Minulý týždeň mi došla pozvánka z tej neziskovky od človeka, o ktorom som v živote nepočul na prednášku, ktorá mi tiež nič nehovorila. To by ešte neznamenalo, že by som na ňu snáď aj išiel, ale v maile, ktorým mi to prišlo bola aj otázka, že kedy (bez akéhokoľvek "či") môžem, tak som napísal pondelok 10:30 a zmieril sa s tým, že sa tam budem musieť ukázať (a vstať). No tak som tam teda dnes nabehol, akurát sa tam všetci zbierali.
Pozerám, nejaká Brazílčanka, vysoká, dobre vyzerajúca, tak si vravím, že toto si rád vypočujem. Hneď pri prvých slajdoch som pochopil, že je to úplne iná prednáška než na akú som pôvodne prišiel, ale vyzeralo to zaujímavo. Hlbšiemu sústredeniu na prednášku dosť dopomohol aj svadobný prsteň na jej ruke. Takže kto to bol a o čom to prednášal?
Bola to neurologička, čiže vedkyňa študujúca ľudský mozog a prišla tým ľudom vysvetliť niektoré aspekty ľudského (predovšetkým detského) chovania sa z pohľadu vedy. A musím povedať, že už dávno ma tak niečo neoslovilo a nenútilo premýšľať, ako obsah tejto prednášky. Sranda je, že ona nehovorila až tak dobre po anglicky, takže často sa svojej kolegyni pýtala v portugalčine ako sa čo povie a robila veľa gramatických chýb, ale napriek tomu dokázala podávať tak fascinujúce informácie, že to nikomu nevadilo. K tomuto ešte jeden postreh, ukázalo sa, že aj tí ľudia v neziskovke nie su žiadni zelenáči, ja som ich doteraz vnímal ako takých dobrotivých šmolkov, ktorí pomáhajú smutným detičkám, ale kurnik, aj oni dobre dávali v diskusii, nechápal som. Ach tie predsudky ... nakoniec som tam ja bol ten najväčší šmolko, čo len dychtivo počúval. Už je to pár rokov, čo som sa mohol takto zblízka "dotknúť" vedy, špeciálne z takej netechnickej oblasti ako je neurológia. Úplná pecka je, že to všetko, čo nám vysvetľovala podkladala úplne zrozumiteľnými argumentami, obrázkami a faktami, keby tento druh vedeckej podpory mali náboženskí aktivisti, nemuseli by si dávať za opasok dynamit :)
Začala najprv takými klasickými pravda / mýtus otázkami, napr. či človek naozaj používa len 10% mozgu (nie, používa 100%, len pri rôznych činnostiach rôzne časti) alebo či používame mozog 24 hodín denne (áno, dýchanie či snívanie sú tiež riadené mozgom) alebo či je pravda, že do určitého veku sa musíme naučiť niektoré veci inak sa ich už nenaučíme (áno, napríklad náklonnosť k niektorým veciam, o tom neskôr). Skúsim v skratke popísať pre mňa najzaujímavejšie poznania z jej výkladu.
Množstvo neurónov a cesty medzi nimi: všeobecne panuje taký pocit, že čím viac neurónov v hlave, tým lepšie, ale nie je to tak. To, čo je podstatné, sú cesty medzi nimi. Inými slovami, človek je o to múdrejší, o čo silnejšie (a priamejšie) väzby má medzi neurónmi, tzv. že nemusí zdĺhavo rozmýšľať (vytvárať nové, ešte krehké cesty) ale rovno použije tie existujúce (a silné) cesty.
Prvá vlna strácania neurónov: okolo tretie roku stráca dieťa obrovské množstvo zo všetkých neurónov (tuším to bolo 50%, ale nechcem trepať). V praxi to znamená, že do tretieho roka je dieťa schopné pochopiť obrovské množstvo informácii a vnemov, ale: to neznamená, že máme deti počas tohto veku zapriahať do X aktivít, práve naopak, treba ich len usmerniť v bádaní, rozprávať sa s nimi, ukazovať im svet, ale nechať poznávanie na nich. Dôvod: pretože pri veľkom množstve vnemov sa vytvára množstvo (rôznych) ciest medzi neurónmi, ale žiadna sa poriadne "nezocelí", takže keď sa potom polovica neurónov spláchne, často sú medzi nimi tie podstatné (rečové väzby, motorika atď), pretože nie sú dostatočne silné, aby sa udržali.
Škodlivosť "bieleho šumu" v praxi: s príliš veľkým množstvom vnemov súvisí aj tzv. biely šum. Ide o externý jav, napr. hluk (ale aj príliš mnoho vizuálnej informácie) pri učení sa dieťaťa. Perfektne nám to ukázala na príklade, že ak v susedstve domu, kde dieťa býva sú dlhodobo stavebné práce (alebo premávka), tak dieťa miesto "A toto je mama" vníma "A to-prásk- j-bum-e ma-vŕŕŕ-m-bum-a". Dospelí si vedia ten hluk odfiltrovať, pretože majú dostatočné silné väzby v mozgu, ale dieťa nie, pretože ono si tie väzby ešte len tvorí, takže keď potom má samo rozprávať či počúvať, zrazu má v hlave miesto slov bordel, čo sa môže viesť k disleksii a pod. Zaujímavá informácia: pod bielym šumom sa, v tomto veku, rozumie aj sledovanie televízie viac ako dve hodiny denne. Proste ak dieťa pozerá veľa na telku, má opať príliš veľa stimulov v hlave, aby správne dokázalo chápať niektoré vizuálne súvislosti (napr. rozdiel medzi "b" a "d" či "d" a "p", opäť to krásne demonštrovala).
Druhá vlna strácania neurónov: deje sa okolo 12-teho roku. Toto je limit na niektoré učiace sa aktivity, napríklad šport či hudba. Čiže ak si dieťa do tohto veku nevytvorí pevné väzby na atletiku či hranie, tak už sa to bude učiť (hlavne dobrovoľne) oveľa tažšie, pretože väzby idú opäť dole záchodom. V praxi sa dá tento jav pozorovať ako také to typické "poflakovanie" detí, chodia pomaly ako retardované, nič ich poriadne nebaví, na nič nemajú chuť, len ... hm, sa tak poflakovať. Čiže do tejto doby je dobré dieťa povzbudzovať učiť sa rôznym (dlhodobým) veciam, ale s tým, že rodič nemá byť prekvapený, ak dieťa túži po saxafóne, ale po dvoch mesiacoch už leží v kúte a chce klavír, dieťa proste nevie, čo chce, ale je šanca, že ak to trafí(te), tak z neho môže vyrásť talent.
Súvislosť medzi tukom a mozgom: absolútne fascinujúca informácia. Viete, ako sa hovorí, že niekto prichádza do puberty a jeho/jej telo sa mení. Hormóny, pokožka, zmena hmotnosti ... tak vážení, je to presne opačne. Mozog "monitoruje" množstvo tuku a na základe toho "vyvoláva" pubertu. Historicky to súvisí so schopnosťou muža loviť zver a schopnosťou ženy mať dieťa (čiže byť fyzicky pripravený na tieto úlohy), dovtedy je mozog stále v detskom móde. Teraz neviem, či to bolo presne k tomuto, ale ukazovala nám rozdiel medzi tzv. bielou hmotou a šedou hmotou, šedá hmota = neuróny a biela hmota = taký obal pokrývajúce cesty k neurónom. Keď sme deti, máme veľmi málo tej bielej hmoty, čo znamená, že informácie medzi neurónmi sa vymieňajú rýchlosťou cca 7 km/h. Keď už sú cesty v dospelosti "obalené", rýchlosť výmeny je cca 260 km/h. V praxi to má jeden fascinujúci dôsledok: s tým, že je čoraz rozšírenejšia konzumná spoločnosť, fast foody, mastné jedlá atď, dieťa tlstne rýchlejšie. Tzn. mozog dostane signál, že jedinec je už pripravený na život a naštartuje proces puberty. Preto sa dnešné 12-ročné decká správajú ako keď my sme mali 16. Má to aj opačný efekt, vysvetľuje to, prečo som ja, ako večne štíhly človek ešte aj na základnej škole kamošom vysvetľoval, že slovo "orgazmus" si mýlia so slovom "organizmus" :)
Tretia vlna strácania neurónov: týka sa ďalšieho zaujímavého javu a to strácania záujmu o rodičov. Teraz tak rozmýšľam, že zrejme som si tie vlny trochu pomiešal, ale to nie je až také podstatné, že čo kedy presne, ctené publikum nech prepáči. Ja si prepáčim. Opäť, ide o neuróny, tentoraz ale nejde o škodlivý jav, je to proste súčasť transformácie. Dovtedy má dieťa v mozgu plno rôznych väzieb (napr. miluje hranie sa s bábikami, s hračkami, má obrovskú predstavivosť a fantáziu), ktoré sú ale pre dospelosť (z pohľadu muža-lovca a ženy-matky) nepotrebné, takže sa ich telo zbavuje, aby si dieťa (teraz už dospievajúci jedinec) mohlo nahradiť novými poznatkami. Napríklad poznávaním opačného pohlavia, čím sa inštinktívne zachováva ľudská rasa.
Ako učiť agresívne deti: trochu mimo témy, ale úzko súvisí s tým, ako dieťa dospieva. Taktiež jedna z vecí, čo ma dosť prekvapila. Obvykle si predstavujeme, že agresívne deti musíme ukľudniť a vysvetliť im, že to čo robia je zlé. Omyl. To, že je dieťa agresívne opäť len pramení z toho, aké väzby v mozgu si počas rastu vytvára. Čiže domácnosť, kde sa kričí, kde je veľa stresu (úzko súvisí aj so spomínaným bielym šumom) vytvára v dieťati väzby, aby sa vedelo brániť a očakáva "boj" všade naokolo. Polepšovňa či detský domov je dobrý príklad, ak sú všetci naokolo agresívni a útoční, asi nechcete dieťaťu dávať rady, ako im prehovoriť do duše. Kľúčová informácia tu je tá, že treba dieťaťu ukázať / vysvetliť, že existujú aj iné scenáre. Takže je "v poriadku" dať na držku agresorovi, ale keď je v triede, že sa stačí prihlásiť o slovo či sa o probléme porozprávať.
Užívanie drog (alkoholu, cigariet): kvízová otázka, sú drogy zlé? Nie sú. Sú vlastne absolútne úžasné, inak by sme ich nebrali. To, čo z nich robí problém, sú isté konsekvencie, ktoré s nimi prichádzajú. Neurologické konsekvencie, prirodzene. Prúser s drogami je v tom, že suplujú zdroj šťastia (zjednodušene povedané). Človek, ktorý nič nerobí, len sedí doma a kuká na stenu nie je šťastný, a opačne, ak má človek nejakú aktivitu (šport, hranie, super zamestnanie ...), tá ho napĺňa a posúva dopredu. Keď teda dieťa začne užívať drogu, zrazu stráca záujem o všetko ostatné, pretože to ku šťastiu nepotrebuje. A keď ho potom v mladom veku zachytí jedna z tých "splachovacích" vĺn, tak mu spláchne doslova celý mozog, pretože tam nie sú žiadne väzby, ktoré by tam ostali. Neurologička teda vraví, rovnako ako Chef zo South Parku: kľudne pite a drogujte, ale až na univerzite, po (zhruba) 21-vom roku, keď už budete vo (z hľadiska mozgu) vyrovnanom stave, potom už nielenže budete za všetkými vlnami, ale hlavne aj budete vedieť zvážiť, či by ste predsa len radšej ešte neskúsili ten klavír z detstva.
Dospievanie: dokedy dospievame? Do zhruba 30-teho roku (!) života. Jedna z posledných fáz (už do toho nejdem pliesť tie vlny) je, že okolo 20-teho roka získavame jednu z najpodstatnejších schopností, v časti mozgu, ktorú majú len ľudia: schopnosť empatie. Pretože už takmer dospelý jedinec dokáže čo? Chápať konsekvencie (nezapadá to do seba úplne fantasticky?). Prakticky si to opäť môžeme overiť na malých deťoch, iste ste si všimli, ako nesmierne kruté deti vedia byť (napr. v triede voči spolužiakovi, ktorý koktá). Prečo sú také? Jednoducho preto, že a) im to ešte nikto nevysvetlil b) aj keby im to niekto vysvetlil (okrem klasického "toto sa nerobí, Miško"), nemajú to ako pochopiť, netušia nič o koncepte empatie, čo si pod tým predstaviť.
Toto si zhruba pamätám, mala to byť prednáška na hodinu, ale odchádzal som odtiaľ snáď po piatich. Vysvetľovala aj kopec iných vecí (napr. ako sa dá bojovať proti koktaniu), človek by to dokázal počúvať celý deň.
Keby aj celá Austrália išla do hajzlu, tak si myslím, že táto prednáška za to stála, veľa vecí som tušil, len som nevedel, že prečo (či) to tak aj naozaj je, či si to len nenahováram a uznajte, s týmito poznatkami je predsa len väčšia šanca byť dobrým rodičom (napr. nebrať ten nezáujem dieťaťa o rodinu v puberte osobne a nevyčítať mu to). Idem na pivo teraz, ak si ešte na niečo spomeniem, dopíšem / upresním. Sakra, ja si snáď o tej neurológii niečo ešte prečítam na nete.
