Ále tak, nie je to až také zlé všetko. Ako to už v živote chodí, veci, o ktoré až tak nestojíme sa núkajú pomaly samé. Takže tá sranda s čistiacim biznisom vyzerá, že naozaj začala fungovať, napriek obrovskej nepravdepodobnosti úspechu sa mi normálne ozvali dve firmy, len tak, na môj mail, ani som nikam nevolal. Tak som s nimi pokecal, dohodol stretnutie, uvidíme, čo z toho. Aspoň si trocha pretiahnem kostru, zarobím na týždeň jedla (kto by to povedal, že raz budem pozerať na peniaze ako exkluzívny zdroj jedla a bývania) a skúsime spraviť čo najlepší dojem, nech máme nejaký základ na rozširovanie. Inak je to celkom paradox, keď mám hovoriť o programovaní a ako som viedol nejakých ľudí, tak mi je to vždy neskutočne trápne to čo i len trošku prikrášliť, ale pokiaľ ide o upratovanie, tak pôsobím ako najsebavedomejší upratovač, aký kedy v Brisbane žil. Asi moja osobná úchylka.
Jo, v sobotu sme prvýkrát stretli spontánne niekoho z našich krajov, konkrétne takú mladú Češku, ktorá sa nám prihovorila, aj keď, bolo to také plaché dievča s metrosexuálne vyzerajúcim priateľom-nečechom, tak si to povedzme, nespravili sme práve najlepší dojem. Bolo to na tom West End trhovisku, spoznala nás tak, že sme na seba s Lukášom kričali spomedzi uhoriek a paradajok, a presne podľa toho vtipu, že stojí skupina turistov pri Niagarských vodopádoch, Angličania "Ooh, wonderful, such a beauty!", Nemci "Mein Gott, wunderschön!" a Slováci "Do pi*ééé, ja to je**ém!" :) No čo no, človek si na fakt, že tu nikto našou rečou nehovorí, pomerne rýchlo zvykne.
Ale o inom sme chceli. Chceli sme vám predstaviť našu domácnosť. Žijem tu s tromi ľuďmi, prvý je Dan - Angličan, robí netuším čo, ale veľa pracovne cestoval, poznal kopec Čechov a Slovákov, ale aj Litovčanov, Poliakov, Ukrajincov, ... proste vyzná sa v našich kútoch Európy. Síce mu rozumiem najmenej, ale keď máme obaja svetlú chvíľku, tak sa vieme celkom v pohode porozprávať, on sa tu v Austrálii oženil, má dve deti, jedno z nich sa vrátilo študovať do UK. Dan to má celkom zaujímavé, žije s rodinou na pobreží zvanom Noosa, to je miesto, kde by ste/sme chceli všetci žiť, veľmi krásne pláže, príroda atď. Len to má jeden háčik, je to ešte severnejšie ako Sunshine Coast a už ten sám o sebe je pekne v trubke. Najhoršie ale na tom je to, že tam nie je dobré (rýchle) vlakové spojenie, takže všetci chodia autami za prácou do Brisbane a v prípade toho Sunshine Coastu hovoríme o desiatkach tisíc ľudí, každé ráno. Takže pondelok až štvrtok býva tu s nami, v podnájme a v piatok pracuje z domu a je s rodinou až do nedele. Na porovnanie, je to vzdialenosť zhruba Bratislava - Trenčín.
Potom je tu Adele, moja domáca. Čo tá (a jej frajer) robia je mi záhadou, pretože do práce som ju ešte vstávať nevidel a ten frajer ju chodí tiež bežne navštevovať v dopoludňajších hodinách, mám pocit, že ona študuje niečo ako večernú školu, ale to je len môj dohad a pýtať sa mi moc nechce. Ale inak je celkom milá, na svojich 36 rokov vyzerá fakt dosť dobre, a furt má potrebu sa so mnou deliť o jej názory a otázky, takže som rád, keď vystihnem moment na jedlo keď tam nie je, inak sa človek ani poriadne nenaje.
No a nakoniec je tu Victoria, tá sa prvého sťahuje späť do svojej krajiny, čo je neviem ktorá, ale buď Španielsko alebo nejaká krajina južnej Ameriky, pretože si tu jednak furt púšťa tie svoje latino odrhovačky a druhak má aj presne taký akcent. Sranda je, že sem prišla, pretože tu dostala super ponuku na prácu a po pár rokoch ide späť, lebo dostala super ponuku tam. Inu, nie každý sa do Austrálie zamiluje na doživotie, špeciálne tu v Brisbane to láska pokúšaná mnohými výzvami. Victoria je tu najväčšia osa v zadku, pretože, hm, ako toto slušne podať ... ona je proste neskutočné prasa a zároveň totálne bezohľadný človek. Je bežné, že človek príde na raňajky, vyberá si niečo s chladničky, ona tam a userie si na celú kuchyňu. Pohoda. Alebo o polnoci príde domov, dostane chuť na tie jej mixované zeleninové šaláty, tak pohodička, zapne mixér a spraví si. Alebo o pol siedmej ráno. Fakt sa teším na jej odchod.
Ešte tu krátko bývala Ann, po ktorej som prevzal dočasne túto izbu. Rovnako ako Victoria, vlastne aj Adele, už žena po 35ťke, bez nejakého zmyslu života či zázemia. Pochádza z Írska, na pár rokov sa tam aj vrátila a teraz je späť. Momentálne je na dovolenke v južnej Amerike, kam šla, ako inak, sama. Vďaka nej budem mať teda najneskôr o mesiac a pol zase na výber, buď zobrať izbu po Viktórii, ak sa dovtedy neobsadí (ďalších $50 týždenne naviac, bez vlastnej kúpelne a minimom nábytku) alebo si hľadať niečo ďalšie ...
Ešte je tu jedna možnosť a bojím sa, že tentoraz už necúvnem a to, že keď už budem zbalený na sťahovanie, tak sa nesťahovať zase niekam v rámci West Endu, ale ... do Melbourne. Predsa len, ak po viac než troch mesiacoch tu nič zmysluplné nenájdem (hovoríme o prvom júli), tak to už fakt nemá zmysel, štatisticky má proste Melbourne viac príležitostí presne v odvetviach, kde sa môžem naplno uplatniť a aj keby som mal bývať ten posledný mesiac na stanici (na viac ako mesiac peniaze mať určite nebudem), tak to stojí za pokus ... Šťastie treba pokúšať, ale zdravý rozum treba počúvať tiež. Zaujímavá voľba bude, ak sa mi podarí niečo zarobiť príležitostne, ale stále tu nebudem mať stálu prácu, to ... to bude naozaj zaujímavá dilema.
