Austrálska domácnosť (made in China)

Len niečo viac než mesiac od posledného zápisku, vidíte, lepším sa. S nadpisom toho dnešného som dlho váhal, pretože sa za uplynulý mesiac stali v súvislosti s naším bývaním dve ak nie dokonca tri rovnako zaujímavé veci, aj keď ako to teraz píšem, tak tá druhá je oveľa vtipnejšia (čítaj: smutnejšia).

22.10., po asi len 10-dňovom hľadaní, sme (po zaplatení nekresťansky vysokej zálohy a nájmu na dva týždne dopredu) nafasovali kľúče od nového domu a … tým sa všetko ešte len začalo, nie že skončilo. Čiže zistiť, ako sa objednáva elektrina a plyn (nakoniec to nebolo také ťažké, obzvlášť keď som potom našiel medzi papiermi štátnu brožúrku s detailným popisom a kontaktmi, ale nie, ja som si to pekne vyhľadal a objednal sám, ach…), samozrejme zaviesť Internet (pre miestnych -- Exetel je nesmierne lacná (polovičné ceny oproti Telstra…) a zároveň profi firma -- majú skvelú, a ak treba, aj technicky vyjadrujúcu sa podporu, výbornú rýchlosť (na austrálske pomery…), fungujúcu a čistú web stránku s podrobnými štatistikami a veľmi férové podmienky prečerpania), ale hlavne -- nafasovali sme totálne prázdny dom!

Takže toto rozbehlo ďalší kolotoč. Samozrejme, nie sme blázni, aby sme v IKEA vyflákli $200 za šťúply pracovný stolík alebo $800 za kuchynský stôl so stoličkami. Ostalo teda čo? Gumtree (miestny blší trh, vzdialene pripomínajúci susedské burzy na Facebooku). V praxi to vyzeralo asi takto:

1. V sobotu ráno si vyzdvihnete dodávku a postavíte vodiča pred hotovú vec :-) (kupodivu na to netreba žiadny špeciálny vodičák)
2. Zbesilo za jazdy listujete kategóriami Kuchyňa, Stoly, Domácnosť a pri čomkoľvek pod $100 hodného odvozu voláte, či sa môžete do 20 minút zastaviť
3. Zistíte, že daný predmet je oveľa väčší, než sa zdal na obrázku, ale za tú cenu to tam narvete, aj keby ste to mali rozobrať na súčiastky (a akože to aj rozoberiete…)
4. V nedeľu vstanete a goto 2.

Popri tom sme sa samozrejme ešte museli vysťahovať a naložiť všetky naše veci, ktorých sa ukázalo byť o trooošku viac než by bolo zdravé:

V tých krabiciach sú samé Atari. :)

Jedinú vec, ktorú sme nekúpili na Gumtree bola posteľ a hlavne matrace. Za nejakých $500 dokopy máme úplne že hustý matrac na ktorom je radosť spať (ani neviem po koľkých rokoch -- v Košiciach aj predtým v Austrálii som mal vždy nejaké použité a vyležané), išli sme poň až do Clevelandu (skoro hodina jazdy, veď outlet ;-)), kde som si opäť pripomenul, aké úžasné by bolo bývať pri oceáne. O dileme oceánu neskôr.

Čo sa týka zvyšku, tak sme kúpili úplne šialene lacné veci: dva obrovské pracovné stoly, jeden gigantický rohový pracovný stôl, z krásneho dreva vyrobený jedálenský stôl pre osem ľudí aj s osem stoličkami, novú mikrovlnku, takmer novú práčku (neskutočná je…práca to bola vyniesť ju z auta do zadnej časti domu), takmer novú chladničku a to všetko za nejakých $400. Chápete to? $400! Normálne by sme atakovali tak hranicu $4000, ak nie viac.

Vodič v na mieste činu.

Ale tým ešte nákupné šialenstvo neskončilo. Super, že sme mali kde spať, ale nevedeli sme si ani len praženicu spraviť, pretože sme nemali v čom. Vidiac ceny v Coles (také naše Tesco) za bežné veci ako panvice, príbory, misky, … sme si vraveli, že to asi treba tiež cez Gumtree, veď nevyflákneme $200 za riad, ak sme doteraz zaplatili $400 za všetko ostatné, všakže. Lenže komu by sa chcelo kupovať všetko po jednom a jazdiť kvôli pár vidličkám bohvie kam, že? Tak sme tak išli do toho mega nákupného centra, už ani neviem čo sme tam pôvodne išli pozrieť a skončili sme v K-Marte. Áno, tom istom, ktorý bol aj u nás, poviete si, čo by tam človek asi čakal, veď ďalší klon Tesca, nie?

No, nie. To, čo sme tam našli, nám úplne vyrazilo dych a mali sme čo robiť, aby sme sa ovládali v tom, čo chceme kúpiť. :) Tam mali celé sady hrncov, tanierov, príborov za totálne smiešne ceny. Dokopy všetko, čo máme v kuchyni (hrnce, panvice, kopec tanierov, dvojaké sady pohárov a šálok, príbory, konvica, varechy atď, proste normálne vybavená kuchyňa) nás vyšlo asi na $50. Totálna nechápačka. Neskôr to už bola chápačka, zdá sa, že K-Mart nakupuje čínsky tovar, ktorý neprešiel kontrolou kvality pre lepších výrobcov -- napr. tie hrnce nie sú úplne okrúhle alebo farba na nich nedrží úplne dokonale, ale doprdele, za pajdu?! Naučili sme sa s tým žiť. :) Toto je niečo, čo u nás totálne chýba, takéto starter packs, proste nepotrebuješ kvalitu, potrebuješ teraz z niečoho jesť a v niečom variť a ak sa usadíš, môžeš toto vyhodiť a kúpiť si niečo normálne.

Nákupné maniačky v akcii.

Ale samozrejme, čo by to bol za výhodný nákup bez nejakej obskúrnej pikošky. Tak vážení, čo som ešte nespomínal? Správne, kuchynské nože! Viete, koľko sú hodné nože, ktoré máme na kuchynskej linke? $400. Áno, celá naša domácnosť stála toľko, čo tá sada nožov. :D Aby som to vysvetlil: vošli sme (ako do úplne prvého, v tom obchodnom centre) do obchodu s názvom “Nože” a … fakt, všade samé nože! Pozeráme, že hm hm hm, výpredaj a ešte zatvárajú o pár minút, ale i tak nejaké drahé, že $100 za sadu, to kde sme. Ale ženská sa nedala, a že počúvajte, ale to sú nože, čo bežne stoja $400, robené v Európe, nemecká oceľ atď. Pozerám a fakt, pôvodná cena sedí, na nete tiež podobné ceny… tak sme ich zobrali. To krájanie bola iná extáza, pretože u Garryho sme mali 100 rokov nebrúsené nože, takže sme sa tuším aj obaja v prvý deň porezali pri krájaní chleba. Pecka je, že potom v K-Marte sme videli na nerozoznanie rovnaké sady za $20, takže od toho momentu si nahovárame, že by sa nám určite tie nože rozpadli v ruke a že to rozhodne za tú kúpu stálo. :-P

Takže tak sme za jeden víkend zariadili náš dom. Chýba ešte nejaký gauč do predsiene/obývačky, ale aj to časom dáme (už sme fyzicky ani psychicky nevládali). Čím sa dostávame k téme “dom”. Celkovo je to veľký pokrok oproti tomu, kde sme bývali, ale inak strašne odfláknutá stavba:

• zámky sa raz zamykajú proti smeru hodinových ručičiek, raz v smere
• vypínače sú chaoticky rozmiestnené po celom dome (napr. kuchyňu musíme zapínať v hale a samotná hala má štyri rôzne nezávislé svetlá)
• umývadlo v kúpeľni sa tvári strašne moderne, ale nedá sa pod neho ani poriadne strčiť celá ruka, taký mini priestor tam je medzi vodovodom a ním
• zopár totálne nedoliehajúcich dverí, cez ktoré s radosťou chodí hmyz na párty

Proste také blbosti, ako keď niekomu dáte niečo na starosť, ale je vám jedno, ako to spraví a jemu to je jedno tiež.

Dom má ale aj príjemné stránky, napríklad tichú ulicu, mačku u susedov :), blízko k MHD/obchoďáku a pre moju nostalgickú dušu aj vedľajšiu ulicu s plno európsky vyzerajúcimi domčekmi. Čiže nezlátané z dosiek na stračej nôžke, ale poctivé tehly, omietka, škridlové strechy, napríklad tento:



A ešte za tými domami je obrovskýýý park, úplne že mega.

Celá oblasť dýcha európskou históriou, je tu fasa cintorín s hrobmi od polovice 19.storočia - prví osadníci z Anglicka, Nemecka, Pruska, …

No vravím, na prenajatie fajn, ale kúpu ani omylom. Celkovo je zaujímavé, koľko domov sa teraz v okolí predáva (áno, vrátane niektorých z tých domov), dúfam, že tu nejdú stavať diaľnicu. :D

Teraz k tej vtipnej (smutnej) historke. To, že sme si vybrali dom práve v tejto lokalite, to nebola náhoda. Výberu predchádzala precízna analýza harmonogramov a trás liniek MHD (predovšetkým vlaky, ale aj expresné autobusy), aby ostalo splnené nasledovné:

• blízko v stanici a k zastávkam autobusu (do 10 minút peši)
• čo najprijateľnejšia cesta do práce (na sever) a do školy (na juh), čiže priame vlaky, autobusy, ktoré idú po platenej diaľnici a tunelom, minimum prestupov
• rozumná vzdialenosť od centra (do 15 minút MHD)
• blízkosť k niečomu zaujímavému (parky, trasy na Redcliffe/Shorncliffe = oceán)

Nakoniec som bol s výberom spokojný:

• 25 minút vlak Nundah - Strathpine (moja cesta do práce)
• 40 minút dvomi expresmi po diaľnici Nundah - Mt. Gravatt (Slávkina cesta do práce), 20 minút autom (do budúcnosti)
• Blízko dvoch parkov, cca 25 minút na Shorncliffe, 40 minút na Redcliffe (priame spojenie), cyklo trasy
• Do mesta cca 15 minút, priame spojenie, ako vlakom, tak expres busmi
• Spomínané obchodné centrum

Ale, žiadna radosť netrvá večne. Pár dní po tom, ako sme sa rozhodli pre Nundah sa naše spojenia rozpadli ako domček z karát, a čo bolo najhoršie, zistil som to až keď sme už bývali v dome:

• Google Maps čerpá z verejne prístupných (a vládou poskytovaných) databáz, ktoré, ako sa ukázalo, nie vždy obsahujú aktuálne údaje, takže prestupná zastávka, kde mala Slávka zmeniť spoj akosi neexistuje a daný spoj stojí úplne inde … takže musí ísť buď najprv pomalším busom alebo rovno vlakom (vyjde to narovnako)
• Aby to nestačilo, tak som zistil, že Slávkin autobus, na ktorý prestupuje má konečnú nie až tak ďaleko, len o čosi západnejšie, takže mohla mať cestu do školy 100% času po diaľnici a jedným spojom
• Vlakové spojenie, ktoré rozhodlo o tejto lokalite, presne deň po tom, ako som si ho pozeral, zmenili. Takže vlak centrum - Nundah - Strathpine - Redcliffe prestal existovať, miesto neho zaviedli expresy, ktoré v Nundahu nestoja a ak chcem ísť tým smerom, musím ísť najprv iným vlakom na prestupnú stanicu (dve zastávky severne alebo jedna južne)

Asi si vie každý predstaviť tú zúrivosť, ktorá ma pochytila. Zrazu som nevedel, čo si počať, pretože zatiaľ čo Slávke to predĺžilo cestu o 10-15 minút (čo je samozrejme tiež naprd, keďže už pôvodný čas bol dosť veľa), mne sa z 25 minút zrazu stalo 50! (čakanie na prvý vlak, jazda prvým vlakom, čakanie na druhý vlak, jazda druhým vlakom)

Zachrániť situáciu mohol už len… bicykel. ;) Vďaka nemu to viem dať od dverí domu ku dverám v práci pod 40 minút, čo je úplne fantastický čas (bajkom mi to na o dve zastávky vzdialenú stanicu trvá rovnako ako na normálnu peši, čo tiež trochu vyvoláva otázky o efektivite rozmiestnenia staníc v okolí...) a tým, že vlak ide o dve zastávky menej, tak som na Strathpine za štvrť hodinku. Mladú tiež lanárim na bajk, od nás až na nástupište toho “super expresu” ide krásna cyklo cesta, takže by tam niekde zamkla bajk a naskočila do prázdneho autobusu.

Tož tak. :) Aj by som bol nasraný, ale keď má človek iba tie štyri dni v práci (a ešte aj to nemám 32h pracovnú dobu, ale len 30.4 -- a čo čert nechcel, odchody vlakov sú na minútu presne zladené s časom, kedy každý deň prichádzam na stanicu, aby som tento limit splnil), do toho izbu plnú Atari, tak to až také tragické nie je.

Čím sa vlastne dostávame k téme “práca”. Práca je podozrivo normálna. Veľmi podozrivo, pretože okolo seba mám len samých Austrálčanov, takže je to o dosť iné ako v NOJA Power, kde bol taký klasický mix. Ešte aj v produkcii je len zopár cudzincov a čo je úplná pecka, väčšina pracovníkov, ktorí pájkujú a dávajú celé zariadenia dokopy na výrobnej linke… sú ženy. Tie keby videli moje pokusy o pájkovanie, tak by so mnou vytreli podlahu za silného rehotu, s veľkým rešpektom okolo nich chodím. :-P

Okrem toho, že samotná náplň práce je v pohode, sedím v kanclíku len s pár ľuďmi, okolo mňa všade rôzne meracie prístroje, dosky, zariadenia, proste taká tá klasická elektronika (a nie bleskozvody a vysokonapäťové spínače ako v NOJA), tak ľudia sú tu podozrivo neaustrálsky. Minimum prejavov takého toho “mačizmu” či potreby sa ku všetkému vyjadrovať, ideálne čo najhlasnejšie, na stupnici nasieracích zlozvykov sa držia tiež pri zemi a hlavne sú to takí praví geeks, rozumejú tomu, čo robia, vedia preberať Star Trek ešte aj s recepčnou, dokonca aj tá recepčná je asi najnormálnejšia, akú som zatiaľ videl (narozdiel od tej vytretej, ktorú som mal možnosť vídať a hlavne počuť v predošlej firme). A hlavne… tu sa niiiiikto nikam neponáhľa. Oni sú schopní prekecať kľudne 40 minút, 5-6 ľudí naraz, práca stojí, nikto nerieši. Ľudia tu majú najdivokejšie pracovné časy (šak ja nie som výnimka, že…), bežne robia z domu, keď som sa pýtal na deadlines a plán vývoja, tak by sa to dalo zhrnúť ako “bude ako bude”, proste mañana. A mañana prístup je niečo, s čím som ja veľmi kompatibilný (odkiaľ asi píšem tento článok, že? :D).

Sranda je, že ešte aj ten bicykel mi v práci vyriešil jej jediný problém -- slabej ponuky na miesta/jedlá na obed. Všetci si poctivo nosia jedlo z domu (a ešte jedia brutálne neskoro, kľudne aj o 14:30), len ja som odkázaný na jednu “kaviareň”, kde majú samozrejme všetko mäsové, až na jeden hnusný vege sendvič. Ale s bajkom je to o inom -- pekne sa 10 minút zveziem do Domino’s, cez moju appku si objednám pizzu s 30% zľavou (takže stojí menej ako ten sendvič!) a do sýta sa tam najem. Samozrejme, nežeriem len pizzu, ale jeden deň v týždni mám taký, no, aspoň na niečo je tá moja appka dobrá, lebo inak na ňu ľudia <>ujú jak choré vrany (akože na tú “geniálnu” myšlienku automatického objednávania, nie implementáciu, aby ste si nemysleli).

Taktiež mi bajk dosť pomáha v týchto horúčavách, ak je 35 stupňov a vy máte 10 minút pešovať po rozpálenom asfalte až na stanicu, tak to ten bajk príde veľmi vhod.

Nakoniec som od nápadu robiť v piatok pre predošlú firmu upustil, jednak je to dosť dlhá cesta (hodina) a druhak tie projekty sú taká nuda, že to by som radšej prehadzoval hnoj spod klokanov. Takže síce sa veeeľmi snažia si ma tam udržať a niečo mi prišiť, ale ja hrám tak mŕtveho chrobáka, ako je len možné. Asi hlavne preto, že odišiel aj ten Maďar (rovnaké dôvody) a zrazu nemajú nikoho na mobilný vývoj. A ako bonus začínajú robiť totálne kraviny akože najali ženskú, ktorá nerobí nič iné, len vymýšľa <>ny. Spoločné BBQ? Fond na robenie firemných parties? Spoločné piatkové stávkovanie na dostihy? Firemné fotenie? Napíšte Stacy! (áno, vyzerá presne tak vypatlane ako to meno indikuje, ešte aj tá recepčná popri nej pôsobí ako profesorka) Úplný vrchol bolo zistenie, že ona má vlastný kancel na poschodí, zatiaľ čo oni držia 30 vývojárov v jednej hale dole ako taký hmyz.

Suma sumárum, táto nová práca nielenže predčila moje austrálske očakávania, ale v mojom “all time top 5” sa umiestňuje hneď za mojou prácou v BA pre Rakúšanov, ale to len preto, že tu nikto nerozumie po slovensky a že je tak ďaleko. ;-) Takže to vyzerá tak, že tu ostanem už asi až do konca pobytu v Brisbane.

Čím sa dostávame k “dileme oceán”. Neviem si to vysvetliť, ale ja som ním úplne fascinovaný, tá predstava, že by som žil niekde na pár krokov od neho ma úplne opantáva. Aj v / pri Brisbane sú také miesta -- na severe spomínaný Shorncliffe/Redcliffe (a potom ďalej Sunshine Coast) a na juhu Wellingon Point/Cleveland (a potom ďalej Gold Coast). A zatiaľ čo lokalita, kde pracujem, priam provokuje svojou blízkosťou k severným plážam, Slávkina Griffith škola (ale aj univerzita) je zase hriešne blízko k tým južným. Problém? Dlhodobo sa ani jeden z nás nevie vyslobodiť “zo svojho tábora” v dohľadnej budúcnosti -- jej škola najskôr skončí o tri roky a moja práca, mno, šanca, že sa oni presťahujú je dosť malá. ;) (a hlavne sa už raz sťahovali, z juhu).

Auto nič nevyrieši (zápchy od Sunshine/Gold Coastu predlžujú cestovanie o hodiny, každý boží deň), vlak až tak expresne tiež žiadny nechodí (čiže sever - juh je čímkoľvek aspoň 1.5h…), proste… nedá sa. Strašne závidím ľuďom s takými bežnými profesiami, ktoré sa dajú robiť kdekoľvek, ja som ako IT človek viazaný na tých päť veľkých miest a šmitec. Ale búhví, možnože sa na mňa usmeje šťastie a vyhodia ma. :D

Jedine asi fakt počkať, ako sa rozhodneme s tou univerzitou a keď už tu mladá doštuduje univerzitu, tak čakám, že bude mať nejaký právnický plat a kúpi nám dom na pláži, kúsok od jej právnickej kancelárie. :D

Tak toľko vyčerpávajúci zoznam noviniek, dúfam, že som sa otázky “čo nové?” zase na chvíľu zbavil. ;)

P.S. Konečne sme sa dočkali, máme už aj my pri dome poriadneho pavúka. Veľkosťou je to taká stredná váhová kategória, Mike Tyson to ešte nie je, ale je bezpochyby väčší než čokoľvek, čo môžete stretnúť na Slovensku:

Skúšal som aj ostrejšiu, ale odfoťte hýbajúcu sa pavučinu...

Má tam aj rovnako veľkého kamoša. Ale keďže tam len tak visia a chytajú muchy, nikam nechodia, tak ma až tak netankujú, občas na nich čumím z izby, keď čakám na kompiláciu pri programovaní. ;-)

Půlrok za náma, dámy a pánové!

Pfú, ale aj tri mesiace od posledného zápisku, ani neviem, ako to celé zbehlo. Toľko nových vecí sa stalo, že ani neviem, či sa mi to chce písať. Ale viete čo, chce. Hlavne preto, že zase nemám v práci do čoho pichnúť ;) (niektore veci sa proste nemenia) plus doma sú už zase všetci nervózni, že či ešte žijem.

Skúsim ísť chronologicky. Úplná pecka bola udalosť, ktorá sa stala pár dní po poslednom zápisku: Indka nam oznámila, že sa ku nám nasťahuje jej kamoška. Túto udalosť popísala zhruba tak, že ona bývala v nejakom študentskom byte a vôbec sa jej to tam nepáči, že hluk a bordel a neviem dokonca, či jej tam aj nehrozilo, že ju vyhodia. Uistila nás, že pre nás to nebude žiadna príťaž: “ona je taká tichá, slušná, chodí do práce od rána do večera, ani o nej nebudete vedieť”. Niežeby sme snáď mali nejaké rozhodovacie právo, kto môže a nemôže do domu prísť, ale tak potešilo, že na nás myslela.

Ako vyzeral Deň D? Prídem z práce a doma vidím dom plný Indov. Vravím si, dpč čo, to je akože svadobný sprievod alebo ako (jej rodina došla do Brisbane na oslavu zásnub, Indovia to berú hodne vážne), ale OK, asi sa mamina chcela presvedčiť, že dcérka si tento raz vybrala lepšie bývanie (dodatočne sme sa dozvedeli, že je to aj preto, aby skontrolovala, či tam nebude bývať s jej frajerom, s ktorým nemá nič mať až do svadby, o tomto neskôr). No tak teda pozdravím, robím si svoje… idem si spraviť večeru, oni furt tam (nová Indka, mama, sestra, jej frajer, mám pocit, že ešte snáď aj brat a ešte tá “naša” Indka). To už som začal šípiť prúser, ale stále som neriešil. Ráno sa zobudím, všetci naskladaní v kuchyni a raňajkujú. Takže nie, títo asi na odchode nie sú. Takto prešlo pár dní (všetci prespávali v izbe asi 2x3 metre), potom sa zjavil domáci (Garry), spýtal som sa ho, že sakra, prečo mi aspoň niečo nepovedal, že tu bude plný dom. On na mňa pozerá: “ty tiež nevieš, kto to je a čo tam robia???”, tak som mu vysvetlil, že z toho, čo ja viem, tak to je jej rodina a moc sa nechystajú odísť.

Potom som počul, ako si ju odchytil a typicky austrálskym spôsobom ju zdrbáva ako sirotu: “you know, this is normally not allowed and I must charge you for that”. Po týždni odišla jej rodinka do preč, ona prišla do kuchyne a tým jej, pre nás už teraz nezameniteľným, piskľavým hlasom začala do nás hustiť, že keď máme nejaký problém, máme ísť za ňou a nie sa sťažovať domácemu. Poukázal som na fakt, že to skôr Garry sa pýtal mňa, že čo sa to dopaže deje v dome a že možnože do budúcnosti by mohla takéto veci ohlásiť v predstihu aspoň jemu, lebo hoci nemám nič proti jej frajerovi a rodine, oni sú tu a neplatia a ja som tu a platím. Nasrane sa otočila a milé deti, toto bol začiatok vojny s našou novou spolubývajucou. :)

Jej meno je niečo ako “Shruie”, čo samozrejme Garry, ktorý aj mňa asi päť mesiacov volal “Mirror”, len tak nepobral a začal ju volať “Tree”, čo sa nám dosť hodilo, lebo sme mali okamžite slovenskú prezývku, keď sme sa o nej pred ňou bavili - Stromka. :D Opísať Stromku je neľahká úloha, pretože hoci som už videl všelijakých ľudí, ona ide mimo akejkoľvek stupnice. Najbližšie prirovnanie, ktoré som schopný vyrobiť, je niečo ako “10 ročné dieťa na LSD”. Hlasom, mentalitou, chovaním (doriti, ona ešte aj kašle ako decko u doktora!!!), ešte aj výzorom (čiže áno, jej frajera inak ako peďáka neberiem, btw oficiálne má Stromka cca 25). Keď sa baví s frajerom či skypuje domov, ona doslova jačí, my nikdy nevieme, či sa hádajú alebo rozradostene bavia. Pridajte indický prízvuk, alarm, ktorý jej začne pípať o piatej ráno aby vstala o siedmej ráno, návštevy frajera, ktorý samozrejme tiež vstáva ráno o šiestej (najlepšie cez víkend -- Garry jej povolil občasné prespávanie, ale poslednou dobou to začala drsne zneužívať) a máte predstavu, ako sme si jej spoločnosť užívali. Ako naschvál, Garry sa na mesiac niekam vytratil, takže sme s tým ani nemohli nič spraviť, koniec koncov, ani neviem, čo by sme mu povedali (“máme v dome jačiace decko, sprav s tým niečo”?). Takže táto jej nenápadná kamarátka nás silne motivovala začať rozmýšľať o zmene, tento raz už takej, kde budeme šéfovať my a ukazovať palcom kto áno a kto nie.

Dalo by sa tu popísať zopár kvázi-vtipných zážitkov, ktoré vošli do dejín ako “vojna o umiestnenie kuchynského stola” alebo o tom, aké majú laxné postoje k hygienickým návykom, ale to už je fakt história, presuňme sa k ďalšej expozícii.

Problém s novým bývaním bol hlavne v tom, že som laxne (vďaka Stromke čoraz menej laxnejšie) zvažoval, že by som si začal hľadať novú prácu -- no a keby som ju našiel, asiže by som bol veľmi smutný zistiť, že je na opačnom konci mesta ako dom, do ktorého sme sa práve nasťahovali, takže som chcel mať otázku zamestnania vyriešenú ako prvú (ostávam/neostávam a ak nie, tak kam by som dochádzal).

A prečo novú prácu, pýtate sa? Preto, lebo v tejto sa mi stalo presne to, čo sa mi vždy stane, keď súhlasím s nejakým “iba v pohode” platom -- stane sa zo mňa dievča pre všetko (akonáhle som sa vrátil z Domino´s pekla).  Snažil som sa to odkomunikovať aj môjmu chlebodarcovi z agentúry, ten mi “neodporúčal” tému zvýšenia platu teraz vyťahovať (to som trochu nepochopil, mal som tesne po skúšobnej dobe), takže fajn, rozposlal som pár životopisov, že uvidíme. Samozrejme, na vývojára mobilných aplikácii sa hneď zopár našlo, ale nič dychberúce, čo by ma prinútilo opustiť súčasnú prácu. Takže som na to už aj pomaly zabúdal, a v tom sa mi takmer súčasne ozvali dve firmy na C++ pozície. V prvom prípade chceli po mne vyriešiť nejakú hlúpu programátorskú úlohu a bol som na dvoch pohovoroch, v druhom prípade som len prišiel s mojím storočným notebookom, ukázal im nejaké moje hobby projekty a dali mi ponuku.

Okienko racionálneho zmýšľania:

Firma A ponúka:

• Lokalitu blízko centra
• Vysoký plat (ktorý ešte neskôr navýšili o ďalších $5000 ročne)
• Stabilnú spoločnosť, zaujímavé projeky
• Ale aj klasickú korporáciu, open space, a “korporátnu mentalitu”, tak veľmi viditeľnú hlavne na mojich potencionálnych nadriadených, ktorí ma spovedali

Na druhú stranu firma B ponúka:

• Lokalitu totálne v riti od centra (45 minút vlakom)
• O pár desiatok tisíc nižší plat (pri ktorom mi explicitne zdôraznili, že ho zvýšiť nemôžu)
• Spoločnosť podobnú mojej nebohej NOJA Power (všetko od plošákov cez krabičky až po softvér vyrábané in house)
• Ale zase fajn a mne srdcu blízke technológie (Linux, Qt, Android, vnorené systémy) a pohoďákov v tíme

Čo spravíte? No samozrejme si vo firme B vyjednáte 4-dňový pracovný týždeň. :D Priznám sa, toto prekvapilo aj mňa, vidím, že moja karma flákača má stále ešte potenciál expandovať. Ale zaplatím za to svoju daň, našli sme super dom (klikajte, kým nezmizne!), blízko všetkého (vlaky, autobusy, letisko (!), obchodné domy, centrum, šicko, prosto šicko), mne sa cesta do práce skráti na tesne pod polhodinu a Slávke… musím kúpiť auto. ;) (paradoxe, mne by nepomohlo ani to auto, Google Maps hlási takmer identické časy). Busom to má do jej školy cca 45 minút (ale čistá cesta busom je cca 25 minút), autom cez platenú diaľnicu a tunel 20, takže nie je o čom. Na poslednú chvíľu som ale zistil, že kúsok od nás (cca 13 minút bicyklom) chodí bus, ktorý takmer kopíruje trasu auta, takže jej nakoniec kúpim bicykel a spokojne si poviem, že jo, takto sa šetria prostriedky. ;-)

Takže ak sa nič neposerká, tak od budúceho pondelka bývame v novom dome a … krvácame doláre za všetko od práčky cez chladničku až po posteľ. Veľa vecí pokryje gumtree, ale matrac kupujeme nový, lebo už od pobytu v Košiciach mám plné zuby tých preležaných, som už starý foter, sakra.

Inak, medzičasom som sa stal aj austrálskou hviezdou:

Toto je appka, na ktorej som robil v Domino´s, Android verzia je kompletne moje dieťa a je naozaj v ostrej prevádzke po celej Austrálii, videl som túto reklamu normálne v telke. No, trvalo to 34 rokov, ale už môžem povedať, že som taký dobrý, že sa to nehanbia ukázať aj masám. ;)

Pecka je, že vďaka tomu, že som to v Domino´s so škrípajúcimi zubami vydržal, tak mi teraz šéf odkývne čokoľvek -- 10 dňová dovolenka? No problem! Chcem ísť pracovať pre inú firmu a pre nich robiť len part-time? No worries! (popravde, dúfal som, že ma vyrazí, lebo fakt som chcel mať ten piatok voľno).

Aha, ešte pozerám, že som sľúbil obecenstvu jedno prekvápko -- na Facebooku ste už mohli vidieť zárodok, ale tu to máte naplno:

Áno, áno, nielenže som ukecal aj Slávku na spravenie si moderátorského certifikátu do rádia, ale medzičasom som ukončil aj ja svoj kurz na panelového operátora, čiže môžem oficiálne obsluhovať vysielanie v rádiu, prakticky mať pod palcom celé vysielanie, od obsahu až po formu. A fakt že rádiu, žiadne internetové prdítko, 4EB 98.1 FM, každý piatok o 10:00 slovenského času. :) Striedame sa tam viacerí, najbližšie so Slávkou vysielame 28.10. Ha, čumíte, čo.

Takže suma sumárum, pekne oničom článok. ;) Ako nadpis napovedá, koncom októbra sa prehupnem do svojho polroka, takže už len deväť mesiacov a mám nové víza. Trochu ma desí predstava, že prakticky rok máme na krku dom od realitky, Slávka školu na krku aspoň dva semestre, žiadne že uvidíme a zdrhneme, nene, pekne tu rok musíme kvasiť, aspoň do leta (európskeho) 2017. Scary.

A už len rok pred nami

Je to tak, presne dnes oslavujem svoje trojmesačie v Brisbane. V širšom kontexte oslavujem dvojmesačné jubileum u môjho zamestnávateľa a mesačné v tomto pekle. Čiže tušíte správne, píšem zase z práce. ;-) Ale žiadne strachy, dnes mám od 1:30 až do 4:30 len prezentácie a porady, takže efektivita práce rozhodne neutrpí.

O práci už zbytočné viac písať, nejako to tu ešte ten mesiac odkrútim, odovzdám projekt a budem sa porúčať, keď už nič iné, tak som získal perfektný (a ešte platený) kurz na Android vývojára, na mobilnej appke, ktorú bude používať celá Austrália, takže o pracovné ponuky sa snáď báť nemusím (pecka je, že každú, prisahám každú, vec, ktorá sa dá v tej aplikácii vidieť, som nikdy predtým v živote nerobil, všetko je môj prvý pokus… človek by povedal, že za ten viac nez štvrťmiliónový rozpočet by sa aspoň mal najať niekto skúsený, čo?).

V tomto príspevku sa vrátim k populárnejším témam, čiže "zábavné postrehy z domu a okolia". Začnime teda najpopulárnešjou otázkou:

Tak co sporťáku, už jsi viděl nějaký pavouky?

V podstate nie. Minulý víkend sme boli v botanickej záhrade a kupodivu sme tam videli hada, ale bol tak zakliesnený medzi tyčami a strechou, že sa to ťažko dalo považovať za šok a hrozbu, lebo aj keby chcel, tak sa odtiaľ nevyvlečie za skôr ako 10 minút. Pred tromi rokmi som videl hada aspoň na ceste, takže toto sa neráta. Najväčšieho pavúka sme zatiaľ videli na prechádzke, ale uznajte, dosť trapas:

Je tam v strede na plote, keby ste nevideli.

Myslím, že aj v Európe by sa taký našiel.

Čo sa dá nájsť ráno pred barakom

Predstavte si, že idete si takto žúrovať, trochu to roztočíte, ráno opica, okno, tma. Otvoríte balkón a tam zaparkovaný Titanic:

Skoro ako pri Eurovei.

Fotené ráno po ceste do práce, jj.

Pozor na nástrahy okolo nás

V Austrálii platí safety first, takže keď niečo, tak jedine bezpečne. A čo čert nechcel, jedného dňa začalo ísť na vlakovej stanici Fortitude Valley cestujúcim o život, takže duchaprítomné hliadky zakročili a nepriateľa eliminovali:

Queensland Rail, vďaka ti za tvoju bdelosť.

No čo, kto si tipne, že prečo? Fortitude Valley je miestnym určite dobrá nápoveda, ožraté decká ich hádzali na koľaje. Nice.

Občianska vybavenosť

No dobre, dobre, robia tu pre ľudí aj dobré veci. Napríklad sa mi zdá, že majú nejaké minimálne kvóty (zase tie kvóty!) na množstvo lavičiek, pretože všetci jazdia autami, tak normálne by sa žiadne nemontovali a keď by sa žiadne nemontovali, všetci by chodili autami, vidíte, zložitý sliepka-vajce problém. To vypáli občas dobre, občas trochu mätúco:

Ach, ten nádherný výhľad na firmu s hypotékami.

Videl som aj lepšiu, ale zabudol som si ju odfotiť a teraz si ani za toho pána neviem spomenúť, že kde. Ale okej, nebudem taký zlý, občas tu fakt vidím skvelé veci, napríklad keď sa niekde robí nejaká rekonštrukcia, tak nieže sa tam vyvesí tabuľa "sorry za hluk, ale inak nám tu nelezte a už vôbec sa nepýtajte, ktorý developer sa na tomto nabalí", ale pekne sa zriadi informačné centrum (!):

Vedľa je tabuľa "Všetky stromy a rastliny budú počas úprav chránené a zachované".

Alebo keď sa niekde ide stavať, tak najprv sa po okolí vylepia plagáty "Have your say about ..." s kontaktom na developera, miestom a dátumom verejnej prezentácie atď. Fakt sa človek cíti ako v civilizácii.

No a čo tá Indka?

Ach, áno, mal som čo spomínať minule. Momentálne sa nám býva celkom fajn, keďže je tam s nami len ona. V podstate je neškodná (žiadne rušivé návyky či činnosti), ale občas sa mi fakt zastavuje rozum, že čo tam vlastne robí. Podľa jej rozprávania (áno, ona tak príde a začne rozprávať, bez ohľadu na môj apatický výraz tváre) pochádza z dosť bohatej rodiny, otec minister, sestry na medicíne a práve niekde na Harvarde či kde (šak vravím, apatický výraz), ona vraj titul z fyziky a marketingu (jo, fakt). Poviete si, tá ma o živote nie že jasno, ale ho priam nalinkovaný, čo? No prd.

Jej program je zhruba takýto (bez ohľadu na deň v týždni): spať do 14:00, ak sa hecne, tak 13:00. Vstane, objedná si niečo zo Subway/McDonald´s/Coles (všetko v pešej vzdialenosti, ale čo je ona dáka žebráčka, že chodiť peši). Dá to do chladničky. Ide do izby. Večer vyberie, čo má v chladničke, občas si uvarí to jedno jedlo, ktoré vie uvariť (podľa jej slov moc dobré nie je, ale zato smrdí po celom dome). Ide preč na pol hodinu. Príde. Je v izbe. Ide spať. Repeat.

Ak má hustý kultúrny program, tak si zavolá 2-3 kamošov (zásadne muži, zväčša Indovia), ktorí najprv freneticky búchajú na dvere, lebo ona si s nimi nevie dohodnúť, kedy majú prísť presne a tak potom čakajú ďalších 20 minút v kuchyni, kým ona napríklad telefonuje. Potom sedia a hrajú poker alebo drsne pijú (rozumej šesť pív alebo jedna nedopitá fľaša vína na tri osoby) a smejú sa jak dementi.

Poviete si, s jej vzdelaním by si predsa mala hľadať nejakú prácu, nie? Áno, dala do toho všetko, tzn. raz odpísala na jeden inzerát, išla na pohovor a nevzali ju, lebo ona hľadá tzv. sponzorstvo od firmy, nemá povolenie pracovať. No, to by snáď na dva mesiace aj stačilo. Potom mi ešte raz nadšene vravela, že začala chodiť do nejakej neziskovky, bola tam dvakrát, potom už ani slovo.

Samozrejme, rozmýšľa, že dokedy ostane v Austrálii, ale keď je to také skvelé žiť si takto nezávisle a samostatne, to sa nedá porovnať s tým, keď je doma! Prečo každý vraví, že je to ťažké, veď rodičia každý mesiac tých par tisíc bez reptania zaplatia, fakt nechápem, prečo tu nie je v Austrálii každý, veď je to také ľahké. Keby aspoň chodila po okolí, spoznávala krajinu, ale nie, nič. Proste si len tak... existuje v tom dome.

Takže toľko súčasné dianie, zima stále taká nijaká, ráno zima, cez deň OK, ale mali sme tu už aj pekných zimných 27 stupňov. Mám ešte jedno prekvápko v rukáve, ale chcem to najprv dokončiť, budete čumieť. ;)

Jo a bol som u zubára, lebo som bol lenivý to urobiť na Slovensku, za rozumné peniaze, takže som išiel tu, za nerozumné peniaze. Priebeh bol celkom v pohode a profi -- najprv spravili hneď RTG, takže žiadne, že hmm, vyzerá to tak alebo onak, pekne z fleku tri snímky na mieste. Potom mi dali do ruky slnečné okuliare. Pozerám, wtf, niečo mi uniklo? Sestrička že čo, nesedia Vám? Tak som pokrčil ramenami, nasadil si ich a čakal, čo sa stane. Následne ma zložili na lehátku do totálne vodorovnej polohy, potom ma zdvihli asi dva metre nad zem a tak mi doktor až začal čumieť do pusy. A tie okuliare? No predsa aby som mohol pozerať telku na plafóne, také očividné (lebo mi do očí svieti aj ten zubársky reflektor, chápete). Sranda je, že mi do pusy nečumel len on, ale aj sestrička, a to dosť zblízka, takže si predstavte levitovať v dvojmetrovej výške, nad ksichtom natlačené dve tváre a zbytok zorného uhla tvorí telka na plafóne.

Tá telka je celkom fajn nápad, ak práve dávajú niečo zaujímavé. V mojom prípade točili stále dokola mega bombastickú správu o tom, že päťročné dieťa, ktoré sa stratilo na Gold Coaste, sa našlo. Áno, už je s otcom a bola hladná. Toľko obsah správy, stále dokola a dokola, každé tri minúty. A potom ešte o zákone o homosexuálnych pároch, pohoda, len keby si nevybrali ako ilustračné zábery bozkávajucich sa chlapov, tiež stále dokola. A ani hlavou sa nedalo uhnúť, dokonalý mučiaci nástroj.

Samotný zákrok bol profi, ale na môj vkus až príliš dlhý, jeden kaz a trvalo mu to viac než hodinu (áno, to máme 20x premietnutú správu o dievčatku a bozkávajúcich sa chlapoch), naozaj by si ľudia na Slovensku mali vážiť, čo majú -- žiadny RTG, tretinová doba, ak človek chce, tak aj zadarmo a často na špičkovej úrovni odvedená práca. Mňa stála $240 a to som ešte dostal zľavu (neviem síce prečo ani akú, ale viete ako je to s koňom a jeho zubami).

Tož toľko, tak mám zase na mesiac pokoj s vysvetľovaním, že ako sa mám.

Ľadové peklo

Pozerám, že už to bude aj viac ako mesiac, davy sa dožadujú noviniek, štrajkujúci sa hromadia pod oknami (počul som, že teraz je to veľmi populárne) … a ja sa predovšetkým potrebujem trošku vyplakať.

Ako inak, zase som skončil niekde, kde som nemal. Darí sa mi dodržiavať zaužívaný postup “nájdem si prácu šitú na moje schopnosti a robím totálne niečo iné”, takže ako Android vývojár špecifický prijatý na prácu inú ako používateľské rozhranie pracujem ako vývojár používateľského rozhrania. Pre iOS od Apple. Teda, pracoval som. Po tom, čo som im po týždni dokončil tento famózny projekt (klávesnica, ktorá popri písaní umožní vkladať do konverzácie obrázky animovanej pizze, what can go wrong, right?), tak sa veci začali uberať ešte desivejším smerom.

Raz si ma takto zavolá na koberček môj projektový šéf. Vojdem do miestnosti, tam najvyšší šéf (s ktorým som robil pohovor) a šéfka, žena ako remeň, ktorú som vždy len s rešpektom obchádzal a viac ako good morning od mňa nepočula. A teraz tam všetci traja sedia, pozerajú na mňa, že posaď sa Miro, máme tu jeden vážny problém.

V tomto momente som pochopil, že je koniec, že oni len mlčky tolerovali to moje browsovanie po internete, podozrivo skoré odchody (poznáte to, plná kancelária a niekto sa proste musí obetovať a odísť ako prvý, tak som to vzal na seba) a zrejme nie až tak vtipné sarkastické poznámky na adresu, hm, všetkého od vodovodu až po moje nadšenie pracovať. ;)

Tak sa tam teda posadím, rozmýšľam, čo by som tak na svoju obhajobu povedal (“keď je tu tak málo miesta, ťažko sa mi pracuje!”) a šéf že “Miro, počúvaj, odvolávanie ľudí z projektov je vždy veľmi nepríjemná záležitosť…” (už si predstavujem, ako obvolávam všetkých personalistov s prosíkom, či by sa pre mňa niečo nenašlo, napríklad umývanie podlahy). “Máme totiž problém u nášho zákazníka s jedným z našich ľudí a veľmi tam potrebujeme poslať niekoho schopného (pozerám okolo seba, že nech mu teda zablahoželám), takže… nemohol by si to zobrať miesto neho? Ide o Android pozíciu, zákazník je Domino´s, takže pizza zadarmo na obed hoci aj každý deň, čo povieš?” Tak ja teda, opäť veľmi angažovane, že hm no čo už, kedy začínam.

No, začnime teda pozitívami. Pizza zadarmo, jop, fakt, každý deň si môžem objednať na obed pizzu, ktorá by normálne stála kľudne aj $20. Väčší stôl / viac priestoru (v predošlej práci sme už namačkaní ako králiky, v auguste by sme sa mali sťahovať). Veľmi voľný prístup k dochádzke (teda, ťažko povedať, ľudia tu bežne chodia na hodinové obedy, ale dokedy tu potom sú, to už neviem, keďže zase odchádzam ako prvý :D). Stále to mám blízko do práce (len o dve zastávky loďkou naviac). Vlastná prístupová karta (predtým som ako trtko stále musel zvoniť, keď som sa vracal z obeda). Koniec pozitívneho zoznamu.

Negatíva by sa dali zhrnúť jedným slovom: korporácia. 12 rokov sa mi darilo vyhýbať sa akejkoľvek pozícii, kde sa spomínal open space, medzinárodná spoločnosť, veľký pracovný kolektív, multi-kulti prostredie a podobné príšernosti, ktoré niektorí personalisti evidentne stále považujú za benefity a drbz, ja skončím v jednej teraz, na staré kolená. Keď sa ma ten projektový šéf po prvom dni len tak zo slušnosti spýtal, že ako sa mi darí, odpísal som, že už po dvoch hodinách sa mi zdá, že som tu za trest a žiadne peniaze na tejto planéte ma tu neudržia po skončení projektu natrvalo. Samozrejme som aj každému naokolo povedal, ako strašne neznášam korporátne prostredie a teším sa  na koniec tohto projektu, to len aby nikto nebol na pochybách. ;-) Zrejme som bol veľmi presvedčivý, lebo už na druhý deň mi písal šéf, že ma odtiaľ čo najskôr dostane.

Mohol by som tu popisovať rôzne klasiky, ktoré poznáme aj zo Slovenska, ale myslím si, že dokonale to bude ilustrovať konkrétny príklad projektu, na ktorý som bol pridelený. Takže, o čo ide: na ich stránke si ľudia môžu objednávať pizzu domov alebo na vyzdvihnutie v predajni. Niekto si všimol, že veľa ľudí robí stále tú istú objednávku, tak že by možno dávalo zmysel spraviť mobilnú appku, ktorá bude tento proces maximálne zjednodušovať -- človek ju spustí, začne sa počítať do 10, spraví sa objednávka obľúbenej pizze, zaplatí a zobrazí účet, doslova zero click, tak sa tá appka bude volať. Celkom fajn nápad, že? Ako to už s fajn nápadmi v korporáciach chodí, stala sa z toho úplná šialenosť.

Ak ste niekedy programovali, poviete si, to máme 3-4 obrazovky (prvýkrát sa treba prihlásiť), nejakú komunikáciu so serverom na objednávky, nejaká grafika tu a tam, povedzme mesiac aj s testovaním, zhruba pre 4 ľudí (vývoj pre iOS/Android, nejaké zmeny na serveri, grafik a niekto, kto to zastreší), raz týždenne porady, či všetko ide OK. Leda tak vo sne (alebo v normálnej firme).

Náš tím pozostáva z desiatich ľudí -- najvyššia šéfka, stredná šéfka, nižšia šéfka, projektový manažér, grafik, tester, štyria vývojári a plán vývoja je tri mesiace. Keď si predstavím, čo všetko sme my pre náš projekt dokázali spraviť v dvoch ľuďoch za taký čas, tak prepadávam depresii. Jo a mimochodom, rozpočet 300,00 AUD. Ano, to je tristo fucking tisíc austrálskych dolárov na appku, ktorá zobrazí 3 obrazovky a poďakuje za objednávku.

Ale to stále nie je najhoršie. Najhoršie sú tie porady. Každý deň porada, čo sme urobili. Body, ktoré sa preberajú sú napríklad “pridal som tlačidlo” alebo “vycentroval som počítadlo”. Neuveriteľne humorne pôsobia reporty od nášho testera, ktorý pre túto megazložitú appku stavia celú testovaciu farmu. Ale OK, tých 20 minút by som ešte prežil. Každý týždeň máme tzv. “retro meeting” (asi od slova retrospective, nejaký SCRUM bullshit), kde rozoberáme, čo sa podarilo, čo sa nepodarilo a z čoho sme smutní. Opäť pripomínam, bavíme sa len a výhradne o tomto projekte. Všetko si dáme na farebné kartičky, ktoré nalepíme na veľké papiere a tieto papiere potom… prezentujeme ďalej. Čiže nižšia šéfka strednej, stredná vyššej a potom… potom si spravíme poradu o tom, kde ukážeme, kde práve sme. Takže máme stav, že “pozrite sa, už sa vieme prihlásiť” alebo “už vieme kliknúť na počítadlo”. Následne sme pochválení za fantasticky odvedenú prácu, zatlieskame si (nekecám; ja som netlieskal, mal som pripravenú cool hlášku ako odpoveď, ale nikto sa ma nič nespýtal).

No a keď toto všetko prehrmí, tak sa papiere s kartičkami zoberú a … prezentujú marketingu, vedeniu, zadávateľom projektu, koalám a kengurám, netuším kto všetko to je. Ja som neveril vlastným očiam, keď som ešte po hodine videl celý ďalší tím stáť (áno, my tu všetci stále stojíme, veď stand up meeting, ďalší SCRUM bullshit) okolo tých kartičiek a búrlivo diskutovať o… ja vlastne netuším o čom. Ale ešte stále nie sme na konci! Potom tu máme každotýždenné porady nášho firemného tímu (kde si povieme, čo robíme a ako nás to teší) a náhodné porady/prezentácie na tému, ktorá ma síce totálne nezaujíma, ale pozvánku dostala polovica firmy a prezentačná obrazovka sa nachádza priamo nad mojou hlavou, takže či chcem alebo nechcem, nič iné ako počúvať mi neostáva, lebo pri 50 ľuďoch, ktorí na mňa sústredene čumia by som aj tak viac nezvládol.

Takže pretavené na konkrétnu prácu, máme tu jedného človeka, ktorý len píše a lepí kartičky, človeka, ktorý preposiela emaily, človeka, ktorý pripravuje testovacie prostredie na appku rozsahu nového Facebooku, niekde v rohu sme my, vývojári a zvyšok ľudí sa len vezie a tvári dôležito. Moje srdiečko naučené na optimalizáciu a efektivitu naozaj veľmi trpí.

Veci ako tri záchody na 50 (100? 150?) ľudí, kde počuť úplne všetko, hluk, stres, umelé svetlo, pípanie kartou pri každom prechode kamkoľvek, milión ľudí, ktorí si meter od vás niečo vysvetľujú, kreslia, hádžu, klopkajú spievajú, ..., to už ani nespomínam, poznáte aj zo Slovenska. Chcem to vydržať nejaké dva týždne, aby som počas nich stihol spraviť väčšinu appky a ukázať, že nie som úplne nemehlo a potom… potom ma asi za tie reči a požiadavky vyhodia. ;-)

Ale inak je tu pekne, nebojte

No a prečo ľadové, pýtate sa? Pretože je tu freaking cold, mate! Je neuveriteľné ako pôsobí 10 stupňov v paneláku a ako v papierovom dome. Ráno sa človek zobudí a fakt sa cíti ako v ľadovom kráľovstve, kľučky, podlaha, šaty, všetko vychladené ako z chladničky.

Je ale nesmierne zaujímavé sledovať, ako sa so zimou vyrovnávajú samotní Austrálčania. Rozdelil by som ich na dve skupiny -- tí, ktorí to preháňajú a tí, ktorí zimu ignorujú. V prvej skupine máme ľudi, čo pri 15 stupňoch chodia v čiapkách, šáloch, hrubých čižmách a kabátoch a v tej druhej takých, ktorí ráno v 8 stupňoch vyjdú v sandáloch a šortkách. Medzi nimi je taká šedá zóna - chlapík na zastávke v šortkách a šále, devenka v kraťáskoch a hrubých čižmách, … this kind of people.

Nabudúce na tému “Bývanie s dcérou ministra a riaditeľa farmaceutickej firmy v Indii, jej interpretácia pojmu nezávislosť od rodičov”.

P.S. Kto rozpoznal narážku na jeden z prvých amerických filmov môjho mládí, môže si pripísať jeden studený uterák k dobru.

Reloaded

A je to tu. Dva a pol roka po poslednom príspevku tu máme zbrusu nový a samozrejme písaný z Brisbane. Veď predsa brisbanský zápisník, že?

Akokoľvek nepravdepodobne to znie, doteraz som si nejako nevedel nájsť čas na podrobnejší prehľad a keď som aj čas mal, tak som buď pozeral seriál (taká nostalgia začať pozerať Game of Thrones opäť v Austrálii) alebo robil na tom našom zázraku. Znalci už teda tušia, že len jedna jediná vec to mohla zmeniť, áno, sedím v práci a nemám čo robiť. ;-)

Popravde, ono sa zase za ten mesiac až tak ohromne veľa nestalo, takže kto čaká nejaké mega vtipné príhody, tak ho asi sklamem, predsa len, laťka z roku 2013 nastavila smerovanie tohto blogu naozaj ťažko reprodukovateľným spôsobom (pamätníci vedia, noví čitatelia nepochopia).

Za zmienku stojí hlavne asi to, že prácu som si, samozrejme bez akýchkoľvek predošlých príprav, našiel presne po štyroch týždňoch, pricestoval som v stredu a o ďalšie štyri stredy už sedím v kanclíku na Bulimbe a píšem tento príspevok. Vďačím za to hlavne tomu, že ako som prišiel na Slovensko, tak som sa vo voľnom čase naučil programovať v Jave pre Android a práce v tomto smere je v Brisbane relatívne dosť. Je to trochu smutné, že som čoby senior C++ programátor, viem asi všetko, čo sa o C++ vedieť dá a nie, jedna jediná odpoveď mi neprišla z takýchto inzerátov a to pritom z Androidu nemám prakticky jedinú praktickú skúsenosť, len cca dva roky práce po večeroch. Trápi ma to ale? Netrápi, platia rovnako za oveľa jednoduchšiu prácu. ;-)

Z toho milé deti vyplýva, že robiť chaotické rozhodnutia sa vypláca, lebo o tomto som samozrejme v decembri 2013 nemal ani tušenia a vidíte to, dva roky v Košiciach vedia spraviť život v Brisbane oveľa menej stresujúcejším. Doporučuje desať východniarskych šracov z desiatich.

Do Austrálie som musel skôr či neskôr priletieť ak som nechcel stratiť svoje drahocenné víza. To, že som to nemusel až tak uponáhľať som sa žiaľ dozvedel (začal zisťovať) až po tom, ako som zrušil nájomné, dal výpoveď v práci a kúpil si letenku, ale tak to už v mojom živote chodí, raz sa za chaos platí, inokedy z neho ťažím. Takže teraz si tu musím odkrútiť 15 mesiacov s tým, že po 30.8.2017 už nebudem môcť ísť totálne nikam, až pokým tých 15 mesiacov nesplním (dovtedy môžem chodiť na výlety mimo Austrálie v pohode, len o toľko sa mi potom predlžuje môj pobyt tu).

Zatiaľ čo vybavovanie hostela či samotný let prebehli v pohode (týmto vyhlasujem spojenie Abú Dhabí - Brisbane s príletom o 17:40 za absolútne dokonalý let, pretože som de facto prespal takmer celých 13 hodín -- prebieha totiž počas našej noci, takže jediná otrava bola prežiť šesťhodinový let z Viedne), tak hneď po prílete som si to fakt užil -- zistil som, že môj ruksak so mnou nedoletel. Toto malo ale celkom zaujímavú predohru.

Sedím si tak vo Viedni v lietadle na letisku, pozerám z okienka a vidím chlapíka, ako doslova ťahá môj ruksak po zemi (miesto toho, aby si ho dal na rameno napr.). Mierne znechutene na to pozerám až do momentu, keď vidím, že tie šnúrky, za ktoré to ťahal, sa urvali! Tak to už som bol pekne nasraný. Potom ten ruksak hodil na nejaké vozítko a vravím si, OK, keď je taký lajbavý, nech si to do lietadla dovezie tak. No a ako vidíte, on ho proste do toho lietadla... nenaložil. Meter od lietadla môj ruksak hodil na vozík a odviezol preč. Písal som aj na viedenské letisko, nakoniec mi aj odpovedali, ale nič konkrétne som z toho nemal. Teda, mal. Na austrálskom letisku mi dali $102.40 (netuším, ako k tej sume dospeli...) a ja som si za ne kúpil kraťasy a zvyšok prejedol. ;-) Ruksak mi potom doniesli do hostela, po šiestich dňoch.

Poučený vývojom situácie v 2013 som v hosteli neotáľal a hneď začal pozerať ubytko. To zbehlo celkom rýchlo, prakticky ďalšiu stredu (ha, zase streda!) som už býval v dome na Kangaroo Point. Na moje prekvapenie, tento "poloostrov" nie je pokrytý len mrakodrapmi s bytmi, ale má aj celkom pohodovú časť s domčekmi. Aj keď domáci (ktorý býva na lodi) pôsobí všelijako (u nás by sme ho označili za socku - alkoholika, ale skúste takto označiť človeka, ktorý vlastní päť (!) domov), nemám sa na čo sťažovať -- bývam s jednou ultraporiadkumilovnou Taliankou, Indkou, ktorú sme ešte nevideli, lebo je niekde v paži a Francúzom, ktorý sa včera odsťahoval a z jeho izby si idem spraviť pracovňu. Takže pohodička, žiadni psychouši.

Toto mám doma miesto mačky.

Do mesta 12 minút, do práce 15 minút (loďou!), okolo nielen supermarket a ďalšie obchody, ale aj veľkoobchod s počítačovými vecami, rýchly internet v cene (škoda, že za tento mesiac som už prečerpal limit rôznymi experimentami a ide to príšerne pomaly :D). Dokonca som si z gumtree kúpil aj počítačové kreslo, rovno aj s dovozom. Keď sa Garry (domáci) dozvedel o mojom záujme o druhú izbu, tak mi rovno aj ponúkol obrovský stôl s nastavovateľnou výškou a keď už bol pritom, tak sa ma spýtal, že či nechcem aj dve tlačiarne :). V tomto smere naozaj ideálny štart.

Ach tá rutina pri čakaní na loď do práce...

Ak bude moja "vyťaženosť" v práci pokračovať, tak môžem napísať niečo o tej práci, po pár dňoch. Síce to vyzerá, že nakoniec tu budem také dievča pre všetko a možno občas aj Android vývojár, firma vyzerá o dosť viac uvoľnenejšie než moja predošlá ultra-korektná austrálska skúsenosť -- bežne tu počuť "fuck" a "bullshit meeting" a podobne, niečo neprijateľné u môjho minulého austrálskeho zamestnávateľa. Ale nových zamestnancov tu majú uprdele rovnako, ale to je možno len moja karma, ja proste už asi nikdy nebudem pracovať naplno. :D