Niekedy je až prekvapivé, ako fantasticky sa nejaký deň môže začať a ako infarktovo skončiť.
Ráno vám tak vstanem, poriadne ešte bez okuliarov nevidím, nie nie, je to príliš dobré, aby to bola pravda, dám si ich teda rozospatý na nos a ono fakt! Neskutočné, ja som sa dočkal!!! Vravíte si, čo to, čo to, žeby práca? Ale prosím vás :)
Kanaďanka sa odsťahovala !!! Tá hlúpa, otravná, vulgárna, trápna, PROSTE TÁ BLBÁ osoba je konečne preč. Už som z nej bol fakt na prášky, na poslednú chvíľu som objavil v notebooku moju kolekciu 100 najlepších Chopinových kompozícii a chvalabohu som bol natoľko prezieravý, že som si so sebou zobral aj slúchadlá, také tie do uší (v tomto prípade kľúčová vec). Bože, aký to je balzam na dušu, doporučujem.
To, čo z nej robí víťaza aj v tak tvrdej konkurencii ako dvaja večne chlastajúci Íri, ktorí robia pomaly každú noc bordel a v tú, čo nerobia, tak to zase okorenia perlami typu že idú chlastať von a zabudnú si na izbe mobil s budíkom nastaveným na 03:00, ktorý samozrejme zvoní každých 10 minút až kým ho niekto nevypne, tak to sú (popri mľaskaní, prdení a šírení jej intelektuálnych názorov na svet) jej telefonáty. Nie som schopný to tu plne opísať, ale predstavte si niekoľkohodinové telefonáty jej mame (!) s dialógmi typu "Nothing... no, we don´t have booze, so nothing... yeeah but we should bring a bottle and I´m so lazy to get up...", prípadne (keď ten booze máme) "So I was like talking to this guy... yeah, he seemed nice, great haircut... I was like hoping to get closer to him... and he was like ignoring me?!... and I was like what the fuck he thinks of himself... and then the party... we drank and smoked and I was like giving him another chance... and he was talking to the other girl and I was like whaaaat?!" ... ok, nemám vnútornú silu na ďalšie ukážky. A toto šlo hodiny. Čistá smrť.
Takže takto pozitívne naladený z tejto fantastickej udalosti som sa rozhodol splniť si predsavzatie ísť sa pozrieť k oceánu, deň predtým som si naštudoval, ktorá oficiálna pláž je najbližšie, ako sa tam dostať, proste super plán (pre miestnych: išlo o Nudgee Beach). Nechal som sa z hostela odviezť na stanicu (majú taký kyvadlový autobus) a ako sa tak veziem, zrazu utajené číslo a vyrozumel som, že či som to ja, či som sa uchádzal o netuším akú pozíciu a či to stále platí. Ja že jasná vec, len aj ona si asi všimla, že som v nejakom divnom prostredí (rámus a rádio), tak že či mi nemá zavolať radšej neskôr. Znelo to ako dobrý nápad, tak jej vravím, že o desať minút to bude OK. Vlak som v pohode našiel, prišiel plus mínus načas, nasadol som a čakal na telefonát. No môže sa na tomto dni ešte niečo pokaziť? Môže :)
Teta nevolá po desiatich ani dvadsiatich minútach... ale tak bol čas obeda, takže asi to nechala na potom, v pohode. Medzičasom som došiel do Nudgee (taká osada), pozerám na mapu, hmmm, ono to zase nie je až tak blízko, sa to na Google Maps javilo :) Ale našiel som aj autobusovú zastávku, konečná Nudgee Beach, ale: iba každé štyri hodiny. A čo čert nechcel, akurát v tej minúte mal prísť! No, lenže neprišiel. Tak nič, som nejaký ten turista, tak nejakých šesť kilákov ma nezabije. Hlavne keď som na mape vykoumal cool stratku.
Idem si teda po tej kratšej ceste, idem... až zrazu prídem na miesto, kde by mala cesta viesť ponad ďalšiu cestu a ... ona neviedla, ona tak nejako skončila ešte v lese. Chvíľu mi lepilo sa cez ten les vôbec predierať (šak tie hady, né?), ale nakoniec som nabral odvahy, lesom prešiel a vyšiel pri šesťprúdovej diaľnici, vidiac v diaľke nadjazd, po ktorom by som prešiel, keby som nevymýšľal blbosti. Paráda.
Prejsť cez tú diaľnicu bola celkom výzva, ale nakoniec som to zvládol bez jediného zatrúbenia. Dopešoval som teda k tomu nadjazdu a pokračoval v smere Nudgee Beach. Počas tých šiestich kilometrov ma minulo zopár nechápajúcich cyklistov (aj keď chodník bol značený ako pre peších, tak aj pre cyklistov, takže hypoteticky tam niekto už peši ísť mohol). Zhruba v polovici som ocenil význam môjho strategického rozhodnutia si nezobrať nič napitie (špeciálne pri tabuli "nearest shop 2 km"), ale zažil som už aj horšie, tak mi to až tak nervy nedrásalo. A ako zjavenie z čistého neba - water fountain / toilets 50m. Wow!
Nakoniec som teda k tomu oceánu došiel. Môj prvý (aj druhý) dojem bol dosť zlý, dokopy tam totiž nič nebolo. Ako OK, piesok tam bol, ale nemalo to žiadnu formu, dokonca som tam mohol chodiť len vďaka tomu, že bol odliv, inak boli predtým ešte nejaké stromy a evidentne tie sú počas prílivu zaplavené tiež.
Po čase som došiel do nejakého parku (rošty na barbeque, preliezačky, zdroj vody, WCka, ...), už mi bolo jasné, že lepšie to už nebude. No tak čo, aspoň prídem k tej vode, dám si tam uterák, namočím sa potom si niekde ľahnem a dočítam už konečne tú nekonečnú knihu. Potom som si uvedomil, že mne ešte nevolala tá ženská, že by bolo dosť blbé byť akurát vo vode. Chvíľu som o tom rozmýšľal, nakoniec zvíťazil racionálny rozum a šiel som sa okúpať :)
Ešte ako som sa vyzliekal som si vravel, že to by bola prdel, keby bol akurát príliv a mne by tie veci skončili vo vode. No... zase až taká prdel to nebola.
Zvyšok popoludnia na pláži som strávil tým, že som sedel na tej lavičke v trenírkach a čítal knižku, s povzneseným hlasom zdraviac okoloidúcich tým najlepším britským prízvukom, na aký som sa zmohol. Nie, teta už nezavolala.
Potom mi napísala Juliána, že oni sú tak za 20-30 minút pripravené na vychádzku. Keď som si uvedomil, že autobus ide až o 1,5 hodiny, tak som si skúsil zrátať, koľko by mi to trvalo späť. Pre mňa teraz nepochopiteľným spôsobom som dospel k číslu "jedna hodina", tak že o hoďku sa vidíme. Ako som tak kráčal po tej istej cesta naspäť, tak som si uvedomil, že veď preboha, tu chodia autá, veď ich môžem stopnúť! Prvé, druhé, tretie nič, štvrtý mi zastavil taký Novozélanďan, učiteľ matematiky a biológie, strašný pohoďák, najprv som sa ho pýtal, že či ma vie hodiť niekam na stanicu, on že nie, že ide smer Brisbane, či mi to pomôže :)
Vyprával mi, ako učí momentálne decká, ktoré žijú na vzdialených farmách (kto pozerá Simpsonovcov, iste si hneď vybaví túto epizódu :)) alebo tie, ktoré odmietli rodičia dať do škôl, pretože sa tam učí o evolúcii (!) cez skype a email, fakt zaujímavé. Pokecali sme o kde čom, celú cestu sme dali za nejakých 40 minút (preto ten údiv nad mojím predošlým fundovaným odhadom). Takže celá cesta tam aj späť ma vyšla na $3.75, môže byť.
Potom som zašiel s babami na pivo, tam my o.i. vysvetlili, že stopovanie je nelegálne a Juliána nám dala dosť presvedčivé argumenty, prečo chodiť len do európskych reštaurácii (nápoveda: hygiena).
Už by to bol aj taký obyčajný záver dňa (so smutným konštatovaním, že v Austrálii sa posúvať veci o desať minút nevypláca ...), keď tu zrazu idem po námestí a pozerám, že Langoš, ešte aj s maďarskou vlajkou. W-T-F. Tak tam nabehnem, že či ma oči neklamú, neklamali, tak že dajte jeden s cesnakom, $7, už nie také super, ale ušetril som na vlaku, tak prežijem. A pozerám, hrabem sa, skúmam tu moju cestovateľskú kapsu... peňaženka nikde. Poviem tete, nech chvíľu počká, že mi niekde zapadla peňaženka... ale ani v ruksaku nič. Eh??? Tak poviem tete, že mi je to strašne ľúto, ale niekde som ju asi "zabudol" (čo bola blbosť, lebo ešte 20 minút dozadu som si tam dával prachy).
Sadnem si teda na lavičku na smrť bledý, vyhádzal som všetko von ... nič. Okrem $20 som tam mal ešte aj novú kartu, kartu do knižnice a hlavne moju slovenskú kartu, na ktorú tu prakticky všetko nakupujem. Predstava, ako teraz obidve musím zablokovať, vybaviť novú kartu, previesť peniaze atď ma naozaj, ale naozaj nepotešila. Tak som tam tak sedel, rozmýšľal, kde mohol mať zlodej šancu mi niečo vziať, prečo by som si ju preboha nedával do ruksaku a hlavne tej kapsy, nechápal som. Samozrejme som na nič neprišiel, tak som len tak zobral tú kapsu, ešte raz prešiel všetky tie stupídne vrecká, či mi náhodou neruplo v bedni a nedal ju do nejakého zastrčeného vrecka... nedal. Už som fakt nevedel, že čo, tak som tak rezignovane strčil ruku do toho vrecka, kde ju vždy dávam a wow. Ona tam bola. Proste na dotyk to fakt až tak necítiť, úplne to pôsobilo, že tam nič nie je. Ach.
To ma tak potešilo, že som zobral tú dvacku, šiel znova za tetou a celý vytešený som ešte aj s ňou pokecal, že či sú fakt z Maďarska, ako dlho tu sú, hodili sme reč o Bratislave, bazilike v Esztergome a tak. No, dosť mi odľahlo. Tým končím tento už aj tak dlhý report do rodnej krajiny :)
