Hneď takto na začiatok z luftu jedna sociologická zaujímavosť. Pamätníci pamätajú, že som bol prinútený zmeniť dizajn blogu na jeho súčasnú podobu. To žiaľ obnášalo aj stratu prednastavených Facebook / Google +1 tlačidiel a nahradenie tými súčasnými (čiže miesto Like je tam Zdieľať). Okamžitý pokles čítanosti takmer o 50% -- ľudia (áno, to hovorím o vás) proste nemajú problém lajknúť opĺzly článok (to hovorím o tomto blogu), ale je tam nejaká myšlienková bariéra ho nazdieľať ako odkaz na stenu. Takže len ma pekne serte takto aj naďalej a vrátime sa zase k starému vzhľadu. Fakt, že by snáď predošlý článok neobstál po kvalitatívnej stránke a tým pádom sa páčil menej ľuďom si nepripúšťam, pretože ako všetci vieme, moje články sú, rovnako ako jogurt na slnku, každou hodinou lepšie.
No, ale kde sme to boli. Jasné, práca. Iste sa už vo vás množí neistota, pochybnosti a pocit nečistoty, či ma z tej práce už nevyrazili, keď som tak dlho o nej zaryte mlčal. Prosíííím vás. Mňa a vyraziť z práce. Hľa, veď posúďte. Tak napríklad dnes, prídem klasicky na pol siedmu. Okolo deviatej si vravím, že dobre, všetky stránky som už prečítal, tak že je na čase začať namáhať mozgové závity. Začal som teda premýšľať, na akých stránkach mimo Favorites a RSS odberov som už dlho nebol a táto dvojhodinová makačka a klikačka priniesla svoje ovocie, spomenul som si na Némešov blog a odtiaľ sa dostal na 27b/6 aka najgeniálnejšiu stránku na internete. Potom som šiel na obed. Po obede som si otvoril aspoň zdrojové kódy a dal na stôl dokumentáciu, nech to nejako vyzerá a začal čítať najslávnejší článok tohto chlapíka. Keď som došiel po can I have my drawing back then please, tak som to už nevydržal a vybuchol som na plný (tichý) kancel smiechom, čo vám poviem, keď sa kolega spýtal, čo mi je v tom kóde také vtipné, tak som mu (stále sa rehotajúc) vysvetľoval, že majú v Austrálii chlapíka, ktorý posiela bankám obrázky 7-nohých pavúkov. V diaľke bolo počuť rezignované vzdychnutie Alana (team leader), ten sa pozrieť neprišiel.
Najhoršie na tom bolo, že som nedokázal tie pošahané články prestať čítať, takže sa opakoval zhruba nasledujúci cyklus každých 20 minút: hihihi (dievčenský tlmený smiech do dlane) - uhm uhm (predstieranie, že ten zvuk predtým bol spôsobený suchým hrdlom) - kuc kuc (tvárenie sa, že to bol vlastne kašeľ) - chrachl chrachl (uvedomenie si, že to predtým ako kašeľ fakt neznelo) - "ja to j**em, idem si po vodu / na wc (alebo kombinácia predošlých dvoch aktivít)" (rezignácia a áno, hovoril som si to po slovensky). Naozaj "sa" toho dnes veľa nespravilo. Keď tak nad tým rozmýšľam, aj o predošlom týždni mám len vágnu predstavu, za čo mi vlastne prišla výplata, zreteľne si vybavujem len tlačenie špecifikácie, dokonca veľmi fikane, nie plných 23 strán, ale len stranu 2 až 22, lebo tie dve boli prázdne.
Každopádne. Kto mi nenapíše, že články Davida Thorna sú to najlepšie a najvtipnejšie, čo kedy na Internete videl, tak si ho škrtám z priateľov a dávam do ignore listu. Kto mi napíše, že môj blog je aj tak lepší, toho z toho ignore listu možno aj vyradím, pretože defaultne vás tam nadrbem všetkých ;-) Že vás nemám v priateľoch? Preventívne opatrenie pre presne takéto situácie.
Ale aby ste si zase nemysleli. Ja viem ísť aj príkladom. Po tom, čo som si začal v práci počúvať hudbu (protiopatrenie na zaspávanie nad stolom) na mojich "Property of British Airways. Aircraft use only. Please return to staff." slúchadlách, aj taký kabrňák ako Alan sa pochlapil a doniesol si z domu svoje vytunené a dokonale zvukovo odizolované slúchladlá (aby sa šanca, že k nemu prenikne nejaký nárek od ľudí ako ja, minimalizovala). Alebo náš najnovší prírastok - Indka neznámeho mena. Spoločenského Rhysa ("Jupí, tri dni voľna! Ale vlastne čo, aj tak ich strávim pri telke."), rovnováhu medzi súkromným a pracovným životom udržiavajúceho Alana (minulý týždeň sedel na stoličke, jedol sendvič, prišiel som za ním s otázkou, povedal, že sa na to pozrie po obede a odpadol, jo, priamo na tej stoličke), najdlhšie (po Alanovi) slúžiaceho kolegu Leeho (ktorý má len tú chybičku krásy, že mu občas preskočí a začne opakovať tú istú otázku 10x) ... týchto všetkých už poznáme. Ale táto Indka, to prekvapilo aj starého mazáka ako ja.
Ona totiž nastúpila ako stážistka alebo tak niečo na písanie dokumentácie. Vzhľadom na to, že ja tie nezmysly programujem a zomieram pri tom nudou, tak predstava, že niekto to ešte aj dokumentuje mi seriózne naháňala hrôzu a preto som vždy okolo nej prechádzal po špičkách, aby sa ma náhodou niečo nespýtala (rozumej: nechcela niečo vysvetliť). Plus mala inštrukcie priamo od najvyššieho šéfa a vždy ich veľmi úslužne plnila, tak som si ju škrtol ako takú bifľu a chodil okolo nej ešte opatrnejšie. Ale čo sa nestalo, šéf odišiel niekam na otrasne dlhú služobku a ja zrazu pozerááám.... zakaždým, keď idem okolo nej (čaj, wcko, čaj a wcko, ...) tak len vidím blik-blik, prehupnutie sa z Gmailu a chatu do Wordu, kde nenapísala už hodinu ani riadok. Od dojatia mi aj nejaká tá slzička vypadla, tak rád by som ju poplácal ... po ramene, pitomci ;) a povedal jej, že v tom nie je sama, ale osud našej flákačskej láske zatiaľ neprial.
OK OK OK OK. OK. Ja viem, diváci chcú niečo seriózne. Akurát som nedávno niekomu vysvetľoval, že zatiaľ čo podnetov na blog sa vždy nájde kopec, aby to malo hlavu a pätu, je treba každému článku dať nejakú originálnu nosnú tému či príhodu inak to skončí napríklad takto, čiže čistá zívačka v štýle "bol som tu, jedol som to, videl som tamto". Nie nie, tento blog si vždy zakladal na kvalite. Takže tu to máte.
Ako vieme, tak už nejaký týždeň bývam v novom dome, ktorý vyzerá ako keby ho čistila armáda upratovačiek, samozrejme s drahým nábytkom, sedačkami, gaučom, dvomi obrovskými telkami, verandou s ďalším nábytkom, parketami, ... proste taký malý palác, obvyklý pre špeditéra a robotníčku za pásom. Po prvotných oťukávačkách ("Uhm, Miro, my nezvykneme jesť v izbách, jeme tu za stolom."), vysvetlení pravidiel ("Zamykáme dvere vždy, aj keď sme tu v obývačke, jo a mimochodom, máš na oknách mreže"), pokusoch o konverzáciu (On: "Ako ide život? Všetko OK, si happy?", už zase to happy, ja: "Good, thanks.") sme si tak nejako vytýčili pravidlá a nikto sa už do mňa nestaral (k tomu "See you later" pri odchode sa ešte premôžem). Vravím si, aká idylka.
K tejto idylke sa pripočítalo kopec náhodných udalostí, napr. fejsbukári videli fotky zo Stradbroke Islandu, tento víkend sme boli na Noosa Heads, spoznali sme ďalších troch Slovákov (dvaja z nich - manželia - nás vlastne na do Noosy viezli), takže jasné, že samé k***t p**a, nechýbala ani slivovica v aute a víno na pláži :) a včera som sa zoznámil s dvomi milými Češkami. Predtým som sa stretol ešte s pár ľudmi z Couch Surfingu, takže pomaly každý deň bolo čo robiť a hlavne vďaka tej slovenskej bande som sa zase na chvíľu cítil, že mi tu vlastne nič nechýba. Ešte aj o tom Melbourne som sa dozvedel také veci, že ak tam fakt pôjdem, tak som pripravený na post apokalyptickú civilizáciu :).
No ale nič netrvá večne. Už som to naznačoval v predošlom článku, ten pár, u ktorého bývam, príliš sympatiami (voči mne ani voči sebe navzájom) neprekypoval, mne to bolo na šumáku a to, že Austrálčania sú banda pošukov keď príde na vzťahy som už aj tak vedel. Kráčam si teda včera na vlak smer West End, keď tu zrazu pri mne zaflekuje auto a vystúpi z neho žena, ktorú som po dvoch minútach identifikoval ako moju domácu. Pýta sa, či je Paul (jej "priateľ") doma, ja že áno, ona v panickej hrôze zalomí rukami, že čo ona bude robiť, že mali včera "big fight", niečo o drogách, niečo o tom, že preto musí predať auto, niečo o tom, že na ňu prevrhol tanier (áno, presne takéto zhúlené kusé informácie som mal z toho aj ja) a že sa bojí ísť domov. Čo je pomerne blbá situácia, keď viete, že vám vlak ide o 8 minút a ďalší až o hodinu. Tak jej vravím, že mi prišiel celkom pokojný, nech sa o tom porozprávajú ako dospelí, nech ho zbytočne neprovokuje a keby niečo, nech mi zavolá (áno, ja viem, ale uvedomte si, ja som si dovtedy s ňou vymenil asi tak štyri vety za celý ten čas, čo tam bývam, čo je presne o dve vety menej, ako s jej priateľom).
Keď som prišiel domov, tak nikde nič, všade ticho, čo mohlo znamenať, že telo už odniesli a jeho zavreli, ale potom som videl svetlo v ich izbe, tak som to vyhodnotil tak, že sa, ehem, pomerili ...
... což bol samozrejme chybný záver, pretože ráno len počujem nejaký divný nárek, Nemca - spolubývajúceho z mojej strany domu, ako sa vykecáva s tou domácou, ako domáca volá políciu, vraví, že ju "priateľ" zamkol v izbe (?) a nevie zrozumiteľne povedať názov časti, kde bývame. Vravím si, asi to ten Paul nezvládol, niekam vypadol a ju tam zamkol a ten Nemec ju odomkol. Vyjdem von a hm, Paul je tam tiež, takže milé deti, ak máte problémy vo vzťahu, volajte políciu, nech váš problém za vás vyriešia oni. Fakt si neviem predstaviť, čo akože čakajú, že tá polícia spraví. Nič som sa nepýtal, vypadol (hladný) do práce a dúfal, že ten cirkus dnes skončí odsťahovaním sa jedného z nich.
No... tak som prišiel, domáci ako keby nič sa bratá s Nemcom, domáca nikde, fajn. A ako píšem tieto riadky, tak počujem ako sa Nemec pýta Paula, že či tu bude ešte ona bývať a Paul že áno, ako room mate. Následne počujem nejaký buchot, prišla domáca, zase nejaké podivné vzlyky, Nemec vyštartuje z izby a pýta sa jej, či je všetko OK (Paul tam stále je !!!), zrazu je kámoš s ňou, pýta sa, či nič nepotrebuje, či nie je lepšie spať na gauči a ja si vravím, že som úplne v<>.
P.S. Tento blog ma stál čas, ktorý som si vyhradil na návštevu cyklistického obchodu, lebo mám už týždeň defekt a kvôli vám pôjdem do práce zase napešo, takže díky chlapi, fakt.
