štvrtok 30. júna 2016

Ľadové peklo

Pozerám, že už to bude aj viac ako mesiac, davy sa dožadujú noviniek, štrajkujúci sa hromadia pod oknami (počul som, že teraz je to veľmi populárne) … a ja sa predovšetkým potrebujem trošku vyplakať.

Ako inak, zase som skončil niekde, kde som nemal. Darí sa mi dodržiavať zaužívaný postup “nájdem si prácu šitú na moje schopnosti a robím totálne niečo iné”, takže ako Android vývojár špecifický prijatý na prácu inú ako používateľské rozhranie pracujem ako vývojár používateľského rozhrania. Pre iOS od Apple. Teda, pracoval som. Po tom, čo som im po týždni dokončil tento famózny projekt (klávesnica, ktorá popri písaní umožní vkladať do konverzácie obrázky animovanej pizze, what can go wrong, right?), tak sa veci začali uberať ešte desivejším smerom.

Raz si ma takto zavolá na koberček môj projektový šéf. Vojdem do miestnosti, tam najvyšší šéf (s ktorým som robil pohovor) a šéfka, žena ako remeň, ktorú som vždy len s rešpektom obchádzal a viac ako good morning od mňa nepočula. A teraz tam všetci traja sedia, pozerajú na mňa, že posaď sa Miro, máme tu jeden vážny problém.

V tomto momente som pochopil, že je koniec, že oni len mlčky tolerovali to moje browsovanie po internete, podozrivo skoré odchody (poznáte to, plná kancelária a niekto sa proste musí obetovať a odísť ako prvý, tak som to vzal na seba) a zrejme nie až tak vtipné sarkastické poznámky na adresu, hm, všetkého od vodovodu až po moje nadšenie pracovať. ;)

Tak sa tam teda posadím, rozmýšľam, čo by som tak na svoju obhajobu povedal (“keď je tu tak málo miesta, ťažko sa mi pracuje!”) a šéf že “Miro, počúvaj, odvolávanie ľudí z projektov je vždy veľmi nepríjemná záležitosť…” (už si predstavujem, ako obvolávam všetkých personalistov s prosíkom, či by sa pre mňa niečo nenašlo, napríklad umývanie podlahy). “Máme totiž problém u nášho zákazníka s jedným z našich ľudí a veľmi tam potrebujeme poslať niekoho schopného (pozerám okolo seba, že nech mu teda zablahoželám), takže… nemohol by si to zobrať miesto neho? Ide o Android pozíciu, zákazník je Domino´s, takže pizza zadarmo na obed hoci aj každý deň, čo povieš?” Tak ja teda, opäť veľmi angažovane, že hm no čo už, kedy začínam.

No, začnime teda pozitívami. Pizza zadarmo, jop, fakt, každý deň si môžem objednať na obed pizzu, ktorá by normálne stála kľudne aj $20. Väčší stôl / viac priestoru (v predošlej práci sme už namačkaní ako králiky, v auguste by sme sa mali sťahovať). Veľmi voľný prístup k dochádzke (teda, ťažko povedať, ľudia tu bežne chodia na hodinové obedy, ale dokedy tu potom sú, to už neviem, keďže zase odchádzam ako prvý :D). Stále to mám blízko do práce (len o dve zastávky loďkou naviac). Vlastná prístupová karta (predtým som ako trtko stále musel zvoniť, keď som sa vracal z obeda). Koniec pozitívneho zoznamu.

Negatíva by sa dali zhrnúť jedným slovom: korporácia. 12 rokov sa mi darilo vyhýbať sa akejkoľvek pozícii, kde sa spomínal open space, medzinárodná spoločnosť, veľký pracovný kolektív, multi-kulti prostredie a podobné príšernosti, ktoré niektorí personalisti evidentne stále považujú za benefity a drbz, ja skončím v jednej teraz, na staré kolená. Keď sa ma ten projektový šéf po prvom dni len tak zo slušnosti spýtal, že ako sa mi darí, odpísal som, že už po dvoch hodinách sa mi zdá, že som tu za trest a žiadne peniaze na tejto planéte ma tu neudržia po skončení projektu natrvalo. Samozrejme som aj každému naokolo povedal, ako strašne neznášam korporátne prostredie a teším sa  na koniec tohto projektu, to len aby nikto nebol na pochybách. ;-) Zrejme som bol veľmi presvedčivý, lebo už na druhý deň mi písal šéf, že ma odtiaľ čo najskôr dostane.

Mohol by som tu popisovať rôzne klasiky, ktoré poznáme aj zo Slovenska, ale myslím si, že dokonale to bude ilustrovať konkrétny príklad projektu, na ktorý som bol pridelený. Takže, o čo ide: na ich stránke si ľudia môžu objednávať pizzu domov alebo na vyzdvihnutie v predajni. Niekto si všimol, že veľa ľudí robí stále tú istú objednávku, tak že by možno dávalo zmysel spraviť mobilnú appku, ktorá bude tento proces maximálne zjednodušovať -- človek ju spustí, začne sa počítať do 10, spraví sa objednávka obľúbenej pizze, zaplatí a zobrazí účet, doslova zero click, tak sa tá appka bude volať. Celkom fajn nápad, že? Ako to už s fajn nápadmi v korporáciach chodí, stala sa z toho úplná šialenosť.

Ak ste niekedy programovali, poviete si, to máme 3-4 obrazovky (prvýkrát sa treba prihlásiť), nejakú komunikáciu so serverom na objednávky, nejaká grafika tu a tam, povedzme mesiac aj s testovaním, zhruba pre 4 ľudí (vývoj pre iOS/Android, nejaké zmeny na serveri, grafik a niekto, kto to zastreší), raz týždenne porady, či všetko ide OK. Leda tak vo sne (alebo v normálnej firme).

Náš tím pozostáva z desiatich ľudí -- najvyššia šéfka, stredná šéfka, nižšia šéfka, projektový manažér, grafik, tester, štyria vývojári a plán vývoja je tri mesiace. Keď si predstavím, čo všetko sme my pre náš projekt dokázali spraviť v dvoch ľuďoch za taký čas, tak prepadávam depresii. Jo a mimochodom, rozpočet 300,00 AUD. Ano, to je tristo fucking tisíc austrálskych dolárov na appku, ktorá zobrazí 3 obrazovky a poďakuje za objednávku.

Ale to stále nie je najhoršie. Najhoršie sú tie porady. Každý deň porada, čo sme urobili. Body, ktoré sa preberajú sú napríklad “pridal som tlačidlo” alebo “vycentroval som počítadlo”. Neuveriteľne humorne pôsobia reporty od nášho testera, ktorý pre túto megazložitú appku stavia celú testovaciu farmu. Ale OK, tých 20 minút by som ešte prežil. Každý týždeň máme tzv. “retro meeting” (asi od slova retrospective, nejaký SCRUM bullshit), kde rozoberáme, čo sa podarilo, čo sa nepodarilo a z čoho sme smutní. Opäť pripomínam, bavíme sa len a výhradne o tomto projekte. Všetko si dáme na farebné kartičky, ktoré nalepíme na veľké papiere a tieto papiere potom… prezentujeme ďalej. Čiže nižšia šéfka strednej, stredná vyššej a potom… potom si spravíme poradu o tom, kde ukážeme, kde práve sme. Takže máme stav, že “pozrite sa, už sa vieme prihlásiť” alebo “už vieme kliknúť na počítadlo”. Následne sme pochválení za fantasticky odvedenú prácu, zatlieskame si (nekecám; ja som netlieskal, mal som pripravenú cool hlášku ako odpoveď, ale nikto sa ma nič nespýtal).

No a keď toto všetko prehrmí, tak sa papiere s kartičkami zoberú a … prezentujú marketingu, vedeniu, zadávateľom projektu, koalám a kengurám, netuším kto všetko to je. Ja som neveril vlastným očiam, keď som ešte po hodine videl celý ďalší tím stáť (áno, my tu všetci stále stojíme, veď stand up meeting, ďalší SCRUM bullshit) okolo tých kartičiek a búrlivo diskutovať o… ja vlastne netuším o čom. Ale ešte stále nie sme na konci! Potom tu máme každotýždenné porady nášho firemného tímu (kde si povieme, čo robíme a ako nás to teší) a náhodné porady/prezentácie na tému, ktorá ma síce totálne nezaujíma, ale pozvánku dostala polovica firmy a prezentačná obrazovka sa nachádza priamo nad mojou hlavou, takže či chcem alebo nechcem, nič iné ako počúvať mi neostáva, lebo pri 50 ľuďoch, ktorí na mňa sústredene čumia by som aj tak viac nezvládol.

Takže pretavené na konkrétnu prácu, máme tu jedného človeka, ktorý len píše a lepí kartičky, človeka, ktorý preposiela emaily, človeka, ktorý pripravuje testovacie prostredie na appku rozsahu nového Facebooku, niekde v rohu sme my, vývojári a zvyšok ľudí sa len vezie a tvári dôležito. Moje srdiečko naučené na optimalizáciu a efektivitu naozaj veľmi trpí.

Veci ako tri záchody na 50 (100? 150?) ľudí, kde počuť úplne všetko, hluk, stres, umelé svetlo, pípanie kartou pri každom prechode kamkoľvek, milión ľudí, ktorí si meter od vás niečo vysvetľujú, kreslia, hádžu, klopkajú spievajú, ..., to už ani nespomínam, poznáte aj zo Slovenska. Chcem to vydržať nejaké dva týždne, aby som počas nich stihol spraviť väčšinu appky a ukázať, že nie som úplne nemehlo a potom… potom ma asi za tie reči a požiadavky vyhodia. ;-)
Ale inak je tu pekne, nebojte
No a prečo ľadové, pýtate sa? Pretože je tu freaking cold, mate! Je neuveriteľné ako pôsobí 10 stupňov v paneláku a ako v papierovom dome. Ráno sa človek zobudí a fakt sa cíti ako v ľadovom kráľovstve, kľučky, podlaha, šaty, všetko vychladené ako z chladničky.

Je ale nesmierne zaujímavé sledovať, ako sa so zimou vyrovnávajú samotní Austrálčania. Rozdelil by som ich na dve skupiny -- tí, ktorí to preháňajú a tí, ktorí zimu ignorujú. V prvej skupine máme ľudi, čo pri 15 stupňoch chodia v čiapkách, šáloch, hrubých čižmách a kabátoch a v tej druhej takých, ktorí ráno v 8 stupňoch vyjdú v sandáloch a šortkách. Medzi nimi je taká šedá zóna - chlapík na zastávke v šortkách a šále, devenka v kraťáskoch a hrubých čižmách, … this kind of people.

Nabudúce na tému “Bývanie s dcérou ministra a riaditeľa farmaceutickej firmy v Indii, jej interpretácia pojmu nezávislosť od rodičov”.

P.S. Kto rozpoznal narážku na jeden z prvých amerických filmov môjho mládí, môže si pripísať jeden studený uterák k dobru.