil, že áno, je to ťažké teraz, že veľa herných a softvérových spoločností bolo nútených z austrálskeho trhu odísť, maximálne tak v Sydney sa ešte držia.

Ešte som tuším v piatok náhodou pri prezeraní LinkedIn narazil na reklamu od Red Hatu, čuduj sa svete, oni majú v Brisbane sídlo. Keďže som voľakedy u nich uspel na veľmi vysokej pozícii (nakoniec som tú ponuku odmietol, bolo to až v Brne, ale bol som tam aj normálne na pohovore, aj som mal telefonický pokec som samotným Alanom Coxom a prešiel som), tak som im napísal, mali akurát jednu pozíciu voľnú, ale chcem tam ísť zajtra aj osobne, či sa mi nepodarí dostať sa k niekomu zaujímavému.

Okrem toho nič fasa, od pondelka som mal dva telefonáty, samozrejme bez šance povedať, či úspešné alebo nie, jeden bol na pozíciu "programátor na písanie testovacích skriptov" (asi najstrašnejšia work hneď po webových veciach) a druhá bola tiež nejaké zlátaniny s databázami, proste úplne o ničom veci, ale aj za tie musím byť teraz vďačný. Sranda je, že o ten druhý som sa uchádzal 23.3., deň po mojom prílete! Ešte som našiel takú sympatickú pozíciu projektového manažéra, úplne ako keby ten popis z oka vypadol veciam, ktoré som robil v Trenčíne pre jednu začínajúcu firmu, tak som tam tak naivne zavolal, že či mi vedia  povedať niečo bližšie (samozrejme agentúra).

Hm, nielenže som sa nedozvedel nič bližšie, ale ešte som zo seba spravil úplného vola, pretože klasicky keď volám, tak hovorím niečo ako "Hi, I´ve seen a job offer for XY listed on ..." a ten chlapík nechááááápal, totálne, že čo po ňom chcem. Asi po dvoch minútach rozhovoru mi vraví: ahááá, vy hovoríte o job opportunity na našej stránke! Takže vážení, keď sa pýtate na job offer nejakej agentúry, tak oni si pod tým predstavujú, že tú prácu ponúkajú priamo oni, akože agentúra. Nechápem, ale OK. Samozrejme mi nezabudol povedať, že na tú pozíciu prišlo kopec veľmi dobrých životopisov a tým pádom som asi v prdeli.

Celkovo ma tieto telefonáty neskutočne serú, pretože v nich vyzerám ako debil, čo nielenže nevie ani po anglicky, ale ešte sa nevie ani poriadne vyjadriť. Obvykle ma dosť znervózňuje ešte aj hluk / šum v pozadí (nájsť tu tiché miesto je moja každodenná výzva), okolo chodiaci ľudia, proste celé zle. V tomto smere mi tiež celkom fajn poradili v tej neziskovke, že však prečo im priamo nenapíšem, že kvôli tomu, že angličtina nie je môj rodný jazyk, tak mi občas robí telefonovanie problémy, že by som uvítal, keby mi mohli dať šancu naživo a že len málokto bude mať odvahu na to napísať, že nie, smola kámo, pretože by to smrdelo diskrimináciou :) (na druhú stranu, hrozí, že ma odignorujú úplne). Každopádne dostať sa na reálny pohovor by mi neskutočne pomohlo, to by som hneď vedel lepší dojem spraviť.

Piatkové langoše

Niekedy je až prekvapivé, ako fantasticky sa nejaký deň môže začať a ako infarktovo skončiť.

Ráno vám tak vstanem, poriadne ešte bez okuliarov nevidím, nie nie, je to príliš dobré, aby to bola pravda, dám si ich teda rozospatý na nos a ono fakt! Neskutočné, ja som sa dočkal!!! Vravíte si, čo to, čo to, žeby práca? Ale prosím vás :)

Kanaďanka sa odsťahovala !!! Tá hlúpa, otravná, vulgárna, trápna, PROSTE TÁ BLBÁ osoba je konečne preč. Už som z nej bol fakt na prášky, na poslednú chvíľu som objavil v notebooku moju kolekciu 100 najlepších Chopinových kompozícii a chvalabohu som bol natoľko prezieravý, že som si so sebou zobral aj slúchadlá, také tie do uší (v tomto prípade kľúčová vec). Bože, aký to je balzam na dušu, doporučujem.

To, čo z nej robí víťaza aj v tak tvrdej konkurencii ako dvaja večne chlastajúci Íri, ktorí robia pomaly každú noc bordel a v tú, čo nerobia, tak to zase okorenia perlami typu že idú chlastať von a zabudnú si na izbe mobil s budíkom nastaveným na 03:00, ktorý samozrejme zvoní každých 10 minút až kým ho niekto nevypne, tak to sú (popri mľaskaní, prdení a šírení jej intelektuálnych názorov na svet) jej telefonáty. Nie som schopný to tu plne opísať, ale predstavte si niekoľkohodinové telefonáty jej mame (!) s dialógmi typu "Nothing... no, we don´t have booze, so nothing... yeeah but we should bring a bottle and I´m so lazy to get up...", prípadne (keď ten booze máme) "So I was like talking to this guy... yeah, he seemed nice, great haircut... I was like hoping to get closer to him... and he was like ignoring me?!... and I was like what the fuck he thinks of himself... and then the party... we drank and smoked and I was like giving him another chance... and he was talking to the other girl and I was like whaaaat?!" ... ok, nemám vnútornú silu na ďalšie ukážky. A toto šlo hodiny. Čistá smrť.

Takže takto pozitívne naladený z tejto fantastickej udalosti som sa rozhodol splniť si predsavzatie ísť sa pozrieť k oceánu, deň predtým som si naštudoval, ktorá oficiálna pláž je najbližšie, ako sa tam dostať, proste super plán (pre miestnych: išlo o Nudgee Beach). Nechal som sa z hostela odviezť na stanicu (majú taký kyvadlový autobus) a ako sa tak veziem, zrazu utajené číslo a vyrozumel som, že či som to ja, či som sa uchádzal o netuším akú pozíciu a či to stále platí. Ja že jasná vec, len aj ona si asi všimla, že som v nejakom divnom prostredí (rámus a rádio), tak že či mi nemá zavolať radšej neskôr. Znelo to ako dobrý nápad, tak jej vravím, že o desať minút to bude OK. Vlak som v pohode našiel, prišiel plus mínus načas, nasadol som a čakal na telefonát. No môže sa na tomto dni ešte niečo pokaziť? Môže :)

Teta nevolá po desiatich ani dvadsiatich minútach... ale tak bol čas obeda, takže asi to nechala na potom, v pohode. Medzičasom som došiel do Nudgee (taká osada), pozerám na mapu, hmmm, ono to zase nie je až tak blízko, sa to na Google Maps javilo :) Ale našiel som aj autobusovú zastávku, konečná Nudgee Beach, ale: iba každé štyri hodiny. A čo čert nechcel, akurát v tej minúte mal prísť! No, lenže neprišiel. Tak nič, som nejaký ten turista, tak nejakých šesť kilákov ma nezabije. Hlavne keď som na mape vykoumal cool stratku.

Idem si teda po tej kratšej ceste, idem... až zrazu prídem na miesto, kde by mala cesta viesť ponad ďalšiu cestu a ... ona neviedla, ona tak nejako skončila ešte v lese. Chvíľu mi lepilo sa cez ten les vôbec predierať (šak tie hady, né?), ale nakoniec som nabral odvahy, lesom prešiel a vyšiel pri šesťprúdovej diaľnici, vidiac v diaľke nadjazd, po ktorom by som prešiel, keby som nevymýšľal blbosti. Paráda.

Prejsť cez tú diaľnicu bola celkom výzva, ale nakoniec som to zvládol bez jediného zatrúbenia. Dopešoval som teda k tomu nadjazdu a pokračoval v smere Nudgee Beach. Počas tých šiestich kilometrov ma minulo zopár nechápajúcich cyklistov (aj keď chodník bol značený ako pre peších, tak aj pre cyklistov, takže hypoteticky tam niekto už peši ísť mohol). Zhruba v polovici som ocenil význam môjho strategického rozhodnutia si nezobrať nič napitie (špeciálne pri tabuli "nearest shop 2 km"), ale zažil som už aj horšie, tak mi to až tak nervy nedrásalo. A ako zjavenie z čistého neba - water fountain / toilets 50m. Wow!

Nakoniec som teda k tomu oceánu došiel. Môj prvý (aj druhý) dojem bol dosť zlý, dokopy tam totiž nič nebolo. Ako OK, piesok tam bol, ale nemalo to žiadnu formu, dokonca som tam mohol chodiť len vďaka tomu, že bol odliv, inak boli predtým ešte nejaké stromy a evidentne tie sú počas prílivu zaplavené tiež.

 Po čase som došiel do nejakého parku (rošty na barbeque, preliezačky, zdroj vody, WCka, ...), už mi bolo jasné, že lepšie to už nebude. No tak čo, aspoň prídem k tej vode, dám si tam uterák, namočím sa potom si niekde ľahnem a dočítam už konečne tú nekonečnú knihu. Potom som si uvedomil, že mne ešte nevolala tá ženská, že by bolo dosť blbé byť akurát vo vode. Chvíľu som o tom rozmýšľal, nakoniec zvíťazil racionálny rozum a šiel som sa okúpať :)

Ešte ako som sa vyzliekal som si vravel, že to by bola prdel, keby bol akurát príliv a mne by tie veci skončili vo vode. No... zase až taká prdel to nebola.

Zvyšok popoludnia na pláži som strávil tým, že som sedel na tej lavičke v trenírkach a čítal knižku, s povzneseným hlasom zdraviac okoloidúcich tým najlepším britským prízvukom, na aký som sa zmohol. Nie, teta už nezavolala.

Potom mi napísala Juliána, že oni sú tak za 20-30 minút pripravené na vychádzku. Keď som si uvedomil, že autobus ide až o 1,5 hodiny, tak som si skúsil zrátať, koľko by mi to trvalo späť. Pre mňa teraz nepochopiteľným spôsobom som dospel k číslu "jedna hodina", tak že o hoďku sa vidíme. Ako som tak kráčal po tej istej cesta naspäť, tak som si uvedomil, že veď preboha, tu chodia autá, veď ich môžem stopnúť! Prvé, druhé, tretie nič, štvrtý mi zastavil taký Novozélanďan, učiteľ matematiky a biológie, strašný pohoďák, najprv som sa ho pýtal, že či ma vie hodiť niekam na stanicu, on že nie, že ide smer Brisbane, či mi to pomôže :)

Vyprával mi, ako učí momentálne decká, ktoré žijú na vzdialených farmách (kto pozerá Simpsonovcov, iste si hneď vybaví túto epizódu :)) alebo tie, ktoré odmietli rodičia dať do škôl, pretože sa tam učí o evolúcii (!) cez skype a email, fakt zaujímavé. Pokecali sme o kde čom, celú cestu sme dali za nejakých 40 minút (preto ten údiv nad mojím predošlým fundovaným odhadom). Takže celá cesta tam aj späť ma vyšla na $3.75, môže byť.

Potom som zašiel s babami na pivo, tam my o.i. vysvetlili, že stopovanie je nelegálne a Juliána nám dala dosť presvedčivé argumenty, prečo chodiť len do európskych reštaurácii (nápoveda: hygiena).

Už by to bol aj taký obyčajný záver dňa (so smutným konštatovaním, že v Austrálii sa posúvať veci o desať minút nevypláca ...), keď tu zrazu idem po námestí a pozerám, že Langoš, ešte aj s maďarskou vlajkou. W-T-F. Tak tam nabehnem, že či ma oči neklamú, neklamali, tak že dajte jeden s cesnakom, $7, už nie také super, ale ušetril som na vlaku, tak prežijem. A pozerám, hrabem sa, skúmam tu moju cestovateľskú kapsu... peňaženka nikde. Poviem tete, nech chvíľu počká, že mi niekde zapadla peňaženka... ale ani v ruksaku nič. Eh??? Tak poviem tete, že mi je to strašne ľúto, ale niekde som ju asi "zabudol" (čo bola blbosť, lebo ešte 20 minút dozadu som si tam dával prachy).

Sadnem si teda na lavičku na smrť bledý, vyhádzal som všetko von ... nič. Okrem $20 som tam mal ešte aj novú kartu, kartu do knižnice a hlavne moju slovenskú kartu, na ktorú tu prakticky všetko nakupujem. Predstava, ako teraz obidve musím zablokovať, vybaviť novú kartu, previesť peniaze atď ma naozaj, ale naozaj nepotešila. Tak som tam tak sedel, rozmýšľal, kde mohol mať zlodej šancu mi niečo vziať, prečo by som si ju preboha nedával do ruksaku a hlavne tej kapsy, nechápal som. Samozrejme som na nič neprišiel, tak som len tak zobral tú kapsu, ešte raz prešiel všetky tie stupídne vrecká, či mi náhodou neruplo v bedni a nedal ju do nejakého zastrčeného vrecka... nedal. Už som fakt nevedel, že čo, tak som tak rezignovane strčil ruku do toho vrecka, kde ju vždy dávam a wow. Ona tam bola. Proste na dotyk to fakt až tak necítiť, úplne to pôsobilo, že tam nič nie je. Ach.

To ma tak potešilo, že som zobral tú dvacku, šiel znova za tetou a celý vytešený som ešte aj s ňou pokecal, že či sú fakt z Maďarska, ako dlho tu sú, hodili sme reč o Bratislave, bazilike v Esztergome a tak. No, dosť mi odľahlo. Tým končím tento už aj tak dlhý report do rodnej krajiny :)

Ako sa bavia nezamestnaní

Podľa minulého príspevku by sa mohlo zdať, že už len čakám na to, kedy sa naskytne vhodná chvíľa skočiť pod vlak, ale nie je to tak. Čas si tu krátim rôzne, chodím si zaplávať alebo sa len tak skúmať neznáme časti mesta (zajtra sa chystám ísť konečne k oceánu, chcel som ísť dnes, malo pršať - samozrejme, že bolo super slnečno) alebo len aspoň zájdem do mestskej knižnice prečítať noviny a pozrieť čo nové vo svete (majú tam spoľahlivejšiu wifinu a hlavne stoly a stoličky s operadlom, luxus, ktorý tu v hosteli nemám).

Dnes som sa ale stretol s Nawazom, Indom, na ktorého mi dal kontakt iný Ind, s ktorým som sa zoznámil na pracáku (viď minulý príspevok). Chvíľu sme kecali o tom, kto čo skúšal a s akým úspechom (Nawazovi sa podarilo dostať na nejaký štátom hradený päťdenný seminár o tvorbe austrálskeho životopisu, ale vzhľadom na to, že tu hľadá prácu už dva mesiace to asi až taký užitočný seminár nebol ...), potom mi spomenul, že sa chystá na nejakú akciu, kde ľudia trénujú svoje prezentačné schopnosti, že či nejdem s ním. Síce som nemal pocit, že práve tento typ znalostí teraz potrebujem, ale aj tak som nemal nič lepšie na práci a možno sa tam aspoň s niekým ďalším zoznámim. Tento optimizmus sa mi raz fakt vypomstí :)

Sranda je, že ten event organizuje ACS aka Australian Computer (!) Society, čo sú práve tí parchanti, ktorým som musel zaplatiť stovky € len za to, aby som dostal ohodnotenie, že áno, tento človek vie asi naozaj programovať, keď už to o ňom tvrdia jeho bývalí zamestnávatelia. Každopádne toto nemalo nič spoločné s počítačmi, v skratke by som to opísal ako stretnutie typu Alcoholics Anonymous krížené s víkendovými záhradkármi, ktorí nemajú nič lepšie na práci.

Ja som samozrejme nemal úplne presnú predstavu čo čakať, ale predstavoval som si niečo na štýl, že pár ľudí si pripravilo prezentácie a po ich prednese dá každý nejakú spätnú väzbu. Už veľmi krátko po príchode som ale videl, že to bude oveľa väčšia prdel. Každý dostal papier s názvom "Today´s agenda", kde bolo po minútach presne rozpísané, čo sa bude diať. Napr.: oboznámenie sa s bezpečnostnými pokynmi, úvodné slovo od Toastmaster-a (hlavného uvádzača), predstavenie nových členov, predstavenie Timekeeper-a (túto funkciu vykonával Nawaz, čiže kontroloval, či ideme naozaj na minútu presne), predstavenie zmien oproti Today´s agenda, ... v praxi to vyzeralo nesmierne humorne, pretože každú z tých vecí mal na starosti iný človek a snaha bola, aby to pôsobilo čo najformálnejšie, čiže - prišiel Toastmaster (potlesk), povedal, že John nám predstaví bezbečnostné predpisy, prichádza John (potlesk), so smrteľne vážnou tvárou nám povedal, kde sú toalety, ako znie požiarny alarm, kde je východ, znova Toastmaster (potlesk), povie nám, že prichádza Richard, ktorý nám predstaví zmeny oproti programu, prichádza Richard (opäť potlesk), ten nám povedal, že Jill dnes chýba a miesto nej bude hodnotiť prednes Miriam a tak to šlo s každým bodom programu (Toastmaster - potlesk - príchod človeka - potlesk - jeho príspevok atď). Dokopy tých bodov bolo cca 20 a program trval hodinu a pol.

Za najvtipnejšie momenty by som vyzdvihol príhovor Timekeeper-a (áno, naozaj to je príhovor na dve minúty o tom, ako bude strážiť čas) a potom dve prezentácie, ako sa nám to darilo (Miriam hovorila o 13 sekúnd dlhšie, zhodnotenie prednesu Miriam Terrym bolo v limite, skončil po jednej minúte a 34 sekundách, ...).

Celkovo sa mi to ťažko hodnotí, na jednej strane to bolo fakt úchylné (polovica tých ľudí vyzerala mať nejaký seriózny problém, napr. jeden chlapík na tému "Tri veci, ktoré chcem dosiahnuť v najbližej dobe" hovoril o tom, ako sa chce pomeriť s rodinou, začať sa každý deň holiť a zobrať si voľno v práci), ale zase na druhú stranu, takmer všetci sme tam boli cudzinci (pravda, niektorí s angličtinou ako materinským jazykom), takže je to aj fajn tréning na jazyk (jedna z funkcií tam bola "Grammarian / Ah Counter", proste človek hodnotil gramatickú a jazykovú stránku prednesov), konverzáciu a tak, nielen na prednes samotný.

Samozrejme, jeden z bodov programu bolo "Visitor´s feedback", mal som celkom problém zosmoliť, že čo si o ich stretnutiach myslím :) Ale boli tam aj celkom fajn nápady, napr. ten Toastmaster na zahriatie (oficiálny bod programu, samozrejme) vymyslí nejakú tému na predstavenie (napr. odkiaľ si a čo si robil, keď si mal desať rokov) alebo zase niekto iný príde s ôsmymi témami a náhodne si vyberie človeka, ktorý o tej téme má zo dve minúty pohovoriť. Čiže dosť také spontánne prednesy.

Tiež bolo celkom zaujímavé sledovať dávanie spätnej väzby. Samozrejme, viac sa to blížilo tomu západnému spôsobu (vyzdvihnúť klady, spomenúť body - veľmi jemne a opatrne - ktoré by sa dali zlepšiť a uzavrieť to opäť niečím pozitívnym), musím povedať, že to bolo veľmi pútavé, človek, čo to robil v tom bol neuveriteľne dobrý (bol tam aj taký ďalší Ind, ktorý sa po desiatich sekundách zasekol a fakt už zo seba nič nedostal, spôsob, akým ohodnotil ten chlapík jeho prednes ma dostal do kolien, fakt profík). A čo ma potešilo najviac, nebolo to také klasické "bullshitovanie" a la Kalifornia, kde sme toto videli na každom kroku (všetko je awesome and great).

Inak s prácou ešte žiadne zásadné zmeny, aj keď nejaká mikroskopická šanca či dve sa tu rysujú, no, uvidíme.

Koniec ilúzii

Dnes som bol na úrade práce (Job Services Australia) a prišlo mi to tak vtipné, že sa o tom musím viac rozpísať (a zároveň to nemusím každému znova opakovať).

Po tom, čo som mal za sebou návštevu Centrelink-u (niečo ako naša sociálka) som už nemal vysoké očakávania - tam som si totiž poctivo odsedel hodinku v čakárni, potom sa ma ujala teta indonézskeho pôvodu s príšerným akcentom (a ešte bola hustá, že čo mám ja za problém, veď ona mi to tak oduševnene vysvetľuje), spýtala sa ma, že načo som tam vlastne prišiel (hoci ich stránka to popisuje ako úplne najskvelejšiu vec, ktorú môžem ako prisťahovalec urobiť), tak som jej tak nesmelo povedal, že viete, máte na stránke, že dávate nejaké poradenstvo, ako si v Austrálii hľadať prácu, tak že či by mi v tom nevedela pomôcť ... ona bez mihnutia oka vypísala nejaké lajstro, že najbližší termín je o týždeň, tu je adresa, dovi dopo. Samozrejme, cez web si takúto rezerváciu spraviť neviem, tak si vravím, že ok, aspoň na niečo to bolo dobré. Samozrejme, JSA website je plná kecov o tom, ako mi pomôžu, ale mne stačil len ten pokec o hľadaní práce.

To poradenstvo som si vybral hlavne preto, pretože mám taký blbý pocit, že či náhodou nerobím niečo strašne zle - napr. že to moje CVčko je príliš dlhé, nudné alebo že tie cover letters (áno, tu si na to stále potrpia...) nie sú príliš vidlácke atď, takže aspoň sa mi tam niekto od nich, akože Austrálčanov, na to pozrie a povie mi na to niečo. Obrovská naivita :)

Takže prídem do JSA, ešte pár minút pred deviatou, vypisujem ďalšie lajstro (typu: akú prácu hľadám, čo mi bráni v tom si ju nájsť, či mám nejaké zdravotné alebo psychické problémy atď) a potom čumím do blba ďalších 15 minút. Medzitým prišlo zopár ľudí, netrúfam si povedať, koľko z nich bolo cudzincov a koľko miestnych, ale až na jedného Inda - všetci čisté socky. Najlepší z nich bol jeden potetovaný, o ňom za chvíľu.

Nakoniec si nás teta zavolala hore do nejakej prednáškovej sály, skonštatovala, že nás malo byť 15, ale sme len traja (potetovaný, Ind a ja), predtým bol s nami ešte jeden aziat, ale ten zahlásil, že nevie písať a teda nemôže vyplniť ani to lajstro (čo bola evidentne vstupenka na to "školenie").

Na úvod nám povedala, že ľudí hľadajúcich prácu radia do rôznych kategórii, tzv. streams. Našťastie hovorila celkom v pohode angličtinou (rodičia Briti). Začala teda, že no, stream 1, to je taký, kde nemáte žiadne medické / psychické problémy ... a v tom ju preruší ten potetovaný, že on má nejaké problémy, "this drug thing and shit like that". Takže 10 minút sme my dvaja počúvali, ako by si mal najprv nechať vystaviť certifikát, že už je čistý a posťažovali si, aký je ten svet nefér, že bývalého trestanca a narkomana len tak niekde nechcú zamestnať.

Potom sa otočila k Indovi, ten robil predtým v Melbourne, bankéra, potom sa vrátil na chvíľu do Indie a teraz je v Brisbane. Vravel, že viac ako mesiac si tiež nevie nájsť prácu (má 4 roky prax, vyzeral dosť schopne) a rozmýšľa, že sa vráti do Indie, lebo ho pekne nasiera, ako sa Austrália tvári otvorená imigrantom a pritom tu majú kopec vlastných problémov.

Keď došiel rad na mňa, tak ani som nestihol poriadne dopovedať (snažil som sa z toho vytĺcť aspoň niečo, tak vravím, že som skúsený softvérový inžinier, 10+ rokov praxe, kopec znalostí a že asi potrebujem niekoho, kto sa mi pozrie na to CVčko, či tam nerobím niečo zle) a už mi teta vraví, že jój, ale to ste si veľmi zle vybrali! Pozerám na ňu, že akože čo, profesiu? A ona že no viete, teraz je v Austrálii veľmi zlá doba, vláda mala plno škrtov, spústa ľudí je bez práce ... a Queensland? No tak Queensland je na tom najhoršie!

Po tomto oboznámení sa so situáciou sa debata niesla v celkom odľahčenom duchu, kedy nám niekoľkokrát zdôraznila, že oni nám rozhodne s hľadaním práce nemôžu pomôcť, že doba je zlá ("Prečo si myslíte, že tu pracujem? Lebo nič lepšie som nenašla!"), aký má problém zamestnať sa jej dcéra, otec, známi a že najlepšie, čo nám môže poradiť je, nech sa pýtame kade-koho, kto v danom odvetví pracuje, či nám nevie pomôcť. No koho by to napadlo, ešteže som tam išiel. Rozlúčili sme sa s pozdravom "I´m sorry that I wasted your time" a boli sme aj s Indom vonku.

Chvíľu som ešte kecal s tým Indom, že má tiež kamoša IT-čkára, 7 rokov praxe s databázami a tak a že už dva mesiace nič, že je z toho už tiež dosť zúfalý. Nakoniec som si s tým jeho kamošom dohodol stretnutie, že aspoň pokecáme, aké sú jeho skúsenosti.

Tááákže suma sumárum, optimizmu kopec, čo si budeme hovoriť. Spravil som ešte zopár zúfalých ťahov, napísal som každej firme v Queenslande, ktorú sa mi podarilo cez nejaké databázy, LinkedIn a google vyhľadať, či niečo nemajú (dokonca prišli aj nejaké odpovede, čo bolo veľmi nečakané, len žiaľ zatiaľ nie príliš sľubné), dokonca som napísal ešte aj priamo dvom najväčším pracovným agentúram, že ako presne má človek postupovať, keď na neho z vysoka serú, či ich mám teraz až do skonania sveta zahlcovať tými istými CVčkami adresovaným tým istým agentúram a tým istým osobám (a kupodivu z jednej odpísali, že nech im zavolám, tak im idem zavolať).

Pokračovanie pri nejakej ďalšej vtipnej príhode (napr.: ako sa balím do Sydney, lebo mám prachy už len na tri týždne ;-))