Po tom, čo som mal za sebou návštevu Centrelink-u (niečo ako naša sociálka) som už nemal vysoké očakávania - tam som si totiž poctivo odsedel hodinku v čakárni, potom sa ma ujala teta indonézskeho pôvodu s príšerným akcentom (a ešte bola hustá, že čo mám ja za problém, veď ona mi to tak oduševnene vysvetľuje), spýtala sa ma, že načo som tam vlastne prišiel (hoci ich stránka to popisuje ako úplne najskvelejšiu vec, ktorú môžem ako prisťahovalec urobiť), tak som jej tak nesmelo povedal, že viete, máte na stránke, že dávate nejaké poradenstvo, ako si v Austrálii hľadať prácu, tak že či by mi v tom nevedela pomôcť ... ona bez mihnutia oka vypísala nejaké lajstro, že najbližší termín je o týždeň, tu je adresa, dovi dopo. Samozrejme, cez web si takúto rezerváciu spraviť neviem, tak si vravím, že ok, aspoň na niečo to bolo dobré. Samozrejme, JSA website je plná kecov o tom, ako mi pomôžu, ale mne stačil len ten pokec o hľadaní práce.
To poradenstvo som si vybral hlavne preto, pretože mám taký blbý pocit, že či náhodou nerobím niečo strašne zle - napr. že to moje CVčko je príliš dlhé, nudné alebo že tie cover letters (áno, tu si na to stále potrpia...) nie sú príliš vidlácke atď, takže aspoň sa mi tam niekto od nich, akože Austrálčanov, na to pozrie a povie mi na to niečo. Obrovská naivita :)
Takže prídem do JSA, ešte pár minút pred deviatou, vypisujem ďalšie lajstro (typu: akú prácu hľadám, čo mi bráni v tom si ju nájsť, či mám nejaké zdravotné alebo psychické problémy atď) a potom čumím do blba ďalších 15 minút. Medzitým prišlo zopár ľudí, netrúfam si povedať, koľko z nich bolo cudzincov a koľko miestnych, ale až na jedného Inda - všetci čisté socky. Najlepší z nich bol jeden potetovaný, o ňom za chvíľu.
Nakoniec si nás teta zavolala hore do nejakej prednáškovej sály, skonštatovala, že nás malo byť 15, ale sme len traja (potetovaný, Ind a ja), predtým bol s nami ešte jeden aziat, ale ten zahlásil, že nevie písať a teda nemôže vyplniť ani to lajstro (čo bola evidentne vstupenka na to "školenie").
Na úvod nám povedala, že ľudí hľadajúcich prácu radia do rôznych kategórii, tzv. streams. Našťastie hovorila celkom v pohode angličtinou (rodičia Briti). Začala teda, že no, stream 1, to je taký, kde nemáte žiadne medické / psychické problémy ... a v tom ju preruší ten potetovaný, že on má nejaké problémy, "this drug thing and shit like that". Takže 10 minút sme my dvaja počúvali, ako by si mal najprv nechať vystaviť certifikát, že už je čistý a posťažovali si, aký je ten svet nefér, že bývalého trestanca a narkomana len tak niekde nechcú zamestnať.
Potom sa otočila k Indovi, ten robil predtým v Melbourne, bankéra, potom sa vrátil na chvíľu do Indie a teraz je v Brisbane. Vravel, že viac ako mesiac si tiež nevie nájsť prácu (má 4 roky prax, vyzeral dosť schopne) a rozmýšľa, že sa vráti do Indie, lebo ho pekne nasiera, ako sa Austrália tvári otvorená imigrantom a pritom tu majú kopec vlastných problémov.
Keď došiel rad na mňa, tak ani som nestihol poriadne dopovedať (snažil som sa z toho vytĺcť aspoň niečo, tak vravím, že som skúsený softvérový inžinier, 10+ rokov praxe, kopec znalostí a že asi potrebujem niekoho, kto sa mi pozrie na to CVčko, či tam nerobím niečo zle) a už mi teta vraví, že jój, ale to ste si veľmi zle vybrali! Pozerám na ňu, že akože čo, profesiu? A ona že no viete, teraz je v Austrálii veľmi zlá doba, vláda mala plno škrtov, spústa ľudí je bez práce ... a Queensland? No tak Queensland je na tom najhoršie!
Po tomto oboznámení sa so situáciou sa debata niesla v celkom odľahčenom duchu, kedy nám niekoľkokrát zdôraznila, že oni nám rozhodne s hľadaním práce nemôžu pomôcť, že doba je zlá ("Prečo si myslíte, že tu pracujem? Lebo nič lepšie som nenašla!"), aký má problém zamestnať sa jej dcéra, otec, známi a že najlepšie, čo nám môže poradiť je, nech sa pýtame kade-koho, kto v danom odvetví pracuje, či nám nevie pomôcť. No koho by to napadlo, ešteže som tam išiel. Rozlúčili sme sa s pozdravom "I´m sorry that I wasted your time" a boli sme aj s Indom vonku.
Chvíľu som ešte kecal s tým Indom, že má tiež kamoša IT-čkára, 7 rokov praxe s databázami a tak a že už dva mesiace nič, že je z toho už tiež dosť zúfalý. Nakoniec som si s tým jeho kamošom dohodol stretnutie, že aspoň pokecáme, aké sú jeho skúsenosti.
Tááákže suma sumárum, optimizmu kopec, čo si budeme hovoriť. Spravil som ešte zopár zúfalých ťahov, napísal som každej firme v Queenslande, ktorú sa mi podarilo cez nejaké databázy, LinkedIn a google vyhľadať, či niečo nemajú (dokonca prišli aj nejaké odpovede, čo bolo veľmi nečakané, len žiaľ zatiaľ nie príliš sľubné), dokonca som napísal ešte aj priamo dvom najväčším pracovným agentúram, že ako presne má človek postupovať, keď na neho z vysoka serú, či ich mám teraz až do skonania sveta zahlcovať tými istými CVčkami adresovaným tým istým agentúram a tým istým osobám (a kupodivu z jednej odpísali, že nech im zavolám, tak im idem zavolať).
Pokračovanie pri nejakej ďalšej vtipnej príhode (napr.: ako sa balím do Sydney, lebo mám prachy už len na tri týždne ;-))
