Piatok bol veľký deň pre našu československú komunitu, pretože po mesiaci sa k nám konečne prihlásil nejaký chlap :) Povedzme si to úprimne, ženy sú skvelý vynález, ale všetkého veľa škodí. Kam som chodil, tak som stretával len holky (naše stretká, ľudia z CouchSurfingu, ľudia v neziskovke, ...). To má síce mnohé pozitíva, ale človek si potom musí dávať bacha na jazyk, nemôže moc čumieť na iné holky a všeobecne otázky typu "kto sa ide cez víkend nacvakať" až tak úplne nepadajú na úrodnú pôdu.
Apropo, nacvakať. Vtipná odbočka: toto slovo sme si s chalanmi v Bratislave vymysleli na opis situácie, keď sa jeden z nás snaží navrhnúť, že by sme mohli ísť von a robiť blbosti ako malé deti, ale nechcel priamo implikovať, že tým myslí sa ísť opiť a nadávať na druhý deň na ostatných, že prečo sme sa preboha išli opiť, keď vieme, ako to potom vždy končí (tými blbosťami). Preto si viete predstaviť moje prekvapenie, keď Andrea (jedna holka z našej skupiny) len tak zrazu zahlásila, že ide večer von "sa nacvakať". Vravím si, ty kokso, niekto iný si vymyslel takú istú hlášku ako my. Ako, bolo mi to aj čudné, že to zahlásila takmer vždy po tom, ako sme boli všetci spolu vonku a nechápal som, prečo sa chce ísť opiť sama, ale vravím si, je tu už dlhšie ako ja, Austrália môže mať rôzne bočné efekty, stáva sa.
No, tak v piatok som sa dozvedel, že ona tým myslí večerné fotografovanie. Ale samozrejme ešte predtým som jej poslal vtipnú sms, niečo na štýl, že to by len čumela, ako sme sa práve nacvakali my. Asi to pôsobilo dosť zvláštne, špeciálne o tretej nadránom, o príčinách za chvíľu.
Lukáš sa ukázal byť celkom skúsený cestovateľ, pracoval a žil dosť dlho na Novom Zélande, len tiež ako prišiel do Brisbane, tak tvrdo narazil, až po mesiaci sa mu podarilo dostať vôbec na nejaký pohovor. A to pritom on fakt nie je žiadna lama, už vie ako to tu chodí, obchádzal ľudí osobne atď. A tiež momentálne má nôž na krku, lebo peniaze dochádzajú ... Mal som s Lukášom spoločnú cestu po tom, ako sme sa všetci rozlúčili, tak sme ešte kecali a v tom mi napísala jedna holka z CouchSurfingu, že či nie som náhodou v meste (veď vám to vravím, samé ženské). A keďže nemal nič na práci, tak súhlasil, že ostane a počká so mnou na ňu. Plán bol ísť do West Endu do jedného prima podniku, kde som bol ešte s jednou Austrálčankou (vravím!!!) úplne na začiatku môjho pobytu, idea bola, že sú tam lacné pivá a veľký výber.
Podnik bol nakoniec dosť plný, len tak-tak sme si našli vôbec nejaké miesto na sedenie. Fabienne je tiež neobyčajná osoba, hoci jej 199 cm a červené vlasy ju robia dostatočne zaujímavou samo o sebe ;) Je Švajčiarka, žila nejaký čas vo Francúzku a prišla sem v podstate len tak, pracuje tiež v nejakej charite zadarmo. Ona sa narozdiel odo mňa rozhodla využiť CouchSurfing aj na ubytovanie, ako holka to mala samozrejme oveľa ľahšie, takže normálne tu u jedného týpka býva šesť týždňov, len tak, zadarmo. Čas plynul pomerne rýchlo, boli sme traja, tak pôvodný plán bol, že každý zoberie jedno kolo s iným druhom piva a to bude tak akurát stačiť.
Samozrejme, po troch pivách je vnímanie sveta nie úplne zhodné so stavom z pred dvoch hodín a keďže Lukáš mal plno cool historiek či už z Nového Zélandu alebo okolitých ostrovov, tak nikomu sa vlastne ešte nechcelo to zabaliť. Tak vravím teda OK, idem po ďalšie kolo. V hlave som mal diabolský plán, pamätám si, ako mi tá Austrálčanka hovorila, že tu majú celkom silné pivá, len si ich treba vypýtať. Tak idem teda za barmanom, že "hey buddy, what´s the strongest ale you´ve got down here" (nebudem trochárčiť, nie?). Chvíľu na mňa pozeral, potom sa ma spýtal, či myslím XY, ja samozrejme jasná páka, dajte to trikrát. Šiel dozadu niekam do skladu, prišiel celý smutný, že už majú len jeden kus, tak ja že neva, doneste druhé najsilnejšie a toto sa zopakovalo aj pre tretie pivo. Vravím si, to sú ale pitomci, oni snáď tie pivá nakupujú po jednom. Tak mi to teda všetko doniesol a cena že ... seventy niečo. Vravím doooo prdele, 70 dolárov za tri pivá, ale tak čo, nech nežeriem, na austrálske pomery je to možno tak 2x viac ako normálne pivo, ale za tú srandu to stojí.
Ako som tak naťukával PIN, tak som si všimol, že to seventy som počul dobre, len som akosi prepočul jednotku pred ňou. Čiže áno, cena za tri pivá bola 171 AUD !!! V tomto momente by asi každý rozumný človek povedal barmanovi, že jémine prepáčte, ja som myslel, že je to lacnejšie (aj keď, pivá už boli otvorené ...) a vrátil to. Lenže vzhľadom na stav mysle, ktorý sme si opísali pred chvíľou som nielenže tú sumu zaplatil, ale ešte mi to aj prišlo nesmierne zábavné. 60 dolárov za fľašku. To je zhruba 50 EUR... ja som zaplatil 1500 SK za fľašku piva. Trikrát.
Myslím, že nikdy v živote som v žiadnom podniku neutratil za alkohol tak šialené peniaze. Po tomto večeri mám seriózne problémy tváriť sa, že som socka a dochádzajú mi peniaze, každý si myslí, že ho teraz pozvem na to pivo ;) Mimochodom, to pivo bol fakt poriadny lomcovák, 18 percent alkoholu, mixované snáď s whisky či čím, masaker. Horko ťažko sme to dopili a tí pitomci, keď som bol na WC, samozrejme objednali ďalšiu rundu (už normálneho piva), že to musia niečím "zabrzdiť". Zabiť. Samozrejme, ako čas plynul, tak nálada sa uvoľňovala, takže si matne vybavujem, ako som si s bližšie neurčeným počtom Austrálčanov pripíjal pravidelne na "the best country in the world" a tým bolo myslené Slovensko :) Okolo pol štvrtej som došiel na hostel, Fabienne mi nechcela veriť, že tam trafím, ale tak my chlapci z východnej Európy vždy cestu nájdeme, však áno.
Ráno bolo trochu neisté, ale som veľmi rád, že som sa o tej desiatej nakoniec prinútil vstať a ísť na sobotňajší trh -- absolútne úžasné miesto. Nielenže som si tam kúpil melón, langoš a švihácky klobúk za celkom v pohode cenu, ale bolo to kombinované s rôznymi aktivitami ako koncerty, petície a prednášky či len také leňošenie, strašná pohoda. Keď som sa nakoniec z tých trhov pobral, tak po ceste som stretával kopec pouličných kapiel, pri jednej som zakvasil snáď na hodinu, neskutočne dobre hrali, proste taká idylka. Dal som im posledné drobné, čo som našiel a ako som ich tak počúval, tak mi zrazu celý ten srab s hľadaním práce a všetkým prišiel nepodstatný, proste sa ma zomkol taký pocit, že to dopadne dobre a nemá cenu to ďalej riešiť. West End je skvelé miesto, ak si raz budem fakt hľadať ubytko, je to šialene silná konkurencia pláži, seriózne.
Večer mi ešte písala Fabienne, či sa mi nechce ísť v nedeľu na výlet na Glass House Mountains, je to cca 60 km od Brisbane, že splašila nejakých ľudí a podelíme si cenu za benzín, čo znelo dosť dobre.
Ako sa ukázalo, bolo nás dokopy päť, samozrejme, ak by som nepoznal Lukáša, tak zase samé holky. Celkovo to bol silne medzinárodný výlet, Kanaďanka, Írka, Švajčiarka, Čech a Slovák. Cesta ubehla celkom rýchlo, tie hory sú v podstate taká sada pár kopcov, najvyšší má 550 metrov, haha. Po dlhom rozhodovaní, na ktorý vyjsť sme sa nakoniec rozhodli ísť na ten, ktorý má údajne ako jediný rozhľad na všetky strany a okolité kopce, na kopec s divným názvom Mount Ngungun (250 metrov) ale nebolo to zase také zlé, v pohode vychádzka (fotku ste asi videli na Facebooku). Keď sme zišli dole, tak sme sa naobedovali a rozhodli sa vyjsť na ešte jeden kopeček.
Rozhodnutie padlo na Mount Tibrogargan (360 metrov), ktorý ale vyzerá nesmierne impozantne, posúďte sami:
Najlepšia časť ešte ale len mala prísť, teda aspoň som si to myslel. Napodiv, cesta dole bola totálna pohoda, keď sa bavíme o bezpečnosti či obtiažnosti, za 20 minút sme už boli v "základnom tábore", ale stehenné svaly a kolená - total kaput. A ešte som zistil, že moji parťáci sú niekde v prdeli. Ale moji noví parťáci mi vravia, že oni ma kľudne hodia autom, "keď sme to spolu dotiahli až sem, tak to už sme ako keby rodina". No nie sú zlatí :) Takže ma hodili na pumpu, kde sa moji kumpáni napchávali zmrzlinou, rozlúčili sme sa a fičali sme smer Brisbane. Tá Kanaďanka bola taká milá, že nechcela ani prachy za benzín, že bez nás by tam nešla a že sa dobre bavila, takže nič nechce. Suma sumárum ma celý výlet vyšiel na 8 dolárov.
Zo stanice som sa vybral peši, nech si trochu ponaťahujem tie svaly v nohách, lebo som vedel, že ak by som sa teraz ulakomil na autobus a potom rovno šiel do postele, že zajtra sa zobudím s drevenými nohami (skúsenosti sú fantastická vec), čo by bolo dosť blbé, keďže som mal ten pohovor hneď ráno.
Jojojo. Pohovor. Podrobný report dám nabudúce (ideálne aj s výsledkom), takže len v skratke. Nebol to trapas, mal som pocit, že sme sa veľmi dobre porozprávali, nemám nič, čo by som nejako radikálne zmenil, keby som mohol. Ak ma nezoberú, tak buď preto, že proste fakt majú v rukáve ešte niekoho skúsenejšieho alebo proste preto, že medzi nami sú neprekonateľne kultúrne rozdiely, fakt si neviem predstaviť, čo viac by som mohol spraviť. Dával som im dosť dobré odpovede, názory, angličtina tiež OK, pôsobil som presvedčivo, takže ... je tam šanca, ale nemám ružové okuliare. Takže uvidíme o pár dní. Vraj.
