Momentálne som v hosteli v Sydney, čakám na zajtrajší ranný let do Brisbane a je to samozrejme preto, lebo, ako sme koniec koncov všetci tušili, sa veci vyvinuli nie úplne podľa plánu. Teda, plánu, to by tu najprv niekto nejaký plán mať musel.
Zoberiem to tak rad za radom, okej? Okej. Včera na poludnie som mal dohodnutý prakticky len jeden pohovor, o tretej popoludní, čo uznáte celkom zamrzí, ak vstávate na let o 6:30 a to "vstávate" znamená konkrétne 3:30 . Tak som napísal ujovi Edwardovi (nie, nie tom princovi), že chlape, tak ako, platí tých 11:00am? (lebo sa ma pýtal, že kedy môžem, tak som mu napísal túto hodinu a už žiadna odpoveď, ako to už tu v Austrálii býva zvykom). A on mi do 10 minút odpísal, že ahoj Miro, vďaka za follow up, áno, platí to. Austrália.
Takže som mal už dva pohovory, tajne som dúfal, že sa medzičasom ozve buď ten z Melbourne alebo ten tretí zo Sydney, trebárs aj behom dňa, aby som vedel, či tu teda ostať na víkend alebo nie. Našťastie sa neozvali a prečo našťastie, to sa dočítame za chvíľu (áno, aj ja si tie zápisky rád čítam). Moja príprava na Sydney spočívala v tom, že som si stiahol do telefónu offline Google Maps pre centrum, zapísal adresu jedného hostela a pozrel na podivne pomenovanej stránke www.131500.com.au ako sa dostanem z letiska na pohovor č.1, potom na pohovor č.2 a nakoniec do hostela.
Čo vám poviem, vstávať o 3:30 je celkom masaker, obzvlášť keď zaspíte o jednej, zimu v kúpeľni radšej komentovať nebudem. Zbalil som noťas, telefón, nabíjačku, pyžamo, náhradné nohavice, pršiplášť a hurá peši (CityCycle ešte "nepremáva") na Central Station, odkiaľ ide prvý vlak (o 5:04) na letisko za (ne)sympatických 16 dolárov. Cestoval som takmer prázdnym vlakom, to by samozrejme našich laid back Brisbaňákov vystrelo vstávať na vlak, takže všetci sa dotrepali taxíkmi a vlastnými autami (lietadlo bolo tak z dvoch tretín naplnené). Letisko a lietadlo v pohode, v Sydney detto. Popravde, nemal som tušenia, ako funguje doprava v Sydney, ale predstavoval som si, že tam nájdem informácie a objasním im moju situáciu. Ako som vystúpil z lietadla, bol tam automat na lístky do mesta a tie trebalo cvaknúť v stráženom turnikete, takže som nemal moc na výber. Sranda je, že to bola z letiska porovnateľná vzdialenosť ako v Brisbane a lístok bol lacnejší.
Keď som vystúpil na Central Station (tentoraz tej v Sydney), tak som vedel, na ktoré nástupište ísť, bolo to hneď vedľa a vlak išiel o pár minút (ktorý má inak dosť veľké intervaly), tak ma ani nenapadlo hľadať nejakú predajňu lístkov. Nikde žiadne touch on / touch off terminály ako v Brisbane, bolo to čiste o riziku, či nestretnem revízora (teda ... to som si vtedy myslel). Vlak došiel, s menším meškaním, ale našťastie tam majú perfektné cedule s každou zastávkou pre vlak, ktorý práve prichádza, takže som nastúpil do toho správneho. Hodinu (!) som sa trepal do časti zvanej Pennant Hills, miestami sme šli cez brutálne lesy a dediny, ja som neveril, že tam niekde môže sídliť nejaká seriózna agentúra.
Medzitým začalo pekne pršať (pršiplášť prišiel nesmierne vhod) a ja som začal byť pekne mŕtvy a hladný, tak som hľadal nejaké potraviny. Nakoniec som našiel pumpu, tak som si tam kúpil takú krabicu keksov a Red Bull, $7 v prdeli. Budovu som našiel pomerne ľahko, na WCku som si ešte dal dole mikinu (nech ukážem, čo som za šviháka v košeli) a zrazu som zistil, že mám tých vecí nejako moc (ruksak, mikina, klobúk, keksy), ale čo som mohol robiť. Takže na oboch pohovoroch som demonštratívne tú krabicu mal pri sebe na stole, nech ukážem, že to ja nie som v Sydney len tak ako nejaká socka, ktorá zúfalo zháňa prácu, že ja si aj kekse môžem dovoliť.
Po pohovore som fičal na stanicu, predajňu lístkov som demonštratívne odignoroval aj tentoraz a (po ďalšej hodine) vystúpil na stanici zvanej Town Hall. Po ceste mi však volalo číslo, ktoré som mal veľmi rozumne uložené ako "Job - GlobalX", chlapík sa pýta, či môžem hovoriť, ja že nech zavolá tak o 10 minút, že teraz som vo vlaku, že je tam hluk. To som ešte nevedel, že Town Hall je obrovský palác, resp. obchodný dom s asi tak milión ľuďmi vo vnútri, plus som naozaj nechcel, aby v telefóne počul, že som v Sydney. Takže v panike som vystúpil a hľadal niečo, čo sa aspoň trocha podobalo na tichý kút, samozrejme totálne beznádejná snaha. Nakoniec som zahliadol WCka a áno, spravil som presne to, čo si myslíte :) Na svoju obranu musím povedať, že keď som tam vošiel, nebolo tam ani nohy a fakt tam bolo ticho. Prúser začal, keď sa zrazu počas hovoru spustil sušič na ruky, rámus ako sviňa, vravím si, okej, horšie to už byť nemôže, stále lepšie dočasný rámus ako konštantný hluk. Ale bolo to aj horšie. Zrejme ako som sa tam vykecával v kabínke, tak niekomu prišlo ako super nápad ísť hneď vedľa a v momente, ako v pozadí bolo počuť splachovanie a potom ďalšie a ďalšie ... tak ja som neveril, že ten chlapík ten hovor nezruší.
Asi sa na mňa usmialo domestosové šťastie, ale chlapík to nielenže nezrušil, ale sa ani nič nepýtal. Problém bolo niečo iné, ja som totiž totálne, ale fakt že totálne netušil, o čom hovorí, aká pozícia, kde, kedy, nič (to viete, tie splachovače sa potom ešte ďalších 5 minút napúšťali). Dokonca, keď som sa ho spýtal, či mi náhodou nevolal tak pred mesiacom (vtedy som si to číslo ukladal), tak že nie. Takže on tam niečo bľabotal o nejakých jazykoch, ja na to klasika "ó áno, to znie presne ako veci, na ktorých som robil", potom sa ma spýtal niečo o tímoch (asi), že aké preferujem, totálne som nepochopil otázke, tak ja že "no, ja z toho nerobím nejakú drámu, čo treba spraviť, spravím, nemám žiadne preferencie" a on na to že dobre, či môžem prísť zajtra na pohovor :D A mohol len zajtra, lebo potom ide do Sydney (haha) a môže až v utorok a všetci vieme, čo to znamená, keď vám v Austrálii niekto povie "dobre, tak to nechajme na potom".
Takže v panike (už zase) som vybehol von a rozmýšľal, ako teraz objednať letenku. Nenapadlo mi nič rozumnejšie ako si sadnúť vonku a modliť sa ku všetkým wifi bohom, nech je tam nejaká nezabezpečená sieť. Nakoniec tam fakt aj jedna bola, ale kokos, to bola taká rýchlosť, že keby som tie pakety nosil v kýbloch, tak by to asi bolo rýchlejšie. Doslova som to očami tlačil, občas to vyzeralo, že už to celé chcíplo, nakoniec sa mi pri 16% baterke na obrazovke objavilo, že objednané. Ja som totiž ešte musel zisťovať, že koľko to stojí na dnes a koľko zajtra ráno a ako tušíte, zajtra ráno + nocľah v hosteli je stále asi o $50 lacnejšie. Holt, to je tak, keď sa všetko robí za behu, keby som objednal letenky týždeň dopredu, mal by som to možno za polovicu. Potom som len zbehol na druhý pohovor, do hostela, a tak som tu. Aha, jo, ešte som na tom druhom pohovore zistil, že nemám klobúk, takže som sa potom vrátil na Town Hall, zase na WCko a čuduj sa svete, klobúk tam bol.
Ešte s tým lístkom sa mi stala taká vtipná príhoda, ako som opúšťal ten Town Hall, tak vidím, že je to presne ako v Prahe (atď) v metre, keď ľudia vychádzajú, tak že vlastne až vtedy sa kontrolujú lístky v tých automatoch, inak vás ten turniket nepustí. Ja ale nie som nejaké neskúsené ucho, takže som sebavedomo podišiel k policajtom a pýtam sa ich, že či na to, aby som opustil stanicu musím mať lístok. A oni že hej, na čo som im odvetil, že ja som sem prišiel dnes, toto som teda fakt netušil a svoj lístok som vyhodil, či si myslia, že by to mohol byť problém. Spýtali sa ma, že kam idem, ja že tuná za rohom do hostela a oni že fajn, bež. Ha. Týmto sa ospravedlňujem všetkým platiteľom daní štátu New South Wales, ja vám to vynahradím mojimi daňami, ak ma tu zamestnajú.
Momentálne som na tom hosteli, ja prisahám, pri-sa-hám, už v živote do žiadneho v Austrálii nevkročím, mne je doslova fyzicky zle z tých rečí o tom, ako sa nejakí britskí mačovia včera nachlastali a dnes majú opicu a samozrejme je tu ešte väčší bordel ako čo som zažil naposledy a všeobecne to tu vyzerá tak nejako ako v base. Snáď aspoň dnes ako majú tú opicu, tak sa vyspím, ale nedávam tomu veľké šance. Aspoňže tu majú autobus na letisko za $12, takže nemusím šlapať na vlak a ešte je to lacnejšie.
Sydney, v skratke. Počasie presne ako som si predstavoval, zima a prší, čo sa týka mesta samotného, to už snáď ani nie je normálne mesto. Spústa, spústa vodných kanálov, zálivov, vodných plôch podivných tvarov, ostrovčeky, roztrúsené mrakodrapy kade-tade (fakt sa nedalo z lietadla uhádnuť, kde je centrum). Samozrejme, obrovská metropola, to sa nedá ani popísať, niečo ako San Francisco prenásobené piatimi. Na moje prekvapenie, ľudia veľmi odlišní od toho, čo vídam v Brisbane. Jednak sa neobliekajú ako retardi (aspoň nie tak masovo), majú vkus a druhak drvivá väčšina pôsobila tak nejako ... európsky, neviem to presne vyjadriť, videl som aj južanské typy, aj tie naše stredo/východoeurópske, skombinované s tým oblečením som sa po dlhom čase necítil ako na inej planéte (doteraz neviem, či tento obraz v Brisbane kazia miestni alebo sú tak retardovaní len tí turisti). Architektúra pekná, častokrát inšpirovaná antickými či gotickými stavbami, majú tu aj takú katedrálu, to je budova veľká jak prase, to by ste na Austráliu fakt nepovedali, že sa tu dá niečo také nájsť. Pekne vidno ten rozdiel, že zatiaľ čo americkí prisťahovalci sa tak naučili maximálne od Indiánov stavať típí a slamníky a až úplne nakoniec postavili nejaké tie mrakodrapy, tak austrálski prisťahovalci so sebou priniesli aj remeslá a schopnosť stavať (vtedy) aktuálne stavby.
Čo sa týka pohovorov, tak v pohode, mal som pocit, že skôr to bolo o tom, aby ma videli naživo, životopisy už tak či tak do firiem poslali, tak sme sa vlastne bavili tak o ničom. Ale jednu vec musím vyzdvihnúť, min. ten prvý personalista, fakt aj niečo vedel, nebol to len taký chrlič kľúčových slov, občas dával dosť divné otázky, ale proste - snažil sa.
Toľko dnešný report, držte palce, nech zajtra nezaspím do Brisbane.
