Vo štvorici po opici

Rozhovor ste už asi čítali, fotky som už na Facebook zavesil, práčka sa točí na plné obrátky, izba uprataná, ja najedený, teplo príliš veľké robiť niečo mozog namáhajúce na počítači ... a ešte nie je večer -- tým som vyčerpal zoznam asi všetkých výhovoriek, prečo nemôžem nič napísať.

Najprv si načrtneme situáciu v práci, pretože ja potrebujem nejaký písomný záznam o tom, čo som tu bol schopný/ochotný pol roka znášať, toto si sám sebe neuverím o pár mesiacov. Týždeň začal super, Alan za mnou prišiel a povedal mi, nech porozmýšľam, čo by som sa ho ešte potreboval spýtať, pretože budúci týždeň (od zajtra) bude týždeň a pol niekde v prdeli. Viac mi nebolo treba, začal som rozmýšľať, čo všetko som chcel "porobiť" v práci, ale nemohol som, lebo mi furt pozeral cez rameno, plánovať výlety počas obeda do okolia, no proste taká klasika, keď vám odíde šéf a ešte k tomu do pár týždňov končíte v práci aj tak.

S čím sa viaže udalosť, ktorá ma zase vrátila do reality, aby som náhodou nezabudol, v akej fasa firme to ja robím. Tí, čo ma poznáte, tak viete, že ja moc nerobím drahoty s tým, keď chcem dať výpoveď, prídem za šéfom, poviem, že nuda v práci, našiel som niečo lepšie atď, žiadne zbytočné tančeky. Vďaka čomu sa potom môžeme hocikedy stretnúť na pive a pokecať, lebo nie je dôvod na seba nepekne zazerať. Takže môj plán bol prísť aj za týmto šéfom a povedať mu (veľmi opatrne, tak po austrálsky), že tá práca stojí za hovno a ešte jeden mesiac a vpálim si tam šraubovákom do hlavy :) To, že tam nebude Alan, to bolo priam ideálne, lebo by nemohol nikto oponovať v štýle "Miro, ale veď ty tu aj tak hovno robíš" a inými nezmyselnými argumentami.

Už ostával len jeden deň, keď tu zrazu obaja (Alan aj najvyšší) využili príležitosť a stiahli ma na nejaký pokec o niečom, k čomu som samozrejme nemal totálne čo povedať, ale hlavne, že sme si potvrdili, akí sme super a potľapkali sa po ramene, že sa musíme stále zlepšovať. Čo by ešte nebolo to najhoršie. Najhoršie bolo, ako mi bolo niekoľkokrát zdôraznené, že ako im je jasné, že som tu stále (po piatich mesiacoch!) extremely new ale že nech nemám strach, oni si ma za tie roky dovzdelajú a naučia každému detailu o uzatváračoch a silnoprúdovej elektrine. Keď toto vraveli, ja som si len nad ich hlavami predstavoval stavbu svojej šibenice a ako prosím okoloidúcich, nech kopnú do tej bedne. Vtedy som pochopil, že nie je šanca odtiaľto odísť pri súčasnom splnení podmienok "dobrá referencia" a "zmienka o tom, že v ich firme nechcem zomrieť".

Vravel som to teda mojej ruskej učiteľke a jej manželovi, oni mi tiež povedali, nech mi to ani nenapadne povedať, že to musí byť niečo vzdialené a neovplyvniteľné typu "rodinné problémy s neurčitým dátumom vyriešenia". Takže ak vám náhodou dôjde pozdrav Get  better soon od Noja Power, znamená to, že v mojom príbehu práve ležíte na smrteľnej posteli ;-)

No ale posuňme sa ďalej. Doma je teraz kľud, obaja psychopati predstierajú, že sa nič nestalo a všetko je úplne super. Dokonca prišli aj jeho rodičia (otec v jeden deň, mama a sestra v druhý...), och, to bolo sladkých rečí a úsmevov. Ja som mal samozrejme v paži a na otázku, či si s nimi neposedím pri BBQ som povedal, že moja polievka mi bohate stačila. Jo, mimochodom, čistotou posadnutá domáca objavila super zlepšovák - raz jej Paul zasral plech tak, že to už nešlo poriadne dole, takže aké si z toho vezmeme ponaučenie? Správne, že odo dnes pečieme na alobale a po každom použití tam dáme nový. Inak rodina po troch hodinách odišla a teraz majú krásny moment v obývačke len pre seba, mlčky tam sedia už druhú hodinu, on ťuká do mobilu, ona pozerá TV, so sweet.

Hm, Nemec sa sťahuje do Európy, takže meníme zámky a keď pôjdem preč ja, tak ich budeme meniť opäť.

Mimochodom, aj keď už má tento blog najlepšie časy za sebou, stále sem prichádzajú ľudia zo zaujímavými problémami, napr. hľadajú "fosforeskujúci sprej", "adellacall provizie ako to vyzera", "dostanem peniaze na top eleven" a môj tohtomesačný favorit "citáty workoholik nedobrovolny" (nemohol nájsť lepšie miesto!).

No nič. Poďme k udalosti tohto týždňa. Niekedy človek plánuje, aj si vraví, že ako dobre to vymyslel a nakoniec to dopadne aj tak úplne inak. Plán bol zhruba taký, že v stredu si dobre oddýchnem, naučím sa z knižky pravidlá cestnej premávky a vo štvrtok skočím s Michalom na úrad pre motoristov (kam sa sám odhodlávam už pár týždňov), spravím klikací test a oslávime môj um a provizórny vodičák u Peťa na bryndzových haluškách.

Realita bola zhruba taká, že som nestihol pozrieť v utorok nové seriály, takže som to spravil v stredu, potom som sa najedol a zhodnotil, že som najedený a ospalý, takže som šiel spať. Samozrejme, že vo štvrtok v práci som sa necítil ani omylom sviežo, tobôž nie na to, aby som si tam študoval nejaké ptákoviny o tom, kedy má auto A dať prednosť a kedy má zatočiť a bla bla, takže som veľmi nepresvedčivo každému hovoril, že nikam nejdem, nech so mnou nerátajú, že idem po práci spať a nikto ma z postele nedostane.

Samozrejme, len čo som si ľahol, tak mi zase zvonil telefón, tentoraz moja ruská učiteľka, že jej dcéra má v divadle predstavenie a že práve idú okolo Cannon Hill (blízko mňa) a že ma zoberú, ak chcem. Tak jasné, že vravím, že ani za prase, že ležím, som mŕtvy, ale ona furt že veď ma zoberú autom a stačí predsa v divadle len sedieť a je to super mega zaujímavé predstavenie a neviem čo. Tak nakoniec som privolil s poznámkou "ale o deviatej chcem byť doma", ona že kanéšno, paká a tak som teda šiel.

No... tá hra bola fajn, nechápem, ako mohla prísť na kombináciu takých haluzí, ale ako režisérka to zvládla super, herečka tiež super, takže dalo sa. Čo som ale nečakal bolo, že potom sa zrazu ocitnem v bare s pár pivami, učiteľkou, jej manželom, ich ďalšími ruskými známymi, ich dcérou - režisérkou a kompletným hereckým mančaftom za jedným stolom. Potom jedna z tých známych hovorí, či poznáme bar XY, že vraj je to najlepší bar v Austrálii, čo sa nám príliš nechcelo veriť, ale po troch pivách sa nikto nič ďalšie nepýtal a išli sme tam. Tam prišlo na rad 40% Ojzo (jeho austrálska verzia). Po tom, čo to manžel doniesol a povedal, že si nebol istý, či zobrať toto alebo verziu so 60% som mu povedal nech to do seba kopne a šiel som k baru ja ;-) Mimochodom, týmto som posunul svoju latku zase o čosi vyššie, s 65 ročným dedkom som shots fakt ešte nedával. Bol som rád, že som o jednej v noci vôbec trafil zastávku vlaku, kde mám vystúpiť.

Ako vyzeral piatok, to už asi každý zažil -- 5 hodín spánku, jazdenie myšou od jedného konca monitora k druhému, každých 30 minút prechádzka kamkoľvek sa dalo, len aby to človek zo seba nejako striasol a prežil do konca. Neviem ako som sa k tomu dopracoval, ale zrazu sa mi zdala úžasne zmysluplná aktivita klikať na ten online vodičský test. Keď som ho skončil asi štvrtý krát, stále so skóre okolo 26-7/30, tak mi napadlo, že prečo vlastne neskúsiť ísť do toho úradu dnes? Mal som cca polhodinu nadrobenú (ehem, povedzme, že skôr vysedenú) z predošlých dní a vedel som, že budúci týždeň sa mi tam aj tak nebude chcieť ísť. Nechal som teda bicykel v práci a vlakom sa zviezol do centra.

Dorazil som do toho úradu polhodinu pred záverečnou (4:30), vravím si fajn, toto sa ešte dá stihnúť, rýchlo vyplnil tú žiadosť a hurá za okienko po test. Tam ma ale teta zastavila, že kde mám akože rezidenčnú adresu? A je že sorry, neplatím žiadne účty, nemám nič, čím by som to mohol dokázať. Tak ma poslala do banky, tam sa vraj dá vypýtať potvrdenie o vlastníkovi účtu aj s adresou. Čo bolo síce pekné, ale a) banka bola tak 300 metrov odtiaľ a b) som tam mal ešte starú adresu. Ešte aj teta mi s typickou austrálskou slušnosťou povedala, nech už idem do prdele -- "Myslím si, že už vám dochádza čas, navrhovala by som vám prísť v pondelok". Ale koho by toto zastavilo, že? Zabehol som teda do tej banky, povedal tetke, že potrebujem zmeniť moju adresu (mohol som si tam vymyslieť čokoľvek, nič neoverovala) a potom že ešte potrebujem potvrdenie o tom, že je to moja adresa. Dostal som zaujímavý papier s nadpisom Your contact details a podnapisom For internal use only, not to be handed to customers, no ale ktože som ja, aby som to hodnotil?

Pozerám, 4:23 ... idem späť, nejdem? Ale jasné, že idem. O 4:29 som došiel do úradu, mávam na tetu už z diaľky s mojím novým papierovým prírastkom, vyhodnotila to ako postačujúci a nepriestrelný dôkaz o mojej identite, tak ma ešte zobrala. Ako ona začala ťukať tie údaje do počítača, tak mne dala (priamo za okienkom!) pero a papier a test, že chlapče, už to tu začni vyplňovať, nech nestrácame čas. Okolo mňa milión ľudí, zamestnanci už chodili domov, upratovačka tam čistila poličky, ... a ja som tam mal na stojáka v polospánku a bolesťou hlavy riešiť, či má prednosť traktor, chodec a v akom poradí, popri tom sa ma ona samozrejme pýtala na spôsob platby, posadila ma pre kameru, nechala ma elektronickým perom podpísať sa... Keď som mal asi päť otázok vyplnených, skončila aj ona, pozrela na môj test, asi ho vyhodnotila ako nie úplne stratený prípad a poslala ma ho dokončiť niekam do "lavice".

To už bolo tak 4:40, predo mnou ešte 5 otázok z dávania prednosti a ďalších 20 zo značiek a teórie. Z tej prvej kategórie som mohol mať jednu otázku zle, z tej druhej dve. Nakoniec som tam niečo zošmolichal, 4:49 odovzdal, ona zobrala šablónu a červené pero a zrazu len ... škrt, škrt, škrrrrrrt... všetko poprečiarkovala. Vravím si do prdeleeee, to snáď nie je pravda, ako som si mohol myslieť, že v takomto stave mám šancu??? Keď skončila prvú kategóriu, pozrie na mňa, povie "Hm, nie zlé" a začne opravovať druhú. Z čoho som sa dovtípil, že to asi boli správne odpovede. Nakoniec som mal zle len jednu otázku a to, že "Keď idete na kruhový objazd, kedy dávate smerovku vľavo?" -- tak logicky, keď idem vľavo, nie? No, nie. Keď z neho vychádzam. Takže po tom, ako ma vypustil strážnik z prázdneho úradu som o $160 ľahší, ale s povolením riadiť auto v prítomnosti ďalšej osoby, ha! O rok môžem zažiadať o plnohodnotný preukaz, to potom musím ísť aj na praktické skúšky ... mne sa ten sen o riadení nejakého športiaka naprieč Austráliou asi fakt splní, stačí mi len nájsť nejakého bezďáka - bývalého vodiča ako dozor ;-)

Impérium vracia úder

Hneď takto na začiatok z luftu jedna sociologická zaujímavosť. Pamätníci pamätajú, že som bol prinútený zmeniť dizajn blogu na jeho súčasnú podobu. To žiaľ obnášalo aj stratu prednastavených Facebook / Google +1 tlačidiel a nahradenie tými súčasnými (čiže miesto Like je tam Zdieľať). Okamžitý pokles čítanosti takmer o 50% -- ľudia (áno, to hovorím o vás) proste nemajú problém lajknúť opĺzly článok (to hovorím o tomto blogu), ale je tam nejaká myšlienková bariéra ho nazdieľať ako odkaz na stenu. Takže len ma pekne serte takto aj naďalej a vrátime sa zase k starému vzhľadu. Fakt, že by snáď predošlý článok neobstál po kvalitatívnej stránke a tým pádom sa páčil menej ľuďom si nepripúšťam, pretože ako všetci vieme, moje články sú, rovnako ako jogurt na slnku, každou hodinou lepšie.

No, ale kde sme to boli. Jasné, práca. Iste sa už vo vás množí neistota, pochybnosti a pocit nečistoty, či ma z tej práce už nevyrazili, keď som tak dlho o nej zaryte mlčal. Prosíííím vás. Mňa a vyraziť z práce. Hľa, veď posúďte. Tak napríklad dnes, prídem klasicky na pol siedmu. Okolo deviatej si vravím, že dobre, všetky stránky som už prečítal, tak že je na čase začať namáhať mozgové závity. Začal som teda premýšľať, na akých stránkach mimo Favorites a RSS odberov som už dlho nebol a táto dvojhodinová makačka a klikačka priniesla svoje ovocie, spomenul som si na Némešov blog a odtiaľ sa dostal na 27b/6 aka najgeniálnejšiu stránku na internete. Potom som šiel na obed. Po obede som si otvoril aspoň zdrojové kódy a dal na stôl dokumentáciu, nech to nejako vyzerá a začal čítať najslávnejší článok tohto chlapíka. Keď som došiel po can I have my drawing back then please, tak som to už nevydržal a vybuchol som na plný (tichý) kancel smiechom, čo vám poviem, keď sa kolega spýtal, čo mi je v tom kóde také vtipné, tak som mu (stále sa rehotajúc) vysvetľoval, že majú v Austrálii chlapíka, ktorý posiela bankám obrázky 7-nohých pavúkov. V diaľke bolo počuť rezignované vzdychnutie Alana (team leader), ten sa pozrieť neprišiel. 

Najhoršie na tom bolo, že som nedokázal tie pošahané články prestať čítať, takže sa opakoval zhruba nasledujúci cyklus každých 20 minút: hihihi (dievčenský tlmený smiech do dlane) - uhm uhm (predstieranie, že ten zvuk predtým bol spôsobený suchým hrdlom) - kuc kuc (tvárenie sa, že to bol vlastne kašeľ) - chrachl chrachl (uvedomenie si, že to predtým ako kašeľ fakt neznelo) - "ja to j**em, idem si po vodu / na wc (alebo kombinácia predošlých dvoch aktivít)" (rezignácia a áno, hovoril som si to po slovensky). Naozaj "sa" toho dnes veľa nespravilo. Keď tak nad tým rozmýšľam, aj o predošlom týždni mám len vágnu predstavu, za čo mi vlastne prišla výplata, zreteľne si vybavujem len tlačenie špecifikácie, dokonca veľmi fikane, nie plných 23 strán, ale len stranu 2 až 22, lebo tie dve boli prázdne.

Každopádne. Kto mi nenapíše, že články Davida Thorna sú to najlepšie a najvtipnejšie, čo kedy na Internete videl, tak si ho škrtám z priateľov a dávam do ignore listu. Kto mi napíše, že môj blog je aj tak lepší, toho z toho ignore listu možno aj vyradím, pretože defaultne vás tam nadrbem všetkých ;-) Že vás nemám v priateľoch? Preventívne opatrenie pre presne takéto situácie.

Ale aby ste si zase nemysleli. Ja viem ísť aj príkladom. Po tom, čo som si začal v práci počúvať hudbu (protiopatrenie na zaspávanie nad stolom) na mojich "Property of British Airways. Aircraft use only. Please return to staff." slúchadlách, aj taký kabrňák ako Alan sa pochlapil a doniesol si z domu svoje vytunené a dokonale zvukovo odizolované slúchladlá (aby sa šanca, že k nemu prenikne nejaký nárek od ľudí ako ja, minimalizovala). Alebo náš najnovší prírastok - Indka neznámeho mena. Spoločenského Rhysa ("Jupí, tri dni voľna! Ale vlastne čo, aj tak ich strávim pri telke."), rovnováhu medzi súkromným a pracovným životom udržiavajúceho Alana (minulý týždeň sedel na stoličke, jedol sendvič, prišiel som za ním s otázkou, povedal, že sa na to pozrie po obede a odpadol, jo, priamo na tej stoličke), najdlhšie (po Alanovi) slúžiaceho kolegu Leeho (ktorý má len tú chybičku krásy, že mu občas preskočí a začne opakovať tú istú otázku 10x) ... týchto všetkých už poznáme. Ale táto Indka, to prekvapilo aj starého mazáka ako ja.

Ona totiž nastúpila ako stážistka alebo tak niečo na písanie dokumentácie. Vzhľadom na to, že ja tie nezmysly programujem a zomieram pri tom nudou, tak predstava, že niekto to ešte aj dokumentuje mi seriózne naháňala hrôzu a preto som vždy okolo nej prechádzal po špičkách, aby sa ma náhodou niečo nespýtala (rozumej: nechcela niečo vysvetliť). Plus mala inštrukcie priamo od najvyššieho šéfa a vždy ich veľmi úslužne plnila, tak som si ju škrtol ako takú bifľu a chodil okolo nej ešte opatrnejšie. Ale čo sa nestalo, šéf odišiel niekam na otrasne dlhú služobku a ja zrazu pozerááám.... zakaždým, keď idem okolo nej (čaj, wcko, čaj a wcko, ...) tak len vidím blik-blik, prehupnutie sa z Gmailu a chatu do Wordu, kde nenapísala už hodinu ani riadok. Od dojatia mi aj nejaká tá slzička vypadla, tak rád by som ju poplácal ... po ramene, pitomci ;) a povedal jej, že v tom nie je sama, ale osud našej flákačskej láske zatiaľ neprial.

OK OK OK OK. OK. Ja viem, diváci chcú niečo seriózne. Akurát som nedávno niekomu vysvetľoval, že zatiaľ čo podnetov na blog sa vždy nájde kopec, aby to malo hlavu a pätu, je treba každému článku dať nejakú originálnu nosnú tému či príhodu inak to skončí napríklad takto, čiže čistá zívačka v štýle "bol som tu, jedol som to, videl som tamto". Nie nie, tento blog si vždy zakladal na kvalite. Takže tu to máte.

Ako vieme, tak už nejaký týždeň bývam v novom dome, ktorý vyzerá ako keby ho čistila armáda upratovačiek, samozrejme s drahým nábytkom, sedačkami, gaučom, dvomi obrovskými telkami, verandou s ďalším nábytkom, parketami, ... proste taký malý palác, obvyklý pre špeditéra a robotníčku za pásom. Po prvotných oťukávačkách ("Uhm, Miro, my nezvykneme jesť v izbách, jeme tu za stolom."), vysvetlení pravidiel ("Zamykáme dvere vždy, aj keď sme tu v obývačke, jo a mimochodom, máš na oknách mreže"), pokusoch o konverzáciu (On: "Ako ide život? Všetko OK, si happy?", už zase to happy, ja: "Good, thanks.") sme si tak nejako vytýčili pravidlá a nikto sa už do mňa nestaral (k tomu "See you later" pri odchode sa ešte premôžem). Vravím si, aká idylka.

K tejto idylke sa pripočítalo kopec náhodných udalostí, napr. fejsbukári videli fotky zo Stradbroke Islandu, tento víkend sme boli na Noosa Heads, spoznali sme ďalších troch Slovákov (dvaja z nich - manželia - nás vlastne na do Noosy viezli), takže jasné, že samé k***t p**a, nechýbala ani slivovica v aute a víno na pláži :) a včera som sa zoznámil s dvomi milými Češkami. Predtým som sa stretol ešte s pár ľudmi z Couch Surfingu, takže pomaly každý deň bolo čo robiť a hlavne vďaka tej slovenskej bande som sa zase na chvíľu cítil, že mi tu vlastne nič nechýba. Ešte aj o tom Melbourne som sa dozvedel také veci, že ak tam fakt pôjdem, tak som pripravený na post apokalyptickú civilizáciu :).

No ale nič netrvá večne. Už som to naznačoval v predošlom článku, ten pár, u ktorého bývam, príliš sympatiami (voči mne ani voči sebe navzájom) neprekypoval, mne to bolo na šumáku a to, že Austrálčania sú banda pošukov keď príde na vzťahy som už aj tak vedel. Kráčam si teda včera na vlak smer West End, keď tu zrazu pri mne zaflekuje auto a vystúpi z neho žena, ktorú som po dvoch minútach identifikoval ako moju domácu. Pýta sa, či je Paul (jej "priateľ") doma, ja že áno, ona v panickej hrôze zalomí rukami, že čo ona bude robiť, že mali včera "big fight", niečo o drogách, niečo o tom, že preto musí predať auto, niečo o tom, že na ňu prevrhol tanier (áno, presne takéto zhúlené kusé informácie som mal z toho aj ja) a že sa bojí ísť domov. Čo je pomerne blbá situácia, keď viete, že vám vlak ide o 8 minút a ďalší až o hodinu. Tak jej vravím, že mi prišiel celkom pokojný, nech sa o tom porozprávajú ako dospelí, nech ho zbytočne neprovokuje a keby niečo, nech mi zavolá (áno, ja viem, ale uvedomte si, ja som si dovtedy s ňou vymenil asi tak štyri vety za celý ten čas, čo tam bývam, čo je presne o dve vety menej, ako s jej priateľom).

Keď som prišiel domov, tak nikde nič, všade ticho, čo mohlo znamenať, že telo už odniesli a jeho zavreli, ale potom som videl svetlo v ich izbe, tak som to vyhodnotil tak, že sa, ehem, pomerili ...

... což bol samozrejme chybný záver, pretože ráno len počujem nejaký divný nárek, Nemca - spolubývajúceho z mojej strany domu, ako sa vykecáva s tou domácou, ako domáca volá políciu, vraví, že ju "priateľ" zamkol v izbe (?) a nevie zrozumiteľne povedať názov časti, kde bývame. Vravím si, asi to ten Paul nezvládol, niekam vypadol a ju tam zamkol a ten Nemec ju odomkol. Vyjdem von a hm, Paul je tam tiež, takže milé deti, ak máte problémy vo vzťahu, volajte políciu, nech váš problém za vás vyriešia oni. Fakt si neviem predstaviť, čo akože čakajú, že tá polícia spraví. Nič som sa nepýtal, vypadol (hladný) do práce a dúfal, že ten cirkus dnes skončí odsťahovaním sa jedného z nich.

No... tak som prišiel, domáci ako keby nič sa bratá s Nemcom, domáca nikde, fajn. A ako píšem tieto riadky, tak počujem ako sa Nemec pýta Paula, že či tu bude ešte ona bývať a Paul že áno, ako room mate. Následne počujem nejaký buchot, prišla domáca, zase nejaké podivné vzlyky, Nemec vyštartuje z izby a pýta sa jej, či je všetko OK (Paul tam stále je !!!), zrazu je kámoš s ňou, pýta sa, či nič nepotrebuje, či nie je lepšie spať na gauči a ja si vravím, že som úplne v<>.

P.S. Tento blog ma stál čas, ktorý som si vyhradil na návštevu cyklistického obchodu, lebo mám už týždeň defekt a kvôli vám pôjdem do práce zase napešo, takže díky chlapi, fakt.

Bulhari, máte to u mňa

Dnes máme príjemných jarných 35 stupňov. Vyslyšal som náreky publika a zmenil si ten pôvodný vzhľad na niečo normálne, hlavne mi tam vždy chýbal ten archív, tak tu to máte. Kto háda, že nikomu ten vzhľad nevadil a bola to len moja aktivita na vyplnenie pracovného času, háda správne.

Za poslednú dobu sa toho aj relatívne veľa udialo, boli sme v Redcliffe pozrieť, takže prvý raz za môj pobyt v Austrálii môžem povedať, že som sa kúpal, do vĺn narážal a po piesku chodil v skutočnom oceáne, na reálnej pláži. Celkovo ten Redcliffe má dosť blízko k môjmu "austrálskemu snu", prenajať si domček na pláži, chodiť si ráno zabehať na pláž atď ale ... je to tak v prdeli ďaleko! Keby som sa rozhodol bývať na Redcliffe, to už by som rovno mohol ísť bývať na Stradbroke Island, ktorý je hneď vedľa a je to vraj raj na zemi (akurát sa tam tento víkend chystáme pozrieť). Bojím sa, že bez auta a/alebo práce z domu sa mi tento sen len tak nesplní, v akejkoľvek časti Austrálie.

Druhá dôležitá vec je, že som tu našiel predávať bryndzu:

Aby som bol presnejší, ja by som ju našiel, keby som nebol slepý, ale nehynúca sláva za tento chrabrý čin patrí Kataríne, tiež známej v Austrálii ako Catalyn, ktorá nielenže prispela k objavu zadnej miestnosti s regálmi s európskym jedlom v jednom gréckom obchode, ale aj v tom istom obchode si takmer hneď pri pokladni všimla tohto nenápadného tégliku, a to v momente, keď už sme neverili, že niečo také existuje (tam vzadu mali obrovské množstvo rôznych európskych syrov, ale tento nie). Ako to chutí a ako sa mi podarí spraviť bryndzové halušky, to si povieme nabudúce, pretože miesto varenia práve píšem tento článok. Blbé, čo?

Ako tak pozerám, ten blog sa čoraz viac vzďaľuje svojmu pôvodnému zámeru a to zaujímavo informovať o Austrálii, no a ... tento príspevok nebude výnimkou. Poviem vám totiž ako vyzerá zoznamka.sk na austrálsky spôsob.

Akože som sa k tomu dostal, pýtate sa? No to je tak, chodím stále na tú ruštinu a s tou ruštinárkou si aj napriek dosť výraznému vekovému rozdielu dobre rozumieme, takže minule ma pozvali na obed (k***a, to bolo žrádlo, skoro som zabudol, ako chutí reálne jedlo) a ako som sa tam tak vykecával s jej rodinou, tak jej syn ma poprosil, či mu "nepomôžem" (čítaj nepoviem mu odslova doslova a nespravím to nakoniec sám) nainštalovať všetky tri Windowsy vedľa seba. No a ako asi tušíte, tak to chvíľu trvalo, tak mi rozprával všelijaké haluzné historky v mixovanej ruštine s angličtinou.

Jedna z tých historiek napr. bola, ako sa učil robiť s Photoshopom. Zobral svoju fotku, dal do pozadia vodku, napísal tam niečo v zmysle "Medzi Rusom a Vodkou existuje zvláštne puto" a drbol to na Facebook. Na druhý deň mu volá chlapík zo Smirnoffu, či môžu ten obrázok použiť v ich kampani v Rusku. Masaker, nie? Koľko grafikov sa o toto snaží celý život? :) A videl som ten obrázok, áno, vyzeral presne tak, ako keď sa učíte pracovať s Photoshopom jeden deň.

Alebo mal plno brutálnych historiek, ako ho oslovujú ženské, lebo si myslia, že je druhý Mark Zuckerberg, pretože vyzerá strašne inteligentne a zazobane :D Tak som mu povedal, že keď pôjde nabudúce von, nech ma kľudne zavolá.

No, ale späť k tej zoznamke. Rozprával mi aj ako mu ženské vypisujú, že vraj to je stránka, kde si každý nájde niekoho, že to majú priamo v slogane či čo. Tak si vravím, chlapče, ešte sa máš čo učiť, ale tak jasné, že som sa spýtal na meno :) Mno. Ehem. EHEM. Bože, pomóc.

Ako by som to... keďže za mojich mladých čias som bol naivný a s neexistujúcim spoločenských životom (už som vyrástol, takže naivný už nie som), tak mi pokec či zoznamka cudzie neboli a teda mám relatívne dobrú predstavu, čo sa od toho dá čakať. 20-30% klasické "pindy", 40-50% také normálne holky, a 10-20% je to, čomu sa v odborných periodikách hovorí obludárium. Vzhľadom na to, že chodím tu po uliciach už nejaký ten pátek, tak vidím, že tie baby sú tu fakt dosť pekné, dbajú o seba, proste čakal som možno dokonca aj lepšie výsledky ako u nás. Viac vedľa som byť ani nemohol :)

Začnime najprv sekciou "o sebe" (nebudem tu dávať odkazy ani fotky, nech sa to nikoho nedotkne, chápeme sa). 90% je v štýle "mám oporu vo svojich priateľoch a rodine" (vždy pokope, vždy spomenuté, aby daná osoba ani len omylom nebudila dojem, že snáď nemá skutočných priateľov a fungujúcu rodinu). Na druhú stranu, takmer nikde nič na štýl našeho "moi quasnucqi xawinqowja". V sekcii "koho hľadám" opäť takmer vždy požiadavka "down to earth" chalana, čo si naozaj netrúfam preložiť, znamená to snáď niečo ako racionálne zmýšľajúci jedinec, zrejme je Austrália plná iracionálnych ľudí, iné vysvetlenie nemám. No a teraz samotné osoby... ach jo. Keby som tú stránku videl pred odchodom do Austrálie, tak by ma sem nedostalo asi nič na svete :D 

Kategória obludárium tvorí cca 60% (smrteľne vážne!!!), ďalších 20% sa do obludária prehupne len čo kliknete na druhú / zväčšenú fotku, 10% sú normálne holky a 10% tie vymachlené pindy. A z posledných dvoch menovaných je polovica samozrejme po rozvode a s dieťaťom. Čiže zhrnuté a podčiarknuté, v Austrálii na internetovú zoznamku fakt ísť nechcete, treba ísť do mesta, tí ľudia sú tu fakt oveľa zhovorčivejší, bežne sa nám holky prihovárajú aj samé. Čo mi pripomenulo ešte jeden fenomén, pre ktorý som nemal vhodnú príležitosť spomenúť ho -- tu je úplne bežné, že dcéra, hoci aj 25-ročná ide v sobotu večer piť do Fortitude Valley s ... mamou. Keby sme to videli raz, dva razy, tri... ale štatisticky to vychádza na cca 5% všetkých holiek, ktoré stretávame, masaker.

Čo tak pozerám, ani som vám nespomínal, že sa sťahujem. O dve ulice vedľa. Proste už som toho mal plné zuby, furt tá hudba, furt to prasa, všetko má svoje hranice. Tak som po úmornom hľadaní nakoniec našiel parádny dom, kam sa mám sťahovať túto sobotu, stojí o 40 dolárov týždenne menej, vlastná kúpeľna, klimatizácia, balkón s výhľadom na mesto, dom zvnútra vyzerá ako palác, pretože má prvé poschodie len na polovici jeho plochy, proste idylka. Ľudia žiadni mega sympaťáci, muž a žena, vyzerali, že hľadajú niekoho, kto sa im nebude moc motať pod nohy a robiť hluk a to spĺňam dokonale :)

Čo sa týka najbližších mesiacov, tak sa to už začína nejako rysovať, v práci končím začiatkom decembra, skúsim pocestovať v Queenslande do cca 20.12., prísť na Slovensko na Vianoce a Silvester a niekedy v polovici januára začať ten kolotoč odznova v Melbourne. Lukáš vravel, že ak mu to čas dovolí, že ma tam kľudne zvezie (náklady by som platil ja), takže nakoniec by som mohol mať super trip a vyriešené sťahovanie zároveň. V Melbourne ideálne nejaký kontrakt na pol roka, potom v júni letenka smer Vladivostok a 3 mesiace o mne nebudete počuť :) Ešte rátam s variantou, že by som našiel kontrakt len na 3 mesiace, to by som potom prišiel na Slovensko, dokončil Balkán a prišiel do Ruska zo západu. Po Rusku Sydney, tam dotiahnem tých 730 dní potrebných na predĺženie Permant Resident víz, keď mi vypršia tie súčasné a potom... potom netuším. Buď pôjdem na Nový Zéland pozrieť (bavíme sa o cca polovici 2015) alebo pocestujem po Austrálii, vyslovene len tak, na miesta, kde som ešte nebol (Tasmánia, Severné Teritórium, vnútrozemie) a budem tam oberať ovocie alebo podobnú haluz, lebo tam IT job asi nenájdem. Celé by to mala zavŕšiť žiadosť o občianstvo niekedy v roku 2017, ale či na to budem mať dostatok vyžadovaných dní strávených v Austrálii a všeobecne či v tom budem vidieť zmysel, tak to ani srnka netuší. Ako sa poznám, tak by som sa vôbec nedivil, keby som si v Rusku povedal, že môžem osrať tie koaly a idem domov ;)

A aby ste nepovedali, tak jedna pikoška z domáceho prostredia na záver. Včera ku nám došla sestra domácej a jej dve decká, áno, rátate správne, počet ľudí v dome stúpol na deväť aj so mnou, pribudol ešte aj jej brácha, ale zase ubudol ten jej pošuk (nemal kde spať, gauč mu obsadili :D). Nie som si istý, že prečo, ale domáca vymyslela "dobrodružné prespanie" pre všetky štyri decká. Takže. Malá anketa, prespanie sa konalo:

a) v obývačke

b) vonku v stane

c) v garáži

Správne, decká spali v garáži. Kto si myslí, že austrálske garáže nie su za****né od oleja, prachu, špiny a neviem čoho ešte a miesto toho ide o krásne a presvetlené miesto, myslí si zle. Normálne im tam dala matrace, plachtu, deku a fakt tam spali. Keď som toto videl, tak som tým deckám s pobavením a neskrývaným sarkazmom povedal, že to majú za odmenu, nie za trest. Domácu to pobavilo, deti už menej. Haven´t you garaged your kids yet? Call us now!

Víkend za všechny prachy

Minule sme tu mali ten workoholický príspevok, tak dnes dáme niečo oddychové, aby ste si nemysleli, že len pracujem. Mimochodom, začal som si tie zdroje návštev tohto blogu všímať pozornejšie, tohtotýždňové perly obsahujú napr. "ako zadat heslo do kľúčenky v linuxe", "kedy sa zacne vysielat farma 4", "aziat a mačka" či "kde ste zobrali to číslo, veď také neexistuje". No môžem ja prestať písať? Nemôžem, spoločenská objednávka je priveľká.

Posledné týždne ubiehali tak nemastno-neslano, čo zrejme bolo spôsobené tou chorobou, novým frajerom mojej domácej (čím sa zvýšil počet obyvateľov tejto domácnosti na sedem a o zvýšení úrovne hluku plynúceho z jeho záľuby púšťať totálne sračky na plné pecky ani nevravím), výlukou vlakov cez víkendy (takže z priemernej polhodinovej doby čakania sa stala priemerne hodinová doba čakania, ale zase to aspoň bolo zadarmo) a tak vôbec sa nič zaujímavé nedialo. V istých momentoch som mal fakt chuť sa na to všetko vyfláknuť, ale tento víkend sa mi vrátila chuť to ešte potiahnuť a opäť som získal trochu lepšiu predstavu, čo ešte chcem v Austrálii robiť, resp. čo by som tu mohol robiť také, čo by sa doma nedalo. Nie, pracovať od rána do večera to nie je ;)

Môj problém s touto krajinou je hlavne ten, že spústa vecí je tu proste strašne prehypovaná, takže človek netuší, čomu sa vlastne dá veriť a čo je len taký blábol. Taktiež o ľuďoch som sa tu už pár razy zmieňoval, drvivá väčšina sú emocionálne neskutočne plochí ľudia, ktorí vedia len dokolečka verklíkovať "good on ya, buddy" bez nejakej hlbšej pointy. Takže doteraz vždy keď sme sa snažili niečo awesome vidieť, tak sme boli viac-menej sklamaní, pretože v lepšom prípade som nevidel nič, čo by som už nevidel niekde inde a v tom horšom to stálo za starú belu, hoci turistickí sprievodcovia sa išli pretrhnúť v superlatívoch. A možno sme len mali smolu. Každopádne motivácia objavovať Austráliu ďalej (a hlavne do toho investovať peniaze) čoraz viac klesala ... až do minulého víkendu.

Keď som sa ako tak vyliečil (treba povedať, že austrálske atb fakt zabrali perfektne), tak sme tak s Lukášom, mojím cestovateľským parťákom a hlavne šoférom :), rozmýšľali, že čo a ako, či ešte stojí za to niekam ísť a nejako sme si spomenuli na náš dávny plán len tak zbaliť pár vecí, prenajať auto a vypadnúť niekam "do prdele". Lukáš niekde vyhrabal podivnú požičovňu áut za podozrivo nízke ceny a keď sme sa dozvedeli, že tento týždeň dávajú všetko za polovicu, tak sme si povedali, že OK, kašľať prácu, kašľať prisľúbenú účasť na firemnom behu, ideme do Outbacku, čiže na austrálsku step. Krátky pohľad na mapu ukázal Charleville ako perfektný cieľ cesty (800 km od Brisbane), takže čo? Takže hurá do púšte!

Lukáš sa najprv snažil zisťovať nejaké seriózne informácie o prípravách na cestu, bezpečnostných opatreniach a tak podobne, ale po tom, čo videl absolútny nezáujem z mojej strany to čo i len čítať ho to veľmi rýchlo prešlo :) Plán sme mali asi taký, že "niečo pozrieme pred cestou", čo v praxi znamenalo, že sme večer pred odchodom chatovali, kto čo našiel cez päťminútové hľadanie v Google a zhodli sa na pláne "v Mitcheli sú ťavie preteky, zvyšok domyslíme po ceste". V piatok sme sa teda dohodli, že ja pobežím z práce domov na pol štvrtú, on vyzdvihne auto a ja ho rovno budem zbalený čakať, aby sme sa nezdržovali.

Realita: o pol piatej ešte stále telefonujem s Lukášom, že kde je, pretože ku mne nevie trafiť :) Po X peripetiách, nákupe v supermarkete jedla tak odhadom na týždeň, zápchach v meste, odrboch od Google Navigation sme sa konečne vytrepali z Brisbane okolo ôsmej večer s tým, že zájdeme, čo to dá, nech v sobotu dorazíme do toho Mitchelu čo najskôr. Samozrejme sme nemali žiadnu mapu, tú sme si chceli kúpiť na pumpe, čo sa ukázalo ako netriviálna úloha, pretože tam žiadne mapy nemali. Nakoniec sme okolo polnoci zakotvili na niekoho pozemku pri diaľnici, celí dosraní, že na nás vybehne s puškou, pretože sme nie práve rozumne najprv zašli až k jeho domu, presvietili mu diaľkovými svetlami snáď všetky okná a potom zaparkovali pod strom 10 metrov odtiaľ. Ale komu by sa chcelo hľadať ďalšiu odbočku, že?

Teraz si asi myslíte, že sme spali v aute alebo že sme si postavili stan vedľa auta, čo? Omyl! Spali sme totiž v stane na streche auta. Vyzeralo to asi takto:

Musím uznať, geniálny vynález, absolútne pohodlné spanie, fakt pecka. Trochu tým ale trpí aerodynamika auta, to je jasné. Na druhý deň sme zdarne pokračovali ďalej do vnútrozemia, míňali rôzne ikonické miesta ako vystrihnuté z filmov o divokom západe. Okolo tretej sme došli do Mitchelu, pomerne rýchlo našli náš cieľ cesty a panečku, potom sme len začali mať pocit, že sme v úplne inom svete. Privítali nás kovbojsky oblečení chlapi aj ženy, vyvolávači cien dobytka, úplne ako z filmu:

Samozrejme, teplo bolo poriadne (30 stupňov, a to oficiálne 1.9. končila zima!). Dali sme si teda pivko-dve, popozerali na rôzne vtipné disciplíny (pretekanie v košoch na smeti, behanie s druhým človekom priviazaným o nohu ako aj samotné preteky -- nakoniec to nebolo nič profesionálne, normálne sa hocikto mohol prihlásiť, len kým mi to došlo, už bolo neskoro). Úplne presne som tie pravidlá s ťavami nepochopil, ale tá "aukcia", čo sa konala pred závodmi, bola zhruba o tom, že ľudia dávali čo najvyššie stávky na jednotlivé ťavy a z toho časť dostali víťazi ("vodiči") a časť išla na nejaký ich miestny spolok. Ale čo z toho mali tí stávkujúci, to netuším, či aj oni dostali nejaký podiel a tým pádom vlastne mohli vyhrať, neviem. Ono bol dosť masaker rozumieť tomu rozhlasu, v ktorom to vyhlasovali, po prvý raz som zažil tú "outback english" na vlastnej koži, to chce fakt cvik.

Lukáš má zaujímavú schopnosť vždy niekoho vymáknuť, len čo ho nechám na chvíľu samého. Takže som sa vrátil s pivom a pozerám, že už sa tam baví s nejakou starou bábou (zabudol som doplniť, že jeho "vymakávací priemer" sa pohybuje vysoko nad 40-tkou :D). Niekedy je fakt vtipné sledovať, ako tí Austrálčania až freneticky túžia udržovať konverzáciu za každú cenu. Stačilo pár sekúnd a videl som, že ona nemá ani tušenia, čo je to východná Európa a že v podstate nepočúva nič z toho, čo jej hovoríme, takže som sa na ňu vysral a pozeral sa na tie disciplíny, ale Lukáš to ťahal ďalej, takže sme sa dozvedeli to tej strašnej vojne v našej krajine a ako má ona o tom perfektný prehľad a že to bolo soooo terrible a tak. Inak čo vám poviem, 42+ a predstavila nám svojho fiancé, s ktorým sa vídava cez víkendy, pretože on pracuje v tom Mitcheli a ona je v Brisbane, čiže vo svojej mladosti si užíva diaľkový vzťah na 600 kilometrov.

V informačnom centre (toto je fakt zlaté -- aj najväčšom prdelákove si môžete byť istí, že nájdete nejaké informačné centrum s letákmi, čo je v okolí) sme dostali nejaké brožúrky, tak sme sa rozhodli pozrieť si aspoň jednu vec, nech vidíme čo najviac. Popravde, doteraz nevieme, čo sme si to vlastne vybrali, pretože v tej brožúre boli len fotky a potom zvlášť textový popis, ale bez ich vzťahu, tak sme len tak naslepo našli jedno kľúčové slovo na mape a išli tam :) Cesta najprv začínala sľubne, šipky, informácie o vzdialenosti, ... ale po čase sa kvalita cesty začala dosť drsne zhoršovať, až sa nakoniec premenila na prašnú z Gran Tourismo :) ... po dvoch hodinách cesty sme došli na miesto označené tabuľou "Claravale Tours" (Claravale sa volalo to miesto, kde malo byť to niečo), so šípkou ukazujúcou k nejakému osídliu uprostred ničoho. Nikde ani živej duše, prechádzali sme sa im tam po dvore, nikde nikto. Po reálnom zhodnotení situácie a stavu vozidla/vozovky (Lukáš ma nechal asi na 15 minút šoférovať, jasné, že po piatich minútach sme stratili puklicu a skoro prerazili pneumatiku, pretože som si chcel "zahrať prašnú z Gran Tourisma" :)) sme sa teda... otočili naspäť :D

Takže toľko náš ďalší zážitok s turistickým sprievodcom. Po ceste späť sme "pokecali" s pár miestnymi, pretože oni na rozdiel od nás mali poriadne autá, nie ako my Toyotu Yaris či čo to bolo, takže si to pekne fičali po tej prašnej stovkou a keďže sme im nechceli stáť v ceste, tak sme vždy spomalili a odsunuli sa na krajnicu (cesta bola úzka). To si ale oni vysvetlili akože asi po nich niečo chceme, takže vždy vysmiati zastavili, že či je všetko OK. Potom nás raz predbiehal iný 4WD, takmer pri nás zaflekoval, že "Chalani, nestratili ste náhodou psa???" :D (niekde videli pri ceste psa a asi si mysleli, že nám vypadol z auta alebo čo). Taktiež sme videli zopár bizarností, napr. pri odbočke na jednu farmu boli na značke zavesení mŕtvi dingovia (divé psy, keby ste nevedeli), doteraz sme nepochopili, že či to malo odstrašiť prípadných návštevníkov alebo ďalších dingov. Do Mitchelu sme dorazili už za tmy, padlo rozhodnutie pokračovať na tej dedinskej zábave, pretože tam bol program až do večera. Kúpili sme teda vodku v najbližšom bottle shope, pretože tam mali len pivá, trochu si dali a len sa tam tak poflakovali, očumovali ženy a tak.

A potom sa to stalo. Ako som spomínal, na Lukáša sa vždy niekto nalepí a on ešte rád tlačí na pílu, takže je samé "Heeeeey, how it´s going???" a "Gooood, aaaawesome!!!" a podobne, takže som len čakal, kedy sa toto nejako zvrtne proti nám, lebo je jasné, že aj keď vieme čo hovoria miestni, vždy to bude znieť ako keď vietnamec hovorí "hele vole". No a takto sa mu prihovorila nejaká mamina (samozrejme des a hrôza), spýtala sa, že čo sa tu len tak poflakujeme a s nikým sa nebavíme (jo, tu je priam neslušné sa s nikým nebaviť, hoci resp. práve preto, že ste cudzinec). Tak ja som to chcel nejako zachrániť, že sme takí vyčumení meštiaci a tak len zírame a užívame si country atmosféru, ale potom s ňou začal kecať Lukáš a to už som len počul ... študent ... Czech Republic ... pracujem ... otočila sa ku mne, a že ty kde bývaš? Ja na to, že v Brisbane. A ona na Lukáša: ááá tak teraz je to jasné, vy ste milenci, čo??? Ja čumím, že doprdele, wtf, o čom sa to preboha bavili??? A on svojím "austrálskym štýlom" hovorí, že niééé, samozrejme že niééé, ona len chlapci, tam si choďte kúpiť nejaké pivá na posmelenie a išla preč. Trochu to narušilo párty atmosféru, lebo celá dedina mala tak 1000 obyvateľov aj s jaštericami a tam na tej akcii bol snáď každý od 17 do 50 rokov, takže sme si mohli byť celkom istí, že do rána sa správa, že do Mitchelu prišli dvaja teplouši z Brisbane rozšírila úplne všade. Takže plán prespať v stane v priestoroch toho areálu pozvoľna padol a išli sme pred hľadaním nového miesta ešte natankovať.

To by sme ale museli vedieť, kde je pumpa, že? Tak sme išli naspäť do toho bottle shopu, resp. krčmy pri ňom a tam sme to zase trochu organizačne nezvládli, pretože tam boli v podstate samé tri barmanky, celkom pekné holky, lenže my sme boli takí vykoľajení z tej "teplej príhody", že sme to úplne posrali. Ja som tam došiel a tej holky, čo mi predala vodku, som sa spýtal, či nevie o nejakých pumpách a že kedy sú otvorené a tak. Zistili sme, že pumpa na začiatku mesta je otvorená až ráno, tak si vravím, že hm, no čo už, poďakoval som a pozerám na Lukáša, ktorý sedí za barom ako päť peňazí. Čumí na tie holky a nič nehovorí. Pozriem naňho, na ne, ony na mňa, naňho, pozrieme na seba navzájom, že čo presne sa ide diať ďalej, spýtam sa Lukáša, že či niečo chce a on že nie, že ony už určite vedia, že sme tí teplouši!!! :D Tak sme sa zdekovali a prespali pri jednom ranči. Inak áno, dôrazne ma varoval, nech sa to neopovážim zverejniť, a to mi ešte dodal aj fotky do blogu, dnes sa už nedá veriť nikomu.

Ráno mi Lukáš celý vysmiaty vraví, že neuverím, čo nafotil, nechcelo sa mu už spať, tak sa vybral do okolia a hľa, fakt sa mu pošťastilo splniť si jeden náš sen a to vidieť reálne klokany len tak, v prírode:

Potom sme sa zbalili a hurá smer Brisbane. Po ceste sme míňali ďalšie roztomilé mestečká (rozhodli sme sa ísť inou trasou, čím sme si cestu predĺžili o dobrých 200 km) a zrazu vidíme mrte koní, prívesov, kráv, ... tak sme sa pristavili a tam sa konalo niečo medzi predajom dobytka, barbeque a súťažou v hnaní dobytka do ohrady:

Občas sa podarilo hodiť reč s miestnymi, ten prízvuk, ten prízvuk !!! Úplne iný svet. Inak všetko neskutočne milí ľudia, 90% mali taký typický redneck look, samozrejme klobúk a rifle, ale nič proti, fakt príjemná zmena oproti Brisbane. Tam sme nakoniec dorazili o ôsmej večer, čo naozaj nebol zlý čas, berúc do úvahy ako sme sa flákali, všade zastavovali, zaspávali v aute a pod :) A ako bonus, keď sme vracali auto, vôbec nikomu nevadilo, že je bez puklice, takže paráda.

Takže aké je to morálne ponaučenie? Spraviť si vodičák (už som pozeral, cca $200, žiadna autoškola, dokonca na začiatok ani žiadne jazdy, stačí spraviť písomný test a rok jazdiť s doprovodom), vysrať sa na prácu a cestovať v Outbacku. Za mesiac sa určite dá obehnúť kusisko krajiny, vidieť perfektné veci a áno, akože mimochodom sa staviť aj na plážach atď, ale to gro, to musí byť vnútrozemie, tam sa dajú vidieť a zažiť perfektné veci. Takže možno v decembri pred odchodom na Slovensko spravím presne toto.

Firemná idylka

Z času na čas sa ma ľudia pýtajú, že čo ja mám furt proti tej mojej práci. Je to pre mňa vždy ťažké zhrnúť, pretože samozrejme najradšej by som povedal, že je to to, že tam musím pracovať, ale to som už musel aj predtým niekde a frustrácia takýchto rozmerov sa tam nikdy nekonala.

Hneď na úvod si ale vyložme karty na stôl - to, že ja som profesionálny flákač a chronický sťažovateľ na všetko od pracovnej doby až po teplotu vody v umývadle (minule som túto moju životnú filozofiu vysvetľoval jednej Austrálčanke, povedať, že som ju tým ohromil by bolo asi možné len v prípade, keby sme ako mierku ohromenia chápali vytreštenosť jej očí), to vie asi každý, kto ma pozná. Keďže ale nikto mi ten milión eur, ktorý som si vyčíslil ako sumu na prežitie do konca života, dať nechce, tak musím pracovať a keďže ja som zásadový človek a nepoľavujem zo svojich životných filozofií, tak musím byť v práci aspoň trocha šikovný, aby som každú pripomienku mohol zabiť niečím v štýle "... ale kód funguje dobre, nie?". Áno, takto prežívam posledných 10 rokov na trhu práce ;-) Tým chcem len povedať, že hoci škrípem aj teraz v práci zubami, vždy sa snažím odvádzať prvotriednu robotu, čiže to nie je tak, že tam hovno robím a oni mi posielajú prachy, je to seriózna drina, nesmierne vyčerpávajúca.

Dnes ale nastal už fakt zlom, kedy som sa definitívne rozhodol, že po januári tam už robiť budem asi len v prípade, že mi bude hroziť hladomor. Ako som už naznačoval minule, ja chápem, že takýto kolos musí byť riadený pravidlami, certifikátmi, kurzami o bezpečnosti atď, ale prečo do tejto šaškárne sme zaťahovaní aj my ako vývojári, to ide úplne pomimo moje chápanie. Takže pár príkladov, ako robiť vývojárom zo života peklo.

Brať všetko smrteľne vážne

Keď som tam nastúpil, tak jedna z vecí, ktoré som musel absolvovať (okrem toho zacvičovania s testermi :)) bolo školenie o BOZP, požiarnych pravidlách atď. Akože OK, asi to káže zákon, takže sa tomu nedá vyhnúť. Ale spraviť z tohto hodinovú prednášku, tak to bola fakt smrť. Čiže žiadne že "chlape, vás to samozrejme až tak netýka, hasiaci prístroj je tu, hlásenie o zranení sa robí takto, východy sú hentam", nene, pekne powerpoint prezentácia a so smrteľne vážnou tvárou mi chlapík hovorí o všetkých certifikáciach a o tom, aká sme super firma a ako sa staráme o hento a tamto a milión paragrafov a citácii... Samozrejme, všetko krásnou indickou angličtinou, niekedy som fakt netušil o čom sa bavíme ani len približne. A potom som sa dozvedel, že on je tu zamestnanec na plný úväzok. Vtedy som vedel, že o tomto človeku ešte  budem počuť.

Informovať o každom prdnutí vo firme

Napríklad prijmeme nového obchodníka alebo niekto je povýšený na vedúceho ... to príde najprv email od najvyššieho šéfa, že "v najbližších dňoch oznámim zmeny na pozíciach XY" ... potom príde od neho email, že "zablahoželajme spoločne YZ k jeho/jej novej pozícii" ... a potom sa spustí lavína (samozrejme reply all) mailov typu "Super Ashley, gratulujem!", "Gratulujem k ťažko získanej (?) pozícii!", "Určite sa ti bude super dariť!!!" a milión ďalších variácii. Samozrejme, nikto od vývojárov netuší, o koho ide, tak len v tom Outlooku vidím každých 30 sekúnd blikať nový email. A potom ... potom šéf pošle to isté s iným menom a kolotoč sa začína odznova. Ide niekto na materskú? Samozrejme To: All a najprv sa rozlúčiť, potom poďakovať "za to množstvo darčekov od vás všetkých" (wtf?) a na záver ešte poslať tretí email, že ak jej chcete napísať, tu je súkromný email.

Alebo bežne chodia maily typu "kto ujebal kliešte z produkčného???" (OK, toto som trochu prispôsobil na slovenské pomery ;)) a potom o dva dni príde email, že OK, kliešte sa našli, ale potrebovali sme ich včera, thanks anyway.

Mať za adminov majstrov šikany

To, že som hneď v prvý týždeň stiahol na firemný net 16 GB a prišli ma za to mierne povedané napomenúť, to tu nikomu nevyčítam, kto mohol tušiť, že jedna z najbohatších spoločností v Queenslande má Internet limitovaný mesačnými kvótami. Ale keď mi prišiel email s kópiou na mojich nadriadených, že prečo mám nainštalovaný program X, Y a Z a načo ich potrebujem a nech sa preukážem, že mám na ne licenciu (samozrejme, všetko dostupné appky), tak som si myslel, že sa mi sníva. Samozrejme, máme blokované všetko od Facebooku až po úplne náhodné stránky, vždy s veľkým bannerom, že je to proti firemných predpisom, niekedy úplne mimo, to potom len človek vidí, že Classification: pornography (na stránku o českej linux scéne) a rozmýšľa, či ho za toto môžu vyhodiť, ak dá "Ignore for now".

Založiť si firemný časopis

... ktorý vyzerá štruktúrou asi nasledovne: veľké logo firmy a pod ním naša misia. Samozrejme, klasický manažérsky blábol, poskytovať super služby spokojným zákazníkom, také čosi. Potom fotky nových zamestnancov. Na dva odstavce profil zamestnanca z produkčného -- čo robí, kde, kedy, ako dlho, úplne to hltáte slovo za slovom. Otočíte stránku a tam trojstranový rozhovor s ďalším zamestnancom, tentoraz (náhoda, náhoda) z marketingu. Takže plno žvástov o tom, ako oni vlastne držia firmu pri živote a bez nich by si ani koala neprdla, proste super, že ich máme. A keď spomeniem, že "reportéra" robil môj najvyšší šéf - workoholik, tak si vieme urobiť predstavu, v akom uvoľnenom duchu sa to nieslo. Posledná strana - firemný večierok bude vtedy a vtedy, všetci prísť v obleku a vhodne sa túto udalosť roka pripraviť (niečo mi hovorí, že tým asi nemal na mysli alkohol, na fotkách z minulého roka som narátal sedem pív... dokopy).

Porady o dianí vo firme mať za zatvorenými dverami

To najlepšie na záver. Z nejakého dôvodu vedenie usúdilo, že informovať zamestnancov osobne (hoci len napr. na báze vedúcich jednotlivých oddelení) by asi bolo moc zbytočného tliachania, ktoré by sa dalo radšej stráviť prácou, tak máme vždy raz za mesiac porady bez nás, kedy sa vždy len dozvieme výsledky v obežníku, ktorý je následne poslaný a tvorený presne tým istým Indom, o ktorom som sa zmieňoval na začiatku. Aspoň to vysvetlilo jeho náplň práce, čo mi bolo dovtedy záhadou. Vypichujem niektoré body z obežníka, prisahám, že som nič neprikrášlil ani nepozmenil pri preklade:

• V júli 2013 boli zaznamenané tri incidenty: ... zamestnancovi sa zapálila nehorľavá vesta pri nastavovaní parametrov. Komisia zhodnotila, že treba kúpiť kvalitnejšie vesty pre pracovníkov v produkcii. ... uzatvárač rady RC10 spadol dole z poličky. Vyšetrovanie preukázalo, že dôvodom bola zlomená skrutka na zadnej stene prístroja.
• Neil a Khanh pracujú na novej politike predpisovania okuliarov pre zamestnancov.
• Ahsley zorganizovala masové nahradenie toaletných dosiek novými a pridanie neónových žiaroviek do každého WC.
• Syed a jeho žena boli nedávno požehnaní novým dieťaťom. Peta zorganizovala poslanie kvetín pre jej ženu.
• Quynh potvrdila dátum vianočného večierku. Rabiul (to je ten Ind!) navrhol, nech sa zorganizuje súťaž o najlepšieho pracovníka a Neil navrhol, nech vedúci každého oddelenia nominuje svojho najvýkonnejšieho zamestnanca a ten bude následne poctený oznámením tejto skutočnosti pred všetkými na večierku.
• Nové číslo firemného časopisu zožalo ohromný úspech, ale Neil navrhol, aby boli v časopise profesionálnejšie fotografie nových zamestnancov (pravdepodobne tie, ktoré nám firma vyhotovila na kartičky nie sú dostatočne profesionálne)

Tak a teraz si predstavte, že v takomto motivujúcom prostredí trávite 8,5 hodiny denne, robíte prácu, kde aj najmenší preklep môže mať fatálne následky (povedané technickým slovníkom: celý systém sa rozmrdá) a každý sa vás pýta, prečo v tej firme nie som šťastný :)

Ale ktovie, možno som len 10 rokov žil v nejakom vákuu, a toto je bežná pracovná prax.

Vtip na záver (sorry za vulgárnosť, ale sedí to ako riť na šerbel):

Jožko: poďme sa hrať na kokotov!
Jurko: a to sa ako hrá?
Jožko: oblečieme si firemné tričká a pôjdeme v sobotu do roboty!

V nedeľu prvého septembra sa vidíme všetci vo firemných tričkách na akcii Bridge To Brisbane ;)

U lekára

Dopíjam tu ešte čaj, tak napíšem pár riadkov o mojej poslednej skúsenosti než si pôjdem ľahnúť. O štvrtej popoludní.

Ako som sa k tomuto stavu dopracoval? Jednoducho. Po tom, čo som hrdinsky ustál nejakú podivnú chrípkovú vlnu v našej firme (takmer každého v kancelárii to skolilo, ja som hrdinsky chodil do práce celý čas a vyležal to cez jeden víkend; alternatívny výklad tejto situácie môže byť ten, že ja ako zdroj som to už mal len vo výbehu zatiaľ čo všetci naokolo to odo mňa chytili naplno :)) som už aj začal pomaly prepadávať sebaklamu, že v tej Austrálii naozaj funguje aj to zdravie lepšie, žiadne že ide zima, ide zápal pľúc, to bol taký môj každoročný rituál.

V stredu tu bol sviatok (to by bolo na samostatný odstavec až dva, čo je to za pakáreň, ale čaj sa míňa, chápete), tak sme s Lukášom išli znova na Gold Coast naháňať veľryby, pretože na prvý raz sme ich teda veľa nevideli a v letáku bolo, že ak neuvidíme veľryby, môžeme prísť znova. A tak sme prišli. Ono aj o tej prvej návšteve by sa dalo všeličo popísať, ale opäť, čaj. No takže v stredu tu bolo krásnych zimných 29 stupňov, ideálne na rodinnýpoznávací výlet. Veľryby sme videli, fotky spravili, domov sa načas dostali... tak v čom bol problém? Problém bol paradoxne v tom, že autor tohto blogu sa neriadi vlastnými radami a v tomto zimnom dni si nedal v autobuse šál a sveter, ale ľahkovážne si dovolil sedieť len v tričku celých 15 minút. Na druhý deň sa dostavil starý známy pocit škrabania v hrdle a ja som sa modlil, nech to prežijem do víkendu a snáď opäť vyležím. Nevyležal.

V nedeľu som (s istou satisfakciou, že si môžem minúť svoje nahromadené dni na osobné voľno, nemýliť s dovolenkou, lebo fakt som sa bál, že mi to prepadne -- na pohreb či svedčiť k súdu som sa fakt nechystal) napísal do práce, že idem v pondelok (dnes) k doktorovi a že nech si nemyslia, že to za deň rozdýcham, že o to som sa snažil celý víkend. Pozrel som si teda dve najbližšie kliniky (silné slovo, o tom neskôr), čo to zhruba bude stáť a ráno tam zavolal. Začínalo sa to dosť sľubne, aj keď samozrejme autobus ma odviezol úplne inam než deklarovala stránka Translinku, ale tentoraz v môj prospech, takmer pred kliniku. Vyplnil som vstupný formulár, chvíľu posedel (bol tam vlastne len jeden Aborigénec /áno vážení, takto sa to povie spisovne ;)/ a pár matiek s deťmi) a zavolala ma taká aziatka, ktorú by ste si v pohode pomýlili s tými slečnami na recepcii, pretože nič z jej oblečenia ju ako doktorku neidentifikovalo. Nevravím, že je na tom niečo zlé, ale celkom ma to prekvapilo. Taktiež tá ambulancia, snáď až na to lehátko, príliš naše ambulancie nepripomínala, ani veľkosťou, ani vybavením. Takže deti, len pekne pindajte na naše zdravotníctvo aj naďalej, to čo dostávame my zadarmo a to, za čo som si tu ja platil bol teda dosť drsný rozdiel a nie práve v prospech tejto kliniky.

Dosť som bol zvedavý, že ako sa bude nasledovná procedúra líšiť od našej, taktiež s akou diagnózou príde, pretože ako som spomínal, ja som v zapálených hrdlách, prieduškách a pľúcach ako doma, takže už som vedel pohľadom do zrkadla, že toto sa čajom nefixne. No. Ehem. Najprv také klasické otázky, že či som na niečo alergický, či niekto z rodiny má nejakú chorobu a tak, takže to sme v pohode rýchlo absolvovali. Popísal som jej príznaky (mierna teplota, občas kašeľ, to hrdlo), snažil sa zdôrazniť pôvod (autobus - klimatizácia), ale tu som si fakt nie istý, či ma pochopila, pretože to okomentovala slovami "áno, v autobuse môže človek kadečo chytiť", ale OK. Zmerala mi ešte raz teplotu, v uchu :), "Hm, 37.4, to je taká normálna teplota" (zrejme tu to skutočne normálna teplota je), potom mi zhruba zhrnula, z čoho to človek môže mať (popravde príliš som tomu nevenoval pozornosť, jednak ja viem, z čoho to mám a druhak tam až príliš často žonglovala s vírusmi, baktériami a bunkami, takže som sa po čase aj tak stratil), vravím si, napíš mi už tie ATB a môžeme si ísť obaja po svojom.

Začala teda tým, že obvykle to ľuďom stačí vyležať, zobrať Panadol, nejaké vitamíny... a ešte sprej do hrdla, na úľavu bolesti. Mňa to hrdlo zase až tak nebolelo, ale vravím si, OK, skúsime. Takže už len čakám, kedy tam dopíše tie ATB a ... nič. Pýta sa, že či mám ešte nejaké otázky. Tak som na ňu chvíľu pozeral, rozmýšľal, ako sa čo najslušnejšie spýtať, či už počula aj o niečom vážnejšom ako prechladnutie ... tak mi napadlo sa spýtať, že čo ak by to náhodou neprešlo za pár dní, viete, ja mám taký pocit, že by to mohlo byť aj niečo viac ako chvíľkové prechladnutie ... a ona že ahá, no vlastne áno, niekedy, ale naozaj len niekedy, tak zhruba v 10% prípadoch sa môže ukázať, že to má práve niečo s tými vírusmi a že potom už to treba seriózne liečiť, antibiotiká a tak, počuli ste už o nich? Ale ja osobne preferujem ich nepredpisovať, lebo veď viete, obvykle, pri tých zvyšných 90%, to netreba. Uhm. Aha. No tak to mi naozaj odľahlo. Nakoniec mi ich teda predpísala a ja som šťastný vypadol. Ešte som sa jej spýtal, kde tu majú lekáreň, kilometer odtiaľto, hm. Naozaj sa oplatilo ísť do toho bližšieho centra na prehliadku (to vzdialenejšie sa nachádzalo tam, kde tá lekáreň).

Ešte v krátkosti, ako tu funguje zdravotníctvo: každý je poistený v jednej štátnej poisťovni, ktorá sa volá Medicare. Keď idete k doktorovi, tak v hotovosti zaplatíte za prehliadku (ktorej dĺžka sa mimochodom vyhodnocuje, ako som vstúpil do ambulancie, tak doktorka spustila časovač, ktorý som celý čas mohol vidieť) na recepcii a dodatočne (!) si môžete nárokovať časť výdavkov naspäť. To isté platí aj v lekárni, predpísané lieky (presnejšie: lieky iba na predpis) hradí čiastočne Medicare (tu už sa to robí nejako automaticky, netreba nič dodatočne dokladovať), bežné lieky (aj keď ich doktor predpíše) idú za plnú cenu. Suma sumárum, 20 minútová prehliadka, jedny ATB, Panadol a sprej do hrdla - cca $90, z ktorých uvidím naspäť tak tretinu. Ešte stále sa niekomu zdá tých našich niekdajších 20 SK ako neľudský poplatok za zdravotnícke služby?

Kvôli objektivite dodávam, že toto asi nebude obraz všetkých kliník v Brisbane, ja som sa len ulakomil na tú najbližšiu a ešte plne privátnu. Verím, že existujú aj profesionálnejšie kliniky, možno dokonca štátne.

Dlhodobé pozorovanie

14 085 návštev. To ste sa na viac počas tých 20 dní nezmohli? Banda nevďačná :) Mal by som sa učiť na ruštinu, ale nechce sa mi, aj programovať by som mohol, ale ani to sa mi nechce a ešte by som si mohol aj niečo zahrať, ale ... to by bola strata času. Tak napíšem, čo je nové, možno ma už niektorí z vás pochovali, ja mám občas nutkanie sa tiež pochovať.

Dnes som akurát objavil jedného chalana zo Sydney, ktorý si píše tiež blog, skvelé čítanie. Úplne tie jeho tripy žeriem, presne takto si predstavujem seba o pár mesiacov (=keď si to budem môcť dovoliť). S čím nepriamo súvisí dilema, ktorú už riešim pár týždňov, a to, že čo vlastne tu chcem robiť ďalej.

Ako už niektorí viete, v novembri idem pozrieť na Slovensko, vtedy predpokladám, že si "splatím" ten dlh za Austráliu, tzn. že všetky peniaze, ktoré som do Austrálie vrazil budem mať späť na účte. Takže sa otvárajú nasledovné možnosti:

1. Prísť, povedať si, že stačilo, že máme peknú skúsenosť do života a vrátiť sa plus mínus do normálu, pravdepodobne s hľadaním stáleho bývania v Bratislave, resp. okolí (Mosonmagyaróvár, ja som teba nezabudol; absolútne parádne trojjazyčné mestečko, kúsok odtiaľ je po chorvátsky hovoriaca dedina Bezenye a to všetko pár kilometrov od Bratislavy).
2. Prísť z Brisbane, pobudnúť tu nejaký čas (napr. kým nezačnem nadávať na Fica, zimu a tak vôbec) a letieť do iného mesta (Sydney, Melbourne, Auckland).
3. Prísť len na otočku, pobudnúť ešte nejaký čas v Brisbane (užiť si naplno ich leto, pláže, 40 stupňové teploty atď) a potom ísť do ďalšieho mesta.

Od dola hore to poradie zhruba reprezentuje moje súčasné preferencie. Proti Slovensku stoja tri vážne dôvody: Fico (a odvody), zima (prísť z jednej zimy do druhej nič moc) a vyhodenie víz von oknom (do júna 2017 musím stráviť v Austrálii aspoň 730 dní, ak chcem mať šancu na žiadanie o občianstvo, ktoré sa môže vždy hodiť). Takže skôr by som to videl na strávenie našej zimy niekde v Melbourne (povedzme od januára do júna) a potom sa uvidí, hlavne chcem ísť do toho Ruska v lete, takže by to tak akurát vychádzalo, v Melbourne by som si našiel nejaký polročný kontrakt a potom hor sa na tri mesiace splniť si svoj ďalší sen. Хорошо? Хорошо.

Mimochodom, ruština, skvelá vec. Najprv som si predstavoval, aká to bude sranda mať hodiny s nejakými mladými Ruskami :), ale nakoniec som to celé zrušil a začal chodiť k jednej pani, neskutočne scestovaná, rozhľadená, manžel pôsobil ako diplomat v Moskve, potom žili dlho v Španielsku (inak má odtiaľ brutálne mafiánske historky, by ste neverili, že pobrežné oblasti sú také divoké) , vždy si super pokecáme a vlastne pri nej hovorím po rusky úplne prirodzene, neberieme žiadnu gramatiku ani cvičenia, ale zakaždým prídem nabitý novými vedomosťami.

No, ale späť k nadpisu. Bývam tu už nejaký ten pátek, takže som mal možnosť sa na niektoré veci lepšie pozrieť, resp. niektoré prehodnotiť. Napr. aj to hľadanie zamestnania, takto zo spätného pohľadu neviem, prečo som to až tak prežíval, 8 týždňov naozaj nie je nič špeciálne. Za životopis si ale stále dávam jednotku, aj keď teraz by som aj ten už zjednodušil a motivačné listy by som určite inak formuloval (minimalisticky). Ale tak... po vojne je každý generálom, všakže.

Každopádne, aby som začal niečím pozitívnym, áno, pozitívnym, ja viem, je to šok, publikum netrénované, ale ja to risknem. Minule som si uvedomil jeden obrovský, ale naozaj obrovský rozdiel oproti Slovensku (a východnej Európe všeobecne) -- kamkoľvek idem, a tým myslím naozaj kamkoľvek, v akúkoľvek dennú či nočnú hodinu, ešte som nestretol taký ten typ človeka, na ktorého sa radšej nedívate, aby ste náhodou nedostali jednu cez držku. Myslím to smrteľne vážne, tu sa proste na verejnosti nestretnete s agresivitou, nikto si to nedovolí. Samozrejme, že aj tu sú vandali, dejú sa tu vraždy, znásilnenia atď, ale že by do vás len tak niekto začal vyskakovať, lebo si dal tri pivá, tak to ani omylom. 

S tým súvisí aj rasová (ne)znášanlivosť -- síce veľa Austrálčanov nemá problém priznať, že ich tí Číňania a Indovia tiež pekne serú, ale to je tak všetko, čo s tým spravia. Proste tu keby chceli začať kariéru nejakí mladí skinheadi, tak by to mali sakra ťažké, keďže "bielych" tu je len tak tak nadpolovičná väčšina, takže by zrejme dostali na držku každý deň tí skinheadi, až pokým by ich to neomrzelo. Tiež celkom zaujímavé žiť v takom prostredí.

Občas otvorím noviny (hlavne keď čakám na obed, čo je niekedy sakra dlho), dajú sa tam nájsť skutočné perly. Napríklad 10 stranová príloha o nejakom kráľovskom mimine, vrátane adries do Spojeného Kráľostva a tipov, aké oslovenia a lúčenia sú vhodné, keď im budete písať blahoželania. Alebo celostránková reklama austrálskej vlády "Ak sem prídeš loďou bez víz, neznamená to, že tu môžeš ostať".

Minule ma v práci zavolali sa "dobrovoľne zúčastniť" takej prehliadky, že čo robia, ako vyzerá výrobný proces, testovanie atď, proste niečo podobné, ako som absolvoval prvé dni, ale evidentne vidia, že som sprostý ako poleno, takže do mňa hustia všetko odznova :) Akože seriózne musím povedať, klobúk dole. Prešli sme všetky oddelenia, od toho, kde skladajú zo súčiastok všetky vnútornosti toho uzatvárača cez testovacie oddelenie až po oddelenie, kde si vyrábajú vlastné drôty (!), pretože všetci austrálski dodávatelia proste dodávali šmejdy. Bože, tam sa tak neskutočne makalo. My už sme si zvykli, že veci sa proste tak nejako objavujú v obchodoch, ak sa niečo pokazí, tak sa kúpi nové, takže vidieť toto, to v človeku zanechá dojem. Tak neskutočne precízny proces, ako to všetko musí klapať, byť perfektne naplánované, pretože sa tam môže pokaziť asi tak miliarda vecí, úplne ma to dostalo. Nechápem, ako niekoho vôbec môže napadnúť založiť firmu, kde sa toľko vecí môže posrať :)

Taktiež sa mi potvrdilo, že pracujem s cvokmi. Lee (to je fakt krstné meno a nie, nie je Číňan) mi prišiel taký normálny, ale len do momentu, kým raz za mnou prišiel a pýta sa: a ty si sem odkiaľ vlastne prišiel? Vravím mu, že ak myslí krajinu, tak sa volá Slovensko, z Európy... stojí, pozerá... a ty si sem odkiaľ prišiel? Eh? Myslíš prácu? No to som robil vo Viedni, pracovali sme na audio zariadeniach... stojí, pozerá... a ty si sem odkiaľ prišiel? Pozerám na kolegu vedľa mňa, či mi niečo uniká, nejaká jazyková bariéra, tak aj on sa ho pýtal, toto sa zopakovalo asi 3x ešte, potom som mu už prestal odpovedať, lebo už to ani nebolo vtipné, a on... stále stál za mnou. Keď konečne odišiel (snáď po 10 minútach), tak mi kolega vonku vraví, že on je tak trochu cvok, zvykne mať epileptické záchvaty a tak vôbec mu trochu prepína občas. Super.

Ale to nie je jediný a zrejme ani najväčší cvok v kancelárii. Keďže teraz bývam nekresťansky blízko, tak ak mám dobrý deň (vstanem povedzme o 06:15), tak viem byť vo firme okolo siedmej. Zakaždým, keď tam prídem, môj priamy a jeho šéf sú už tam. A ak si myslíte, že keď odchádzam, že oni tam už nie sú, tak si myslíte zle. Oni musia robiť minimálne 10-12 hodín, každý boží deň.

S čím súvisí ďalšia vtipná historka, raz si ma ten najvyšší šéf zavolal, že ako to ide. Ale hej, hej dá sa, dá sa... no super. Ale ešte jedna vec, dochádzka. Ja bledý ako stena, že moja super appka, ktorú sme si už tu v blogu predstavili :) nefunguje tak spoľahlivo ako má, čakám najhoršie... Ukazuje mi výcuc z toho ich systému, pozerám na tie moje na sekundu presné odchody, len minulý piatok som chcel stihnúť autobus, tak som zdrhol o čosi skôr. A on že: vidím, že ti tu za minulý mesiac dve minúty chýbajú, pre tentoraz ti to ešte opravím manuálne, ale radšej ostávaj v práci aspoň o 15 minúť dlhšie, ako ostatní, OK? Poďakoval som za radu, ale o 15 minút dlhšie som v práci ešte neostal ani omylom :)

Rhys, ten kolega, ktorý ma spovedal na pohovore, to je tiež prípad. Býva niekde totálne v prdeli, takže autom chodí do práce cca 40 minút, ak má dobrý deň. Popisoval mi to asi tak, že 5:30 vstane, spraví si kávu, prečíta si emaily (trapko, to sa predsa všetko robí v práci :D), sadne do auta a ide. Jeho slovami "domov sa nie je prečo ponáhľať, takže ma iba štve, ak je ráno zápcha a neprídem načas". A to som si myslel, že môj spoločenský život už nemá kam klesnúť.

Keď už sme pri tých cvokoch, ten Ind (už viem ako sa volá - Kenny :D) je fakt psycho, on fakt nie je úplne v poriadku. Vytrvalo mi po každom víkende vraví, že ten budúci už isto musíme ísť spolu niekam, lebo on sa tak super bavil teraz a bla bla, ale keby ste videl ten pohľad, tak iné ako na vraždu nemyslíte. Vašu vraždu, aby sme sa rozumeli.

Z dlhodobého hľadiska tiež konštatujem, že autobusy tu stoja rovnako za houby, ako z krátkodobého hľadiska. To je čistá lotéria, vôbec si napríklad nemôžem povedať, že ak z domu vyrazím o XY, tak že akurát počkám pár minút a zveziem sa. Na druhú stranu to silne potláča moju lenivosť chodiť peši, pretože dávať $3 za jazdu na ďalšiu zastávku, to sa inak ako lenivosťou nazvať nedá. Peši chodím, ak idem napríklad po práci do obchodného domu, to sa potom zveziem autobusom tam aj späť na jeden lístok.

Vlaky sú tiež kapitola sama o sebe, teraz nedávno som spravil celkom fajn obchod, dal som holke $30 a ona nechala u seba bežať môj notebook a naťahal som takto takmer 80 GB. Ona bývala trochu ďalej od centra, takže som tam išiel na jeden prestup. Otrasné dačo, otrasné. Strávil som tam aj späť čakaním dokopy cca. 2 hodiny, pretože tie vlaky chodia každú polhodinu a samozrejme presne tak, že jeden prichádza v momente, keď druhý odchádza.

Inak boli sme s Lukášom konečne vo Valley, ale ešte nie je ten pravý čas na recenziu. Každopádne, dych berúce. Škoda, že sme tam boli za úplných pitomcov, ale o tom někdy příště. Jo a poľské pirohy s hríbami rulez, geniálne jedlo.

Vsjo v poriadke

Práve som zabil hodinu a pol pozeraním dosť dobrého filmu (aj keď moje doporučenie je ho 15 minút pred koncom vypnúť, neporovnateľne to umocní zážitok z deja), takže sa mi už nič nechce, ale ešte je skoro na spanie, tak tu to máte, posledný seriózny (?) príspevok. Niežeby som už nikdy nič nehodlal napísať, ale to sa mi musí stať niečo sakra zaujímavé, napr. dostať výpoveď v práci (vôbec nie také nereálne, ako by ste si možno mysleli :)), konečne ísť do Valley a spraviť tam taký bordel, že skončíme na záchytke a tak podobne, proste niečo vysoko intelektuálne.

Vlastne ani neviem, o čom napísať. Asi najväčšiu radosť mi robí môj bicykel, ten pocit, ako naň sadnem a takmer nonstop fičím z kopca do práce a o päť minút som tam, to sa nedá ani opísať, 10 rokov som na toto čakal, fantastická vec. Keď chcem ísť do K-Martu či Woolworths, len sadnem pri práci na bus, nakúpim a na ten istý lístok vystúpim 5 minút od domu, nádhera.

O pár dní to bude mesiac, čo každé ráno chodím cez halu s ťažkotonážnymi diaľkovo ovládanými vonkajšími vypínačmi, kde si pekne cvaknem kartu, prežijem 8.5 hodiny, medzitým zájdem na obed, dokonca aj polievky občas majú, a snažím sa tam nepôsobiť ako totálny idiot, čo sa mi nie vždy darí. Akurát minule som dostal skvelý nápad, ako ušetriť za internet -- naťahám si všetko na svojom serveri, v práci to len stiahnem na USBčko (keďže by bolo predsa len trochu blbé si tam pustiť torrent klienta) a som vysmiaty. Bohužiaľ som nerátal s jednou vecou a to tým, že firemný Internet bude ešte horší ako ten môj, ktorý si platím (mobilný!), takže po nejakom čase začal byť môj priamy šéf (ten najvyšší bol našťastie odcestovaný) nejaký nesvoj, kde komu volal, skúšal, zapínal-vypínal až zrazu došiel ku mne, či moja IP adresa je taká a taká a že či som náhodou niečo nesťahoval, pretože celá firemná sieť je v sračkách :) Jasné, že som sa išiel prepadnúť od hanby, ale keďže nie som včerajší, tak viem, aký typ odpovedí treba dávať, tak som s čo najnevinnejším výrazom na tvári vysvetľoval, že ja mám na dome povolený len jeden gigabajt a že to sú moje zálohy zo Slovenska, že som si teraz kúpil počítač a chcel som si ich teda naň stiahnuť. Každopádne, typ situácie, ktorú nechcete zažiť po dvoch týždňoch v práci :)

Síce som sa každému veľmi ospravedlňoval, ale cítil som, že by to chcelo niečím ohromiť, a ako na zavolanie mi (možno z "vďaky") ten šéf dal také dve menšie úlohy, že či by som sa na to nepozrel, že to treba do zajtra, nakoniec sa ukázalo, že to nefunguje pretože tam niečo iné kompletne chýba, ale vravím mu, že veď dajte, ja vám to tam dorobím. Najprv moc hral chytrého, že to ešte ide tak a onak, ale nakoniec si sám sebe vyvrátil, že moje riešenie je najlepšie. Našťastie to nemalo takmer nič s elektrinou, ale boli to skôr také systémové veci, takže otázka prečítania a pochopenia kódu bola záležitosť na pár minút, drsne som sa do toho oprel, spravil riešenie na 20 riadkov a poslal "review request" (jo, také tu robíme) ... samozrejme, že sa to šéfovi moc nezdalo, tak zase hral múdreho, že veľmi by si prial, aby som spravil ešte aj to a otestoval tamto, na čo som ho uzemnil, že keby si prečítal poriadne môj komentár, tak by zistil, že už je to dávno spravené a nájde to tam a tam a odvtedy je ticho a chodí okolo mňa po špičkách, keď niečo chce. Na druhú stranu, ja po špičkách chodím tiež a čakám každý deň pokec na koberčeku, že končím. :)

OK, bývanie. Bývanie je kupodivu nad očakávania dobré. Erin je, ako sme sa už dozvedeli, rozvedená mamina so synkom a dcérou, ale tým môj kontakt s jej rodinou zďaleka nekončí. Je tu jej kresťanský brat (predstavte si človeka pod pojmom "kresťanský chlapec" - učebnicový príklad), ak som to správne začul, tak ešte bývajúci s rodičmi (nie, mladý veru nie je), ktorý jej zrejme chodí pomáhať s tými deťmi, lebo je u nás pomerne často a potom samozrejme jej exmanžel, tuším z Malajzie, to je zase učebnicový príklad arogantného aziata, ten by ma ani len nepozdravil, keď sme sa prvý raz stretli, ja (ja !!!) som musel ešte aj prvý ruku podať. Takže títo dvaja sa u nás pomerne často otáčajú. Decká sú v pohode, len ten malý by mohol byť menej rozmaznaný/umrnčaný, vidno, že mu chýba nejaká chlapská výchova, ešte pár razy budem svedkom tých jeho vystúpení, ako on niečo nechce robiť a budem si s ním musieť pohovoriť ako chlap s chlapom ;-)

Ale hviezda nášho domu je jeden Ind. Nepýtajte sa ma, ako sa volá, hovorila mi to aj Erin aj on, ale kto by si to pamätal a teraz sa ho už spýtať nemôžem, dosť blbo by sa to vysvetľovalo, že ako to, že on si pamätá nielen moje meno, ale aj odkiaľ som, kde robím, kedy som prišiel do Austrálie a ja ani len netuším ten celý čas ako sa volá :D Prvá vec, ktorú si pamätám je, ako mi Lukáš pomáhal s tým sťahovaním, stretli sme ho v dome, podali sme si s ním ruku a Lukáš vraví, že ty vole, ten je nejaký spotený. Tak áno. Je. Dosť. Často. V praxi to znamená, že sa chodí aj tri-štyrikrát za deň sprchovať a to dosť dlho, Erin musí mať z účtov za vodu fakt radosť. Taktiež mám pocit, že on sa aj niekoľkokrát denne holí, inak si neviem vysvetliť, ako sa môžu v umývadle behom dňa periodicky objavovať zvyšky po holení. Ale to stále nie je to najlepšie.

To, že si občas spieva (v sprche, na chodbe, v izbe, ...), to by som ešte prežil. Aj to, že sú to tie klasické indické haluze, ktoré som myslel, že existujú len vo filmoch :) Ale to, čo ho robí hodným troch odstavcov v blogu je to, že je to dosť ... divný týpek. Doslova naňho sedí to anglické creepy, neviem si predstaviť lepšie slovo, úchylný je prisilné, čudný zase nevystihujúce. Napríklad raz som tak doma, robím niečo na kompe a zrazu počujem rev, ako keby sa niekto zosypal zo strechy a dolámal si všetky kosti. O takú polhodinku mi zaklope na dvere Ind v dosť voľnom pyžame, či je všetko OK. Ehm, áno... ? No lebo vieš, ja som mal nočnú moru, tak že či ťa to nevystrašilo. Uhm... nie, ale vďaka za starosť. Potom stál medzi dverami ešte ďalších snáď 10 minút a pýtal sa ma dosť veľa znepokojujúcich otázok ako že či mám doma priateľku, či som už mal priateľku, či si tu nejakú hľadám a podobne, fakt typ konverzácie, ktorý si prajete viesť s týpkom oblečeným len v rozpadajúcich sa šortkách.

Alebo: sedím si zase tak v izbe (áno, to tu robím dosť často), predtým som ho stretol v kuchyni a vravel, že sa chystá niekam do mesta. Okrem toho, že to znamená, že strávi v kúpeľni ďalšiu hodinu to znamená aj to, že začne volať svojim (zrejme nedobrovoľne zvoleným) kamošom v štýle: I WANT TO GO OUT, TO CHILL OUT, OK?!?!?!?!?!??! JUST TO CHILL OUT, I DON´T CARE WHERE!!!!!!!!!!!!! Proste normálne ziape do toho telefónu, nedokážem si predstaviť reakciu druhej strany, to nadšenie ísť von s človekom ako on musí byť ohromné. Koniec koncov, postretlo to aj mňa: bol som jeden piatok u Michala & co. na fajn večeri, popili sme aj nejaké pivá, takže na druhý deň som nebol úplne v prevádzky schopnom stave. A akurát došiel ten Ind, že čaaaau, čo robíš dnes večer, tak ja celý natešený, že mu môžem povedať, že mám opicu a fakt ma to teda mrzí, ale nikam nejdem. A on na to, že vaaaaau, takže ty chodíš aj piť takto? To je paráda, lebo nikto z mojich kamošov so mnou moc nechce piť (prečo asi???), tak môžeme niekedy zájsť spolu, že??? Eeeee..... jooo, jasné, niekedy, nabudúce, keď bude príležitosť. Ako fakt netuším, čo si o ňom myslí Erin, ale mne stačí ho vidieť denne 20 minút a mám fakt dosť. A to nehovorím o tom, koľko ho ešte cez dvere musím počúvať, fakt divný, divný, divný týpek.

Tá Erin (s pekným dánskym priezviskom - Rolandsen) je fakt v pohode, občas sa pristihnem, že sa s ňou skoro až normálne bavím a nejdem hneď do izby alebo si spraviť večeru. Najviac sa mi na nej ráta, že nie je tak "zabullshitovaná", ako väčšina austrálskej populácie, ako áno, how are you / how was your day ma neminie nikdy, ale viac menej to myslí úprimne, minule som jej akurát vyprával tú historku z vlaku, samozrejme v angličtine je to väčšia výzva, tak som to dopĺňal názornými ukážkami, celkom sa na tom bavila. Alebo sme riešili politiku, imigračné zákony, aboridžincov, pôvod jej rodiny, ekonomiku Austrálie, dosť často jej rozprávam o Slovensku (nesmierne ju zaujímalo, ako sme sa z komunizmu naučili nemať výčitky z kradnutia, nedokázala pochopiť význam frázy "príležitosť robí zlodeja"), proste normálny človek to je. Tiež jej rozprávam o tom, aká je "jej" časť Európy perfektná krajina, o nórskych fjordoch, fínskych jazerách, švédskych Vikingoch, proste nech vidí, v akej trápnej krajine to žije :) Inak to asi bude tiež dosť silná kresťanka, biblia na gauči, kalendár s citátmi z biblie na záchode, tuším aj keď som bol prvý krát na obhliadke, tak sa ma pýtala, či som kresťan, čo vám poviem, keď som hral karty s ňou a tým jej bratom, tak som ani len po slovensky nepípol, keď sa mi nedarilo, pekne slušne som sa zmohol len na "oooch, taká smola" :)

Takže dá sa. Tento týždeň som sa začal aj oficiálne opäť učiť po rusky, predtým boli nejaké pokusy, ale opäť som to zobral úplne zo zlého konca - asi ako väčšina Európanov som si vyhľadal nejaké stránky s kurzami a lektormi, samozrejme celé zle, od cien až po dostupnosť. Ale minulý týždeň som sa k tomu vrátil a osvietilo ma - rovnako ako nábytok, aj Rusov zoženiete na ... gumtree. Čiže okrem ruských mačiek a vlasov som našiel aj pár ľudí ponúkajúcich výučbu ruštiny a tak som si povedal, že skúsim všetkých (no, všetkých, nakoniec sa vykryštalizovali traja) a na základe toho sa rozhodnem. Zatiaľ som to mal s takou holčinou, tretiačka na výške, austrálske občianstvo. Ako to? Svadobný prsteň, tak, ale čo, iste to bola úprimná láska. Tá lekcia za veľa nestála, ale dám jej ešte jednu šancu, ona hlavne dosť nechápala z toho, ako chápem, nielenže Slovensko a slovenčina jej nič nevravela, ale ešte aj ona si musela pozerať v slovníku, ako sa povie niečo po rusky, chápete, Ruska, čo si nepamätá ruské slová! Ale vravím, možno len bola nervózna, resp. zvyknutá na anglicky hovoriacich ľudí.

Druhá holka bola trochu profesionálnejšia, ale tiež som z toho nemal bohvieaký pocit, ako keby vedela ísť len podľa svojich papierov (nastavených opäť na dosť nízku úroveň), ale tiež jej dám ešte šancu, ono to asi nie je ľahké učiť, keď študent každých päť minút hovorí "da, da, éto ja tóže panimaju" :) Potom mám ešte v zálohe jednu postaršiu pani (aspoň mi to tak logicky vychádza, keď písala, že má 40 rokov praxe s učením ruštiny), len tá býva dosť v trubke, tak som rozmýšľal, že ak by tieto dve fakt za moc nestáli, tak by som potom k tejto tete chodil bicyklom cez víkendy, spojím príjemné s užitočným. Inak s ňou si píšem emaily čiste po rusky, keďže ona nevie moc dobre anglicky.

Tak toto je môj život tu. Dlhy som ešte stále nesplatil, akurát dnes som zistil, koľko stojí poslať cca 1000€ na Slovensko -- $100 (rozdiel kurzu oproti NBS + poplatok). Nabudúce to musím nejako vykoumať cez Paypal/Moneybookers, toto nie je normálne. Takže peňazí nemám stále príliš nazvyš, momentálne mám na účte nejakých $200, lebo som ešte aj nájom musel platiť, no, draho je tu, draho. Ale inak rutina, postupne sa mi premazávajú spomienky na hostel (bože, zdá sa to tak dávno), hľadanie práce, až sa mi veriť nechce, že som bol aj v Sydney a Melbourne, ako keby to bol len sen... kolegovia vraveli, že počasie sa tu už veľmi nezhorší, možno ešte čo-to poprší, ale že cez deň už bude plus mínus rovnako, čo celkom poteší (15-20 stupňov).

Taaaaakže tak. Dovidenia pri nejakom neobvyklom zážitku (pri mojom šťastí to bude hneď zajtra :))).

Návod ako cestovať zadarmo s úsmevom na tvári

Áno, áno, už som mal pripravený nejaký záverečný článok o tom, ako si tu len tak nažívam, ale toto je pecka, dnes som to zažil vo vlaku, fakt z toho nemôžem. Takže sa s vami podelím o navádzanie na beztrestnú činnosť, tak tak.

Potrebné ingrediencie: Austrália, nanuk za ušetrené peniaze za lístok a odsledovanie, v ktorým staniciach nikto nekontroluje, či ste si "cvakli" vašu električenku (no worries, mate, ide takmer o každú stanicu).

Nasadnem si teda do vlaku, neďaleko odo mňa sedia také dve mááááximalne 20-tky, ale skôr menej, evidentne prvý raz išli týmto smerom, pretože pozerali koľko zastávok je to ešte od South Banku do Clevelandu (pre nemiestnych: celkom dosť). Tak som ich tak bajočkom pozoroval, počúval ich duchaplný rozhovor (čo už iné môžem o pol ôsmej večer vo vlaku robiť, všakže) a zrazu to vidím. Obraz, ktorý sa nedá poriadne ani popísať. Revízor. Ale vážení, to nebol len tak nejaký revízor. Ja som počul, že aj v tunajších vlakoch chodia, ale na toto zjavenie som civel v nemom úžase. Keby som bol Rambo krížený s Terminátorom, tomuto chlapovi by som NIE nepovedal. Obria korba, dva metre, maskáče, pohľad, ktorý zračil aspoň tri odbojované vojny v pacifiku, nenormálne svaly, každú chvíľu som čakal, kedy do vlaku nabúra lietadlom Bruce Willis a začne masakrálna akčná scéna, inak by to vôbec nedávalo zmysel.

Prvé, čo mi napadlo bolo, že wow, tak teraz už chápem, prečo si tu všetci tak poctivo prikladajú tie kartičky na stanici, aj keď sa nikto nedíva, s týmto človekom by ste hádku zažiť nechceli, tu by sa za šťastie dalo považovať, keby mal len zlý deň a vyhodil vás za jazdy z vlaku. Tak som mu roztrasenou rukou podal moju kartičku, naskočilo to až na druhý raz, pfuuu, úľava a teraz ľudia, teraz to príde.

Tie dve mladé pindy mu s úsmevom vravia, že oni lístok nemajú. Ako to? Nóó, hihi, nemáme naň peniaze. Tak prečo cestujete vlakom? Ále tak viete, ďaleko by to bolo peši, haha, hehe. Máte nejaké peniaze na zaplatenie pokuty? Nie. Môžete mi dať kontakt na vašich rodičov? Ja som s mamou nehovorila už mesiace, my teraz bývame spolu. Aha ... korba berie jednu holčinu do druhého vagónu, jeho pobočník spovedá tu druhú pri mne. Vzhľadom na to, že tu nie je povinnosť nosiť pri sebe identifikačný doklad, tak sa ju spýtal na meno a adresu. Samozrejme, že si to holka vymyslela, ale tí revízori neboli úplne blbí, oni sa totiž spýtali aj na meno tej druhej, takže hneď bolo jasné, že klamali. Ale sledujte tú výhovorku: no viete, ja ju poznám podľa jej facebook mena :D :D :D Ja som skoro skapal od smiechu, fakt som mal čo robiť, aby som tam nevybuchol. OK, takže sme sa nejako dopracovali k ďalším menám, už som úplne nerozumel, čo tam s tým riešili ešte a potom sa spýtali na adresu.

Samozrejme, ako zistíte adresu niekoho, keď nemá žiadny doklad? Tak im holčiny povedali nejakú adresu, ale opäť bolo vidno, že ťahajú za kratší koniec, pretože revízor ju odrovnal otázkou "Tak mi to tam popíšte, ako sa dostanem zo stanice ku vám", čo je celkom ľahká vec, keď popisujete svoju ulicu, ale nie keď popisujete v strese ulicu vymyslenú. Takže asi 5 minút sa niesla konverzácia v duchu noooo, tak to pôjdete cez taký park a tam potom doľavaaaa... a ako sa volal ten park? Uhm, mnooo, Shy, ako sa to tam volá? Barrison park, áno, tak... no a potom kam ďalej??? No potóóóm.... tam je takýýý mooost... áno, ako sa volá??? A takto to išlo dookola, proste bolo totálne jasné, že klamú až sa práši. Ja už som každú sekundu čakal, že vytasí tú vysielačku (ktorú mali obaja pri sebe celý čas!!!) a nahlási na políciu nielen čiernych pasažierov ale ešte aj znevažovanie verejnej funkcie alebo tak niečo, veď to všetci pasažieri videli. Aspoň pohrozenie, že tak idú spraviť. Alebo aspoň akékoľvek pohrozenie.

Keď som vystupoval, sprievodcovia sa pohli ďalej a prstom pohrozili dievčatám, nech si nabudúce dajú pozor. Mimochodom, pár minút pred nimi sa vlakom zase prechádzali takí šťúpli chlapci s nápisom Security. Ak ich akcieschopnosť je na rovnakej úrovni, fakt by som nechcel byť za ich prítomnosti prepadnutý vo vlaku, zrejme by sa mu snažili kamarátsky dohovoriť, nech tú zbraň hodí doma do koša.

A potom že prečo ten sk****ný lístok stojí $4.56 ... musím platiť prechádzanie sa štyroch ľudí po vlaku. Dal by som čokoľvek za ten pohľad, ako každý deň hlásia svoj pracovný deň v kancli -- no viete šéfe, tak zase nikto nemal pri sebe peniaze :D

Dokončenie o práci a pár blbín

Už by som sa na to aj vyflákol, ale spomenul som si na tú druhú historku z práce, tak musím ten príspevok napísať, nedá sa inak. Mimochodom, našiel som ďalší blog, tentoraz priamo o Austrálii. Napriek štylistike, ktorá by zrejme Pulitzerovu cenu nezožala, je tam veľmi dobre vidieť, prečo sa jednak oplatí nerobiť drahoty a vymýšľať čo to dá a druhak prečo začať v Sydney a kašľať na nejaké detinské predstavy o zvyšku Austrálie, v Sydney je mrte ľudí, je tam práca, je to ideálne miesto na štart, bodka. Prakticky všetky ťahy, ktoré tam opisoval som spontánne robil aj ja, ale ako sa vyjadril jeden nemenovaný Slovák, žijúci osem rokov v Brisbane: "Brisbane je diera a skapal tu pes", koniec citátu. Inak najzaujímavejšie sú posledné tri-štyri príspevky, hlavne ten posledný je fakt masaker, klobúk dole, že sa na to chalan dal.

Takže, ako zo seba spraviť úplného vola, opäť v kuchynke, samozrejme. Myslím, že to bolo ešte v prvý deň, kolega mi ukazoval to ovocie a spomenul aj to, že si tu ľudia robia čaj a kávu. Káva ma nechávala chladným, ale čaj si ráno rád dám, obzvlášť ako som zistil, že môj šéf len čo vidí na stole čaj / kávu, tak ku každej úlohe dodá "... ale samozrejme, až keď si vypiješ čaj". Hneď je polhodina z pracovného času dole. No ale teda prídem do tej kuchynky, zoberiem pohár, vrecúško čaju a tak nejako inštinktívne hľadám kanvicu na vodu. Pozerám po drese - nič. Na chladničke, mikrovlnke, všade naokolo - nič. Zo zúfalstva som pozrel ešte aj do skriniek, či nie je odložená, jasné, že nie. Vravím si ty kokso, mám vysokú školu a nie som schopný prísť na to, ako si tu ľudia robia čaj. Samozrejme, vedľa bol ten kávovar, tak ako idiot som ešte aj ten skúmal, či tam nemá nejaký oddelený výdaj vody, tiež nič. Po desiatich minútach som to už išiel s hanbou vzdať, ale našťastie ten kolega vošiel do kuchynky, tak sa ho ako totálny vidlák pýtam, že preboha, kde tu zoženiem horúcu vodu ??? A on podíde k dresu, pustí teplú vodu a že: tu. Áno, im tu z kohútika miesto teplej tečie vriaca a miesto studenej teplá.

Niežeby to s tým nejako súviselo, ale keď už spomínam tie veci naopak -- tu sa lampy zapínajú tak, ako sa u nás vypínajú, zámky zamykajú tak, ako sa u nás odomykajú, nezriedka ešte aj dole hlavou a na záchodoch máme cedule, ktoré nás učia, že na záchodovej mise sa sedí a nie stojí, čupí či kľačí (zrejme pre indických kolegov).

Keby vás zaujímalo, čo vlastne robím, tak pozrite vľavo. Toto je panel na zariadenie, ktoré sa po anglicky volá "recloser". Po hodine googlenia (v práci, samozrejme) sa mi podarilo nájsť preklad: dálkově ovládaný venkovní vypínač. Tieto zariadenia majú len jeden účel - otvárať a zatvárať elektrický obvod. Ale je okolo toho sk**vene veľa programovania, to vám poviem. V skratke, je to o tom, že v minulosti, keď ste si zapojili v byte do zásuvky miešačku, tak to vyrazilo poistky všetkým v okruhu 20 kilometrov a musel prísť technik, ktorý to celé nahodil, v najhoršom prípade až priamo na vedení (to môže, a niekedy aj musí, aj dnes, viď tie dve tlačidlá vpravo hore, to je Open/Close). Tieto reclosery robia to, že jednak merajú, či nedošlo k preťaženiu siete a ak áno, tak vedenie prerušia, a druhak, a teraz to príde, skúšajú obvod ešte pár krát znova zapojiť. Mne sa to tiež najprv zdalo ako blbosť, ale štatisticky je dokázané, že 90% porúch sa fixne len púhym znovunahodením poistiek, niečo na štýl reštartu Windows. Takže toto my programujeme, že koľko razy to má skúsiť, aké veličiny monitoruje, je okolo toho celkom drsná matematika, rôzne krivky, divné výrazy, ...

Ale áno, aj na obrázok môžete kliknúť, nech tú krásu vidíte v plných detailoch.

Druhý dôvod, prečo som sa prinútil ten príspevok napísať je neskromná snaha poukázať na moju vynaliezavosť a dôvtip. Tuším som minule spomínal, ako ma veľmi frustroval fakt, že netuším, koľko vlastne musím ostať v práci, keďže síce máme karty na odchod/príchod, ale kedy presne sa to stalo vidí len šéf v nejakom divnom programe alebo čo. A ako som si všimol, tak minimálne mňa veľmi rád kontroluje. Tak som si spravil malý programík, ktorý ma odbremení od toho otravného zapisovania si časov po papierikoch a eliminuje množstvo premárnených minút v práci na minimum. Pri štarte počítača sa automaticky zapne, pamätá si to reštarty, posledné vypnutie, monitoruje to pracovný týždeň, má editovateľné zdržania pri "turnikete" a hlavne: ukazuje mi, koľko času tam ešte musím kvasiť !!! Neoceniteľná pomôcka, som na seba fakt pyšný. Šéf asi nebude chápať, ako môžem mať na tak chlp presne 8,5 hodiny denne.

Celkovo asi dosť veľa ľudí nechápe, pretože keď prichádzam, všetci sú už v práci a keď odchádzam, všetci tam ešte kvasia. Oni asi fakt idú na tie 45+ hodinové týždne, masochisti. Obzvlášť môj šéf, ten je fakt do tej firmy úplne zažratý, 10-12 hodín denne tam musí dávať.

Keď už som pri tom flákaní :), musím poopraviť môj výrok o pracovnej morálke. To, že ja nie som schopný sústredene mlátiť do kompu pracovné veci viac ako hodinu v kuse, to mi je jasné a ani to nikdy neskrývam, keď sa ma na to niekto spýta. Veľmi ma totiž zarážala jedna vec: v autobusoch, na ulici, v reštauráciach, ... všade vidím ľudí závislých na Facebooku. A myslím to doslova, oni sú schopní ma aj zvalcovať, oči neodtrhnú od toho mobilu. Nechápal som, ako títo ľudia zrazu dokážu prepnúť na osem hodín makania, ako to teda robia, keď nemajú taký asertívny postoj k hájeniu svojej lenivosti (nie každý ma to šťastie byť mnou) ? A potom som to vymákol, vlastne je to prosté, drahý Watson. Z nejakého dôvodu som vyfasoval miesto, odkiaľ vidím takmer na každého, na recepciu, oproti marketingové oddelenie, hlavný vchod, ostatným kolegov, ... všetko mám ako na tanieri vďaka vyvýšenému miestu + obrovským sklám. No a čo teda robia holčiny na recepcii či marketingu? No jasné, že majú mobil pod / pri monitore a keď nie je do čoho pichnúť, tak vytasia svoj iPhone a už jazdia prstom po skle aj zo 20 minút. Irónia je, že ja na Facebook vlastne v práci ani nechodím, lebo všetci ešte na Slovensku spia, takže aj tak by som tam nemal s kým hodiť reč.

Takže toľko dodatočné postrehy z práce. Celkovo musím povedať, že už prach ustáva, začínam si až teraz naplno uvedomovať, že ty krávo, veď ja som v Austrálii a normálne tu žijem. Týmto životným úvahám prospieva aj fakt, že na obedy musím chodiť cca. desať minút mimo firmu, cez takú parko-močiar-džungľu, čo vám poviem, fixná pracovná doba naozaj nemotivuje sa ponáhľať, majstri zenu by zo mňa mali radosť, takú relaxačnú chôdzu len tak nevidieť. Ale je to tak, až teraz si začínam všímať okolie, ľudí, v obchode či tej "jedálni" vôbec neriešim, že na mňa hovoria po anglicky, všade naokolo anglické nápisy, ... fakt divné, ale doteraz som to vôbec nevnímal, skôr to bol taký boj o prežitie, ktorý by sa mohol odohrávať kľudne aj na východnom Slovensku :)

Chlapi, začína to byť už moc dlhé, takže o baráku dáme až příšte, oka? Mám už nový počítač, mobilné internetové pripojenie (ktoré je rýchlejšie ako to, čo mám v práci a kde som rozflákal $50 kredit za tri dni, keďže som inštaloval kopec somarín), zosilovač za $19, nábytok, papuče, bicykel, teplú perinu, radiátor a na stene Macka Pú a fosforeskujúce hviezdičky.

Domáca niekam zmizla, od piatku sa tu aj s deťmi neukázala, tak nabudúce dáme o živote s ňou a tým Indom, garantujem vám, že o ňom je to oveľa väčšia prdel :)