Dokončenie o práci a pár blbín

Už by som sa na to aj vyflákol, ale spomenul som si na tú druhú historku z práce, tak musím ten príspevok napísať, nedá sa inak. Mimochodom, našiel som ďalší blog, tentoraz priamo o Austrálii. Napriek štylistike, ktorá by zrejme Pulitzerovu cenu nezožala, je tam veľmi dobre vidieť, prečo sa jednak oplatí nerobiť drahoty a vymýšľať čo to dá a druhak prečo začať v Sydney a kašľať na nejaké detinské predstavy o zvyšku Austrálie, v Sydney je mrte ľudí, je tam práca, je to ideálne miesto na štart, bodka. Prakticky všetky ťahy, ktoré tam opisoval som spontánne robil aj ja, ale ako sa vyjadril jeden nemenovaný Slovák, žijúci osem rokov v Brisbane: "Brisbane je diera a skapal tu pes", koniec citátu. Inak najzaujímavejšie sú posledné tri-štyri príspevky, hlavne ten posledný je fakt masaker, klobúk dole, že sa na to chalan dal.

Takže, ako zo seba spraviť úplného vola, opäť v kuchynke, samozrejme. Myslím, že to bolo ešte v prvý deň, kolega mi ukazoval to ovocie a spomenul aj to, že si tu ľudia robia čaj a kávu. Káva ma nechávala chladným, ale čaj si ráno rád dám, obzvlášť ako som zistil, že môj šéf len čo vidí na stole čaj / kávu, tak ku každej úlohe dodá "... ale samozrejme, až keď si vypiješ čaj". Hneď je polhodina z pracovného času dole. No ale teda prídem do tej kuchynky, zoberiem pohár, vrecúško čaju a tak nejako inštinktívne hľadám kanvicu na vodu. Pozerám po drese - nič. Na chladničke, mikrovlnke, všade naokolo - nič. Zo zúfalstva som pozrel ešte aj do skriniek, či nie je odložená, jasné, že nie. Vravím si ty kokso, mám vysokú školu a nie som schopný prísť na to, ako si tu ľudia robia čaj. Samozrejme, vedľa bol ten kávovar, tak ako idiot som ešte aj ten skúmal, či tam nemá nejaký oddelený výdaj vody, tiež nič. Po desiatich minútach som to už išiel s hanbou vzdať, ale našťastie ten kolega vošiel do kuchynky, tak sa ho ako totálny vidlák pýtam, že preboha, kde tu zoženiem horúcu vodu ??? A on podíde k dresu, pustí teplú vodu a že: tu. Áno, im tu z kohútika miesto teplej tečie vriaca a miesto studenej teplá.

Niežeby to s tým nejako súviselo, ale keď už spomínam tie veci naopak -- tu sa lampy zapínajú tak, ako sa u nás vypínajú, zámky zamykajú tak, ako sa u nás odomykajú, nezriedka ešte aj dole hlavou a na záchodoch máme cedule, ktoré nás učia, že na záchodovej mise sa sedí a nie stojí, čupí či kľačí (zrejme pre indických kolegov).

Keby vás zaujímalo, čo vlastne robím, tak pozrite vľavo. Toto je panel na zariadenie, ktoré sa po anglicky volá "recloser". Po hodine googlenia (v práci, samozrejme) sa mi podarilo nájsť preklad: dálkově ovládaný venkovní vypínač. Tieto zariadenia majú len jeden účel - otvárať a zatvárať elektrický obvod. Ale je okolo toho sk**vene veľa programovania, to vám poviem. V skratke, je to o tom, že v minulosti, keď ste si zapojili v byte do zásuvky miešačku, tak to vyrazilo poistky všetkým v okruhu 20 kilometrov a musel prísť technik, ktorý to celé nahodil, v najhoršom prípade až priamo na vedení (to môže, a niekedy aj musí, aj dnes, viď tie dve tlačidlá vpravo hore, to je Open/Close). Tieto reclosery robia to, že jednak merajú, či nedošlo k preťaženiu siete a ak áno, tak vedenie prerušia, a druhak, a teraz to príde, skúšajú obvod ešte pár krát znova zapojiť. Mne sa to tiež najprv zdalo ako blbosť, ale štatisticky je dokázané, že 90% porúch sa fixne len púhym znovunahodením poistiek, niečo na štýl reštartu Windows. Takže toto my programujeme, že koľko razy to má skúsiť, aké veličiny monitoruje, je okolo toho celkom drsná matematika, rôzne krivky, divné výrazy, ...

Ale áno, aj na obrázok môžete kliknúť, nech tú krásu vidíte v plných detailoch.

Druhý dôvod, prečo som sa prinútil ten príspevok napísať je neskromná snaha poukázať na moju vynaliezavosť a dôvtip. Tuším som minule spomínal, ako ma veľmi frustroval fakt, že netuším, koľko vlastne musím ostať v práci, keďže síce máme karty na odchod/príchod, ale kedy presne sa to stalo vidí len šéf v nejakom divnom programe alebo čo. A ako som si všimol, tak minimálne mňa veľmi rád kontroluje. Tak som si spravil malý programík, ktorý ma odbremení od toho otravného zapisovania si časov po papierikoch a eliminuje množstvo premárnených minút v práci na minimum. Pri štarte počítača sa automaticky zapne, pamätá si to reštarty, posledné vypnutie, monitoruje to pracovný týždeň, má editovateľné zdržania pri "turnikete" a hlavne: ukazuje mi, koľko času tam ešte musím kvasiť !!! Neoceniteľná pomôcka, som na seba fakt pyšný. Šéf asi nebude chápať, ako môžem mať na tak chlp presne 8,5 hodiny denne.

Celkovo asi dosť veľa ľudí nechápe, pretože keď prichádzam, všetci sú už v práci a keď odchádzam, všetci tam ešte kvasia. Oni asi fakt idú na tie 45+ hodinové týždne, masochisti. Obzvlášť môj šéf, ten je fakt do tej firmy úplne zažratý, 10-12 hodín denne tam musí dávať.

Keď už som pri tom flákaní :), musím poopraviť môj výrok o pracovnej morálke. To, že ja nie som schopný sústredene mlátiť do kompu pracovné veci viac ako hodinu v kuse, to mi je jasné a ani to nikdy neskrývam, keď sa ma na to niekto spýta. Veľmi ma totiž zarážala jedna vec: v autobusoch, na ulici, v reštauráciach, ... všade vidím ľudí závislých na Facebooku. A myslím to doslova, oni sú schopní ma aj zvalcovať, oči neodtrhnú od toho mobilu. Nechápal som, ako títo ľudia zrazu dokážu prepnúť na osem hodín makania, ako to teda robia, keď nemajú taký asertívny postoj k hájeniu svojej lenivosti (nie každý ma to šťastie byť mnou) ? A potom som to vymákol, vlastne je to prosté, drahý Watson. Z nejakého dôvodu som vyfasoval miesto, odkiaľ vidím takmer na každého, na recepciu, oproti marketingové oddelenie, hlavný vchod, ostatným kolegov, ... všetko mám ako na tanieri vďaka vyvýšenému miestu + obrovským sklám. No a čo teda robia holčiny na recepcii či marketingu? No jasné, že majú mobil pod / pri monitore a keď nie je do čoho pichnúť, tak vytasia svoj iPhone a už jazdia prstom po skle aj zo 20 minút. Irónia je, že ja na Facebook vlastne v práci ani nechodím, lebo všetci ešte na Slovensku spia, takže aj tak by som tam nemal s kým hodiť reč.

Takže toľko dodatočné postrehy z práce. Celkovo musím povedať, že už prach ustáva, začínam si až teraz naplno uvedomovať, že ty krávo, veď ja som v Austrálii a normálne tu žijem. Týmto životným úvahám prospieva aj fakt, že na obedy musím chodiť cca. desať minút mimo firmu, cez takú parko-močiar-džungľu, čo vám poviem, fixná pracovná doba naozaj nemotivuje sa ponáhľať, majstri zenu by zo mňa mali radosť, takú relaxačnú chôdzu len tak nevidieť. Ale je to tak, až teraz si začínam všímať okolie, ľudí, v obchode či tej "jedálni" vôbec neriešim, že na mňa hovoria po anglicky, všade naokolo anglické nápisy, ... fakt divné, ale doteraz som to vôbec nevnímal, skôr to bol taký boj o prežitie, ktorý by sa mohol odohrávať kľudne aj na východnom Slovensku :)

Chlapi, začína to byť už moc dlhé, takže o baráku dáme až příšte, oka? Mám už nový počítač, mobilné internetové pripojenie (ktoré je rýchlejšie ako to, čo mám v práci a kde som rozflákal $50 kredit za tri dni, keďže som inštaloval kopec somarín), zosilovač za $19, nábytok, papuče, bicykel, teplú perinu, radiátor a na stene Macka Pú a fosforeskujúce hviezdičky.

Domáca niekam zmizla, od piatku sa tu aj s deťmi neukázala, tak nabudúce dáme o živote s ňou a tým Indom, garantujem vám, že o ňom je to oveľa väčšia prdel :)

Tak jak v práci, chlapečku?

Zúfalo, zúfalo sa mi nechce nič písať už niekoľko dní. Niežeby nebolo o čom (publikum mám už odchované, do nových článkov nikto nedáva žiadne nádeje), ale presne sa deje to, čím som sa niekomu na Facebooku vyhrážal a to, že keď sa veci ustália, tak už to nebude také vtipné a tým pádom ani motivujúce. V tomto názore ma utvrdil aj blog, ku ktorému som sa dostal, ako som to tak čítal, tak som umieral nudou, chceli by ste takto dopadnúť? Skúste si to predstaviť, len samé pozitívne články. No vidíte.

Sľúbil som vám niečo o práci, tak niečo o práci. Momentálne to je 8 dní, čo tam pracujem, ale preplatených mám deväť, lebo sviatok, ha! Dokonca aj tá prvá výplata prišla, veci nevídané. Len žiaľ som sa z nej dlho neradoval, lebo záloha na novú izbu + dva týždne dopredu nájom + sťahovanie ma nielenže o ňu pripravilo, ale ešte aj zrazilo stav účtu nižšie, než bol predtým. Ale o tom neskôr.

Je strašidelné, za aký krátky čas sa dá zvyknúť na nového zamestnávateľa. Je síce pravda, že tam stále poznám len cca. 10-15 ľudí, ale i tak, vôbec sa už nejako nepozastavujem nad tým, že každé ráno idem do tej fabriky, riešim nejaké pakárne s vysokým napätím, mám okolo seba ľudí X národností, ... len ešte keď hovoriť musím, tak cítim, že niečo nie je OK, je fakt rozdiel v práci občas hovoriť po anglicky a nonstop hovoriť po anglicky. Keď už som pri tých národnostiach: k mojej radosti sú dvaja moji kolegovia Rusi (jeden až od Vladivostoku, druhý ešte neviem, on je vlastne jeden zo zakladateľov), jeden Armén (ale vie tiež po rusky, strávil 14 rokov v Kyjeve), samozrejme nejakí tí Indovia a aziati a len tak tak sa v úzadí držia rodení Austrálčania.

Môj šéf ako keby z oka vypadol nejakému šéfovi od nás, teda, aspoň pokiaľ moje skúsenosti siahajú. Okolo 50-tky, seriózny pán, veľmi vzdelaný v oblasti elektrotechniky a matematiky (a zrejme aj softvérového vývoja), on sa nejako dal dokopy s pôvodnými zakladateľmi, ktorí odoberali softvér od jednej ruskej firmy a tí ho poverili vývojom pod krídlami firmy, aby neboli na nikom závislí. Samozrejme strašný pracant, po víkende ho vždy vidím, ako z tašky vyberá ten náš ovládací panel a kopec drôtov, v kancelárii fotka snáď 10 členov rodiny, vždy upravený, premýšľa nad každým slovom a vetou ... taký ten presný opak mojej osoby :) Ale zase zdá sa byť férový, len si ešte musím získať jeho dôveru, čo pôjde pomaly, lebo robím na takej dlhodobej veci, kde sa nedá hneď zamachrovať nejakým úžasným fixom či nápadom. Inak je to fakt vidno, že takúto firmu snáď ani ináč riadiť nejde, po ceste do práce vídavam obrovské kontajnery s naším logom, špedície do celého sveta, výrobné linky na tri smeny, seriózne veci, Karle.

Alex, ten Rus od Vladivostoku (mimochodom, s veľmi ruským priezviskom - Klaus), to je iný koumák. Nielenže pozná našu krajinu (Miro? Od Miroslav? Slovensko?) a má čarovnú ruskú výslovnosť anglických slov (ťekst, charmóňiks, ... ), ale tiež je tu ako ja na Permanent Resident víza, tak som sa ho samozrejme spýtal, že ako si tu hľadal prácu on. Hľadal si ju tri mesiace, ale ako, to ma fakt dostalo. V Austrálii si nejako kúpil SIM kartu (asi cez niekoho známeho) a tú si presmeroval na svoj Skype účet. Takže Austrálčania si mysleli, že je v Brisbane a on si zatiaľ pohodovo sedel v práci v Rusku. A keďže jeho časť je v rovnakom časovom pásme, bolo to dokonalé. A ako vieme, tu sa oveľa viac dbá na životopisy a pokec cez telefón, takže on už si prišiel takmer na istotu (nezabúdajme, že to bolo pred tromi rokmi), do týždňa mal prácu. Inak prišiel sem aj so ženou, teraz má aj dieťa, takže bežne počujem, ako rieši po telefóne kde má čo kúpiť po ceste z práce, ak mu žena nechá auto (inak musí ísť do práce na bicykli :)). Potom je tu ešte aziat Ke (čítaj: Ouka, jo, seriózne), aj ten volá so ženou pravidelne, ale žiaľ neviem o čom :)) On má inak perfektný job, o tej elektrine nemusí vedieť takmer nič, hrabe sa len čiste v Linuxe a ovládačoch, paráda.

Pracovné prostredie je celkom fajn, až desivo európske, aj čo sa týka pracovnej morálky, žiadne austrálske "no worries", zabudnite. Všetci nielenže makajú poctivo aj viac než tých 40 hodín, ale nikto, fakt nikto nemá na počítači otvorené iné ako pracovné veci. Teda ... okrem mňa. Je pravda, že základné veci ako Facebook sa snažia blokovať, ale aj to len na báze upozornenia, človek dá OK a nič sa nedeje. V kuchyni je k dispozícii klasicky káva, čaj ale aj ovocie, rôzne druhy. Keby nebolo tak často nezrelé, tak by to bola pecka.

Vôbec, kuchyňa je celkovo zaujímavé miesto. Raz za čas sa tam totiž objavia dosť dobré veci - napr. torta, chlebíčky, atď. Ale nie ako prichystané pre niekoho, ale skôr ako keby pozostatok po nejakej akcii. Do dnešného dňa sa mi nepodarilo vypátrať, či to znamená, že je to tiež k zjedeniu alebo nie. Čo ma samozrejme nezastavilo od toho, aby som ochutnal :) Raz som teda takto našiel tortu, hneď vedľa nôž ... nechcel som si to ale dávať na tanier, lebo veď čo keby ma niekto načapal a fakt by to bolo len pre kolegyne ako dar od inej kolegyne :) Takže som to len tak napichol na ten nôž a ako hltač ohňa som to išiel do seba otočiť, len v tom vyšla z WCka nejaká ženská, takže som sa skoro prepichol, ako som to do seba rýchlo vrazil a to nehovorím o tom, ako som z toho ešte 5 minút kašľal. Debilné koláče.

Tiež je zaujímavé, ako tu funguje obedňajšia rutina. Najprv som bol dosť šokovaný, keď som sa dozvedel, že takmer všetci si nosia obed z domu, nechcelo sa mi veriť, že tu, v Austrálii, našej lenivej Austrálii, by som zrazu našiel toľko domácich kuchárok, ktoré by obetavo varili pre svojich drahých alebo dokonca sami pre seba. No a potom mi to docvaklo - typický austrálsky obed vyzerá totiž presne ako z Flinstonovcov, tzn. plastová "taška" so sendvičom, prípadne nejakým ovocím alebo sladkým. Jo, toto tu je na obed 90% zamestnancov. Ja chodievam do blízkej reštaurácie, ale to je tiež silné slovo. Ponúkajú síce niečo ako obedy, ale skôr sa to blíži fast foodu, klasika rezance, sendviče, nejaké mäso v žemli, šaláty, ... žiadne menučko polievka + hlavné jedlo, kdeže. A cena tak 10 AUD, au au au. Čiže už to zmysel dáva - ak si doma kúpia veci do zásoby, tak si vedia spraviť za 10 minút porovnateľný obed za tretinu ceny.

Ešte krátko zmienim radosti a starosti so sťahovaním. Domácej som teda povedal, že odchádzam, zbalil som všetky veci a začal som rozmýšľať, kde splašiť stôl a stoličku (kreslo) na počítač, pretože po troch mesiacoch "notebookovania" na posteli som mal toho tak akurát dosť. Klasicky som najprv pozrel obchody ako IKEA a pod, ale to mi hneď padla sánka - najtrápnejšie stoly za $200, kreslá detto, veď to by som skrachoval. Potom som ale dostal spásonosný nápad sa pozrieť na gumtree (miestny portál na všetko) a wow. Po chvíli hľadania som našiel super stôl za $25 a kreslo za $15, tomu vravím úspora. Dohodol som teda časy vyzdvihnutia, objednal auto (taký pickup, v miestnom jazyku "ute"), ukecal Lukáša, nech to odšoféruje a tešil sa, ako som si to všetko super zorganizoval.

Stretli sme sa ráno na trhoch a keď už sme pomaly boli na odchode do požičovne, tak mi volá majiteľ, že je mu to ľúto, ale auto pre nás nemá, že mu volal chlapík, ktorý si ho požičal predtým, že to chce predĺžiť a že nie, jeho to nezaujíma, že už to niekomu sľúbili, on je teraz päť hodín od Brisbane. Keď som si predstavil, ako to teraz musím všetko presúvať a odznova dohadovať, tak ma skoro vystrelo. Tak sme naklusali ku nám na West End, odchytili v poslednej chvíli operátora a ten nám vybavil iné ute niekde v pobočke 25 km na juh, že to je jediná. Takže hurá na autobus (predtým sme dokonca mali sľúbené preplatenie taxíku, keďže niektoré pobočky ponúkajú zadarmo odvoz), 25 minút trmácania sa ďaleko za Brisbane, potom ešte 20 minút pešovania popri diaľnici (!), až sme tam konečne dorazili.

Profi sťahováci, len za $64 na deň plus benzín.
V pozadí moje nové bývanie.

Potom už nasledovala pomerne zábavná časť, mal som v Google Maps interaktívnu mapu, kam všade musíme ísť, najlepšia bola zastávka po ten stôl, holka nebola doma ani nikoho nezohnala, kto by prevzal peniaze, takže sme sa dohodli, že jej platbu nechám v ... práčke. :) Najväčší problém bol ako uchytiť to kreslo a vlastne aj stôl, pretože som bol držgroš a odmietol som platiť ešte aj za lano ďalších $6. Nakoniec nám ale chlapík "od kresla" odrezal cca dva metre lana a s tým sme si už celkom vystačili.

Auto a benzín síce vyšli draho, ale stále som ušetril dobrých $300 a to nerátam ešte ich dopravu na byt. Rovnako som chcel kúpiť aj bicykel, ale to sa trochu posunulo, takže ten budem mať až koncom týždňa, ale tiež brutálny rozdiel v cene.

Potom ma už čakala len jedna povinnosť, aktivácia Internetu. Bol som totiž veľmi prezieravý a kúpil som si 4G + wifi modem pre mobilný net (neskutočné prachy, ani sa nepýtajte, ale bude to trhať asfalt, v tejto štvrti zavádzajú dual band 4G v júli), ktorý som si štýlovo nechal doručiť do práce. Predstavoval som si, ako prídem na byt a pofičí to, lenže to by tu samozrejme niekto musel robiť veci poriadne. Stránka vyhadzovala všelijaké divné hlášky, nikde sa nedalo nájsť žiadne potvrdenie, či som uspel atď, takže nakoniec som musel volať zákaznícku podporu. Klasika, Ind, prinútil ma nabootovať do Windows a Internet Exploreru a na jeho veľké prekvapenie ani to nepomohlo, takže 20 minút ma nechal čakať na linke, kým tam niečo skúšal, ale nakoniec to dal. Horšie je, že stále si na stránke neviem pozrieť svoj stav, vysvetlil mi to tak, že stránku "tento týždeň vylepšujú".

Tento týždeň mi ku dokonalej idylke chýbajú už len dve veci: bicykel a počítačové hračky, nech môžem začať niečo seriózne robiť, keď už sa nám blíži tá zima a dlhé večery (od piatku sa začnú dni oficiálne skracovať). A potom ... panečku, potom sa snáď už aj opäť budem cítiť ako človek. Dnes som išiel vlastne prvý raz do práce odtiaľto, áááááách, to bola extáza, 20 minút a prásk, som v práci. Bicyklom to dám za 5 minút a keby bola vonku náhodou fujavica, tak mám pri ceste hneď zastávku smer práca. Trvalo to 10 rokov, ale ja som sa toho snáď fakt dožil. Ak sa v priebehu mesiaca tá firma niekam presťahuje, oficiálne sa prehlasujem za prekliateho.

A kto čakal na tie dychberúce historky, tak má smolu, jedna bola tá s tým nožom a druhú som zabudol. Ale dočítali ste to až sem, takže prístup je už zaznamenaný a ja môžem každému hovoriť, že môj blog je veľmi populárny.

Zbohom austrálsky sen na pláži ... aspoň nateraz

Dobrá správa decká, máme niečo okolo 10 500 pozretí, takže sme odvrátili svet od ďalšej katastrofy. To mi pripomína ten perfektný Facebook status po jednej z nedávnych pohrôm v USA, že nebojte sa americkí priatelia, máte to teraz blbé, ale my vás v tom nenecháme, celý Facebook už zdieľa a lajkuje.

Mám kopec vecí na spísanie, len sa mi moc nechce (Game of Thrones stiahnutý a koláč už v trúbe tiež finišuje), ale skúsim. A áno, čítate správne, koláč. Ja si teraz žijem na vysokej nohe, takže pekne krásne som si na večeru kúpil koláč. Jablkový. A nie že z akcie, žiadne také, 7 dolárov, z predného výkladu, natvrdo.

Mimochodom nie, týždenná výplata ešte neprišla.

Začnem tak zhurta optimisticky, na austrálsky spôsob. Neviem, čo sa v piatok dialo, ale milión ľudí sa mi zrazu ozvalo. Napríklad sa mi trikrát snažili dovolať z toho Global X (tá podivná firma, ktorá sa mi už po pohovore neozvala), ale tak jasné, že to v práci dvíhať nebudem a odkaz nenechali, takže prdieť. Potom mi písali z jednej personálky, že či by som nechcel ísť pracovať na Nový Zéland, že zamestnávateľ by mi preplatil dokonca aj sťahovanie, pomohol zohnať super ubytovanie atď. Díky chalani, skvele načasované. A na záver mi ešte poslal mail chlapík zo Sydney, že ako sa mám, že mi zavolá, tak som mu odpísal, že jeho klienti tak dlho váhali, až majú smolu, na čo mi on chcel zavolať, ale akurát som bol na bicykli, tak som ho tiež nechal vyzvoniť, odkaz tiež nenechal. A ešte mi volal Nawaz, no, vravím, úplne populárny som bol.

Pomaly sa mi blíži koniec nájomného a Adele začala vyzvedať, či si to nepredĺžim ešte na dva týždne, aby mala pokrytý celý mesiac (sa jej vypomstilo, že mi dala dvojtýždennú výpovednú lehotu, lebo tá Ann chcela mať rovnakú možnosť - vysáčkovať ma do dvoch týždňov, ak by sa rozhodla skôr vrátiť, ale nerozhodla). Ja som mal ale jasno v tom, že tu ostať nemôžem, do práce mi to z West Endu trvá hodinu, a to je ešte úspora, lebo používam CityCycle na South Bank stanicu od nášho domu. Pôvodne som sa chcel vrátiť k môjmu austrálskemu snu, domček, pláž, oceán a ako na zavolanie, Murarrie (časť mesta, kde pracujem) je len 10 minút vlakom od časti zvanej Wynnum a keď si to pozriete na mape, tak áno, plááááž. Tak som tam teda v sobotu zašiel, že si to omrknem, dokonca som si dohovoril aj jednu obhliadku.

V škole náš učili, že netopiere žijú hlavne v jaskyniach.

Wynnum je fajn miesto, aj keď rýchlo som pochopil, že nie je breh ako breh, lebo väčšina pobrežia bola zarastená stromami alebo bahnom, len malá časť mala niečo, čo sa dá nazvať plážou, ale ani to nebolo na kúpanie. Ale výhľad z niektorých miest stál za to, vrátane toho domu, kam som išiel. Nakoniec som ale s radosťou ušiel, bývali tam dvaja ľudia, chlap a žena vo svojich 30+ rokoch (klasika, v Austrálii je neskutočne veľa slobodných žien, ktorým ťahá na 40 a nemajú nieže manžela, ale ani len stabilný vzťah, proste žijú si takým študentským životom), ten chlap bol OK, tiež robí v IT, ale tá ženská ... myslím, že neexistuje citoslovce, ktoré by dokázalo foneticky opísať jej smiech (za každou druhou vetou) a hlúposť zároveň ... (silne) prefarbená blondína, dlhé nalakované nechty, obrovské náušnice, vyzerala ako prostitútka, len na ňu už bola moc stará. Takže toto nie.

Aj cesta sa tu dá adoptovať.

Keďže som si tam vytipoval pár ulíc, ktoré boli doslova nádherné, keď ide o výhľad a vzdialenosť ako k stanici tak aj ku oceánu, tak som v tom eláne ešte naklikal pár žiadostí realitným kanceláriam, že skúsim si prenajať teda celý dom (je to zhruba dvakrát také drahé) a potom prenajať 1-2 izby. No a potom som začal rozmýšľať :) Totižto aj keď vlaku to trvá 10-12 minút, ja stále musím zo stanice ísť takým firemným autobusom, ktorý chodí každú polhodinu (ale majú to zladené s príchodmi/odchodmi vlaku), takže to je ďalších 10 minút a ešte ten autobus buď stojí príliš skoro alebo potom kým príde k našej firme, tak obehne ešte X ďalších, takže v konečnom dôsledku či od vzdialenej alebo blízkej zastávky, stále je to ďalších 10 minút, čiže polhodina, s ktorou nemôžem absolútne nič spraviť. A to nehovorím o tom, že posledný autobus ide o piatej, inak peši až na stanicu.

Keď som si toto uvedomil, tak som sa na to pozrel z opačného konca: načo mi bude pláž a dom, ak do práce stále budem musieť skoro vstávať, stratím (minimálne) päť hodín týždenne len cestovaním a do domu sa budem vracať za tmy? K čomu pláž, keď je za oknom tma a zima? Nie je lepšie radšej šetriť čas počas týždňa a chodiť sa cez víkendy bicyklovať (napr. aj s pomocou vlaku) kam sa mi len zapáči? Takže áno, začal som pozerať niečo v Murarrie. Dnes som bol pozrieť dva domy (pred a po práci -- musel som tam preto ostať do 17:33, masaker), vlastne žiadne ďalšie už ani nie sú, prvý bol OK, super net, ako-tak normálni ľudia, ale nič špeciálne a trochu drahé. Druhý dom bol najprv trochu šok (matka s dvomi deťmi, všade nejaké hračky a veci), ale po pár minútach som si uvedomil, že nielenže mi tá osoba neskutočne povahovo sedí, ale že aj ten dom vlastne aj vyzerá ako domov, nielen ako miesto, kde sa stretávajú nejakí ľudia a nejako tam spolu žijú. Plus cena o 40 dolárov nižšia. Týždenne. Za to si môžem cestovať hoci aj každý víkend na Gold Coast. Tiež bolo vidno, že dievča nemá ľahký život, zrejme po rozvode, dve decká na krku, kruhy pod očami a asi dlho nevie nikoho nájsť, lebo jej inzerát je na gumtree už od prvého mája, tak voľba bola jasná. Bolo celkom zábavné/milé pozorovať ako ona, na pohľad brutálne poctivá holka (ešte aj dosť veriaca) sa ma snaží oblbnúť takými klasickými ťahmi akože má ešte niekoho alebo ako je všetko tip-top, na každú moju otázku mala nejakú kladnú odpoveď. Ale tak snaha sa cení :)

Kurnik, už sa mi fakt nechce písať, idem si pozrieť ten nový diel. OK, tak som si ho pozrel, ale potom som zaspal a tak to dopisujem až dnes. Takže všetci si ku každému odstavcu pripočítajte jeden deň. Ale vy to tam máte aj tak oneskorené, tak je to vlastne jedno. A aby to nestačilo, tak dnes ráno som sa zobudil takmer na vyfučanej posteli (áno, takú tu mám), aj teraz ako tu sedím a píšem, tak len klesám ku dnu, najvyšší čas zdrhnúť. Aktualizázia 19:35: po chvíli bádania sa mi podarilo únik identifikovať, keby ste videli, ako som to zaplátal, to by ste nechápali, igelitová taška a pero, hotový MacGyver.

O dome si sme povedali, tak ešte niečo k víkendu. V sobotu sme boli loviť koaly a pozrieť na Bribie Islande, počasie nebolo zrovna ideálne, ale dalo sa. Koalu sme nakoniec po ťažkom boji našli (doslova v poslednej minúte na odchode), ale bola sviňa pekne vysoko. Ja som sa za ňou začal liepať, čo malo za následok, že sa posunula ešte vyššie, takže jediné, čo mám odfotené, je koalí zadok. Ale na pár sekúnd sa otočila aj dole a náš profi fotograf Lukáš to cvakol, takže má namakanú fotku, keď to dá na Facebook, tak vám ukážem.

Ten ostrov podľa fotiek na Internete vyzeral super, keď sme tam prišli, tak to nebola až taká sláva, v turistickom centre nás privítali na štýl "vitajte na ostrove dôchodcov". A fakt. Normálne to bol ostrov (jediný v Queenslande,  na ktorý vedie aj cesta) posiaty domami pre dôchodcov, sem tam nejaká rodinka s malými deťmi. Ale pláže mali krásne, v lete tu musí byť naozaj parádne. Doslova celý ostrov leží na piesku, ako nám stařík vysvetlil, ani pochovávať tu nemôžu "pretože by sa vám babička vrátila cez pivnicu naspäť" :) Každopádne, práve tu som si uvedomil, ako veľmi Brisbane nejaké pláže chýbajú ... tiež som si to mohol pozrieť dopredu, že.

Pôvodne som chcel ešte čo-to k práci, ale nechám to asi na samostatný príspevok, ale máte moje slovo, že dám dve historky, ktoré vás dostanú do kolien. Alebo aj nie, ale mňa by dostali, len ja už viem, o čom sú, chápete.

Takže aké veľké lóve tu v Austrálii vlastne zarobím?

Chlapi, stále nemáme 10 000 pozretí. Nedáme do rána 10 000 pozretí pre Miška s nádorom? Fakt nie, to zase musím volať Rozborila?

OK, tak na toto sa bude fakt ťažko nadväzovať. Veľmi sa mi do písania nechcelo, na moje prekvapenie som posledné dva dni unavenejší ako predtým a na byt prichádzam až večer a to napriek tomu, že v tej práci zatiaľ nič nerobím. Dokonca mám pocit, že sa mi chcel ten šéf (ako vyučený elektrikár / technik) pomstiť, pretože miesto toho, aby ma zaúčali do tajov ich nie práve kvalitou blýskajúceho sa kódu, tak ma na dva dni (áno, ešte aj zajtra) preradili na oddelenie testerov, "nech pochopím ich produkt aj z používateľskej stránky",  ó áno, presne toto mi k dokonalému zenu môjho života chýbalo. Testeri vidia, že je to pitomý nápad, ja vidím, že je to pitomý nápad, ale všetci sa musíme tváriť, že super, lebo sa tam veľa dozviem.

Samozrejme som to testerom nechal tiež vyžrať, nech si nemyslia, že ja jediný tam budem trpieť, takže ich bombardujem veľmi fundovanými otázkami typu "a čo je to tá fáza?" prípadne "tak mi ako programátorovi vysvetlite, prečo je úbytok napätia problém ale úbytok prúdu nie" a pod. A aby to bola ešte väčšia sranda, tak som im povedal, nech mi ukážu nejaké dve základné veci, čo tak zvyknú testovať, ukázali mi dve, ani jedna nefungovala a strávili nad tým celý deň. Nakoniec aj tak na nič neprišli, ale ja aspoň viem, čo to znamená "earth fault" a "sensitive earth fault". Ach, kiež by som si z Elektrických obvodov II pamätal viac, mohol by som tam neskutočne machrovať, pretože v Austrálii sa programátori o elektrine neučia, ja som to zažil ešte komplet (Fyzika I+II, EO I+II, Bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci I+II). Len  ma to samozrejme k smrti nudilo.

K firme môžem čo-to krátko spomenúť, ale chápete, že moc ešte nemám čo hlásiť. Štruktúrou mi pripomína moju poslednú firmu, tiež sú tam de facto len jedna-dve vrstvy od zamestnanca k najvyššiemu šéfovi, veľkosťou a formálnosťou by som to tiež prirovnal k Streamu tak o päť rokov, veľa vecí tam funguje okamžite (napr. som dostal nainštalovaný počítač, všetko nastavené, jedno heslo a konto do všetkého, ale stále mám admin práva, všetky procesy sú pekne zdokumentované, prepojené, jednotné), ale stále to nie je byrokratické peklo. Čo je oveľa horšie je tá príšerná naivita, že všetci zamestnanci svoju firmu milujú, v tomto smere majú slovenské firmy oveľa jasnejšiu predstavu :)

Napríklad: jeden z bonusov za neviem koľko mesiacov vo firme je nafasovanie nielen takých blbostí ako USB či kľúčenka s logom firmy, ale komplet košeľa, mikina, vesta, sveter atď s logom firmy, ktoré sa očakávajú aspoň raz za čas si na seba obliecť (videl som rôzne časti takto značkového oblečenia zhruba na tretine zamestnancov). Alebo ich predstava hodnotenia nadčasov: kto chce mať k dovolenke hodiny navyše, môže ostať pracovať dlhšie (do nejakého limitu), ale hodiny sa začnú počítať až po 45 hodinách týždenne. Inými slovami, je predsa bežné, že sem tam sa pozabudneme a odrobíme vo firme päť hodín týždenne naviac bez nároku na mzdu, takže kto by si to chcel ešte predĺžiť, tak mu už teda prilepšíme. Komu to stále nedochádza: za 46 hodín dostanete hodinu dovolenky, za 47 dve a za fantastických 50 hodín týždenne môžem ísť na celého pol dňa do kina. No nekup to. Tiež ma pekne serie, že hodiny sú samozrejme sledované, ale nikde si nemôžem pozrieť svoj deficit, pýtal som sa kolegov, ako to robia, oni si to píšu po papierikoch a každý týždeň to šéf nejako doluje z toho systému a kontroluje, argh. Ale nemôžem moc vyskakovať, nič lepšie tu v Brisbane už nenájdem. Takže asi po prvý raz v živote chodím do práce ako robot na 8:30 s odchodom 17:00.

Potom vás možno ešte budú zaujímať dovolenky, mám pocit, že je to ako u nás na Slovensku, ale môžem sa mýliť, keďže už nejakých 5-6 rokov pojmy ako platené voľno nepoznám ... čiže platená dovolenka štyri týždne plus 10 dní osobnej dovolenky (doktor, choroba atď) a 2 dni na zúčastňovanie sa pohrebov (seriózne!). Výpovedná lehota je závislá na dobe, ktorú tam slúžim, to je celkom dobrý nápad, napr. jeden rok a menej vedie k prerušeniu pracovného pomeru do týždňa. Mimochodom, moja skúšobná doba je šesť (!) mesiacov.

Ale aby sme sa vrátili k titulku. Súčasťou nástupu bol aj podpis milióna papierov, okrem zmluvy (podpísaná za prítomnosti svedka!) napr. daňové prehlásenie, dôchodok, vyhlásenie, že ma spoločnosť do žiadnej DSS-ky nenútila, môj bonus k dôchodku, podpis všetkých možných policies, proste hrúza. Ale malo to aj pozitívny efekt, zistil som, koľko vlastne zarábam. Takže, bez toho, aby sme išli do detailov - keď to prepočítam, tak daň pre moje pásmo s uplatnením tzv. "nezdaniteľného limitu" (nie je to úplne to isté ako nezdaniteľné minimum) činí takmer 23%, keď si to prerátam naspäť na čistý zisk a rozrátam na mesiace a prevediem súčasným kurzom NBS na eurá, tak zarábam 1.6-násobne viac ako na Slovensku. Náklady sú to ale v podstate presne toľko násobne viac krát vyššie, takže ... sa nemám ani o chlp lepšie a ako milionár sa určite nevrátim, pretože platiť budem identické položky, ako na Slovensku (nájom, jedlo, sporenie, doprava, ...). A to môj plat nie je nejaký podpriemerný, vyššie ponuky pre programátorské pozície nie sú ani v Sydney, ani nikde inde. Jediné (neurčité) plus je to, že mi odchádza 9% na ten dôchodok, čo je určite viac, ako na Slovensku (počíta sa to priamo z príjmu, nie zo základu dane a je to nad rámec hrubého platu).

Z čoho vyplýva presne to, čo si už dlhšiu dobu myslím a to sú dve veci:

1. Do Austrálie sa veľmi oplatí ísť ľuďom, ktorí vykonávajú remeselné činnosti, čiže tie, ktoré sú u nás veľmi rozšírené (a teda nie práve úžasne platené), ale v Austrálii sú žiadané. IT alebo strojárstvo tu naozaj netvoria hlavné prúdy.
2. Do Austrálie odchádzajú ľudia za peniazmi. Kto sa má dobre na Slovensku, nebude sa tu mať lepšie, kto sa má zle na Slovensku (nech je to z akýchkoľvek príčin), tak dúfa, že si z Austrálie niečo uleje. Smutné, ale je to tak. Austrália nie je krajinou úspešných ľudí, koniec koncov, to, ako tu majú všetci všetko v paži to len dokazuje a napr. v tom CS klube to priam až bije do očí, všetci proste ... prežívajú, majú sa fajn, majú dom, ale to je tak všetko. Nikto sa tam nevymanil z toho prisťahovaleckého postavenia, ani za 30 rokov. A ázijských milionárov som tu tiež veľa nevidel, zato tých, čo vstávajú do práce na 04:00 ... mraky.

Kto mi neverí, nech si pozrie, aký podiel na HDP tvorí napr. ťažobný priemysel a export všeobecne. Keby bola Austrália krajina ako Slovensko (s minimálnymi prírodnými zdrojmi), do mesiaca by tam všetci vymreli :)

Vzostupy a pády

Toto je netradičný príspevok, pretože ho píšem vo viere, že veci sa stanú tak, ako si myslím a na tú príležitosť som plánoval spraviť taký miniprehľad a ten sa mi určite nebude chcieť potom písať. Ale nebojte sa, v prípade, že sa mýlim, tak tento príspevok proste neuverejním, takže stále z toho vychádzam ako ten, čo má pravdu :)

Taktiež to znamená, že bude sakra dlhý, takže to radšej nečítajte.

Najväčšie sklamania

Red Hat

• 12. 4. (cca tri týždne po mojom prílete) som objavil na LinkedIn-e, že Red Hat má pobočku v Brisbane, napísal im, že som v roku 2008 už pre nich mohol robiť v Brne a mám referenciu priamo od Alana Coxa (veľké zviera v linuxovom svete) a oni mi na moje prekvapenie ponúkli pozíciu technického produktového manažéra
• 17. 4. som mal prvý telefonický pohovor, Michael bol nadšený, hneď po ňom som mal ísť na osobný pohovor, ale ten sa nakoniec presunul
• 22. 4. som bol na osobnom pohovore, stretol som sa (po sebe) s tromi ľuďmi - Andrew ("zháňač talentov"), Ed (softvérový manažér) a Lawrence (softvérový senior manažér), pýtali sa ma dosť veľa technických otázok, ale veď technický manažér, tak prečo nie
• 26. 4. mi povedali, že ma danú pozíciu nemôžu zobrať, pretože som príliš technický, ale že keby mali vo firme nejakú softvérovú pozíciu, tak že ma Ed hneď berie. Amber (naša mediátorka, sediaca v Pekingu) mi ponúkla pozíciu hlavného softvérového inžiniera pre údržbu, ale nie, nemôžem hneď nastúpiť, musím absolvovať pohovory odznova
• 10. 5. som mal telefonický pohovor s Normom, vedúci softvérového oddelenia pre údržbu, bol nadšený. Keď sa ma pýtal na moje skúsenosti s linuxovým network stackom, povedal som mu pravdu, že zatiaľ som v tom nerobil, ale mám všeobecné znalosti v TCP/IP a ovládačmi, či to stačí, on že jasná vec.
• 14. 5. som mal telefonický pohovor s Vivekom, človekom, ktorý je na tej istej pozícii v Indii ako som mal byť ja v Brisbane, pýtal sa ma všeličo, od Cčka cez MMU až po linuxový network stack, povedal som mu dopredu, že ako to tam presne funguje nemám úplne presnú predstavu, takže tieto veci len hádam, on že OK, pohoda. Zvyšok som vedel dobre, takže som bol celkom so sebou spokojný.
• 21. 5. mi Amber napísala, že aj keď som podľa Viveka veľmi schopný programátor, v oblasti linuxového network stacku nemám dostatočné znalosti, takže ma nemôže odporučiť. Napísal som mu aj mail, či to myslí vážne, veď predsa toto som im obom spomínal už na začiatku, ale odpovede som sa už nedočkal.
• Suma sumárum, sedem ľudí, šesť týždňov mailov, telefonátov, návštev a mučivého čakania a absolútne trt z toho.

Hays a Kinetic Recruitment

Dve agentúry, ktoré majú pokrytých cca 70% (pre mňa) najlepších pozícii v Brisbane. Ani od jednej som v živote nedostal jediný email (okrem tých automatických), nieto ešte telefonát. A to pritom som sa im aj snažil volať, presviedčať atď, vždy ma odbili nejakým prázdnym prísľubom, tuším raz mi jeden z nich sľúbil, že ma posunie do užšieho výberu, ale potom aj to padlo. Keď som mu volal naposledy ohľadom jednej pozície, s cca mesačným odstupom, tak to vyzeralo, ako keby sa snáď zatajoval, celý deň bol niekde "mimo", cez sekretárku som mu nechával odkazy, poslal mail dokonca aj cez LinkedIn, nula bodov. Hays sú ešte také svine, že ak sa raz uchádzate o nejakú pozíciu a pošlete tam cez ich systém životopis, už vám nedovolia sa o ňu uchádzať znova (ak ju napr. o mesiac znova uverejnia, lebo nikoho nenašli). Takže ak ste si medzičasom vylepšili životopis, smola. Takto som si v Hays odpálil asi šesť úplne skvelých pozícii, ktoré sa objavovali na SEEKu ešte mesiac po mojom príchode.

Kvalita hostelov

Toto asi nemusím dlho rozvádzať :) Chcem tým len povedať, že vzhľadom na to, že som čo-to pocestoval, tak mám zhruba prehľad, čo sa dá od ktorej krajiny čakať, ale to, čo som našiel v Austrálii, to je des. Spal som v hosteloch v Rumunsku aj Albánsku, tie sú oproti tým austrálskym päťhviezdičkové hotely, o "kvalite" hostí ani nehovorím.

Couchsurfing

Úzko špecifická vec, ale píšem si to pre seba, tak nepindajte. Zatiaľ čo CS je v našich zemepisných šírkach fakt o stretávaní ľudí, predstavení našej krajiny, poznávaní inej kultúry atď, tak tu v Austrálii sa celý CS zvrhol na niečo medzi zoznamkou a párty kalendárom, keď si pozriem skupinu Brisbane, je to plné ľudí s nula referenciami, zato veľkou chuťou ísť niekam v piatok piť.

Hype okolo Austrálie

To najdôležitejšie na záver. Keď som bol v Európe, o Austrálii ste sa prakticky nemohli dočítať jednu negatívnu vec, seriózne. Všetko tu vyzeralo fungovať skvele, práce more, globálna finančná kríza sa týka iba tých trapkov v Amerike a Európe, Austrália je samostatná ekonomika ... samozrejme, ľudia sú super milí a nápomocní, systém otvorený emigrantom, ... Nič z toho nie je pravda. Austrália je krajina ako každá iná, rovnako ako v USA nie je každý tlstý a blbý.

Čo pomohlo a nepomohlo?

Tu skúsim popísať niektoré z mojich pokusov a nápadov, spolu s ich hodnotením z časového odstupu.

• Pomohlo: celá ta mašinéria okolo Permanent Resident víz. Keby som sem prišiel na sponzorské (ako som pôvodne mal, len mi pár dní pred doručením mojej žiadosti zmenili pravidlá a poslali ma doprdele -- osud) či nebodaj študentské, tak som totálne v prdeli, moje šance na nájdenie práce by klesli tak na tretinu. A keďže viete, koľko mi trvalo sa dostať na prvý pohovor, tak je to pomerne drsné číslo. Neviem prečo to tak je, ale mám dôkazy z prvej ruky, vždy keď som bol na pohovore, tak sa ma nielen pýtali, či som PR, ale ešte sa ma aj explicitne spýtali, či to je PR a nie sponsorship. Neviem, v čom je problém, či oni musia vláde niečo platiť potom alebo je tam nejaká byrokracia naviac, ale treba na to pamätať. 
• Nepomohlo: posielať životopisy v predstihu. Jednak som netušil, že to tu bude až tak odlišné, druhak som si tak odpálil niektoré skvelé šance (viď hore Hays). Aj keby som mal životopis tip-top, stále je tu dosť veľká šanca, že by na mňa aj tak kašľali, pretože by sa mi nemohli dovolať, resp. by volať do Európy nechceli. 
• Nepomohlo: ostať v hosteli pokiaľ si nenájdem prácu. Toto vychádzalo z naivného predpokladu, že časové aj finančné náklady na sťahovanie sa z hostelu do dočasného príbytku a odtiaľ do trvalého (blízko pracoviska) prevýšia zotrvanie v hosteli po celý čas. Veľmi zlý nápad, nielenže hostel v konečnom dôsledku vôbec nebol až taký lacný (v porovnaní s najlacnejším ubytovaním pri centre), ale mal za následok aj obrovské komplikácie pri telefonovaní či celkovej "psychickej pohode", mal som začať hľadať ubytovanie okamžite po prílete, možno ešte doma.
• Pomohlo: presťahovať sa inam, ale stále na West End, aj za cenu 200 dolárov na týždeň (menší nadpriemer oproti iným lokalitám). Vaňa, samostatná izba, chladnička, z ktorej nemiznú veci, tiché miesto na prácu (či už na počítači alebo telefonovanie), blízkosť k centru a hlavným dopravným uzlom ... účinok sa nedá na peniaze prerátať, ale vnútorne mi to veľmi pomohlo, mám pocit, že veci sa začali lámať práve v tomto momente.
• Nepomohlo: otáľať s prevodom peňazí zo Slovenska. Najprv som si myslel, že aj tak tam nie je žiadny rozdiel, keď platím slovenskou a austrálskou kartou (bol, 60 EUR v prdeli na poplatkoch) a že veď to je len dočasne, potom mi predsa bude chodiť výplata (nemala odkiaľ)
• Pomohlo: kúpiť si "luxusný" mobilný program, tzn. zhruba 400 voľných minút, neobmedzené SMS a 500 MB dát, dokopy za $30 mesačne. Niektorí ľudia si mysleli, že "komu tu už oni budú volať", ale ako som sa neskôr naučil obháňať ľudí, tento "nekonečný" kredit bol na nezaplatenie. Taktiež mi ten internet dosť pomohol, prakticky celé Sydney aj Melbourne som prešiel bez ujmy na zdraví či zmeškaného spoja.
• Pomohlo: pridať sa do Facebook skupín o Austrálii a Brisbane, nielenže som takto spoznal pár ľudí hneď na začiatku, ale vďaka tomu spoznali ďalší ľudia mňa (našli si ma tam, videli moje príspevky). Niežeby snáď niekto z nich mal nejaký ultimatívny návod, ako tu prežiť, ale vzájomne sa vieme obohacovať nápadmi, postrehmi, skúsenosťami alebo proste len tak ísť von a pokecať v rodnom jazyku, to je v Brisbane pomerne vzácna komodita.
• Nepomohlo: navštíviť Československý klub v Brisbane. Najprv sa to zdalo aspoň milé, ale po tom, čo mi prišiel úplne divný email, v ktorom ma ten Boris obvinil, že som ho tajne nahrával a "šírim lži" o jeho živote, som stratil chuť sa tam ešte niekedy ukázať. Nehovoriac o celkovom myšlienkovom nastavení tých ľudí, oni už proste svoju rodnú krajinu pochovali, čo nie je môj prípad, ja beriem Austráliu ako inšpiráciu pre neskoršie zlepšenie tej vlastnej, nie ako útek do krajiny, kde sa dá odrbávať v umývačke.
• Nepomohlo: obmailovať náhodne nájdené firmy cez LinkedIn, rôzne zoznamy atď, ani v jednom prípade ma to neposunulo ďalej ako k prísľubu "ak sa niečo nájde, ozveme sa ti". Nevravím, že toto zabrať nemôže, ale proste - mne to nepomohlo.
• Pomohlo: začať o tomto všetkom písať blog :) Doteraz má cca. 8500 pozretí, aj vďaka nemu som v kontakte s niektorými ľuďmi, ktorí sú na rôznych miestach Austrálie alebo sa sem len chystajú. Niekedy boli zdrojom veľmi dobrých nápadov.
• Pomohlo: popozerať rôzne austrálske (!) stránky o robení životopisu, hľadaní práce atď. Tam som sa okrem iného dozvedel, ako to tu chodí (personálky majú takmer božie právomoci, nič nevedia, veľa sa dbá na LinkedIn a telefonovanie, v životopise sa viac chvastá a pozerá sa len na kľúčové slová než na celkový profil kandidáta).
• Pomohlo: začať robiť aj niečo iné, ako len každé ráno pozerať na SEEK a posielať životopisy. Tým nemyslím len tú prácu v neziskovke, ale najmä to upratovanie (ale aj kopec iných, viac či menej opustených, nápadov, ktoré sme mali), overil som si, že mozog mi stále funguje a je schopný generovať riešenia a hľadať biele miesta na mape, čo koniec koncov opäť prispieva k väčšej duševnej rovnováhe. Taktiež sa mi overilo, že zatiaľ čo mi nerobí problém vymýšľať bláznivé veci a aspoň ich nakopnúť do fungujúceho stavu, tak ak sa to má prepnúť do niečoho väčšieho, tak ma to prestáva zaujímať a uspokojím sa aj s málom. V tomto smere mi tu chýbal niekto ako Andy v USA, ktorá sa zase neštítila dohodnúť veci s brutálne vplyvnými ľuďmi a potom ma tam hodiť medzi žralokov, nech to nejako obkecám. Mám pocit, že naše cesty sa ešte niekedy stretnú.
• Nepomohlo: uvádzať neziskovku ako referenciu, aj keď som tam mal formálne vzaté programátorskú pozíciu. Viedlo to jednak k zbytočným otázkam (ešte tam pracujete, aká je vaša výpovedná doba) a jednak to malo aj dosť kontraproduktívny efekt, pretože tí idioti v personálkach si mysleli, že ja som PHP programátor a nechápali, prečo sa hlásim na pozíciu nízkoúrovňového programátora.
• Pomohlo: kašľať na trapasy a robiť zo seba blbečka, stále napredovať, čiže telefonovať, aj keď viem, že sa každú druhú vetu budem pýtať "sorry?", komunikovať s ľuďmi, aj keď viem, že veľa z nich hovorí strašne rýchlo, hovoriť na ľudí, aj keď hneď v mysli počujem, ako som to zase zle povedal, ... toto znie ako viac menej samozrejmá vec, ale nie každý tento názor zdieľa :) Dosť mi pomohlo v tomto smere uvedomenie si, ako tu fungujú aziati, oni nemajú problém si kúpiť franchise čo ja viem Seven Eleven aj keď nerozumejú takmer nič po anglicky a bez mihnutia oka sa na zákazníka usmievajú a podávajú mu prvú vec, o ktorej iba tušia, že o nej hovorí.
• Pomohlo: načal som to už tými stránkami, ale venujem tomu samostatný bod - prekopať celý životopis a pridávať ľudí na LinkedIn. Nad životopisom som strávil asi tri dni, ale oplatilo sa. Nakoniec som ho rozdelil na dve časti, prvá časť popisovala moje predošlé práce (prehnaným spôsobom), druhá mala zoznam projektov, na ktorých som pracoval (toto zase bolo veľmi technické, len názov, krajina, doba a kľúčové slová). Pár ľudí mi povedalo, že som to trochu prehnal, ale ja som videl výsledky, akonáhle som poslal životopis + pridal si daného človeka na LinkedIn, šanca, že sa ozve, sa zvýšila z 5% tak na 50. Keď už som bol na pohovore, tak som videl, že tí ľudia stále čumia na tú sexy hlavičku s kľúčovými slovami, keby tam bol suchý text, tak by nečumeli a pýtali sa ma na somariny :)
• Nepomohlo: tráviť kopec času nad sprievodnými listami. Napriek tomu, že vám to každý personalista bude prizvukovať, je to blbosť. Na všetky pozície, kam som to dopracoval až k pohovoru, som nakoniec posielal copy&paste sprievodné listy, len som zmenil názov pozície a dátum, dokonca ani len oslovenie som tam už neriešil, Hi! bohate stačilo. Stručne a jasne, sprievodné listy nikto nečíta, špeciálne agentúry nie.
• Nepomohlo: uchádzať sa o pozície, na ktoré som nemal spravený životopis a dúfať, že ľudia predsa uvidia, že aj keď som posledné tri roky robil nízkoúrovňové veci, že som stále sakra dobrý aj v tom zvyšku. Toto sa samozrejme dalo vyriešiť "úpravou" životopisu v duchu, že som skúsený C# vývojár a kompletne prepísať moju programátorskú históriu za posledných päť rokov, ale ja som to proste nedokázal. Dokážem zahrať divadlo pred úradníkmi alebo hrať sa na profi upratovača, ale o tomto proste nie.
• Pomohlo: cestovať / uchádzať sa o prácu aj v Sydney aj Melbourne. V Melbourne ma nakoniec poslali doprdele a hoci som mal (mám) v Sydney tri rôzne agentúry, ktoré sa mi snažia dohodnúť pohovor v nejakých firmách, ale ešte nič z toho, tak stále to hodnotím pozitívne. Samozrejme, nie z hľadiska finančného, stále sa po nociach spotený budím zo spánku, keď si spomeniem na tie sumy. Pomohlo to hlavne v tom, že jednak som videl, že nie všetci agenti so mnou zaobchádzajú ako s posledným bezdomovcom a druhak v tom, že som mal možnosť byť na tých pohovoroch, vidieť, čo zhruba tí ľudia po mne chcú a samozrejme, opäť, si trochu zvýšiť sebavedomie, pretože keď máte za sebou dva mesiace "brisbanskej školy", tak to o sebe už fakt začínate pochybovať a máte chuť to celé vzdať. Taktiež je možné, že ako som si pridával na LinkedIn všetkých tých agentov, tak to videli zase tí druhí agenti a mohli mať pocit, že som nejaký žiadaný, tak ich to mohlo viac nakopnúť, aby mi zavolali či aspoň napísali.
• Pomohlo: rovnako ako West End lokalita, pomohlo si predplatiť CityCycle. Takto sa viem kamkoľvek dopraviť do 10-15 minút, a to kamkoľvek môže byť pohovor, obchod, stanica či vyzdvihnutie auta. Keby som mal každú jazdu do mesta platiť v MHD, tak sa nedoplatím alebo chodiť všade peši, tak zoderiem tie jedny topánky, čo tu mám. Fakt niet nad ten pocit, keď sadnem na Highgate Hill na ten minibike, v podstate len položím len nohy na pedále, ruky na brzdy a pustím sa dole, popri autách, chodcoch, proste fičák až ku rieke.
• Pomohlo: mať dobré vzťahy s ľuďmi doma. Tým myslím hlavne bývalých zamestnávateľov, kľudne som mohol každému ukázať prostredník a odísť z firmy, ale našťastie som tu nerobil. Vrátilo sa mi to dvojnásobne, najprv keď som kvôli vízam potreboval podrobné výpisy o mojom plate (niekedy to bola doslova archeologická práca) a pracovnej náplni a potom keď som potreboval referencie, pretože áno, oni to tu v Austrálii fakt robia a dosť si na tom zakladajú.

Financie

Dnes som sa chvíľu hral s Google Docs a výpismi z bánk, nebudem to naťahovať, celkové výdaje za 70 dní, čo tu som, činia v prepočte a zaokrúhlene 3200 €, z toho 420 € zhltli letenky a doprava v Sydney a Melbourne. Toto nezahŕňa letenku do Austrálie ani nič, čo súviselo s vybavovaním pobytu, ale zahŕňa všetky poplatky za hostel atď. Pre pobavenie, zatiaľ som tu zarobil cca 500 €. Tu by som rád poznamenal, že ide fakt o sumu (tých 3200 EUR) blížiacu sa k absolútnemu minimu, žiadne cestovanie, žúrovanie, večere z mikrovlnky za $5, len sem tam nejaký langoš. A áno, to pivo za $170 :) Každopádne, nečakajte, že v priemere pod 40 EUR na deň sa tu dá dlhodobo žiť.

Pohovory

Kvôli úplnosti, všimnite si tie dátumy. Priletel som 24. 3.

• 22. 4. ... Red Hat, Technical Product Manager. Som na technického manažéra príliš technický.
• 15. 5. ... Robert Half Technology (personálka), Software Support Engineer. Vyzeralo to sľubne, aj so mnou neskôr komunikoval a potom zrazu prestal. Prvá lastovička s novým životopisom, pretože išlo o pozíciu, o ktorú som sa už predtým uchádzal a samozrejme, úplná ignorácia.
• 23. 5. ... MCS Consulting (personálka) & Real Time Australia (ďalšia personálka), rôzne pozície, Sydney. V tej prvej vyzeral ten chlapík najprv dosť nedôverčivo, ale potom to už bolo celkom OK, v druhej to bolo OK od začiatku. Nič konkrétne z nich ale nevzišlo, aj keď sme stále v kontakte.
• 24. 5. ... GlobalX, C/C# Application Developer. Tiež ma najprv odignorovali, potom som poslal vylepšený životopis a zrazu sa hneď ozvali. Dosť divní ľudia, našťastie sa už po pohovore neozvali.
• 29. 5. ... Greythorn (personálka) & Invetech/Leica, Embedded Engineer, Melbourne. Nesmierne sľubný začiatok, ten agent sa fakt snažil, všetko dohodnuté, pohovor super a aj tak nič. Že vraj to bol "tough call", ale že mali niekoho vhodnejšieho, super.
• 30. 5. ... NOJA Power Switchgear, Embedded Software Engineer. Veľmi podivný vývoj, im som posielal už ten nový životopis s precízne vypracovaným sprievodným listom začiatkom mája a prisahal by som, že mi odpísali, že sorry, ale neviem to nikde v mailoch nájsť. Potom som našiel ich pozíciu cez personálku (ale neuvedomil som si to), tam mi ten chlapík dal pár nezmyselných, ale evidentne fungujúcich tipov, čo do životopisu doplniť a pohovor bol na spadnutie. Medzičasom som však na SEEKu našiel ich inzerát znova, tentoraz pod ich menom, stále som nevedel, že toto už rieši ten agent, tak som len tak zo srandy poslal ten životopis znova, už aj s tými zmenami, čo mi doporučil ten personalista, lebo to bola posledná verzia, ktorú som mal. A bum, zrazu som bol pozvaný.
• 5. 6. ... Mesh Networks, Embedded Firmware Engineer, Sydney. Aby som bol presný, sem som dostal "len" pozvanie na pohovor (dokonca v nedeľu prišiel ten email), ale už som to odmietol. Už klasická poznámka, v apríli som im posielal životopis, ani ťuk a pri novom životopise sa zrazu prebrali. No blbé, aj som im to napísal, že keby sa mi ozvali vtedy, prišiel by som za nimi aj na druhý koniec Austrálie, teraz už smola.

Takže teda čo?

Už len krátky pokec a končíme, sľubujem. Do tej NOJA Power som išiel vo štvrtok, deň po pohovore v Melbourne, o ktorom som bol presvedčený, že je to tutovka. Bol som takmer až nešťastný ísť zrazu do firmy v Brisbane, pretože by ma to postavilo pred zaujímavú dilemu, či super práca v Melbourne alebo taká priemerná (aspoň tak sa mi zdala) v Brisbane. Takže som to bral ako takú povinnú jazdu, aj tak som mal stále na nich ťažké srdce ohľadom toho, že ma najprv tiež ignorovali. Z West Endu to je celkom slušná diaľka, aj autobusmi to trvá cca hodinu. Vyrazil som teda na autobusovú zastávku a v tom začalo pršať. Ale to nie je dážď ako u nás. Austrálsky dážď má len dva módy - jemné mrholenie a kýble vody. 

Našťastie som bol natoľko prezieravý, že som si zobral pršiplášť, ale toto mi pomohlo len do určitej miery, presnejšie povedané do dĺžky pršiplášťa. V praxi to vyzeralo teda tak, že zatiaľ čo mikina a košeľa ostali ako tak ušetrené, tak nohavice, topánky a samozrejme ponožky do nitky premočené. Ako tak idem v tom akváriu na zastávku, vravím si, či mi toto za to stojí, veď ešte z toho ochoriem, ale keď som sa pozrel, koľko som už prešiel, tak to vychádzalo zhruba rovnako na autobus ako domov, takže som pokračoval.

Chlapík ma privítal, hneď mi dal vestu a zobral ma do fabriky. Hm. Kukáme na rôzne vysokonapäťové spínače, tam 100 kV, hentam blesky, tu teplotné testy, vravím si, ty vole, čo má toto s programovaním ??? Nakoniec sa ukázalo, že ono sa to programovo nejako riadi a presmerováva (napr. keď niekto zapne do zásuvky doma vyrobenú elektráreň, nech to neodpáli celú ulicu). Keď sa spýtal, či mám nejaké otázky, tak som sa zmohol len na otázku, či ak sa tam robia tie testy s bleskami, či sa na to môžem ako programátor pozerať :)

Potom zavolal niekoho ďalšieho, akože senior programátora, ktorý mal preveriť moje znalosti. Mám pocit, že sme sa dostali asi len k dvom serióznym otázkam, zvyšok sme kecali o mojom prehrávači, aký je to des sa hrabať v starých zdrojákoch, čo robím na Atari, aká je to haluz robiť tie pakárne s elektrinou, takže keď potom došiel šéf a spýtal sa, či ma ten programátor "príliš nedusil", tak som skoro vybuchol smiechom.

Ten programátor mu za dverami asi povedal niečo v štýle "je v pohode", lebo potom sa ma ten šéf už nič seriózne nepýtal, vlastne 90% času hovoril len on a aj keď sa vlastne niečo chcel spýtať, aj tak nakoniec zase hovoril on :) Takže som tam len tak sedel ako puk, prikyvoval, občas povedal "wow, I had no idea" a to bolo tak zhruba vše. Ani na plat sa nepýtal, ja tiež nie, takže sme sa rozlúčili a vravel som si po ceste, že ty kokso, to čo ja by som tu robil.

Pršať medzičasom prestalo a vidím, že mi volá Ryan z Melbourne, ale akurát prichádzal autobus, čiže strašný rámus, vravím si, ten nechá odkaz. A fakt aj nechal. Že Invetech sa rozhodli "nepokračovať s mojou žiadosťou o zamestnanie". V tom momente som sa musel tváriť ako keby mi doktor povedal, že operácia žlčníka prebehla úspešne a je zo mňa žena. Keď som si premietol, ako som 20 minút dozadu nejavil takmer žiadne známky nadšenia pre tú prácu v Brisbane, ešte aj potvrdenie o škole a referencie som odbil s "pokúsim sa to zohnať do pondelka" (štyri dni), tak som tam skoro skočil pod autobus (nepomohlo by to, chodia všetky tak 40 km/h).

Jasné, že som okamžite napísal šéfom do bývalých zamestnaní, že im niekto z Austrálie bude písať, prehrabal celý hard disk kvôli tým prekladom štátnej skúšky a diplomu a poslal to v maile v štýle "vďaka za zaujímavú prehliadku firmy, bol to pre mňa jeden z najfascinujúcejších zážitkov v Brisbane, tu sú referencie a diplom". Chlapík tiež nelenil, už v piatok ten mail moji bývalí šéfovia dostali a min. jeden už aj odpovedal, brisbanského času cca o 22:00 ... okolo 23:00 (áno, v piatok pred polnocou!) mi píše ten z NOJA Power, že chlape, dostali sme na teba dosť dobrú referenciu, v pondelok ti dáme ponuku.

A fakt dali. Volal mi dnes ráno, platovo rovnako ako tá v Melbourne (ale bez provízie personálke, haha), pred pár minútami mi prišla zmluva a v stredu môžem nastúpiť. Ešte som to moc nečítal, ale vidím, že v zozname príloh je aj "Sexual Harassment Policy" a "Anti-Discrimination Policy", celkovo je to dosť seriózne písané, asi s tým majú v Austrálii často problémy :) Ale výplata je každý týždeň!

Takže ... trvalo to 70 dní, ale dokázal som to. Žiadna tlačenka, žiadne láskavosti, len skúšanie "všetko na všetko". Prišlo to doslova v poslednej minúte, v Brisbane už nebola žiadna normálna pozícia na SEEKu celé týždne a keby som letel do Sydney na ten pohovor v stredu, tak už sa odtiaľ nevrátim, nemal by som za čo. Čiže by som tam buď ostal alebo odtiaľ letel domov.

Teraz ma ospravedlňte, mám tu nejaké povinnosti (vyšiel nový diel Game of Thrones).

P.S. Už sa mi to nechce pridávať na vybrali.sme.sk, koho to nezaujalo doteraz, tak odteraz to len ťažko napravím, takže dnes je to naposledy kedy máte jednak možnosť hlasovať a druhak to tam nájsť.