Bulhari, máte to u mňa

Dnes máme príjemných jarných 35 stupňov. Vyslyšal som náreky publika a zmenil si ten pôvodný vzhľad na niečo normálne, hlavne mi tam vždy chýbal ten archív, tak tu to máte. Kto háda, že nikomu ten vzhľad nevadil a bola to len moja aktivita na vyplnenie pracovného času, háda správne.

Za poslednú dobu sa toho aj relatívne veľa udialo, boli sme v Redcliffe pozrieť, takže prvý raz za môj pobyt v Austrálii môžem povedať, že som sa kúpal, do vĺn narážal a po piesku chodil v skutočnom oceáne, na reálnej pláži. Celkovo ten Redcliffe má dosť blízko k môjmu "austrálskemu snu", prenajať si domček na pláži, chodiť si ráno zabehať na pláž atď ale ... je to tak v prdeli ďaleko! Keby som sa rozhodol bývať na Redcliffe, to už by som rovno mohol ísť bývať na Stradbroke Island, ktorý je hneď vedľa a je to vraj raj na zemi (akurát sa tam tento víkend chystáme pozrieť). Bojím sa, že bez auta a/alebo práce z domu sa mi tento sen len tak nesplní, v akejkoľvek časti Austrálie.

Druhá dôležitá vec je, že som tu našiel predávať bryndzu:

Aby som bol presnejší, ja by som ju našiel, keby som nebol slepý, ale nehynúca sláva za tento chrabrý čin patrí Kataríne, tiež známej v Austrálii ako Catalyn, ktorá nielenže prispela k objavu zadnej miestnosti s regálmi s európskym jedlom v jednom gréckom obchode, ale aj v tom istom obchode si takmer hneď pri pokladni všimla tohto nenápadného tégliku, a to v momente, keď už sme neverili, že niečo také existuje (tam vzadu mali obrovské množstvo rôznych európskych syrov, ale tento nie). Ako to chutí a ako sa mi podarí spraviť bryndzové halušky, to si povieme nabudúce, pretože miesto varenia práve píšem tento článok. Blbé, čo?

Ako tak pozerám, ten blog sa čoraz viac vzďaľuje svojmu pôvodnému zámeru a to zaujímavo informovať o Austrálii, no a ... tento príspevok nebude výnimkou. Poviem vám totiž ako vyzerá zoznamka.sk na austrálsky spôsob.

Akože som sa k tomu dostal, pýtate sa? No to je tak, chodím stále na tú ruštinu a s tou ruštinárkou si aj napriek dosť výraznému vekovému rozdielu dobre rozumieme, takže minule ma pozvali na obed (k***a, to bolo žrádlo, skoro som zabudol, ako chutí reálne jedlo) a ako som sa tam tak vykecával s jej rodinou, tak jej syn ma poprosil, či mu "nepomôžem" (čítaj nepoviem mu odslova doslova a nespravím to nakoniec sám) nainštalovať všetky tri Windowsy vedľa seba. No a ako asi tušíte, tak to chvíľu trvalo, tak mi rozprával všelijaké haluzné historky v mixovanej ruštine s angličtinou.

Jedna z tých historiek napr. bola, ako sa učil robiť s Photoshopom. Zobral svoju fotku, dal do pozadia vodku, napísal tam niečo v zmysle "Medzi Rusom a Vodkou existuje zvláštne puto" a drbol to na Facebook. Na druhý deň mu volá chlapík zo Smirnoffu, či môžu ten obrázok použiť v ich kampani v Rusku. Masaker, nie? Koľko grafikov sa o toto snaží celý život? :) A videl som ten obrázok, áno, vyzeral presne tak, ako keď sa učíte pracovať s Photoshopom jeden deň.

Alebo mal plno brutálnych historiek, ako ho oslovujú ženské, lebo si myslia, že je druhý Mark Zuckerberg, pretože vyzerá strašne inteligentne a zazobane :D Tak som mu povedal, že keď pôjde nabudúce von, nech ma kľudne zavolá.

No, ale späť k tej zoznamke. Rozprával mi aj ako mu ženské vypisujú, že vraj to je stránka, kde si každý nájde niekoho, že to majú priamo v slogane či čo. Tak si vravím, chlapče, ešte sa máš čo učiť, ale tak jasné, že som sa spýtal na meno :) Mno. Ehem. EHEM. Bože, pomóc.

Ako by som to... keďže za mojich mladých čias som bol naivný a s neexistujúcim spoločenských životom (už som vyrástol, takže naivný už nie som), tak mi pokec či zoznamka cudzie neboli a teda mám relatívne dobrú predstavu, čo sa od toho dá čakať. 20-30% klasické "pindy", 40-50% také normálne holky, a 10-20% je to, čomu sa v odborných periodikách hovorí obludárium. Vzhľadom na to, že chodím tu po uliciach už nejaký ten pátek, tak vidím, že tie baby sú tu fakt dosť pekné, dbajú o seba, proste čakal som možno dokonca aj lepšie výsledky ako u nás. Viac vedľa som byť ani nemohol :)

Začnime najprv sekciou "o sebe" (nebudem tu dávať odkazy ani fotky, nech sa to nikoho nedotkne, chápeme sa). 90% je v štýle "mám oporu vo svojich priateľoch a rodine" (vždy pokope, vždy spomenuté, aby daná osoba ani len omylom nebudila dojem, že snáď nemá skutočných priateľov a fungujúcu rodinu). Na druhú stranu, takmer nikde nič na štýl našeho "moi quasnucqi xawinqowja". V sekcii "koho hľadám" opäť takmer vždy požiadavka "down to earth" chalana, čo si naozaj netrúfam preložiť, znamená to snáď niečo ako racionálne zmýšľajúci jedinec, zrejme je Austrália plná iracionálnych ľudí, iné vysvetlenie nemám. No a teraz samotné osoby... ach jo. Keby som tú stránku videl pred odchodom do Austrálie, tak by ma sem nedostalo asi nič na svete :D 

Kategória obludárium tvorí cca 60% (smrteľne vážne!!!), ďalších 20% sa do obludária prehupne len čo kliknete na druhú / zväčšenú fotku, 10% sú normálne holky a 10% tie vymachlené pindy. A z posledných dvoch menovaných je polovica samozrejme po rozvode a s dieťaťom. Čiže zhrnuté a podčiarknuté, v Austrálii na internetovú zoznamku fakt ísť nechcete, treba ísť do mesta, tí ľudia sú tu fakt oveľa zhovorčivejší, bežne sa nám holky prihovárajú aj samé. Čo mi pripomenulo ešte jeden fenomén, pre ktorý som nemal vhodnú príležitosť spomenúť ho -- tu je úplne bežné, že dcéra, hoci aj 25-ročná ide v sobotu večer piť do Fortitude Valley s ... mamou. Keby sme to videli raz, dva razy, tri... ale štatisticky to vychádza na cca 5% všetkých holiek, ktoré stretávame, masaker.

Čo tak pozerám, ani som vám nespomínal, že sa sťahujem. O dve ulice vedľa. Proste už som toho mal plné zuby, furt tá hudba, furt to prasa, všetko má svoje hranice. Tak som po úmornom hľadaní nakoniec našiel parádny dom, kam sa mám sťahovať túto sobotu, stojí o 40 dolárov týždenne menej, vlastná kúpeľna, klimatizácia, balkón s výhľadom na mesto, dom zvnútra vyzerá ako palác, pretože má prvé poschodie len na polovici jeho plochy, proste idylka. Ľudia žiadni mega sympaťáci, muž a žena, vyzerali, že hľadajú niekoho, kto sa im nebude moc motať pod nohy a robiť hluk a to spĺňam dokonale :)

Čo sa týka najbližších mesiacov, tak sa to už začína nejako rysovať, v práci končím začiatkom decembra, skúsim pocestovať v Queenslande do cca 20.12., prísť na Slovensko na Vianoce a Silvester a niekedy v polovici januára začať ten kolotoč odznova v Melbourne. Lukáš vravel, že ak mu to čas dovolí, že ma tam kľudne zvezie (náklady by som platil ja), takže nakoniec by som mohol mať super trip a vyriešené sťahovanie zároveň. V Melbourne ideálne nejaký kontrakt na pol roka, potom v júni letenka smer Vladivostok a 3 mesiace o mne nebudete počuť :) Ešte rátam s variantou, že by som našiel kontrakt len na 3 mesiace, to by som potom prišiel na Slovensko, dokončil Balkán a prišiel do Ruska zo západu. Po Rusku Sydney, tam dotiahnem tých 730 dní potrebných na predĺženie Permant Resident víz, keď mi vypršia tie súčasné a potom... potom netuším. Buď pôjdem na Nový Zéland pozrieť (bavíme sa o cca polovici 2015) alebo pocestujem po Austrálii, vyslovene len tak, na miesta, kde som ešte nebol (Tasmánia, Severné Teritórium, vnútrozemie) a budem tam oberať ovocie alebo podobnú haluz, lebo tam IT job asi nenájdem. Celé by to mala zavŕšiť žiadosť o občianstvo niekedy v roku 2017, ale či na to budem mať dostatok vyžadovaných dní strávených v Austrálii a všeobecne či v tom budem vidieť zmysel, tak to ani srnka netuší. Ako sa poznám, tak by som sa vôbec nedivil, keby som si v Rusku povedal, že môžem osrať tie koaly a idem domov ;)

A aby ste nepovedali, tak jedna pikoška z domáceho prostredia na záver. Včera ku nám došla sestra domácej a jej dve decká, áno, rátate správne, počet ľudí v dome stúpol na deväť aj so mnou, pribudol ešte aj jej brácha, ale zase ubudol ten jej pošuk (nemal kde spať, gauč mu obsadili :D). Nie som si istý, že prečo, ale domáca vymyslela "dobrodružné prespanie" pre všetky štyri decká. Takže. Malá anketa, prespanie sa konalo:

a) v obývačke

b) vonku v stane

c) v garáži

Správne, decká spali v garáži. Kto si myslí, že austrálske garáže nie su za****né od oleja, prachu, špiny a neviem čoho ešte a miesto toho ide o krásne a presvetlené miesto, myslí si zle. Normálne im tam dala matrace, plachtu, deku a fakt tam spali. Keď som toto videl, tak som tým deckám s pobavením a neskrývaným sarkazmom povedal, že to majú za odmenu, nie za trest. Domácu to pobavilo, deti už menej. Haven´t you garaged your kids yet? Call us now!

Víkend za všechny prachy

Minule sme tu mali ten workoholický príspevok, tak dnes dáme niečo oddychové, aby ste si nemysleli, že len pracujem. Mimochodom, začal som si tie zdroje návštev tohto blogu všímať pozornejšie, tohtotýždňové perly obsahujú napr. "ako zadat heslo do kľúčenky v linuxe", "kedy sa zacne vysielat farma 4", "aziat a mačka" či "kde ste zobrali to číslo, veď také neexistuje". No môžem ja prestať písať? Nemôžem, spoločenská objednávka je priveľká.

Posledné týždne ubiehali tak nemastno-neslano, čo zrejme bolo spôsobené tou chorobou, novým frajerom mojej domácej (čím sa zvýšil počet obyvateľov tejto domácnosti na sedem a o zvýšení úrovne hluku plynúceho z jeho záľuby púšťať totálne sračky na plné pecky ani nevravím), výlukou vlakov cez víkendy (takže z priemernej polhodinovej doby čakania sa stala priemerne hodinová doba čakania, ale zase to aspoň bolo zadarmo) a tak vôbec sa nič zaujímavé nedialo. V istých momentoch som mal fakt chuť sa na to všetko vyfláknuť, ale tento víkend sa mi vrátila chuť to ešte potiahnuť a opäť som získal trochu lepšiu predstavu, čo ešte chcem v Austrálii robiť, resp. čo by som tu mohol robiť také, čo by sa doma nedalo. Nie, pracovať od rána do večera to nie je ;)

Môj problém s touto krajinou je hlavne ten, že spústa vecí je tu proste strašne prehypovaná, takže človek netuší, čomu sa vlastne dá veriť a čo je len taký blábol. Taktiež o ľuďoch som sa tu už pár razy zmieňoval, drvivá väčšina sú emocionálne neskutočne plochí ľudia, ktorí vedia len dokolečka verklíkovať "good on ya, buddy" bez nejakej hlbšej pointy. Takže doteraz vždy keď sme sa snažili niečo awesome vidieť, tak sme boli viac-menej sklamaní, pretože v lepšom prípade som nevidel nič, čo by som už nevidel niekde inde a v tom horšom to stálo za starú belu, hoci turistickí sprievodcovia sa išli pretrhnúť v superlatívoch. A možno sme len mali smolu. Každopádne motivácia objavovať Austráliu ďalej (a hlavne do toho investovať peniaze) čoraz viac klesala ... až do minulého víkendu.

Keď som sa ako tak vyliečil (treba povedať, že austrálske atb fakt zabrali perfektne), tak sme tak s Lukášom, mojím cestovateľským parťákom a hlavne šoférom :), rozmýšľali, že čo a ako, či ešte stojí za to niekam ísť a nejako sme si spomenuli na náš dávny plán len tak zbaliť pár vecí, prenajať auto a vypadnúť niekam "do prdele". Lukáš niekde vyhrabal podivnú požičovňu áut za podozrivo nízke ceny a keď sme sa dozvedeli, že tento týždeň dávajú všetko za polovicu, tak sme si povedali, že OK, kašľať prácu, kašľať prisľúbenú účasť na firemnom behu, ideme do Outbacku, čiže na austrálsku step. Krátky pohľad na mapu ukázal Charleville ako perfektný cieľ cesty (800 km od Brisbane), takže čo? Takže hurá do púšte!

Lukáš sa najprv snažil zisťovať nejaké seriózne informácie o prípravách na cestu, bezpečnostných opatreniach a tak podobne, ale po tom, čo videl absolútny nezáujem z mojej strany to čo i len čítať ho to veľmi rýchlo prešlo :) Plán sme mali asi taký, že "niečo pozrieme pred cestou", čo v praxi znamenalo, že sme večer pred odchodom chatovali, kto čo našiel cez päťminútové hľadanie v Google a zhodli sa na pláne "v Mitcheli sú ťavie preteky, zvyšok domyslíme po ceste". V piatok sme sa teda dohodli, že ja pobežím z práce domov na pol štvrtú, on vyzdvihne auto a ja ho rovno budem zbalený čakať, aby sme sa nezdržovali.

Realita: o pol piatej ešte stále telefonujem s Lukášom, že kde je, pretože ku mne nevie trafiť :) Po X peripetiách, nákupe v supermarkete jedla tak odhadom na týždeň, zápchach v meste, odrboch od Google Navigation sme sa konečne vytrepali z Brisbane okolo ôsmej večer s tým, že zájdeme, čo to dá, nech v sobotu dorazíme do toho Mitchelu čo najskôr. Samozrejme sme nemali žiadnu mapu, tú sme si chceli kúpiť na pumpe, čo sa ukázalo ako netriviálna úloha, pretože tam žiadne mapy nemali. Nakoniec sme okolo polnoci zakotvili na niekoho pozemku pri diaľnici, celí dosraní, že na nás vybehne s puškou, pretože sme nie práve rozumne najprv zašli až k jeho domu, presvietili mu diaľkovými svetlami snáď všetky okná a potom zaparkovali pod strom 10 metrov odtiaľ. Ale komu by sa chcelo hľadať ďalšiu odbočku, že?

Teraz si asi myslíte, že sme spali v aute alebo že sme si postavili stan vedľa auta, čo? Omyl! Spali sme totiž v stane na streche auta. Vyzeralo to asi takto:

Musím uznať, geniálny vynález, absolútne pohodlné spanie, fakt pecka. Trochu tým ale trpí aerodynamika auta, to je jasné. Na druhý deň sme zdarne pokračovali ďalej do vnútrozemia, míňali rôzne ikonické miesta ako vystrihnuté z filmov o divokom západe. Okolo tretej sme došli do Mitchelu, pomerne rýchlo našli náš cieľ cesty a panečku, potom sme len začali mať pocit, že sme v úplne inom svete. Privítali nás kovbojsky oblečení chlapi aj ženy, vyvolávači cien dobytka, úplne ako z filmu:

Samozrejme, teplo bolo poriadne (30 stupňov, a to oficiálne 1.9. končila zima!). Dali sme si teda pivko-dve, popozerali na rôzne vtipné disciplíny (pretekanie v košoch na smeti, behanie s druhým človekom priviazaným o nohu ako aj samotné preteky -- nakoniec to nebolo nič profesionálne, normálne sa hocikto mohol prihlásiť, len kým mi to došlo, už bolo neskoro). Úplne presne som tie pravidlá s ťavami nepochopil, ale tá "aukcia", čo sa konala pred závodmi, bola zhruba o tom, že ľudia dávali čo najvyššie stávky na jednotlivé ťavy a z toho časť dostali víťazi ("vodiči") a časť išla na nejaký ich miestny spolok. Ale čo z toho mali tí stávkujúci, to netuším, či aj oni dostali nejaký podiel a tým pádom vlastne mohli vyhrať, neviem. Ono bol dosť masaker rozumieť tomu rozhlasu, v ktorom to vyhlasovali, po prvý raz som zažil tú "outback english" na vlastnej koži, to chce fakt cvik.

Lukáš má zaujímavú schopnosť vždy niekoho vymáknuť, len čo ho nechám na chvíľu samého. Takže som sa vrátil s pivom a pozerám, že už sa tam baví s nejakou starou bábou (zabudol som doplniť, že jeho "vymakávací priemer" sa pohybuje vysoko nad 40-tkou :D). Niekedy je fakt vtipné sledovať, ako tí Austrálčania až freneticky túžia udržovať konverzáciu za každú cenu. Stačilo pár sekúnd a videl som, že ona nemá ani tušenia, čo je to východná Európa a že v podstate nepočúva nič z toho, čo jej hovoríme, takže som sa na ňu vysral a pozeral sa na tie disciplíny, ale Lukáš to ťahal ďalej, takže sme sa dozvedeli to tej strašnej vojne v našej krajine a ako má ona o tom perfektný prehľad a že to bolo soooo terrible a tak. Inak čo vám poviem, 42+ a predstavila nám svojho fiancé, s ktorým sa vídava cez víkendy, pretože on pracuje v tom Mitcheli a ona je v Brisbane, čiže vo svojej mladosti si užíva diaľkový vzťah na 600 kilometrov.

V informačnom centre (toto je fakt zlaté -- aj najväčšom prdelákove si môžete byť istí, že nájdete nejaké informačné centrum s letákmi, čo je v okolí) sme dostali nejaké brožúrky, tak sme sa rozhodli pozrieť si aspoň jednu vec, nech vidíme čo najviac. Popravde, doteraz nevieme, čo sme si to vlastne vybrali, pretože v tej brožúre boli len fotky a potom zvlášť textový popis, ale bez ich vzťahu, tak sme len tak naslepo našli jedno kľúčové slovo na mape a išli tam :) Cesta najprv začínala sľubne, šipky, informácie o vzdialenosti, ... ale po čase sa kvalita cesty začala dosť drsne zhoršovať, až sa nakoniec premenila na prašnú z Gran Tourismo :) ... po dvoch hodinách cesty sme došli na miesto označené tabuľou "Claravale Tours" (Claravale sa volalo to miesto, kde malo byť to niečo), so šípkou ukazujúcou k nejakému osídliu uprostred ničoho. Nikde ani živej duše, prechádzali sme sa im tam po dvore, nikde nikto. Po reálnom zhodnotení situácie a stavu vozidla/vozovky (Lukáš ma nechal asi na 15 minút šoférovať, jasné, že po piatich minútach sme stratili puklicu a skoro prerazili pneumatiku, pretože som si chcel "zahrať prašnú z Gran Tourisma" :)) sme sa teda... otočili naspäť :D

Takže toľko náš ďalší zážitok s turistickým sprievodcom. Po ceste späť sme "pokecali" s pár miestnymi, pretože oni na rozdiel od nás mali poriadne autá, nie ako my Toyotu Yaris či čo to bolo, takže si to pekne fičali po tej prašnej stovkou a keďže sme im nechceli stáť v ceste, tak sme vždy spomalili a odsunuli sa na krajnicu (cesta bola úzka). To si ale oni vysvetlili akože asi po nich niečo chceme, takže vždy vysmiati zastavili, že či je všetko OK. Potom nás raz predbiehal iný 4WD, takmer pri nás zaflekoval, že "Chalani, nestratili ste náhodou psa???" :D (niekde videli pri ceste psa a asi si mysleli, že nám vypadol z auta alebo čo). Taktiež sme videli zopár bizarností, napr. pri odbočke na jednu farmu boli na značke zavesení mŕtvi dingovia (divé psy, keby ste nevedeli), doteraz sme nepochopili, že či to malo odstrašiť prípadných návštevníkov alebo ďalších dingov. Do Mitchelu sme dorazili už za tmy, padlo rozhodnutie pokračovať na tej dedinskej zábave, pretože tam bol program až do večera. Kúpili sme teda vodku v najbližšom bottle shope, pretože tam mali len pivá, trochu si dali a len sa tam tak poflakovali, očumovali ženy a tak.

A potom sa to stalo. Ako som spomínal, na Lukáša sa vždy niekto nalepí a on ešte rád tlačí na pílu, takže je samé "Heeeeey, how it´s going???" a "Gooood, aaaawesome!!!" a podobne, takže som len čakal, kedy sa toto nejako zvrtne proti nám, lebo je jasné, že aj keď vieme čo hovoria miestni, vždy to bude znieť ako keď vietnamec hovorí "hele vole". No a takto sa mu prihovorila nejaká mamina (samozrejme des a hrôza), spýtala sa, že čo sa tu len tak poflakujeme a s nikým sa nebavíme (jo, tu je priam neslušné sa s nikým nebaviť, hoci resp. práve preto, že ste cudzinec). Tak ja som to chcel nejako zachrániť, že sme takí vyčumení meštiaci a tak len zírame a užívame si country atmosféru, ale potom s ňou začal kecať Lukáš a to už som len počul ... študent ... Czech Republic ... pracujem ... otočila sa ku mne, a že ty kde bývaš? Ja na to, že v Brisbane. A ona na Lukáša: ááá tak teraz je to jasné, vy ste milenci, čo??? Ja čumím, že doprdele, wtf, o čom sa to preboha bavili??? A on svojím "austrálskym štýlom" hovorí, že niééé, samozrejme že niééé, ona len chlapci, tam si choďte kúpiť nejaké pivá na posmelenie a išla preč. Trochu to narušilo párty atmosféru, lebo celá dedina mala tak 1000 obyvateľov aj s jaštericami a tam na tej akcii bol snáď každý od 17 do 50 rokov, takže sme si mohli byť celkom istí, že do rána sa správa, že do Mitchelu prišli dvaja teplouši z Brisbane rozšírila úplne všade. Takže plán prespať v stane v priestoroch toho areálu pozvoľna padol a išli sme pred hľadaním nového miesta ešte natankovať.

To by sme ale museli vedieť, kde je pumpa, že? Tak sme išli naspäť do toho bottle shopu, resp. krčmy pri ňom a tam sme to zase trochu organizačne nezvládli, pretože tam boli v podstate samé tri barmanky, celkom pekné holky, lenže my sme boli takí vykoľajení z tej "teplej príhody", že sme to úplne posrali. Ja som tam došiel a tej holky, čo mi predala vodku, som sa spýtal, či nevie o nejakých pumpách a že kedy sú otvorené a tak. Zistili sme, že pumpa na začiatku mesta je otvorená až ráno, tak si vravím, že hm, no čo už, poďakoval som a pozerám na Lukáša, ktorý sedí za barom ako päť peňazí. Čumí na tie holky a nič nehovorí. Pozriem naňho, na ne, ony na mňa, naňho, pozrieme na seba navzájom, že čo presne sa ide diať ďalej, spýtam sa Lukáša, že či niečo chce a on že nie, že ony už určite vedia, že sme tí teplouši!!! :D Tak sme sa zdekovali a prespali pri jednom ranči. Inak áno, dôrazne ma varoval, nech sa to neopovážim zverejniť, a to mi ešte dodal aj fotky do blogu, dnes sa už nedá veriť nikomu.

Ráno mi Lukáš celý vysmiaty vraví, že neuverím, čo nafotil, nechcelo sa mu už spať, tak sa vybral do okolia a hľa, fakt sa mu pošťastilo splniť si jeden náš sen a to vidieť reálne klokany len tak, v prírode:

Potom sme sa zbalili a hurá smer Brisbane. Po ceste sme míňali ďalšie roztomilé mestečká (rozhodli sme sa ísť inou trasou, čím sme si cestu predĺžili o dobrých 200 km) a zrazu vidíme mrte koní, prívesov, kráv, ... tak sme sa pristavili a tam sa konalo niečo medzi predajom dobytka, barbeque a súťažou v hnaní dobytka do ohrady:

Občas sa podarilo hodiť reč s miestnymi, ten prízvuk, ten prízvuk !!! Úplne iný svet. Inak všetko neskutočne milí ľudia, 90% mali taký typický redneck look, samozrejme klobúk a rifle, ale nič proti, fakt príjemná zmena oproti Brisbane. Tam sme nakoniec dorazili o ôsmej večer, čo naozaj nebol zlý čas, berúc do úvahy ako sme sa flákali, všade zastavovali, zaspávali v aute a pod :) A ako bonus, keď sme vracali auto, vôbec nikomu nevadilo, že je bez puklice, takže paráda.

Takže aké je to morálne ponaučenie? Spraviť si vodičák (už som pozeral, cca $200, žiadna autoškola, dokonca na začiatok ani žiadne jazdy, stačí spraviť písomný test a rok jazdiť s doprovodom), vysrať sa na prácu a cestovať v Outbacku. Za mesiac sa určite dá obehnúť kusisko krajiny, vidieť perfektné veci a áno, akože mimochodom sa staviť aj na plážach atď, ale to gro, to musí byť vnútrozemie, tam sa dajú vidieť a zažiť perfektné veci. Takže možno v decembri pred odchodom na Slovensko spravím presne toto.