Pfú, ale aj tri mesiace od posledného zápisku, ani neviem, ako to celé zbehlo. Toľko nových vecí sa stalo, že ani neviem, či sa mi to chce písať. Ale viete čo, chce. Hlavne preto, že zase nemám v práci do čoho pichnúť ;) (niektore veci sa proste nemenia) plus doma sú už zase všetci nervózni, že či ešte žijem.
Skúsim ísť chronologicky. Úplná pecka bola udalosť, ktorá sa stala pár dní po poslednom zápisku: Indka nam oznámila, že sa ku nám nasťahuje jej kamoška. Túto udalosť popísala zhruba tak, že ona bývala v nejakom študentskom byte a vôbec sa jej to tam nepáči, že hluk a bordel a neviem dokonca, či jej tam aj nehrozilo, že ju vyhodia. Uistila nás, že pre nás to nebude žiadna príťaž: “ona je taká tichá, slušná, chodí do práce od rána do večera, ani o nej nebudete vedieť”. Niežeby sme snáď mali nejaké rozhodovacie právo, kto môže a nemôže do domu prísť, ale tak potešilo, že na nás myslela.
Ako vyzeral Deň D? Prídem z práce a doma vidím dom plný Indov. Vravím si, dpč čo, to je akože svadobný sprievod alebo ako (jej rodina došla do Brisbane na oslavu zásnub, Indovia to berú hodne vážne), ale OK, asi sa mamina chcela presvedčiť, že dcérka si tento raz vybrala lepšie bývanie (dodatočne sme sa dozvedeli, že je to aj preto, aby skontrolovala, či tam nebude bývať s jej frajerom, s ktorým nemá nič mať až do svadby, o tomto neskôr). No tak teda pozdravím, robím si svoje… idem si spraviť večeru, oni furt tam (nová Indka, mama, sestra, jej frajer, mám pocit, že ešte snáď aj brat a ešte tá “naša” Indka). To už som začal šípiť prúser, ale stále som neriešil. Ráno sa zobudím, všetci naskladaní v kuchyni a raňajkujú. Takže nie, títo asi na odchode nie sú. Takto prešlo pár dní (všetci prespávali v izbe asi 2x3 metre), potom sa zjavil domáci (Garry), spýtal som sa ho, že sakra, prečo mi aspoň niečo nepovedal, že tu bude plný dom. On na mňa pozerá: “ty tiež nevieš, kto to je a čo tam robia???”, tak som mu vysvetlil, že z toho, čo ja viem, tak to je jej rodina a moc sa nechystajú odísť.
Potom som počul, ako si ju odchytil a typicky austrálskym spôsobom ju zdrbáva ako sirotu: “you know, this is normally not allowed and I must charge you for that”. Po týždni odišla jej rodinka do preč, ona prišla do kuchyne a tým jej, pre nás už teraz nezameniteľným, piskľavým hlasom začala do nás hustiť, že keď máme nejaký problém, máme ísť za ňou a nie sa sťažovať domácemu. Poukázal som na fakt, že to skôr Garry sa pýtal mňa, že čo sa to dopaže deje v dome a že možnože do budúcnosti by mohla takéto veci ohlásiť v predstihu aspoň jemu, lebo hoci nemám nič proti jej frajerovi a rodine, oni sú tu a neplatia a ja som tu a platím. Nasrane sa otočila a milé deti, toto bol začiatok vojny s našou novou spolubývajucou. :)
Jej meno je niečo ako “Shruie”, čo samozrejme Garry, ktorý aj mňa asi päť mesiacov volal “Mirror”, len tak nepobral a začal ju volať “Tree”, čo sa nám dosť hodilo, lebo sme mali okamžite slovenskú prezývku, keď sme sa o nej pred ňou bavili - Stromka. :D Opísať Stromku je neľahká úloha, pretože hoci som už videl všelijakých ľudí, ona ide mimo akejkoľvek stupnice. Najbližšie prirovnanie, ktoré som schopný vyrobiť, je niečo ako “10 ročné dieťa na LSD”. Hlasom, mentalitou, chovaním (doriti, ona ešte aj kašle ako decko u doktora!!!), ešte aj výzorom (čiže áno, jej frajera inak ako peďáka neberiem, btw oficiálne má Stromka cca 25). Keď sa baví s frajerom či skypuje domov, ona doslova jačí, my nikdy nevieme, či sa hádajú alebo rozradostene bavia. Pridajte indický prízvuk, alarm, ktorý jej začne pípať o piatej ráno aby vstala o siedmej ráno, návštevy frajera, ktorý samozrejme tiež vstáva ráno o šiestej (najlepšie cez víkend -- Garry jej povolil občasné prespávanie, ale poslednou dobou to začala drsne zneužívať) a máte predstavu, ako sme si jej spoločnosť užívali. Ako naschvál, Garry sa na mesiac niekam vytratil, takže sme s tým ani nemohli nič spraviť, koniec koncov, ani neviem, čo by sme mu povedali (“máme v dome jačiace decko, sprav s tým niečo”?). Takže táto jej nenápadná kamarátka nás silne motivovala začať rozmýšľať o zmene, tento raz už takej, kde budeme šéfovať my a ukazovať palcom kto áno a kto nie.
Dalo by sa tu popísať zopár kvázi-vtipných zážitkov, ktoré vošli do dejín ako “vojna o umiestnenie kuchynského stola” alebo o tom, aké majú laxné postoje k hygienickým návykom, ale to už je fakt história, presuňme sa k ďalšej expozícii.
Problém s novým bývaním bol hlavne v tom, že som laxne (vďaka Stromke čoraz menej laxnejšie) zvažoval, že by som si začal hľadať novú prácu -- no a keby som ju našiel, asiže by som bol veľmi smutný zistiť, že je na opačnom konci mesta ako dom, do ktorého sme sa práve nasťahovali, takže som chcel mať otázku zamestnania vyriešenú ako prvú (ostávam/neostávam a ak nie, tak kam by som dochádzal).
A prečo novú prácu, pýtate sa? Preto, lebo v tejto sa mi stalo presne to, čo sa mi vždy stane, keď súhlasím s nejakým “iba v pohode” platom -- stane sa zo mňa dievča pre všetko (akonáhle som sa vrátil z Domino´s pekla). Snažil som sa to odkomunikovať aj môjmu chlebodarcovi z agentúry, ten mi “neodporúčal” tému zvýšenia platu teraz vyťahovať (to som trochu nepochopil, mal som tesne po skúšobnej dobe), takže fajn, rozposlal som pár životopisov, že uvidíme. Samozrejme, na vývojára mobilných aplikácii sa hneď zopár našlo, ale nič dychberúce, čo by ma prinútilo opustiť súčasnú prácu. Takže som na to už aj pomaly zabúdal, a v tom sa mi takmer súčasne ozvali dve firmy na C++ pozície. V prvom prípade chceli po mne vyriešiť nejakú hlúpu programátorskú úlohu a bol som na dvoch pohovoroch, v druhom prípade som len prišiel s mojím storočným notebookom, ukázal im nejaké moje hobby projekty a dali mi ponuku.
Okienko racionálneho zmýšľania:
Firma A ponúka:
- Lokalitu blízko centra
- Vysoký plat (ktorý ešte neskôr navýšili o ďalších $5000 ročne)
- Stabilnú spoločnosť, zaujímavé projeky
- Ale aj klasickú korporáciu, open space, a “korporátnu mentalitu”, tak veľmi viditeľnú hlavne na mojich potencionálnych nadriadených, ktorí ma spovedali
Na druhú stranu firma B ponúka:
- Lokalitu totálne v riti od centra (45 minút vlakom)
- O pár desiatok tisíc nižší plat (pri ktorom mi explicitne zdôraznili, že ho zvýšiť nemôžu)
- Spoločnosť podobnú mojej nebohej NOJA Power (všetko od plošákov cez krabičky až po softvér vyrábané in house)
- Ale zase fajn a mne srdcu blízke technológie (Linux, Qt, Android, vnorené systémy) a pohoďákov v tíme
Čo spravíte? No samozrejme si vo firme B vyjednáte 4-dňový pracovný týždeň. :D Priznám sa, toto prekvapilo aj mňa, vidím, že moja karma flákača má stále ešte potenciál expandovať. Ale zaplatím za to svoju daň, našli sme super dom (klikajte, kým nezmizne!), blízko všetkého (vlaky, autobusy, letisko (!), obchodné domy, centrum, šicko, prosto šicko), mne sa cesta do práce skráti na tesne pod polhodinu a Slávke… musím kúpiť auto. ;) (paradoxe, mne by nepomohlo ani to auto, Google Maps hlási takmer identické časy). Busom to má do jej školy cca 45 minút (ale čistá cesta busom je cca 25 minút), autom cez platenú diaľnicu a tunel 20, takže nie je o čom. Na poslednú chvíľu som ale zistil, že kúsok od nás (cca 13 minút bicyklom) chodí bus, ktorý takmer kopíruje trasu auta, takže jej nakoniec kúpim bicykel a spokojne si poviem, že jo, takto sa šetria prostriedky. ;-)
Takže ak sa nič neposerká, tak od budúceho pondelka bývame v novom dome a … krvácame doláre za všetko od práčky cez chladničku až po posteľ. Veľa vecí pokryje gumtree, ale matrac kupujeme nový, lebo už od pobytu v Košiciach mám plné zuby tých preležaných, som už starý foter, sakra.
Inak, medzičasom som sa stal aj austrálskou hviezdou:
Toto je appka, na ktorej som robil v Domino´s, Android verzia je kompletne moje dieťa a je naozaj v ostrej prevádzke po celej Austrálii, videl som túto reklamu normálne v telke. No, trvalo to 34 rokov, ale už môžem povedať, že som taký dobrý, že sa to nehanbia ukázať aj masám. ;)
Pecka je, že vďaka tomu, že som to v Domino´s so škrípajúcimi zubami vydržal, tak mi teraz šéf odkývne čokoľvek -- 10 dňová dovolenka? No problem! Chcem ísť pracovať pre inú firmu a pre nich robiť len part-time? No worries! (popravde, dúfal som, že ma vyrazí, lebo fakt som chcel mať ten piatok voľno).
Aha, ešte pozerám, že som sľúbil obecenstvu jedno prekvápko -- na Facebooku ste už mohli vidieť zárodok, ale tu to máte naplno:
Áno, áno, nielenže som ukecal aj Slávku na spravenie si moderátorského certifikátu do rádia, ale medzičasom som ukončil aj ja svoj kurz na panelového operátora, čiže môžem oficiálne obsluhovať vysielanie v rádiu, prakticky mať pod palcom celé vysielanie, od obsahu až po formu. A fakt že rádiu, žiadne internetové prdítko, 4EB 98.1 FM, každý piatok o 10:00 slovenského času. :) Striedame sa tam viacerí, najbližšie so Slávkou vysielame 28.10. Ha, čumíte, čo.
Takže suma sumárum, pekne oničom článok. ;) Ako nadpis napovedá, koncom októbra sa prehupnem do svojho polroka, takže už len deväť mesiacov a mám nové víza. Trochu ma desí predstava, že prakticky rok máme na krku dom od realitky, Slávka školu na krku aspoň dva semestre, žiadne že uvidíme a zdrhneme, nene, pekne tu rok musíme kvasiť, aspoň do leta (európskeho) 2017. Scary.
Aha, ešte pozerám, že som sľúbil obecenstvu jedno prekvápko -- na Facebooku ste už mohli vidieť zárodok, ale tu to máte naplno:
Áno, áno, nielenže som ukecal aj Slávku na spravenie si moderátorského certifikátu do rádia, ale medzičasom som ukončil aj ja svoj kurz na panelového operátora, čiže môžem oficiálne obsluhovať vysielanie v rádiu, prakticky mať pod palcom celé vysielanie, od obsahu až po formu. A fakt že rádiu, žiadne internetové prdítko, 4EB 98.1 FM, každý piatok o 10:00 slovenského času. :) Striedame sa tam viacerí, najbližšie so Slávkou vysielame 28.10. Ha, čumíte, čo.
Takže suma sumárum, pekne oničom článok. ;) Ako nadpis napovedá, koncom októbra sa prehupnem do svojho polroka, takže už len deväť mesiacov a mám nové víza. Trochu ma desí predstava, že prakticky rok máme na krku dom od realitky, Slávka školu na krku aspoň dva semestre, žiadne že uvidíme a zdrhneme, nene, pekne tu rok musíme kvasiť, aspoň do leta (európskeho) 2017. Scary.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára