Ako sa z vodiča v zácviku za jedno dopoludnie stal skúsený profík

Niekedy si človek dopredu naštuduje veci, snaží sa, dúfa a nič. A niekedy príde, nečaká nič svetoborné a zrodí sa prekvápko, ktorému neverí ani úradník, ktorý to má na svedomí. :)

Odhodlal som sa ísť na praktickú skúšku (našťastie som ako "returning driver" nemusel čakať rok), ale popravde, necítil som sa práve ako majster sveta. Ešte pár dní pred ňou som vôbec prvý raz skúšal parkovať cúvaním (katastrofa), z čoho mi bolo celkom smutno, lebo si živo spomínam ako som 10 rokov dozadu vedel v centre Hobartu zaparkovať na trojprúdovke medzi dve autá. Teraz by som sa pokakal a ani sa o to nepokúsil.

Test začal naozaj vtipne - prišiel inštruktor, ktorý, ehem, vážil asi tak 150 kilo, bez preháňania. Čo by samo o sebe nebol až taký problém; problém bolo, že za sedadlom spolujazdca máme detskú sedačku pre Ondina otočenú chrbtom, takže priestor, kam sa dá predné sedadlo posunúť, je veľmi limitovaný. Inými slovami, fakt som sa bál, že on už sa z toho auta nedostane a budú musieť zavolať žeriav. Tak si vravím, že jo, za toto som určite schytal očko hneď na úvod a radšej som už nič nevravel.

Keďže som fakt nemal veľké očakávania, tak som tú jazdu bral celkom v pohode, v podstate som čakal len na moment, ako povie, že tuto nacúvajte (súčasťou testu je vždy povinne "reversing element") a to bola vždy 50% šanca, že to dám/nedám. Kupodivu inštruktor nič, nič, nič a zrazu povie, že tu len spravte trojbodovú otočku (v podstate 180 stupňov na úzkej ulici). Tak ja samozrejme happy, že okej, tu nie je tak čo pokašlať, cúvam, cúvam, cúvam a samozrejme drb do obrubníka. ;) Našťastie som už z príručky vedel, že toto nie je konečná, ale i tak trapas. Ďalej sa už nič špeciálne nedialo, až na konci, keď mi vraví, že tu nacúvajte do parkoviska pri ich kancli. A ja že eee... musím fakt nacúvať? A on že ne ne, ako Vám je pohodlné. A ja debil som teda šiel až úplne dopredu, vybral si najužšie miesto, kde ešte sa niekto natrepal a otvoril dvere, no, zaparkoval som to asi najhoršie, ako sa dalo. :D Ale už po skúške, takže nič z toho.

V podstate mi nepovedal nič svetoborné, len ten obrubník a že občas čakám na križovatke moc dlho (well, po tej zrážke na bicykli mám tú laťku posunutú o dosť vyššie...). Tak ja že wow cool, a išiel som si po svoju provisional placku (ktorú som si vlastne tiež kúpil zlú, pretože ako 25+ ročný potrebujem P2 = zelenú a ja som si samozrejme kúpil P1 = červenú). No a tak tam čakám, kým to nahodí to počítača, čakám, čakám ... a zrazu sa spýta, že takže Vy máte nárok už na tú open license, čo? A ja že čo Vám drbe, šak ja som len L-ko teraz mal. A ona že ne ne ne, tu to vidím, Vy ste mali v Tasmánii P1 (nechápem prečo, keď aj vtedy som mal 25+ ?!), postupne Vám to prešlo na P2 a posledná úroveň, keď Vám vypršal vodičák bola open license (čiže plnohodnotný vodičák). A len huh? Fakt si nespomínam už, že na koľko som si tam zaplatil vodičák, ale nechce sa mi veriť, že som si menej ako rok pred odchodom kúpil štvorročný vodičák? Tak ale ona že jj, tak to je, tak ja len že díky a odkráčal som odtiaľ s plnohodnotným vodičákom, aj ta poznámka "iba automatická prevodovka" zmizla. Normálne môžem na Slovensku nakráčať do úradu a povedať im, že hoši, tu mi dajte slovenský vodičák. A ako perlička na záver, zatiaľ čo som tam prišiel pod dozorom s L plackou, odchádzal som ako skúsený vodič, ktorý môže robiť dozor ostatným. Toto nevymyslíš.

Takže si už brázdim cesty bez akejkoľvek placky ... ale do práce stále na bicykli. Ale nie hocijakom, nakoniec som zainvestoval do toho e-bajku, aj keď teda s ťažkým srdcom (tretina ceny nášho auta, do prčic...  a to bol ešte v zľave). Raz som tak šiel z práce, protivietor, zima, mrholí a ja už som si povedal, že fakt stačilo, 8 mesiacov toto absolvovať každý boží týždeň, už ma to fakt nebaví.

Mám už taký svoj "bike shop", takže ma veľmi potešilo, že ten zlacnený e-bajk mali aj tam. A čo ma potešilo ešte viac, keď mi v sobotu zavolala teta, že počuj, normálne už zatvárame, ale týpek ti tu ten bajk zložil, takže ak vieš prísť do polhodiny, tak je tvoj, inak musíš počkať do utorka (kedy majú znova otvorené). Keďže tam nemôžem ísť bicyklom a do auta by sa mi ten nový nezmestil, tak som mohol ísť akurát peši a tak som aj šiel. Tesne som to stihol, teta vysvetlila a o 10 minút som už fičal domov na novej mašine.

No a teda.... paráda, paráda neskutočná. Cesta cez most, ktorá mi v ideálnych podmienkach brala tak 25 minút teraz pekne za päť, samozrejme s minimálnou námahou. Celkom ma pobavilo, že tým, že som zvyknutý šlapať na tom hroznom bajku, ktorý som mal doteraz, tak som bežne išiel nad 25 km/h, kedy sa ten elektromotor vypína, takže mi je prd platné, že je to e-bajk. :) Ale do kopca, jooo, to je iný príbeh. Úžasné niečo, úžasné! Jedna z najcool vecí, ktoré som si za posledné roky kúpil, fakt.

A aby to nestačilo, tak to naše plánované sťahovanie kanclu sa tiež nejako divne odložilo, netuším, ako zariadili, že nový nájomník mal prísť v júni a my tam stále sme. A určite ešte niekoľko mesiacov budeme. A nakoniec, zrejme ani nie do toho Zillmere. Korporát dynamika 10/10, za mňa môže byť.

Speaking of korporát, mal som takú krátku epizódu nevery, keď mi na LinkedIn napísal jeden chlapík, že tuná za rohom (Cannon Hill) je jedna firma, do ktorej by som sa mega hodil, a že úplne super je tam a perfektné veci a že on pozná Bohemia Interactive Simulations z UK, že im tam robil nábor (!) a vie, že sú tam samí makači a bla bla a to bolo akurát, ako som sa dozvedel o tom sťahovaní a celkovo mal takú blbú náladu z toho, tak že fajn, prídem na pohovor. A aj som prišiel... na bicykli. V daždi. V pršiplášti. :) 

Tak sme pokecali, bol to trochu bizár, lebo za technickú stranu tam bol taký 20-ročný fagan, ktorý sa pochválil, že študoval matematiku, ale nedokončil to, tak si vravím, že dobre môj. Aby som to skrátil, bol som tam aj na druhé kolo, čo ma celkom prekvapilo, lebo aj na slovenské pomery som im v prvom dával dosť drsné úprimné odpovede. :) Keďže boli stále, že jjj, prídi ku nám robiť, aj ten týpek z personálky ma na to hajpil, že tak ako, čo vravíš, ideme do toho, tak už som sa nad tým fakt musel zamyslieť. :) Plus určite bolo, že by som to mal skoro fakt za rohom. A aj tá firma mala ďaleko do toho korporátneho monštra. Ale kurde... na začiatok len 6-mesačný kontrakt (ktorý by mi končil prakticky rovnako ako môj súčasný), plat tak o tretinu nižší a ešte by som tam musel aj reálne niečo každý deň robiť. Ako zlatí boli, ako mi s nadšením opisovali zamestnanecký bonus, že v piatky chodíme domov o 12:00, joj chalani, ja mám momentálne takéto nielen piatky. ;-)

No tak som im nakoniec poďakoval, uvedomil si, že takú slobodu (ne)robiť ako mám teraz už v živote mať nebudem a hneď sa mi do tej práce chodí s väčším nadšením.

No, posledný týždeň som chorý neskutočne, všetci sme tu chytili nejakú divnú virózu, človek má priebežne opuchnuté hrdlo, kašle, zaľahnuté v ušiach, bolesti hlavy, teplotu, slzia mu oči... otrasné dačo. Našťastie decká to dali takmer bez ujmy (a Ondino ešte bol popritom na 4!!! injekciách za zameškané očkovanie), ale ja sa toho neviem zbaviť, každé popoludnie sa dostaví jeden alebo kombinácia tých príznakov.

Dajme si teda na záver náhodný výber z môjho telefónu:

To už som šiel na tom e-bajku a zrazu had na cyklotrase. Asi bol tiež zvedavý, čo mám za nový bajk. :) Pecka bola, že v živote som ho tam nevidel (8 mesiacov!) a drbz, zrazu tam bol aj na druhý deň.

Najprv že vyskúšam, že aká je tá AI múdra, že či mi povie, čo je to zač. Claude mi v najlepšom modeli povedal, že hmm, buď je to neškodná užovka alebo mega jedovatý had. Díky brácho, som rád, že programovanie ti ide lepšie. Tak som napísal na moju obľúbenú FB stránku Sunshine Coast Snake Catchers (tie videá ma vždy zabijú), a jasné, bola to tá užovka.

Pro tip pre obchodníkov na Slovensku, ak chcete zvýšiť cenu, napíšte, že dodávateľ potrebuje peniaze, že to robíte pre nich:

Len tak z rýchlika:

• Vo vlakoch každý deň vidím, ako ľudia pragmaticky nosia do práce svoju uniformu/pracovné oblečenie a pekne v ňom aj z práce prídu domov (úplne v pohode zadrbané, prepotené, ale nie, oni sa umyjú až doma).
• Stále ma vie dostať, keď vidím robotníčky v montérkach, úplne bežná vec.
• Neviem, či som pred rokmi len býval v "správnych" štvrtiach, ale šokuje ma, koľko ľudí bez domova tu bežne vídam... nevidieť aspoň jeden stan v parku (a je jedno, či v meste alebo u nás vo Wynnume) denne je prakticky nemožné
• To sa týka aj rôznych príspevkov v lokálnej FB skupine, aspoň raz mesačne tam je niečo na štýl "hoši, nejako nám nevyšli prachy na jedlo, možete niekto pomôcť / poradiť"
• Úplne ma zabil príspevok na FB, kde bola nejaká humanitárna reklama, že "každé šieste dieťa v Austrálii žije v chudobe" ... WHAT?!
• Brisbane ako mesto mi príde čoraz generickejšie, plno pekných zákutí ustúpilo novostavbám, samozrejme, tá olympiáda ešte všetko urýchľuje.
• Teplotné rekordy sú aj tu, na juhu nie je žiadny sneh a v noci je cca 12 stupňov - síce stále kosa, ale predsa len, každému som tu sľuboval päť stupňov a nič... jar a leto určite nebudú také ízy, ako minuloročné, jo a ešte tu minimálne raz týždenne naprší, čo je fakt naprd, keď vaše dieťa miluje štvornožkovať v tráve... ja sa nestačím diviť, v živote som toľko dažďa v Austrálii nevidel.
• Preto sa aj na Tasmániu tak skoro nechystáme - iba by sme tam prišli, ešte väčšia kosa, sneh nikde, dážď zaručený... takže asi dáme nejaký predĺžený víkend v Cairns a okolí, tam je stále 20+, snáď sa tam aj okúpeme.

Dalo by sa aj o X ďalších veciach popísať, ale už sa mi nechce, slzia mi oči a tak vôbec, je to môj blog, takže čau.

Černobyľské zázraky na počkanie

Je 10:18pm (22:18 po slovensky, chápete), sedím u seba v izbe a jednak nejako nemám do čoho pichnúť a druhak sa s vami musím podeliť o historku, ktorej by som sám neveril, keby som to nezažil.

Aby ste mali úplný kontext, čo nám sa to na 40. výročie prihodilo a ako to, že to nepíšem v práci a dokonca len pár dní po predošlom zápisku sa musíme vrátiť o niekoľko týždňov dozadu. Pôvodne som to chcel spomenúť v tom predošlom zápisku, potom som na to zabudol a potom som si vravel, že ále, dlabať na to, aj tak mi budú len všetci rodičia závidieť. ;) No, tak here goes.

Jankina sestra sa o dva týždne vydáva. Keď sme sa to dozvedeli cca pred tromi mesiacmi, tak ja som samozrejme povedal, že ani za prase nikam neletím, ja si to tu plánujem odsedieť plné dva roky (neletel som takto domov aj kvôli inej, smutnejšej, príležitosti) no a samozrejme ušetriť za vagón peňazí - pretože nielen samotné letenky sú výdaje, ale hlavne fakt, že ja som niečo ako živnostník (žiadne platené dovolenky, sviatky či PN-ky), takže odísť na tri týždne s bežiacim nájmom by bola ekonomická samovražda. Špeciálne keď niekedy v júli by sme chceli ísť ešte na dovolenku na Tasmániu (sneh - Hobart - wombaty, viac k tomu nemám čo dodať).

Kupodivu ich spoločná kamarátka dala Janke nevídanú ponuku: ona sem (znova, už tu raz bola!!!) priletí, pobudne zo dva týždne, a spoločne odletia na Slovensko. A potom zase Jankini rodičia priletia zo Slovenska sem na pár týždňov. Vnímavejší čitateľ si isto všimol zaujímavej zhody viacerých pozitívnych javov: nielenže si obaja rodičia oddýchneme od detí (niekto viac, niekto menej ;)), ale ešte tu budeme mať na 2+2 týždne dobrovoľných pomocníkov na hranie sa s deťmi on top of that.

(toto píšem v predvečer ich odletu, uvidíme, aké nadšenie bude panovať po prílete na Slovensko resp. potom po mesiaci strávenými s deťmi a prílete sem, keď tu s nimi ešte budú musieť ostat ďalšie dva týždne ;))

Do toho ešte karty zamiešal ten šialený konflikt v Iráne a následné zrušené lety (hádajte, cez ktorú krajinu mali pôvodne letieť...) a potom ešte následné zvyšovanie ceny benzínu prakticky každú hodinu, takže naozaj sa zdalo, že z letu nakoniec nič nebude. Lebo je sakra rozdiel cestovať 35h s tromi prestupmi sám vs. s dvomi malými deťmi. Nakoniec Janka niekde vydolovala let Brisbane - Hong Kong - Zurich - Košice (!) za cca 27h dokopy, čo aspoň na papieri vyzeralo ako celkom dobrá voľba. Cenovo to bolo "len" o 30% drahšie, o pár dní už tie ceny skákali aj o stovky percent nahor. Čiže fakt v hodine dvanástej.

Koniec dobrý, všetko dobré, čo? No iste, o čom by bol potom tento príspevok, že?

No, čiže ako bol víkend, tak som rozmýšľal, či ísť do práce alebo nie tie posledné dva dni do odletu (pondelok+utorok). Na chvíľu ma totálne zmiatla naša účtovníčka zo Sydney, ktorá posielala mail, že pre moje narodky sa v pondelok nejde do práce (ako sa ukázalo, len ak ste v NSW, WA atď ale nie v QLD - tu by sa nešlo do práce len ak by sviatok padol na nedeľu... ale ako som spomínal, mne je to teraz vlastne šuma fuk, neplatené voľno). Nakoniec som si povedal, že však budú mesiac preč, tak predsa nebudem posledné dni, ktoré by sme mohli byť spolu, sedieť niekde v robote. Čo sa ukázalo ako rozhodnutie, ktorého dôsledky by sme neodhadli ani v najdivokejšom sne.

Sedím si teda tak s deckami v obývačke a Janka len tak z ničoho nič utrúsi pri balení pasov poznámku, typu "snáď Ondrejovi nebudú robiť problémy, keď ešte čaká na tie svoje víza" a balila ďalej. Chvíľu som tak čumel do blba, potom si vravím, že hmm, jeho návštevnícke víza samozrejme už dávno neplatia a ak by aj platili, tak predsa sú zrejme nahradené tými premosťovacími, o ktoré sme tak úmorne bojovali, nie? Tak zadám do Gemini (ChatGPT už fakt nikto nepoužívajte plz) otázku, že ako je to s tými bridging visa a cestovaním? A ani dlho nemusel rozdumovať, hneď vypľul odpoveď, že kámo, ak si nepožiadal o Bridging Visa B (čas vybavenia 2-4 týždne) a máš len Bridging Visa A, tak si môžeš ísť pískať - po odlete z krajiny ich Ondrejovi okamžite zrušia a nebude sa môcť vrátiť. Technicky vzaté, žiadosť o plnohodnotné detské víza bude bežať ďalej, ale čo z toho, že dovtedy budeš pozerať na Austráliu zpoza oceánu, že?

A teraz sa dostávame k punch line, ako vravia stand-up komici. Ja sa deň pred odletom dozviem toto a jediný človek, ktorý mi vie poradiť, naša migračná agentka, žije v Sydney, kde čo? Majú ten deň voľna, takže tam nikto nedvíhal telefóny.

Menej ako 24h pred odletom. DVADSAŤŠTYRI HODÍN!!!

Chvíľu som sedel ako obarený, ten pocit sa inak ako totálna paralýza nedá opísať. Nám proste vôbec nenapadlo skontrolovať Ondrejove víza. Čo môže človek v takej chvíli spraviť? Zdalo by sa, že odpoveď je jasná (nič, resp rovno zrušiť letenky), ale tak odmietol som sa rovno vzdať, tak som si povedal, že skúsime zariskovať - podám tú žiadosť dnes, akože deň pred odletom, a aj keď bolo všade zdôrazňované, že musíš byť prítomný v Austrálii nielen počas podávania, ale aj do momentu rozhodnutia, možno to nejako uhráme, že splnili sme aspoň tú prvú polovicu a extrémne okolnosti a ... a vôbec, nemalo to žiadnu oporu v realite. Ale mňa ešte realita nikdy nezastavila. ;)

No tak otvorím tú stránku, našťastie tam bol online formulár a nielen poslanie PDF-ka do čiernej e-mailovej diery ako v prípade Medicare. A tým sa začala malá séria zázrakov. Najprv tam teda zadám dátum odletu (...zajtra...) a stránka ma upozorní, že hmm, tvoj čas odletu je vo veľmi blízkej budúcnosti, mal by si to podať ako urgent žiadosť, tu je odkaz.

No tak postupne tam zadávam rôzne údaje (vrátane potvrdenia o zaplatení $190 AUD, jop, ja som si za túto mizériu ešte aj zaplatil s vedomím, že som tie peniaze zrejme práve spláchol do záchodu), a predposledná otázka: žiadal si o tie "veľké" (doslova substantial) = detské víza cez našu stránku (ja nie, ale migračná agentka áno), dám teda áno. Ďalšia otázka: ak si žiadal cez našu stránku, mal si teraz s touto súčasnou žiadosťou problémy to cez ňu urobiť? What. No nie, nemal, dávam nie. Odpoveď: no tak to urob cez našu stránku. Čo nemôžem, lebo systém neeviduje žiadny vzťah medzi mnou a Ondrejom, čiže ja ako permanent resident nemôžem žiadať o nejaké bridging visa. Help.

Tak sa vrátim na tú poslednú otázku a vravím si YOLO, dám tam, že som mal problémy to cez ich stránku urobiť (technicky vzaté som neklamal). A tam ďalší zázrak, okej, neva, tu to vyplň u nás.

No tak vyplním ten PDF formulár, priložím ešte X ďalších dokumentov (vrátane pozvánky na svadbu, po slovensky, lebo o ten typ B sa dá žiadať iba pri závažných okolnostiach typu choroba, smrť, biznis dôvody a ... "significant cultural event") a odošlem. Samozrejme, žiadne potvrdenie, na mail, na stránke, nič. To bolo 12:20pm, odhadom tak 4? hodiny do zatvorenia všetkých pracovísk, z ktorých ešte dve tretiny doma sviatkujú.

O 1:10pm sa stal ďalší malý zázrak - keďže som sa tej migračnej agentke nedovolal, tak som jej len poslal zúfalú sms, či si to náhodou neprečíta. Neprečítala, ostalo to nevidené celé hodiny. A ... zrazu mi volá späť. V krátkosti som jej vysvetlil, akí sme idioti a ona mi len tak na konci povie, že jj, ona dostala z immi department email (ako Ondrejov primárny kontakt), že sme podávali túto žiadosť a v ňom bolo, že sme ju podali nesprávne. Na jednu stranu to vo mne zapálilo maličký ohník nádeje, že možnože tie urgentné žiadosti majú radené podľa dátumu odletu (podľa tohto kritéria sa tým pádom vždy dostaneme na prvé miesto, lebo nikto v Austrálii nemôže byť tak sprostý, že žiada o vízum deň pred odletom), ale na druhú stranu som bol opäť totálne paralyzovaný, lebo ani tá agentka nevidela na tej žiadosti nič zvláštne.

Nakoniec sme dospeli k záveru, že napriek tomu, že tam bolo explicitne napísané, že ak má žiadateľ menej ako 18 rokov, tak to nemá podpisovať, tak ja, ako človek, ktorý to zaňho vypĺňal (dokonca tam bola kolónka "kto vám pomáhal s vyplnením", oni majú kolónky fakt na všetko), som tam zrejme ten podpis dať mal. Samozrejme, aby tá ikonka podpisu fungovala v PDF priamočiaro, tak to by som chcel veľa, tak som musel niekde na nete nájsť stránku, ktorá vie na dané miesto vložiť akože-reálny (písaným písmom) podpis. Vložím, uložím, otvorím v prehliadači a zrazu pozerám, že hm, tie jednotlivé políčka nevidno až pokým na ne nekliknem.

Spätne som overil, že to isté sa deje aj s tým pôvodným PDF. Tak si tak vravím, že čo keď toto bol ten problém, keďže jediné, čo tej agentke v maile spomenuli bolo, že tá žiadosť je "blank/incomplete".  Ona to PDF-ko vedela otvoriť v pohode, ale čo keď...?

Tak som nakopol ďalší PDF editor, ručne prekopíroval všetky políčka z pôvodného PDF (... a šiel opäť na tú stránku vygenerovať ďalší fake podpis...), toto PDF som dal tlačiť do PDF :D, overil vo všetkom, čo vedelo PDF-ka otvárať a čuduj sa svete, teraz tam už nič nemizlo (technická poznámka: neskôr som sa pýtal Gemini, že či je toto akože niečo bežné a kupodivu je. To vysvetlenie je tak technické, že aj mne to hlava nebrala).

Toto samozrejme zožralo neskutočné množstvo času, takže keď som stlačil SUBMIT, bolo už 2:16pm... jo, možno menej ako dve hodiny, kým sa úradníci začnú baliť domov? Tie nervy a duševné vypätie sa ani nedajú opísať. Medzičasom som otvoril chat leteckého dopravcu s otázkou, kedy najneskôr musím zrušiť / prebookovať let (pretože čo iné sme mohli robiť - zrejme do pár dní by odpoveď mala prísť, ale stálo by nás to ďalšie stovky dolárov, v lietadle už ostalo len pár shiťáckych miest atď), na odpoveď som čakal... čakal... čakal... a ešte som dostal pod nohy ďalšie polienko.

Keď som zaplatil za tú žiadosť, stránka mi zobrazila nejaké IDčko platby. To som skopíroval do toho prvého PDF-ka, potom som si stiahol potvrdenie o platbe a priložil ho k žiadosti. Ako som odoslal tú prvú žiadosť, tak som to potvrdenie zmazal, lebo veď načo mi bude, keď je aj tak prítomné v tom immi systéme, nie? (to som si overil, že fakt je)

No. Ako som vypĺňal tú žiadosť znova, tak samozrejme, že som tam skopíroval tie pôvodné údaje, ale keďže som nemal už to potvrdenie, šiel som do immi systému, stiahol to odtiaľ, priložil, odoslal...... a potom pozerám, že to IDčko platby je tam zrazu úplne iné. Just like that. Čiže ja som podal žiadosť, kde som uviedol to IDčko (dokonca na viacerých miestach) a potom priložil potvrdenie, kde to IDčko bolo úplne iné. Doteraz nechápem, o čom toto bolo, prisahal by som, že to IDčko bolo aj v tom immi systéme predtým iné. Každopádne, ja už som nemal kapacitu (a vlastne ani čas) s tým čokoľvek spraviť, takže som si povedal fuck this shit a už len pozeral do steny a čakal na toho týpka na chate leteckého dopravcu...

... až do 2:56pm, keď... mi došiel email, že We have issued you a Bridging B visa !!! No a potom týpek odpísal, že zmeniť sa to dá aj 3h pred odletom. :)

Čiže aby sme si to zrekapitulovali. V systéme, ktorý je povestný svojou preťaženosťou, som počas (takmer) celonárodného sviatku žiadal o víza, ktoré sa bežne vybavujú 2-4 týždne, a:

• dostal možnosť podať žiadosť urgentnou cestou len na základe toho, aký dátum som tam uviedol (inak by som sa o tejto možnosti v živote nedozvedel)
• moja migračná agentka, ktorá mala voľno, bola taká workoholička, že aj vtedy pozerala pracovné maily a zbadala tam ten oznam o neúspešnom podaní (inak by som nič ďalšie nerobil a len čakal...)
• ten oznam prišiel do hodiny od podania
• podal som druhú žiadosť s nesprávnym ID platby, na ktorú prišla odpoveď za menej ako hodinu
• tá odpoveď bola kladná
• a to najlepšie na koniec: ak by som išiel do práce, tak by som nezachytil tú Jankinu poznámku o vízach a ak by táto debata náhodou prebehla, tak by to bolo tak o piatej popoludní, kedy by sme s tým už fakt že nič nemohli spraviť

Čo z toho vyplýva milé deti? Z toho vyplýva, že či máte v prvý semester sedem skúšok a šesť z nich nespravíte a musíte ísť na šesť opravákov a vaši spolužiaci z univerzity odchádzajú po 3-4 nespravených alebo vaše dieťa deň pred odletom nemá víza, tak...

TO NIKDY SAKRA NEVZDÁVAJTE.

Polrok za nami, tri polroky pred nami

 Je to tak, 15. apríla to bolo 6 mesiacov od nášho vylodenia. Plus päť dní je to taktiež polrok od môjho nástupu do zamestnania. Taktiež je to polrok, počas ktorého som nenapísal jediný riadok produkčného kódu a zároveň bol za to platený, čo je méta, ktorú neverím, že ešte niekedy prekonám (leda žeby tu, v tejto firme).

Ako sa toto mohlo stať, pýtate sa? No, začalo to pre mňa už klasicky, ocitol som sa na pracovnej pozícii, ktorá nemá nič spoločné s tým, o čo som sa uchádzal na pohovore (človek by povedal, že očakávanie byť softvérovým vývojárom nie je až také nereálne, čo?)

Celé to začalo tak, že zatiaľ čo ja som robil nejaké štúdie o tom, čo by sa s ich budúcim produktom dalo a nedalo, tak zvyšok tímu viac-menej fungoval v normálnom vývojárskom režime. Potom ale začali pribúdať rôzne žabomyšie korporátne vojny medzi tímami (v našom prípade taká korporátna klasika - nekvalifikovaní ľudia z Indie), väčšinou o tom, kto má a nemá právo povedať, že daná implementácia je zlá alebo rozhodovať, ako má byť niečo implementované. Neviem, či to bol jediný dôvod, ale skrátená verzia je, že sa rozhodlo, že odteraz my, ako tí skúsení vývojári nebudeme programovať (!), ale vypracovávať dokumenty popisujúce dizajn daného riešenia a keď sa takýto dokument odsúhlasí, tak to bude záväzný postup pre každý tím (čiže tých Indiánov).

Myslím, že všetci z nášho tímu čakali, že je to dočasná záležitosť, ale akurát tento týždeň nám ten náš manažér na rovinu povedal, že toto bude náš bežný štýl práce a že ak sa to niekomu nepáči, tak teraz je ten vhodný čas rozmýšľať nad zmenou (neviem, či tým myslel zmenou tímu alebo zmenou zamestnávateľa; každopádne rodený líder a motivátor). Čo je naozaj fascinujúca taktika, mám tu okolo seba super-smart vývojárov a nikto z nich nič neprogramuje, zatiaľ čo tu máme aj priemerných vývojárov z Indie a tí budú programovať všetko.

Teraz by možno náhodný čitateľ mohol mať pocit, že do akého pekla som sa to dostal a že som sa hneď začal pozerať po novej práci. No. Veľmi ťažká dilema, pretože... ehem, písať tie dokumenty, sem tam mať nejakú prezentáciu je... nie veľmi časovo náročné. Niekedy prejde týždeň (!!!) bez toho, aby som reálne niečo spravil pre firmu a nikto to nerieši. Čo je, vzhľadom na to, že som tu ako kontraktor, ktorý každý týždeň fakturuje za svoje služby, naozaj nečakané.

Zato môj GitHub, ten svieti ako vianočný stromček v podstate každodennou aktivitou na mojich projektoch počas pracovného týždňa. :D Inými slovami, firma ma platí za programovanie Atari projektov. Čiže mne programovanie nechýba, neskutočne som sa zlepšil napr. v používaní Claude AI vďaka tomu, a teda ma až tak netrápi nedostatok času na programovanie doma.

Vtipné je, že v rovnaký deň, ako nám ten náš manažér oznámil túto novinu, tak som mal aj moje prvé 1on1 sedenie s kolegom-šéfom tímu. Pýtal sa ma, že čo a ako, tak som mu narovinu povedal, že tento nový štýl práce je podla mňa neskutočným mrhaním času a talentu všetkých zúčastnených (v čom mi dal v podstate za pravdu), ale zároveň, že mi to nejako extra nevadí, že to nepovažujem za príliš náročnú robotu a že ja mám hobby projektov na programovanie kopec. Čo bola aj taká návnada, či spomenie niečo na štýl "jo, všimol som si, že často robíš veci, ktoré absolútne nevyzerajú, že majú niečo s tvojou prácou", ale nepovedal nič, tak asi all good a robíme veci ako doteraz. ;) Popravde, trochu sa bojím, kam až toto dospeje, už teraz si bežne v práci pustím emulátor s nejakou hrou, kde hľadám chyby, čiže to neexistuje, že si to už niekto nevšimol, že na čom to sakra pracujem. A to som každý boží deň osobne prítomný, neviem si predstaviť, čo by sa stalo, ak by som prešiel na čiastočný home office (o tom o chvíľu).

Irónia je, že napríklad takí hardvéristi, tí makajú ako fretky, tých táto vlna písania špecifikácii zasiahla len veľmi okrajovo a v Indii nikto žiadny hardvér neoživuje ani nevyvíja. Well, vybrali si blbé povolanie. :D

Jediná vec, ktorá mi kazí túto moju idylku je ďalšia klasika - akonáhle sa niekde v Austrálii usadím, tak príde niečo, čo mi to dokonale osolí. V tomto prípade sa "sťahovanie officu bez výrobnej haly do mesta" zmenilo na "sťahovanie officu s výrobnou halou do inej výrobnej haly do Zillmere", čo má pre mňa pomerne zásadné dôsledky:

• Je to v paži ďaleko, viac na sever.
• Stále je to za riekou, takže tam nechodia žiadne vlaky (ktoré idú iba obrovskou zachádzkou cez mesto).
• Zatiaľ čo Murarrie (tam, kde vystupujem z vlaku) <=> Eagle Farm (náš office) má obstojné autobusové spojenie, do Zillmere je to čistá katastrofa, musel by som sa zviezť autobusom na ďalšiu vlakovú stanicu a potom vlakom ďalej do Zillmere, čiže suma sumárum miesto 40 minút by som zrazu cestoval do práce 1.5h... cesta, ktorá sa dá autom prejsť za 25-40 minút (ale zase s každodenným poplatkom $12 + benzín a rizikom, že sa niekde polorozospatý vybúram).
• Bike mi moc nepomôže, je to z Murarrie príliš ďaleko.

Čiže mám len tri možnosti:

• Začať využívať home office (moc sa mi do toho nechce, nemám v pracovni klímu plus deťom nevysvetlím, prečo musím byť zavretý v izbe).
• Začať hľadať novú prácu.
• Začať využívať... e-bike. :) Kolega ma na to dosť namotal, každý boží deň vidím, akou rýchlosťou ma po tom moste predbiehajú ľudia na e-bajkoch a e-kolobežkách, čiže áno, tým, že by som ten most prešiel za povedzme 10 minút oproti súčasným 25 by som potom vedel investovať do cesty vlakom do Zillmere, čiže by som si zachoval plus mínus rovnaký čas cestovania. Škoda len, že tým zrejme stratím svoju vymakanú kondičku, už jazdím po tom moste ako profík (keby sme sa nesťahovali, tak zrejme investujem do nejakého poriadneho bicykla, ale takto...).

Keď na to príde (jún), tak sa zrejme poobzerám po tom e-bajku, ale ak by mi začali v tej práci mega liezť na nervy (napríklad odo mňa chceli, aby som pracoval!), tak zrejme skúsim iný ... no, zo začiatku tím, ten Wabtec je spoločnosť veľká ako svet. Ale tak uvidíme, zatiaľ na to fakt nemám dôvod.

Ešte by som mohol zmieniť aj štvrtú možnosť - v októbri nám končí nájom v našom dome, takže v ideálnom svete v roku 2016 by sme sa presťahovali na Sandgate, kde sme sa boli pár razy pozrieť a bolo tam možno ešte krajšie než vo Wynnume, aj to pobrežie to má, veru. Je o trošičku viac z ruky z mesta, ale zase je hriešne blízko Zillmere, nehovoriac o tom, že za most by sme platili už len keby sme išli na Gold Coast, nie ako teraz, že každá druhá jazda tade vedie, keď niekam ideme.

Žiaľ, žijeme v neideálnom svete v roku 2026, kde prenajímané nehnuteľnosti sú nie že drahé, ale prakticky neexistujúce. Teraz som schválne pozrel, koľko domov zhruba takej kategórie ako ten náš je k dispozícii... sú tam dva. Čiže ak sa niečo nezmení, my ešte s prosíkom budeme žiadať o predĺženie nájmu tu kde sme a ešte poďakujeme, ak nám týždenné platby zvýšia o menej ako o stovku.

Apropo, bajk. Vždy som si myslel, že ak sa mi niekde podarí niečo zrámovať, tak to budem ja na našom aute s L-kovou nálepkou. Nielenže na aute sa podarilo zrámovať blatník niekomu inému ;), ale ešte jedno auto zrámovalo mňa. Idem si tak vo štvrtok popoludní z práce, pohodička, žiadny stres. Vidím, že napravo krížom cez križovatku ide mojím smerom odbočovať auto. Keďže som na hlavnej, tak periférne pozriem, či tam zastavil, zastavil, tak idem ďalej. Fast forward 5 sekúnd a už ležím na jeho kapote a padám na zadok na cestu.

Celkom slušný šok, to akože bez debaty. Po tom, čo som pozrel, či stojím na vlastných, hýbem všetkými rukami a nohami som skúmavo pozrel na bicykel, tiež vyzeral OK. Tak teda pozerám na majstra za volantom, že čo on. Asi to tiež chvíľu rozdýchaval, lebo sedel tam jak pripečený asi minútu, kým vyšiel von. Zrejme sa už videl vo väzení, takže sa mu dosť uľavilo, keď zistil, že som v pohode.... až do momentu, keď sa pozrel na svoje auto.

Asi pri mne stáli všetci svätí, lebo v podstate celý náraz bol o tom, že pravá časť riadidiel nabrala kapotu, takže mňa to vlastne len sotilo z bicykla, ale hlavný naraz absorbovali tie riadidlá. Čo malo za následok, že mu to do auta spravilo brutálnu dieru, ako keby tam niekto šupol poriadny šuter, a ešte mu tam odpadol nejaký kus plastu pri blatníku. Tak mu vravím, že sorry about your car, snáď ho máš poistené, na čo od zareagoval výrazom, ktorý značil, že ho poistené nemá a dodal, že to auto bolo nové. Yeah mate, už len bolo. ;)

Samozrejme, keďže sme v Austrálii, tak hneď tam pribehli zo dvaja ľudia (čo vzhľadom na to, v akej paži sa to stalo vo štvrtok podvečer, je fakt slušné číslo), že či som ok, či nepotrebujem kontakt ako svedka atď, ale tak vravím si, týpek má už zrejme pokazené veľkonočné sviatky anyway (jo, bolo to pred Veľkým piatkom), bude ho to stáť kopec prachov, tak mu to nebudem ešte viac priťažovať (plus sa mi tiež nechcelo strácať čas ďalšími papierovačkami) a so všetkými sa rozlúčil. Kostrč ma bolela ešte týždeň, nejaké odreniny na rukách, ale inak som prežil Veľkú noc v pohode.

No nič, pol štvrtej, to aby som sa pomaly zberal z kanclu (prišiel som o deviatej ;)), takže ukončím tento narýchlo zbúchaný text dvomi fotkami z Wynnumu, kde bývame. Ako vidno, pri prílive to pobrežie zrazu vyzerá dosť cool, dá sa tam v pohode zaplávať aj vyblázniť. Keď je odliv, tak je to horšie, lebo hladina je tak po kolená a človek nonstop stúpa na ostré kamene na dne, takže to vždy končí dorezanými chodidlami. No a tiež to vyzerá dosť oničom (obrovské plochy bez vody s naplavenými riasami a iným bordelom).

Tři príběšky pro Popelku

Hm, pozerám, že som vytvoril nový dokument druhého januára (bez akéhokoľvek textu), tak snáď to tentoraz dotiahnem ďalej. Obvyklý problém pri tvorbe tohto blogu je, že keď (napísať ak by bolo naozaj veľmi nepresné ;-)) mám v práci voľno, tak obvykle sa mi chce riešiť nejaké svoje projekty, hlavne ak to obnáša nejaké nudné činnosti, na ktoré by bolo doma škoda míňať drahocenný voľný čas.

Ale bola by škoda nezaznamenať niektoré zábavné momenty, siahajúce až k počiatkom nášho sťahovania.

Príbeh prvý: ako princ do koča nasadnúť nevedel

Rozhodne do prvej päťky vtipných historiek patrí ten televízor zo záložne. Ten (zatiaľ) funguje prekvapivo dobre, ale veľa nechýbalo a skončil by niekde odhodený na trávniku.

To bolo totiž tak. Rezervujem si vyzdvihnutie v tej záložni po práci. Zoberiem si so sebou takú deku, nech ho nepoškrabem s plánom, že si ho dám v buse na kolená a tak donesiem. Ako odvážny plán to bol som pochopil v momente, keď ujo doniesol tú telku niekde zozadu a ja som mohol zblízka vidieť, čo to obnáša mať 65" uhlopriečku. Inými slovami, to bola TAK OBROVSKÁ KRAVA, že už len doniesť tú telku na zastávku bolo tak 50:50, že sa s ňou niekde vyvalím. Samozrejme, ujo v záložni totálne nechápal, že kde mám auto.

No a potom to prišlo... nastúpim do autobusu a ... vodič bez toho, aby vôbec vstal, mi len spredu kričí, že on ma s tým to autobusu nevezme a ďalej neriešil, len čakal, kedy vystúpim, úplná ignorácia mojich otázok či prosieb.

Následne mi napadlo zavolať taxi. Po nejakých 15 minútach sa mi na mojom skoro vybitom telefóne podarilo objednať Uber. Prišlo auto, videl som, že chlapík nie veľmi nadšený sklápať sedadlá, vraví mi, že počujte, to si radšej objednajte Uber Maxi. Čo mi už ale nepovedal bolo, že ak Uber už raz zastaví, tak automaticky zákazníka skásne o osem či koľko dolárov. Takže som mu aj mojim peniazom zakýval a skúšal objednať to Maxi.

To sa mi ďalších 15 minút nedarilo, ale appka mi ponúkala nejaký Uber s asistenciou či čo. Vravím si, keď vedia naložiť ľudí s vozíkom, snáď by zvládli aj telku, nie? No, nie. Prišiel vysmiaty chlapík, tentoraz na Tesle, radostne mi oznámil, že Tesla taký veľký kufor nemá a sedadlá sa tam sklápať nedajú, takže mi nepomôže, že nech mu zruším objednávku. Keď som mu pripomenul, že to ma bude stáť ďalších osem dolárov, len mi vysmiaty potvrdil, že yes buddy, it will. Takže som zakýval ďalšiemu ujovi aj ďalším peniazom a skúsil opäť to Maxi.

To sa už začalo stmievať, aj pomaly poprchávať a ja som začal byť zúfalý. Začal som sa pohrávať s myšlienkou osloviť niekoho naokolo, kto vyzeral mať dostatočné veľké auto, ale nenabral som na to odvahu. Nakoniec, nejakým zázrakom, predsa len to Maxi prišlo, bolo to nejaké SUV. Chlapík tiež nebol nadšený, ale to už nemal šancu mi to vyhovoriť, takže sme tam tú telku narvali a zviezli sa celé štyri minúty ku nám domov. Pekne som sa mu poďakoval a nechal sprepitné päť dolárov, lebo v tomto bode to už bolo fakt jedno, koľko za ten taxík platím. :-)

Najsmutnejšie na tom všetkom bolo, že to v podstate za tie nervy vôbec nestálo. Pár týždňov na to sme boli niekde v obchoďáku, videl som tam podobné telky za podobné ceny, nové a zrejme aj s možnosťou dovozu.

Príbeh druhý: ako princovi jeho výzbroj dorazila

Pár dní po tomto otrasnom zážitku sa mi ozvali zo spoločnosti, cez ktorú som posielal tie moje veci zo Slovenska. Po viac než mesiaci, milión vyplnených papieroch a zadržiavaní v New South Walese, moje dve bedne boli skoro na dosah! Ale napriek tomu, že som im explicitne v maile, kde sme riešili tieto papiere, spomenul, že už mám novú adresu, tak samozrejme, že to doručili na naše AirBnB, asi 400 metrov od nášho nového bývania. O pár minút na to mi náš AirBnB majiteľ poslal fotku z jeho kamery, že čo to sakra je a nech si to zoberiem preč.

Najprv som vôbec netušil, čo s nimi, lebo boli veľké a ťažké a hlavne som bol pod časovým tlakom. Rozmýšľal som zobrať nejaký vozík z obchodu ako za starých čias, ale zhodou okolností sme pár dní predtým takto Ondreja v nákupnom vozíku dotlačil do jednej reštaurácie (len pár metrov od parkoviska pred obchodným domom) a rýchlo zistili, že má v sebe GPS a brzdami, čiže hrozilo riziko, že sa dotrepem k vozíkom zbytočne.

Potom mi Janka pripomenula, že chodíme okolo takého opusteného vozíka popri ceste, ale ja som ho ani za ten svet nevedel znova nájsť (smutný fakt: teraz ho tam vídam každý deň, nikto s ním nehýbal, celý čas je tam na tom istom mieste...).

Tak čo mi ostalo? Áno, zase ten Uber. Našťastie došiel relatívne rýchlo a opäť, nadšenie na ujovej tvári sa čítať rozhodne nedalo. Ale tu už nebolo čo riešiť, nakoniec sklopil sedadlá a šli sme (jo, tých 400 metrov...). Takže bedne boli konečne doma.

Pre zaujímavosť, bolo vidno, že si vytrpeli svoje. Určite bol aj ich obsah vyberaný (aspoň čiastočne), takže pár vecí bolo pokrivených / prasknutých, ale našťastie nič príliš drahé (to som predsa len balil oveľa poctivejšie), ale hlavne, jedna mala bedňa mala celkom slušnú dieru, ako keby po háku alebo po čom. Takže všetky tie vrstvy bublinkovej fólie rozhodne neboli zbytočné.

Tieto bedne cestovali od 12.10.2025 do 17.11.2025.

Rozbalené ...

S trochou nábytku ...

... to už skoro vyzeralo ako v mojej izbe v Košiciach (len na oveľa menšom priestore).

Príbeh tretí: ako princ svoje dukáty cez oceán naháňal

Ale musím spomenúť ešte jednu historku, pri ktorej som nevedel, či sa smiať alebo plakať. Ako som minule spomínal, v 365 banke som si išiel zrušiť účet. Na pobočke mi bohorovne tvrdili, že to len naklikám v appke, nakoniec sa ukázalo, že to obnáša rovnakú byrokraciu ako hocikde inde. Nakoniec sa mi to podarilo a víťazoslávne som si zmazal ich appku. Celé toto snaženie mal byť prvý krok k tomu, aby som si zrušil aj Prima banku, a ostal mi len bezplatný mBank účet. 

O nejaký týždeň mi zrazu príde email zo sociálnej poisťovne, že teda ako super, že mám nárok na materské, o ktoré som si zažiadal tesne pred odchodom, ale že som tam zadal zlý účet, kam mi majú poslať tie peniaze. Zreteľne si pamätám, ako som to v Košiciach (v práci ;-)) riešil, kopíroval to číslo mBank účtu, sústredil sa, nech tam neskopírujem číslo 365 alebo Prima banky a ... samozrejme, že som im tam skopíroval číslo účtu do 365 banky. Ktorý som si práve zrušil. A keďže z pohľadu SP to nebol len preklep, ale doslova žiadosť o zmenu účtu, tak mi pekne odpísali, že to musím urobiť cez slovensko.sk a teda cez elektronický podpis atď. Na čo potrebujem samozrejme môj občiansky a čítačku.

Nie je problém, čítačku som si našťastie vzal! bolo prvé, čo mi blyslo hlavou. Aký som ja len predvídavý! Škoda len, že som si nevzal aj občiansky preukaz, a s myšlienkou, že načo mi tam bude a nechal ho v izbe na poličke. :-) Moje obrovské šťastie bolo, že kolega Jožo teraz v tom byte býva a že je to vnímavý mladý človek, pretože ja som ho navigoval hľadať ten OP úplne niekde inde a on si ho na tej poličke všimol sám.

Takže čo? Takže poslať OP poštou, trmácal sa sem skoro tri týždne, zapojiť čítačku a ... snažiť sa spomenúť si, aký som tam mal PIN a BOK a modliť sa, nech to vôbec takto z druhého konca sveta pôjde. Asi pri mne stáli všetci svätí, lebo som to trafil na prvý šup (samozrejme, hneď som si ich niekam zapísal). Podpísal som tú žiadosť, odoslal a ... naozaj, materské došlo v riadny termín, aj s predošlou dávkou.

Keď som vypĺňal tú žiadosť, tak som si uvedomil, že snaha zrušiť účet v Prima banke je úplne mimo realitu, že mám na to naviazaných plno platieb, takže som sa zmieril s 5€ mesačne posielanými hore komínom a už si ďalej nekomplikoval život.

Takže keď mi niekto bude chcieť niekedy tvrdiť, ako easy sme si to tu v tej Austrálii zariadili, tak sa naňho veľmi škaredo pozriem a pošlem mu tento blog. Vraví sa, že odvážnym šťastie praje, ale do cieľa prídu hlavne tí vytrvalí. :-)

---

Ale nie všetko boli len útrapy:

• Ako som už spomínal, Ondrej je v celkom zaujímavej situácii, ktorá sa prejavila pri prihlasovaní do zdravotného poistenia: prišiel ako turista a je na prechodných (bridging) vízach; je krátko po narodení, ale nie v Austrálii; je náš syn, ale nemá rovnaké víza, takže ho nemôžem pripísať ku nám na kartu; potrebuje teda samostatnú kartu, ale nemôže ju vyplniť on, pretože nevie písať a nemá bankový účet ;) ... čo sa ukázalo ako príliš aj pre 20-stranovú prihlášku. Použil som teda sedliacky rozum, vyplnil čo dávalo najviac zmysel, vysvetlil v emaile a čakal a čakal a čakal... a jedného dňa tá karta Ondinovi fakt prišla. Just like that.
• Medicare poistenie teda máme už všetci štyria, čo rozhodne človeku odľahne, ak by bolo treba niekam zájsť
• Následne Janka zobrala Ondreja na jeho prvé očkovanie - našťastie nebolo treba nejaké zdĺhavé procedúry, majú centrá, kde stačí doslova prísť a na počkanie to spravia.
• Celkom vtipne sa mi podaril nájsť na predaj môj milovaný Subaru Forester hneď vo vedľajšej ulici - tak som ho teda kúpil, ročník 2013, takže cena tomu zodpovedala. Povzbudený týmto vianočným zázrakom som sa rozhodol zažiadať (už po tretí raz...) o vodičák pre začiatočníkov - keďže predošlé vodičáky už dávno neplatili. Cca štyri hodiny som pozeral rôzne videá a vypĺňal testy, spravil záverečný test a ešte 24.12. nabehol na úrad, kde mi dali papier, že jo, môžem (pod dohľadom ;)) šoférovať. A o pár týždňov prišla aj kartička. Takže pomaly trénujem na praktický test. Už zase.
• To ale neznamená, že som zanevrel na svoj bicykel, už viem dať od dverí k dverám prakticky za rovnaký čas, ako keby som šiel busom (autom iba ak je niekde zápcha ;)).
• No a aj Vianoce sme si spravili:

Taaakže tak, inak sa už veci pomaly stabilizovali, myslím, že sme všetci už o dosť menej v strese / tréme / neistote. Najväčšia výzva je samozrejme to dať s obomi deťmi, akákoľvek činnosť je vďaka nim o niekoľko úrovní zložitejšia a dlhšie trvajúca, ale tak ešte žijeme, čo je rozhodne benefit. ;)

K svetlým zajtrajškom

Mám teraz hodinu do odchodu (2:40pm, hm ;) ), tak to využijem na krátky súhrn našich aktivít. V skratke, ako som sa obával, že to sťahovanie bude pekelná aktivita, tak aj bola. Celkovo to bola súčasť väčšieho kolotoča, kde človek v práci miesto toho aby písal blogy, tak musí riešiť samé pakárne, dvíhať telefóny, googliť veci atď. Len tak námatkovo, čo som riešil:

Zo Slovenska ku mne smerovali tri rôzne zásielky, cez troch rozdielnych dopravcov - milión papierov, colných vyhlásení, potvrdení, ... a ešte stále nie všetko dorazilo.

V istom momente nám banka zablokovala účet a nepomohlo nikam volať ani písať, pekne som musel nabehnúť do pobočky vzdialenej pol hodinu vlakom, aby to odblokovali. Dôvod neznámy.

Následne bola sága, kedy nám vlastne prídu platobné karty. Janke prišla relatívne skoro, mne nič. Nakoniec sa ukázalo, že pitomá upratovačka pozerala doslova len meno s -ová (keďže Janka platila to AirBnB) a moje priezvisko ju nechávalo chladnou a rovno drbla všetku poštu medzi neprebrané.

Následne nám zablokovali možnosť nabíjať telefónne karty cez internet (z dôvodu, citujem, "bezpečnostných obáv" -- všetci to poznáme, zákerní kriminálnici v dnešnej dobe už-už číhajú na nevinné obete, aby im nabili kredit), takže sme museli ísť do mesta a kúpiť si papierový voucher (čítaj: vaaaaučer, inak ti v Austrálii nikto nebude rozumieť) a nabiť ten kredit tak. 

Na výplatnej páske som si všimol, že mám zle (nijako) označený Super (-annuation, niečo ako druhý pilier), takže zase ping pong s podporou mojej agentúry.

Na X emailov a telefonátov trvalo zrušiť účet v 365 banke (kde mi ešte na Slovensku bohorovne tvrdili, že to zruším na jeden klik v appke).

Mladšiemu Ondovi vybavujeme tie víza, to je konštantný prúd žiadostí, papierov, potvrdení a platieb.

Keď sa blížil termín sťahovania, išiel som kúpiť matrace vopred, ale keďže som nemal ešte kartu (viď tretí bod), tak že zaplatím cez PayPal a bankový účet. Obrovská chyba, čakal som, že Paypal si stiahne prostriedky za 2-3 dni, no, to si síce stiahol a následne ďalších 5 dní to mal v stave "pending", dávno potom, ako sme to potrebovali. Takže som tú platbu zaplatil znova (z Jankinej karty) a ďalší týžden sa naťahoval s Paypalom, nech mi tie prachy vrátia. 

Zistil som, že bicykel potrebuje trochu dať dokopy, takže som musel ísť do servisu.

Pri podpisovaní nájomnej zmluvy som súhlasil s tým, že nám elektrinu, plyn a internet zapoja s ich zmluvnými partnermi, lebo je to easier. Stálo ma to 20 minútový telefonát tu v práci, kde sa ma pýtal milión absolútne zbytočných, ale právne potrebných otázok. Ale OK, snáď vďaka tomu elektrina aj všetko išla hneď od prvého dňa.

A čerešnička na torte: keď už sme sa nasťahovali, dodali nám router na internet, zapol som, vyskúšal rýchlosť a ... router zomrel. Totálne. Stálo ma to zase ping pong s podporou, telefonát vo vlaku a následne ešte aj osobnú návštevu "experta", ktorý veľmi odborne diagnostikoval, že router zomrel a vymenil ho.

Akurát dnes mi volali z Medicare, že máme v žiadosti nejakú chybu a treba to poslať znova. 

TV, ktorú sme horko-ťažko dotrepali, sa inšpirovala routerom a zomrela tiež. Možnože to ešte opravím, keď mi prídu veci zo Slovenska, ale keďže nechodia (viď prvý bod), tak musíme kúpiť (a doniesť si) "novú" ... zo ... záložne. Jo, toto je prvý raz, čo som si všimol, že aj v Austrálii majú záložne.

Ach, ale sa mi uľavilo sa takto posťažovať. ;)

No ale toto všetko stále nebolo nič s tým, čo obnášalo to sťahovanie. Mali sme sa sťahovať vo štvrtok, tak som si zobral voľno aj v piatok a mali sme teda štyri dni to celé zorganizovať. Naivne som si myslel, ze niekedy v sobotu popoludní by sme mohli byť hotoví a v nedeľu si možno spraviť nejaký výlet. Utópia.

Ešte krátko pred odchodom sa nám stala vtipná vec, našli sme v byte reálneho, veľkého, austrálskeho pavúka:

Nechápal som, býval som už kde kade po Austrálii, ale že pavúka nájdem práve v AirBnB...

Za zmienku tiež stojí, ako chudák zomrel. Samozrejme, všetci sme z toho boli mierne nesvoji (eufemizmus). Skúsil som ho nabrať na lopatu, ale vtedy sme si všetci pripomenuli, ako setsakramentsky rýchlo sa pavúky vedia hýbať. V miernej hrôze sme pozorovali, ako sa rozbehol k Jankovi, ten začal dupať nohami a miesto toho, aby pavúk zdrhol preč, tak skončil rozpučený. RIP. Moja teória je, že prišiel z garáže, z ktorej dvere tá upratovačka v ten deň nechala otvorené dokorán niekoľko hodín. Takže nie, nie je to, že sa len tak náhodne zjavil v byte, lebo sme na milisekundu nechali otvorené okno. 

No ale poďme ku dňu D. Najprv bolo treba poodnášať všetky veci z nášho AirBnB domu, a keďže sme ešte nemali auto, tak som to musel pekne rad radom poprenášať:

Až na tú pračku, tú nam doviezla jedna milá duša. A samozrejme batožina ešte len čaká, toto sú veci, čo sme tu za ten cca mesiac nahromadil dodatočne. Smutné je, že väčšinu z nich asi nakoniec nebudeme potrebovať.

Prvým zásadným bodom, ktorý som si všimol oproti podobnému ošiaľu z roku 2016 bolo, že Gumtree, ikona austrálskeho second-hand predaja, pomaly ale iste zomiera v prospech Facebook Marketplace. A aj tí ľudia, ktorí tam ostali, si zrejme vytrpeli svoje, pretože zatiaľ čo v 2016 náš postup vyzeral tak, že nájdeš pekný kúsok - voláš - ideš, tak teraz takmer nikto nezverejňoval / nedával svoje číslo (niektorí dokonca ani keď už sme boli na ceste po danú vec!), takže tá dynamika zrazu bola úplne iná. Človek napísal 10 ľuďom napr. s podobným kuchynským stolom, z toho mu piati odpísali v priebehu celého dňa, s nimi naraz riešil, že kde / kedy / za koľko, pričom sme nikdy nevedeli, či naozaj ten človek to podrží, takže som mal rozsiahly dokument s X alternatívami, a to som to ešte musel radiť podľa vzdialenosti od nás. Obrovský chaos a to sme ešte ani nevyrazili.

Potom samozrejme samotný transport. Vo štvrtok nám ohromne pomohol Janko (kamoš z Brisbane, nie starší syn ;) ), keď sa po nočnej šichte ponúkol, že odšoféruje sťahovací náklaďák po okolitých štvrtiach. 

Vďaka tomu náklaďáku sme sa jednak nemuseli zakaždým otáčať domov a druhak sme odviezli veci ako chladnička či gauč, čo by bolo pri menšom aute o dosť ťažšie. Bože ale čo sme si vytrpeli hlavne s tým gaučom... prídeme k holke a ona že nooo inak ja som vám zabudla povedať jednu vec, ten gauč je na treťom poschodí a máme úzke schodisko. A neklamala, veruže neklamala. To, čo my sme tam robili s tým gaučom, to bolo na hranici možného. Už-už to vyzeralo, že ten gauč proste necháme (už na prízemí!!!) vo dverách a ideme preč (to sme inak mali urobiť hneď, nestálo to za tú otrockú robotu a meškanie...), ale zrazu sa zrodil nápad odmontovať gaučové nohy a kupodivu, tá holka mala v byte kľúče na odskrutkovanie a tak sme to celé sme vytrepali z dverí, snáď po 45 minútach otrockej driny.

Samozrejme, vďaka tomu sme X ďalších vecí nestihli a Janko chudák nestihol ani prísť domov pred ďalšou šichtou, rovno šiel do práce. Cítil som sa jak debil a to sme ešte ani poriadne nezačali. 

V piatok som Janku ukecal, nech to skúsi s tým austrálskym šoférovaním, tak veľmi nesmelo sme išli do tej istej požičovne a požičali si taký klasický pickup, ktorý tu má každý remeselník - UTE. Ako si Janka zvykala na šoférovanie, ja som si pre zmenu zvykal na spôsob, akým sa o to auto viazali veci v jeho zadnej časti - majú tu na to také špeciálne skoby, chvíľu to trvalo pochopiť, ako ich efektívne používať.

A tak sme vyzdvihli Jankovu postieľku, Ondovu postieľku, telku (jo, tú, čo sa pokazila), koberec (to sme šli až fakt na miesto, kde si dávajú líšky dobrú noc), skriňu pod telku (toto bolo celkom smutné, lebo tuším vo štvrtok sme už k danej pani nestihli prísť, tak sme tam išli až v piatok a ona napísala, že medzičasom predala ostatné veci, ktoré sme tiež chceli a akurát v piatok sme tam prišli v momente, keď si tie veci odnášali...), Jankove hračky a tuším ešte podložku na zem pre decká. No a samozrejme ešte výlet do K-Martu, tiež na dvakrát. Not much, ale zabilo to kompletne tri dni, pretože s deckami sa to nedá len tak že sadneme a ideme hore dole, ale oni musia spať, jesť, treba dávať na nich pozor, ... takže to, čo by sme obehli za deň skončilo až nedeľou večer a auto sme vracali až v pondelok o ôsmej ráno. Masaker, v nedeľu večer bola morálka osadenstva na bode mrazu, každý mal toho už plné zuby.

Urobil som si štatistiku, že koľko táto celá sranda stála. Za samotné veci do domácnosti sme zaplatili cca $3,600 (z toho najväčšia položka boli nové matrace/posteľ - keď som kupoval identický model v 2016, stál o polovicu menej), za benzín a prenájom áut cca $600, takže not too bad. Z tej celkovej sumy, v K-Marte sme nechali okolo $500 za najrôznejšie domáce potreby. Pri porovnaní s nákupmi podobného druhu v 2016 sa to zdá ako výrazne viac, ale:

• Ceny sú minimálne dvakrát vyššie než v 2016.
• Kupovali sme viac vecí pre decká.
• Nešli sme úplným kamikaze spôsobom, v tom článku z 2016 spomínam, že sme prakticky nekupovali nič nad $100, ale to sa proste v tomto novom zložení neoplatilo riskovať. Predstava, že kúpime pokazenú práčku alebo chladničku ma osobne desila, lebo by sme mohli celý kolotoč opakovať znova (a dovtedy jesť suché rožky). A taktiež veci pod $100 obvykle už boli v dosť chabom stave, resp s vadami, viď aj zmienka o vyšších cenách.

Každopádne, bol to aj celkom zaujímavý psychologický experiment, že čo presne spôsobuje v človeku pocit domova - keď sme prišli do toho nového domu, nemali sme nič, okrem tých matracov, ani len nožík na natretie pomazánky. Ale akonáhle si má človek kam sadnúť, kde sa najesť, zohriať si jedlo, tak bez ohľadu na to, či sú dané veci použité alebo nové, tak sa dostaví ohromný pocit úľavy.

Popri tom tu život plynie pomaly ďalej, je zaujímavé, ako rýchlo si človek dokáže zvyknúť a prijať novú realitu za niečo úplne bežné... obedy tu podľa očakávania za veľa nestoja, hlavne tu v Eagle Farm, čo je kompletne priemyselná štvrť (na Wikipédii sa dá dočítať, že tu oficiálne býva menej ako 20 rezidentov).  Buď chodím do takej vietnamskej caffé hneď cez cestu alebo trochu ďalej do typicky austrálskych, kde majú väčšinou samé mäsové veci. Ale len o 10-15 minút autom vedľa je Hamilton, čo je oveľa, ehem, obývanejšia štvrť pri rieke, tam maju fantastické podniky (týpek z agentúry, ktorá ma tu zamestnáva, ma tam vzal na obed). No uvidíme, ako na tom budeme po tom presťahovaní sa do centra.

Obrovská porcia Pho, vždy, keď poviem, že chcem "fo soup", tak teta nechápe, čo si pýtam.

Toto sa volá Bahn Mi a majú to takmer všade.

Klasika, egg/lettuce sandwich.

Akurát dnes som nabral odvahu a spýtal sa, či by mi nespravili vegie burger a fakt, spravili. Za $11. Jo, to som ešte nespomínal, obedy sú tu lacnejšie než v Košiciach. Možno nie sú také fancy, ale pre nich sú toto normálne obedy. Pecka je, že kolega mi vraví, že on na obedy nechodí, lebo sú príliš drahé. A že na východe nič nie je, samí zazobanci tam žijú!

Cestu do práce sa mi tiež podarilo perfektne zoptimalizovať, buď chodím na bicykli (jo, hlavne po tom, ako som dal ďalších $300 za servis a dodatočné vybavenie to už má človek zlé svedomie na ňom nejazdiť) alebo peši po zákutiach, ktoré poznajú len skutočne odhodlaní jedinci:

Keď som pozeral cestu na Google Maps, tak tam nebola, takže som si myslel, že ma Translink appka klame. Tento jeden meter široký tunel ušetrí dobrých 10 minút pešovania.

Toto je za tým tunelom a chodím tadeto aj z práce, lebo zastávka na opačný smer je hneď napravo. Takže si pravidelne pripomínam, že plavba výletnou loďou je nadosah!

Keď idem bicyklom, tak to je doslova 50:50. 50% cesty zomieram, 50% je absolútne fantastických. A to platí aj pre cestu do práce, aj z práce, dokonalá rovnováha. Ako je to možné? Takto:

Tá sviňa je dokonale (?) symetrická.

Myslím, že tá fotka ten výškový profil ešte hodne zjemňuje. Každopádne, ísť dole tým Gateway Bridge, to je neskutočná pecka. Túto cyklotrasu tam spravili, keď ho pred rokmi rozširovali, za čo im teda zo srdca ďakujem. Za zmienku stojí, že normálne sú tam po ceste tri stanovištia s lavičkami, dve dokonca s pitnou vodou (!)

Zábavná historka z Wikipédie: In February 2010, the Queensland Government renamed the Gateway Bridge and its duplicate the Sir Leo Hielscher Bridges. Following the announcement, an opinion poll conducted by Brisbane's Channel Nine News showed that 97% of people were against the decision to rename the bridge and that most would continue to call it the Gateway Bridge.

No a na záver dve náhodné momentky:

Cleveland Markets, 20 minút vlakom od nás. Títo aj ďalší moji obľúbení predajcovia teda nie sú len na West End Markets (minimálne 45 minút cesty), čo ma nesmierne potešilo.

Keď som videl túto značku, normálne som sa na chvíľu zastavil. Čo má asi vodičom povedať? Že pozor pozor, ak uvidíte človeka na/pri ceste, nedupnite na to s očakávaním, že on už nejako uhne, ale spomaľte, lebo starí ľudia chodia pomalšie??? Bizár.

Kto normálny toto spraví po tretí raz?!

Tak sa to fakt stalo. Som zase v Brisbane a ako už len praví fanúšikovia tohto blogu môžu tušiť, som taktiež v práci, kde sa nejdem práve pretrhnúť. ;)

Uvidíme, ako dlho sa mi podarí túto tradíciu držať pri živote, naposledy pravidelnosť nových príspevkov silne utrpela nasťahovaním sa do prenajatého domu v Brisbane a potom definitívne zomrela na Tasmánii (čo je škoda, veľa historiek sa takto nezdokumentovalo!) Teraz novú generáciu začíname práve tým, nasťahovaním do prenajatého domu! Dobrá správa pre budúcnosť tohto blogu je, že prakticky všetci kolegovia vo štvrtok a piatok robia z domu.

Zaujímavé, že minule sme sa tiež sťahovali koncom októbra a bolo to celkom zábavné si to čítať znova, pretože presne toto nás čaká od 6.11. len s tým bonusom, že musíme popri tom manažovať aj dve deti.

No ale poďme od začiatku, keďže cieľovka tohto blogu je opäť každý, kto sa ma potencionálne spýta všetko od "prečo si tam zase išiel" cez "aká bola cesta" po "čo tam práve robíte", takže mu miesto odpovede len pošlem link.

No... ako k tomu vôbec prišlo. Od 2018, keď som sa vrátil z Austrálie, sa toho samozrejme veľa zmenilo. Definitívne som sa rozhodol kúpiť si byt v Košiciach, spoznal som sa so svojou drahou polovičkou, oženil sa, dokonca máme dve deti. V podstate nám ku šťastiu nič nechýbalo, ale vo mne samozrejme stále hlodala tá otázka, že čo s mojim spiatočným vízom, či to už nechať plávať alebo čo. Nakoniec som si ho v marci 2021 zaplatil (bez nejakého konkrétneho plánu), čím sa mi predĺžila možnosť návratu do marca 2026.

Popri tom som nenápadne sondoval, že aká je šanca, aby by som Janku ukecal na niečo tak bláznivé ako sťahovanie sa na druhý koniec sveta. Ako sa dalo čakať, na začiatku to vyzeralo takmer nemožne, ale kupodivu vec, ktorá veci dosť dopredu posunula bola jej prvá materská. Na nej sa totiž ukázalo, že jej veterinárne ambulancie vedia fungovať v pohode aj bez nej a tak celkovo, že vlastne by aj prijala nejakú zmenu v živote. Say no more, disruption is my second name! ;)

Z mailov vidím, že sme víza začali riešiť koncom 2023 (po svadbe, zaujímavé načasovanie) a potom naozaj naplno začiatkom 2024. V apríli sme podali žiadosť, v lete ešte nejaké ptákoviny typu lekárska prehliadka a v októbri prišli víza (zase ten október!) Najväčší šok (aspoň teda pre mňa) bolo, že Janka dostala nie prechodné dvojročné víza, počas ktorých sa má ukázať, či to nie je len taká maškaráda na získanie trvalého pobytu, ale normálne dostala hneď trvalý pobyt (permanent residency). Musím byť teda fakt dobrým manželom, lebo už aj po rozvode by tu mohla bezo mňa bezstarostne žiť. ;)

Situácia sa nám mierne skomplikovala tým, že ako sme čakali na tie víza, tak sa nám narodil ten mladší synátor. Nakoniec sme sa s našou agentkou dohodli, že najlepší postup bude, ak o víza preňho požiadame až po prílete do Austrálie (čo malo vtipný efekt, že zatiaľ čo my sme sem leteli ako skoro občania, on sem letel ako návštevník; a áno, mega som sa bál, aby nám kvôli tomu na pasovom nerobili problémy, našťastie všetko zbehlo v pohode).

Ako sme sa balili a chystali tu asi nemá cenu veľmi popisovať, povedzme, že sme to zase až tak nesilili, nakoniec sme leteli s dvomi kočíkmi (jeden skladací a jeden normálny, aj keď začína sa ukazovať, že sme ten druhý zrejme ani nemuseli trepať...), dvomi kuframi, jedným veľkým ruksakom a dvomi malými.

Najočakávanejším elementom bol samozrejme priebeh cesty, bodovo by som to zhrnul asi takto:

• Košice - Budapešť (3h): v pohode, dve alebo tri zastávky na kojenie, nálada dobrá
• Budapešť - Dubaj (5h30m): prvá polovica dosť zle, lebo odlet bol okolo štvrtej popoludní, Janko (starší) nemal kedy spať, následne tým často naštartoval Ondina (mladší), cestujúci nás museli milovať. Druhá polovica bola už potom celkom OK.
• Čakanie v Dubaji (3h): úplne v pohode, Ondino to tuším skoro celé prespal, ku koncu som ho nosil na rukách, Janko tiež OK. Hlavne sme sa už poučili a pekne sa navtírali k ľuďom nastupujúcich v prvej triede, takže sme sa vyhli tomu chaosu, keď sa tam všetci hrnú do lietadla, čo decká znervózňovalo.
• Dubaj - Brisbane (14h): crème de la crème celej cesty, s obrovskými obavami som (sme? ;-) ) nastupovali. Nakoniec to bolo fakt že v pohode. Janko ako kráľ prespal dobrých 7-8h (nášho času vtedy bola akurát polnoc), Ondino by pospal tiež, ale príliš akčné letušky sa tomu snažili všemožne brániť - pri každom prde v lietadle hneď bežali ku nám, že treba ho dať preč z tej vaničky a zobrať (a pripútať!) na seba, pričom Janko spal hneď vedľa (rovnako ako polovica lietadla) totálne nepripútaný a nikomu to nevadilo. Ako fakt nám tým mega liezli na nervy. Ráno (nášho času) a následné popoludnie už prebehlo v pohode.

Už počas tej lepšej polovice prvého letu.

Suma sumárum, dávam si 9/10 za celkový plán aj vyzistenie všetkých podmienok letu, naozaj to lepšie spraviť nešlo. Jedinú vec, ktorú sme mohli spraviť bolo nastúpiť s prvou triedou aj v prvom lietadle a ja neviem, dať letuškám 100 dolárov nech nás nechajú na pokoji. :D

Taxíkom sme sa dotrepali na naše AirBnB a mŕtvi ľahli spať (teda aspoň rodičia), lebo obom sa nám nedarilo ani pri spiacich deťoch veľmi oddychovať. Čiže jet lag alebo nie, do rána sme celkom v pohode pospali.

Náš následný plán na zostávajúce dva pracovné dni bol zhruba takýto:

• zohnať SIM karty na austrálske čísla
• vybaviť zdieľaný účet v banke
• prihlásiť sa nejaké obhliadky v okolí (tak sme to spravili, že AirBnB sme si vybrali v oblasti, kde sme aj chceli bývať)
• zistiť, ako je to s Medicare (zdravotné poistenie), vodičákom (mojim austrálskym aj Jankiným medzinárodným) a prípadne ďalšími vecami, ktoré nám treba vybaviť

Realita vyzerala asi takto:

• štvrtok: kúpili sme SIM karty a zistili, že nefungujú. Následne sme preto nevybavili už nič, lebo aj na ten účet v banke bolo treba prijať nejakú SMS. Kompletne zabitý deň, aspoň sme chvíľu pozreli na South Bank a niečo tam zjedli.
• piatok: jet lag sa dostavil, tak som noc využil na diagnostiku problému s tými mobilmi. Ukázalo sa, že minulý rok sa v Austrálii udial veľký upgrade ich mobilnej siete, kedy odstavili všetky 3G zariadenia a napriek tomu, že môj aj Jankin sa zdal, že by mal 4G podporovať, tak bola tam nejaká technická vychytávka, ktorá tomu bránila. Našťastie Janka mala so sebou aj svoj novší telefón a ja som si už dávno (po 7 rokoch!) chcel kúpiť nový, tak som aj kúpil (vďaka EUR/AUD kurzu za neskutočne výhodnú sumu). Takže sme následne šli do banky, vybavili ten účet a ... to bolo tak všetko. 
• sobota: kupodivu sa nám podarilo dostať sa na jednu (jedinú) obhliadku, ale zase domu, ktorý sa nám veľmi páčil. Prebiehalo to asi tak, že tam prišlo minimálne 10 rôznych záujemcov, všetci popozerali, hm hm hm, very nice, very nice, minimálne troch som počul povedať niečo v štýle "we are definitely going to apply". Spýtal som sa teda tej maklérky, že ako to vlastne funguje? A ona že nooo tak to si podáte žiadosť, my ju prejdeme a keď to bude OK, tak to dáme posúdiť majiteľovi a ten si vyberie. Huh.

Takže moc veľké šance som nám nedával (hlavne keď som ani nemal všetky potrebné dokumenty, keďže sme oficiálne nikde v Austrálii nebývali či nepracovali v poslednej dobe), ale tak vravím si, to minimum, čo môžeme spraviť je, že to podáme okamžite, možno snáď ako prví. Tak som zabil 2h svojho života vypĺňaním šialene detailnej žiadosti o nájom (neviem, či je to len táto realitka alebo všeobecne sa ten proces tak skomplikoval za tie roky) a odoslal s malou dušičkou.

V nedeľu sme sa boli prejsť na miestnu promenádu a do "centra", je to tu naozaj veľmi pekné, miestny veľrybí park je naozaj skvelé miesto pre decká a hneď vedľa je ešte taký plytký bazénik, nehovoriac o samotnom oceáne (aj keď v ňom sa priamo kúpať nedá). Nie nadarmo som o Wynnume ako potencionálnej destinácii sníval už pred rokmi a to dokonca aj priamo na tomto blogu.

No a kupodivu sa nám v utorok ozvali z realitky, že našu žiadosť majiteľ prijal a môžeme ... zaplatiť zálohu. Celkom som zíral, fakt netuším, prečo my a prečo tak rýchlo. Každopádne, nájom je skoro 2x drahší než ten, ktorý sme mali v 2017, krása. Potom nasledovala už len kopa papierovačiek (väčšinou virtuálnych), riešenie rôznych problémov typu "ako prevedieme zálohu na štátny účet, ak nemáme ešte štátne konto na ich portáli" atď, medzičasom Janka vybavila papiere na Medicare a svoj vodičák.

Apropo, vodičák. Zistil som, že ten môj mi prepadol (max. doba 5 rokov...), takže musím ísť znova na skúšky, jazdu a všetko. Čo je zrejme aj dobre, lebo by som si nepamätal ZHOLA NIČ, keby ma teraz niekto posadil do auta. Takže hurá, opäť (už po tretí raz) budem hrdým nositeľom značky Learner license za sklom. Teda... ak/keď si nejaké auto zaobstaráme, momentálne to určite nie je priorita. Len na to sťahovanie / zháňanie vecí budeme musieť nejaké požičať.

No a ešte to zakončím tou prácou, aby som ešte niečo aj v tej práci stihol dnes spraviť. To, že je Wynnum pekný bolo jedno kritérium, ale druhé samozrejme bolo, nech to nemám ďaleko do práce (obrovská dilema bola, že ak by mi ponúkli prácu z domu, či by sme išli niekam do paže typu Redcliffe a podobne -- nakoniec sme sa zhodli, že je lepšie byť do polhodiny od centra). Čo sa našťastie ukázalo tiež v prospech Wynnumu - krásne mi stačí ísť tri zastávky vlakom a potom tri (v podstate jednu, lebo málokedy niekto stojí na ďalších) autobusom. Autobus chodí pekne cez platený Gateway bridge, v bus pruhu, predbiehame ostatné autá, proste ideál. Jediná vec, na ktorú si treba dávať bacha je, že kedy presne človek vyrazí, pretože tá istá trasa môže mať skvelé napojenie s celkovým časom od dverí ku dverám 40 minút a rovnako aj hodinu a pol. Áno, toto som pozeral a optimalizoval počas druhej jet lag noci. :)

Napriek tomu si ale dnes idem po bicykel, lebo s tým busom je to síce fajn, ale zvykne často meškať a tak celkovo je to dosť mrhanie časom, keď človek čaká 10 - 15 minút na bus resp. na vlak (cestou z práce), nehovoriac o tom, že ísť do práce bicyklom je oveľa väčšia zábava. A ešte aj môžem chodiť do vzdialenejších caffe "reštaurácii".

No, čiža tá práca. Tú sa mi podarilo nájsť po dva a pol mesačnom hľadaní zo Slovenska, poslaní nespočet životopisov, odpísaní na nespočet správ a mailov a absolvovaní zopár pohovorov. Bola to dosť jazda na húsenkovej dráhe, ku koncu som mal v podstate tri týždne bez akejkoľvek aktivity len aby sa potom naraz ozvali tri firmy. Nakoniec som si vyberal medzi dvomi, a či som si vybral správne sa ukáže v najbližších týždňoch.

Nechcem tu písať nejaké oslavné básne, lebo minule sa mi to dosť vypomstilo. V podstate by sa dalo napísať to, čo minule -- prima kolektív, moje "oddelenie" (v podstate 5-6 ľudí) sú všetko dosť pohodoví Austrálčania, vedľa sú ešte kolegovia z firmware tímu a ešte viac vedľa hardware tímu. Inak pár náhodných ľudí, o ktorých nikto netuší, čo robia a nemajú s nami nič spoločné, ani ich nezdravíme na chodbe. ;)

Zaujímavé je, že my sídlime, podobne ako v minulej firme, v podstate vedľa výrobnej (v tomto prípade opravárenskej) haly, čiže ako vývojári sme tu v ťažkej menšine. Keď sa pozriem dole z okna do haly, tak tam vidím obrovské mašiny, kolesá, nárazníky atď do vagónov a rušňov, úplne iný svet. Toto sa ale zmení, vraj sa začiatkom roka budeme ako vývojári sťahovať do nových priestorov, vraj možno niekde v centre (za mňa ok, ale kolega sa nezdal moc nadšený, zrejme kvôli zápcham).

Napriek tomu, že Wabtec (tak sa tá firma volá) je medzinárodný mega koncern, tak ako keby všetko išlo pomimo nás (toto bola nádej, ktorú som mal keď našu košickú firmu kúpil práve taký koncern a bohužiaľ to nedopadlo dobre) - minimálne naše oddelenie kompletne ignoruje akékoľvek procesy, napríklad cez Windows som ponastavoval všelijaké služby a heslá a potom som si kompletne premazal notebook novým systémom, kde mám svoje konto, admin prístup a jediné, čo robím, je pripájanie sa na maily atď cez to jedno heslo, ktoré som si nastavil na začiatku. Dokonca aj veci, ktoré úplne priamo nejdú - napríklad prístup z domu - sa tu vyriešili tak, že kolegovia si proste spravili krabičku, ktorá preklápa všetku komunikáciu zvonka dovnútra firemnej siete a nikto nerieši. Čo viac si priať.

Keďže som mal aj milión vybavovačiek, tak som sa trochu obával, že ako to bude s logovaním času. Keď som sa na to pýtal môjho šéfa, ten sa zatváril tak, ako keby o logovaní počul prvý raz v živote a s námahou z neho vyšla odpoveď typu "no veď dačo tam zaloguj a ja si to potom pozriem". Doteraz si to nepozrel. Inak je ten šéf asi najmenej príjemný zo všetkých, akože nič hrozné, ale je to taký ten typ, čo má rád posledné slovo a dominuje každej diskusii atď. Ale keďže ja na porady ešte moc nechodím a píšem tu tento blog, tak mi to zatiaľ veľmi nevadí. ;)

Najviac sa mi páči jeden kolega z hardvérového tímu, to je taký typický Číňan, zrejme tu už robí dosť dlho, lebo strašnú prdel si tu z každého robí, dokonca ako keby rád parodoval taký ten klasický čínsky rozkazovačný tón, no úplný šéf, fakt ho žeriem.

Hmm, pozerám že 14:19, tak to o 40 minút aj rovno pôjdem po ten bicykel. No nespravil som toho dnes veľa, čo si budeme hovoriť. Tým teda končím dnešný report, určite sa toho do budúceho týždňa zase dačo nazbiera.

Z Horáčikova

Posledné týždne mám také nutkanie ešte aspoň raz aktualizovať tento kedysi slávny (huh?) blog, že nech viete, ako sme nakoniec dopadli, keďže posledný príspevok príliš jasnú predstavu o našej budúcnosti nedával. A čuduj sa svete, dnes je ten deň, keď som si na to naozaj aj čas našiel (viď ďalej, že kde sa zrazu ten voľný čas a energia nabrali).

Klasický problém, toľko sa toho stalo a mne sa tááák nechce písať. :) Začnem teda tým Miroslavom, naším druhým WWOOF hostiteľom.

Poháňať nás s balením u predošlých hostiteľov rozhodne nebolo treba, toľko ochoty a kompromisov len aby sme sa nezdržovali u nás už dávno vidieť nebolo. Najväčší problém bol im oznámiť, že my fakt už ideme po týždni (veľmi nerozumne sme si toto s nimi nedohodli dopredu) a že rozhodne neplánujeme naše odhodlanie zmeniť (nedajbože ešte aj zdôvodňovať, že prečo). Ale zase povedzme si úprimne, makali sme tam zadarmo, žili v zahádzanej izbe, kde sme sa ledva vedeli pohnúť (o nejakom vybaľovaní vlastne ani nemohlo byť reči, takže preto to balenie šlo dosť od ruky), tá WWOOF stránka existuje len krátko, takže tam nie sú ešte zabehané komentáre, hodnotenia atď (čo inak tak trochu ukazuje drsnú stránku tejto bohumilej aktivity -- predtým mal človek len takú knižočku, zavolal, dohodol sa alebo dokonca rovno prišiel a modlil sa, nech je to niekto normálny) takže sme to proste povedali a šli. Na druhý koniec Tasmánie.

Skrátená verzia: bolo to tam oveľa, oveľa lepšie. Mira a jeho sestra Sofia žijú na farme uprostred lesov, priamo pod horou zvanou Mt. Barrow:

Tam pri jazere sme bývali.

Veľmi milí ľudia, dôchodcovia, ich rodina najprv žila v (po)povojnovom Nemecku, potom v Adelaide, deti sa rozpŕchli kde kade aby sa nakoniec všetci zišli v Tasmánii. Takmer každý deň sa varil obed či večera v takom tom našom, európskom, duchu, žiadne sendviče či hamburgery (spomínal som, že u tých predošlých sme jedli pomaly na kolenách, pretože nemali ani jeden debilný jedálenský stôl?), bože to bolo vyslobodenie!!! Práce tiež neboli taký masaker (žiadne rozbíjanie betónu...), ale zase každý deň sme tých cca 5h naozaj odrobili.

Ich usadlosť žila veľmi čulým spoločenským životom -- takmer každý deň sa niekto zastavil na obed či večeru, v živote som nestretol viac nových ľudí v tak krátkom časovom úseku. A aby to ešte nestačilo, oni tam mali ešte taký párik Francúzov, ktorí voľakedy u nich WWOOF-ovali, ale "now we are just friends". A hoci sme tam mali dohodnuté prakticky neobmedzenú dĺžku pobytu, nakoniec sme si predsa len po čase začali hľadať niečo vlastné.

Problém totiž nebola práca ani hostitelia, ale skôr nejasná predstava, ako sa tam trávi čas. Ja som mal predstavu jasnú, odrobíme čo treba - máme voľný program. Lenže ešte aj toto tí dvaja Francúzi dosť narúšali, keďže nebolo jasné, či oni tam len chcú, mali by alebo musia pracovať ako my. Čiže my makáme vonku a oni si napr. pozerali telku a hoci by nám dosť niekedy bodla ich výpomoc, nevedeli sme, či to od nich môžeme žiadať alebo nie. A potom tie večery -- my sme už boli zvyknutí si zariadiť program, obzvlášť ak sme mali dosť po tej práci, ale oni boli zvyknutí si pekne naliať (v dome prítomné, rozhodne nie ich...) vínko, dať dole fľašu-dve (domáci aj my sme si vždy dali max jeden pohár) a ísť hrať s domácimi biliard, karty, kocky, ... Čo znie v pohode, ale ak by ste to mali robiť každý boží večer, tak sa skôr či neskôr dostaví pocit "som v dome dôchodcov a je tu čas na Bingo" (snáď nemusím zdôrazňovať, že tie návštevy boli väčšinou tiež len ďalší dôchodcovia...).

No a zatiaľ čo Francúzom tento život asi dosť vyhovoval (inak tam nerobili totálne nič, ani cestovať sa im už nechcelo, keďže tam už boli u nich po niekoľký raz), mne, čo musel ráno makať, popoludní robiť do práce v QLD a večer sa konečne venovať čomu ja chcem, to prišlo ako dosť veľká strata času. Slávka tiež nebola nadšená, hlavne preto, že ten večer by možno so mnou mala nejaký program a ja som ho musel deliť medzi ňu, dôchodcov a svoje vlastné záľuby. A na druhý deň zase odznova.

Morálka mužstva teda nebola bohvieaká, nebyť víkendových výletov, tak sa tam asi pozabíjame. ;) Zrazu nám ale Mira vraví, že ich sestra, tretí súrodenec, by uvítala nejakú výpomoc na ich dome, že či by sme nemali záujem. A aj keď to vlastne nič neriešilo (všetko rovnaké, len iné prostredie a ľudia), tak sme to odkývli a presťahovali sa cca 100 km na západ, do stredu Tasmánie.

Nuž a po pár dňoch, keď nám všetko ukázali, zaučili, mali sme ísť pracovať na jednom dome ešte aj s tými z Mt. Barrow ako tím... sa Slávke ozvala jedna ženská, že či ešte hľadá prácu a či môže prísť na pohovor čo najskôr.

Najprv sme rozmýšľali, či tam nepôjde len ona (keďže cesta do Burnie a späť z Western Creek zabije takmer celý deň), ale nakoniec nás noví domáci presvedčili, nech ideme obaja, že oni to už nejako s tým domom zvládnu. Tak že fajn. Dotrepeme sa teda do Burnie (pohovor v McDonald´s...), pošlem mladú dnu a ja si vyložím nohy v aute...

... len aby som o ani nie minútu pozeral, ako ide späť, že nič z toho. Že vraj ako sa ona dozvedela, že je študentkou v Brisbane, tak ju poslala preč, lebo že ona hľadá niekoho na stabilný pracovný pomer a nebude tu po troch mesiacoch  lietať do Burnie a znovu niekoho hľadať (ženská to mala vyriešené naozaj bohovsky -- zhodou okolností jej firma tiež sídli v Brisbane a kontrakt má tu v Tasmánii, nie, nepýtajte sa ma, ako niekto môže najať firmu z Queenslandu na upratovanie v Tasmánii). Tak som sa len chytil za hlavu, že prečo preboha všade rozhlasuje, že je študentka v Brisbane, aj tak sa tam na 99.99% už na univerzitu nevráti (akože pokračovanie tej college, z ktorej má diplom a vďaka čomu má teraz prázdniny -- z pohľadu školy čaká na začiatok výučby na univerzite) a nech pekne ide naspäť a povie, že to sa nepochopili, že ona predsa je už v Tasmánii natrvalo (žmurk, žmurk ;)). Po počiatočnom odpore a frflaní tam za ňou nakoniec fakt išla a čo? And she´s got the look! Teda, job. Čo znamenalo, že sme mohli rovno začať baliť a znovu to otočiť do Burnie (už po tretí raz -- po prvý sme tam boli len nevinne na výlete).

Miestny pes chcel odísť do Burnie spolu s nami.

Vravíte si koniec dobrý, všetko dobré, čo? No iste. Pravá zábava ešte len začala. Ako som už spomínal v predošlom článku, zdieľané bývanie je v Tasmánii dosť nerozšírená aktivita. A keď v takom Hobarte či Launcestone to nie je populárne, tak čo už také Burnie. Preložené do praxe, našiel som až tri ponuky na bývanie. Prvé - strach a hrôza, otrasný dom s totálne divnými ľuďmi a ašpiráciou ho zaplniť do poslednej izby (cca 8-9 ľudí!). Druhé - síce len jedna ženská, dom celkom OK, ale zase otrasný bordel v celom dome s minimom nábytku. No a to tretie... dom naozaj nič extra, o spolubývajúcich neskôr (ale sú len dvaja a pol - ten polovičný býva v ... prívese vonku), ale k dispozícii dve izby za znesiteľnú cenu a ako-tak normálny nábytok. Takže po 10-sekundovom rozmýšľaní sme išli do tej tretej možnosti. Po šiestich dňoch v moteli a o $600 ľahší to bolo prvý raz, keď sme si mohli naozaj vydýchnuť.

Burnie má, ako ste si už asi všimli, pláž.

Po počiatočnom kolotoči zariaďovania sa nám podarilo po dvoch mesiacoch konečne usadiť. To pre mňa osobne znamenalo riešiť väčšinu vecí okolo domu len v jednej osobe, pretože mladá má služby od druhej popoludní, takže čokoľvek, čo sa nestihne pred obedom padá na mňa. Áno, áno, je zo mňa gazdiná v domácnosti. ;) Jáj, ešte som zabudol zmieniť, že tento náš dom leží nekresťansky blízko Slávkinej práce -- síce sme si to obaja želali, ale aká bola šanca, že sa to fakt splní? Čiže päť minút autom, 20 bicyklom a 35 peši, môže byť.

Slávka sa dočkala práce svojich snov. ;)

Sranda bola samotné zariaďovanie, pretože ako tu nemá tradíciu spoločné bývanie, tak tu príliš nemá tradíciu rozpredávanie vecí (kto už by ich rozpredával, keď tu nikto krátkodobo nebýva, že?). To znamená, že síce som nábytok zohnal celkom lacno, musel som po neho jazdiť hore dole celým severovýchodom, rekord bol tá červená stolička -- presne takú som mal v Brisbane, vedel, že stojí za to a tak som po ňu šiel 130 km. ;) Predstavte si to na Slovensku!

Po ťažkom boji sme dostali spálňu aspoň do tohto stavu.

Áno, vidíte dobre, izby majú koberce. Síce som to vysával hodinu, ale výsledok stojí za to, konečne, konečne!!! má človek ako tak pocit, že niekde naozaj býva. Má to ale svoju cenu. Ako som už spomínal, spolubývajúcich je len dva a pol (a áno, chlapa!), ale každý stojí za to.

Najnormálnejší je Darren, totálne zženštilý hošan, ktorý sa asi v živote nerozprával so žiadnym cudzincom. Čiže okrem vtipných otázok a počudovaní sa nám takmer nikdy poriadne nerozumie (a naopak), pretože je zvyknutý len na tasmánsky prízvuk a nepozná nič iné. Potom je tu Justin, pán príves, ktorý má v tom prívese ešte aj fenku boxera, vyzerá ako keby na niečom nonstop fičal, ale inak milý chalan. No a čerešnička na torte -- John. To je proste jackpot.

Pracovňa / obývačka.

Dievčatá, spomínate si, ako vám okolie vtĺkalo do hlavy, ze nečetujte na Internete, pretože sú tam len starí a mrzkí úchyláci? Ako na Facebooku nepotvrdzovať friend requesty od neznámych ľudí, pretože nikdy neviete, kto sa za tým profilom skrýva? Say hi to John, this is the jackpot we´re talking about. ;) Úplne bez preháňania -- vek cca 50 rokov, rozvedený, s verbálnym prejavom vŕzgajúcich dverí a výzorom vlastne tiež, tráviaci 90% času keď je doma na jeho notebooku v kuchyni prezerajúc si profily -násť ročných dievčat, posielaním friend requestov a četovaním s nimi. A ani v najmenšom sa za to nehanbí. Moja pracovná teória, vzhľadom na neoverené informácie, že v januári má ísť na mesiac na dovolenku na Filipíny, je, že si takto naháňa adeptky na rande, keď tam dorazí. Áno, všetci teraz zapojíme fantáziu a skúsime si predstaviť, ako to asi bude prebiehať. Jediné pozitívum na tomto človeku je to, že štyri dni v týždni tu nie je. Což je od neho celkom pekné, pretože ani Darren tu nie je každý deň a tým pádom sa naše bývanie naozaj podobá na naše.

Ešte krátko k Burnie. Na prvý pohľad pôsobí ako také maličké mestečko pri pobreží, ale na druhý pohľad človek zistí, že je vlastne dosť rozťahané a určite v prvej desiatke najväčších miest v Tasmánii. Bohužiaľ vzhľadom na jeho industriálnu minulosť sa nedá úplne povedať, že ide o pekné mesto. Nájdu sa aj pekné domy či zákutia, je čisté, ale ako celok to proste nefunguje. Podobný pocit som mal inak aj z Launcestonu, ale tam aspoň nebol ten priemyselný element.

Keby sa mladej chcelo, môže chodiť do práce cez takéto scenérie (peši / na bajku ;))

Takže takto sme nakoniec skončili. Počas víkendov a sviatkov sa snažíme cestovať hore dole (je naozaj úžasné byť v krajine, kde sa vzdialenosti opäť počítajú na hodiny a nie na dni). Ja osobne si najviac užívam také tie všedné scenérie -- v Queenslande sa to proste nedalo. Buď človek išiel po nudnej diaľnici alebo proste len pozeral na vysušenú step. Tu... tu je to proste nádhera len tak šoférovať, vôbec nemusí ísť o niečo turisticky vychytené:

Takýto pohľad je doslova za každou zákrutou.

Stačí odbočiť z hlavnej cesty a už človek ide hoooore, doooole, cez lesy, popri pobreží, malebné usadlosti, mestečká... proste nádhera. Vôbec netreba turistického sprievodcu, stačí len odbočiť a niečo super sa vždy objaví -- dedinky prvých usadlíkov, horské pohostenie, továreň na belgickú čokoládu, miestny úrad+kafé+pošta+supermarket v jednom, ... naozaj pestrý výber.

No... robiť si srandu z Tasmánie, že je to štát oviec a pritom keď sa pozrieme do Queenslandu... múúú. :)

Každopádne ale cítiť, že hoci Tasmánia nie je "veľká" Austrália, nie je to rozhodne ani Európa. Napríklad počasie -- u nás sme zvyknutí, že keď je leto, tak je teplo. Možno prší, možno je zamračené, ale je leto. Tu ani náhodou. Je síce leto, ale 10 stupňov v noci len tak bez varovania? V pohode. Jeden deň 29, druhý 15? Bežne. Včera na pláži, dnes vo vetre 30 km/h zbierame veci na dvore? Samozrejme. Tu je ročné obdobie len taký jemný indikátor, ale určite nie ukazovateľ, že treba odložiť zimné veci.

Na návšteve v továrni na výrobu syrov. Ak zamestnanci nevedia toto, ako môžu robiť syry?!

Nuž a nakoniec... ľudia. Niečo som už načrtol minule. Ľudia sú tu naozaj dosť... iní. :) Na prvý pohľad viac fajčia, pijú, sú obéznejší, ešte aj majú taký divokejší vzhľad (platí rovnako pre mužov aj pre ženy). Na druhej strane sú až dych vyrážajúco čestní a úprimní. Je naozaj neuveriteľné, koľko razy sa nám stalo, že niekde bolo treba niečo splniť, mať alebo spraviť a ľuďom stačilo len naše slovo. To sa týka úplne všetkého -- platenie vstupného, preukazovanie poukážky na zľavu, dokumentov o identite, príchodu do niekoho domu či pobytu niekde (keď nie je nikto doma a v živote sme sa nevideli!), ani na sekundu nikto nezaváha, že či to náhodou nie je risk nám takto veriť. Privyká sa na to ľahko, mladú ide poraziť, keď vidí, ako nechávam odomknuté auto s kľúčom v zapaľovaní a stiahnutým oknom. ;)

Takže čo ďalej? Niečo zarobíme, počkáme, kým Slávke vypršia víza vo februári, požiadame o turistické, pocestujeme zvyškom Tasmánie a hor sa cez južnú a západnú Austráliu z Perthu cez Dubaj domov!

Pozdrav domov sme posielali na Vianoce presne z tejto "pošty". :)