Sľúbené zaujímavosti

Najväčšia zaujímavosť široko-ďaleko, ktorá určite zaujme tie masy ľudí čítajúce tento blog je tá, že vo štvrtok tu bola tak sk****ne veľká zima v noci, že bolo počuť zmrznuté koaly padať na okno. Ono je vážne dosť drsný rozdiel mať sedem stupňov v Dúbravke a v Brisbane -- papierové steny, žiadne kúrenie (moja klimatizácia má voľby high fan, low fan, high cool, low cool; naozaj ťažká voľba). K teplu v izbe nedopomohol ani fakt, že som usúdil, že pootvorené okno až tak veľa škody nenapácha. Dva mesiace som nadával ako chorá vrana, že načo som si sem trepal tri páry hrubých ponožiek, to vo štvrtok prestalo. Občas sám seba šokujem svojou predvídavosťou.

Minule som šiel okolo zastávky a nedalo mi to nespraviť fotku. Kto má pocit, že v okolí "Highgate Hill" (to je štvrťkopec, kde bývam) to začína naberať nejaké podivné tvary, tak vás môžem ubezpečiť, že to je aj realita. To potom vyjdete z budovy potravín a jednak rozmýšľate, že ak chcete ísť kilometer na východ, že či vôbec má ísť zmysel autobusom, pretože vás to povozí ďalšie štyri dookola a druhak na ktorú stranu cesty sa vlastne máte postaviť.

Keď už som pri tých cestách, tak mi napadá ďalšia vtipná vec. Už som tu nejaký ten pátek a iste si spomínate, že využívam predplatenú službu na mestské bicykle, tzn. ak si odmyslím tie mini kolieska a tri úbohé prevody, tak je to celkom lacný, pohodlný a rýchly spôsob prepravy. Najmä ak sa mi bežne podarí predbiehať kolóny áut a autobusov čakajúcich na červenú, to je fakt paráda. Samozrejme, prvé dni mi strašne lepilo vôbec chodiť po ceste, ale postupom času som sa viac posmeľoval a začínal chápať miestne obyčaje.

Napríklad som si dlho myslel, že stačí sa držať osvedčenej taktiky pri bicyklovaní (pred každou zákrutou si v hlave povedať "vľavo, drž sa vľavo, vravím VĽAVO dpč !!!, k**váááá, ako sa teraz dostanem z protismeru", uhm, áno, chvíľu to trvalo natrénovať) a všetko bude v poriadku. Potom som si ale všimol, že takmer za každou križovatkou majú šípky s nápisom "keep left", vysvetlil som si to tak, že tá ľavá strana je fakt taká zhúlenosť, že si to aj oni musia furt pripomínať. Až do momentu, kým som neuvidel šípku "keep right". Vtedy som začal smer jazdy študovať podrobnejšie a skoro ma vystrelo.

Takže, na to, aby sa vodič v Brisbane cítil naozaj ako v supermarkete s veľkým výberom, existujú rôzne druhy komunikácii:

1. Klasická dvojprúdovka, jeden pruh tam, jeden späť
2. Štvorprúdovka, dva pruhy tam, dva späť
3. Štvorprúdovka, pruhy tam, späť, tam, späť
4. Štvorprúdovka, pruh tam, dva späť, pruh tam
5. Štvorprúdovka, dva pruhy tam, jeden späť a jeden späť "bus lane only"
6. Štvorprúdovka, pruhy tam, späť, tam "bus lane only", späť "bus lane only"
7. Dvojprúdovka, dva pruhy tam

Tieto cesty, ako asi už tušíte, sa do seba pozvoľna napájajú. Takže veselo si idete po type č.2, vravíte si, aké je to super, že autá napravo od vás a vy v pohode pri chodníku, keď tu zrazu zistíte, že za križovatkou vchádzate do typu č.5, tak nejako do proti smeru práve idúcemu autobusu a treba sa presunúť na druhú stranu vozovky. A áno, v niektorých prípadoch je úplne legálne (trikrát som to kontroval a videl aj ostatných) jazdiť aj na pravej strane vozovky !!! Môj absolútny favorit je ale č.7, to proste idete napr. po č.2, s tým, že máte odbočku doprava, idete zabočiť doprava a ouha. Autá idú len v protismere a napájajú sa na vašu cestu! Prejdete teda o 500 metrov ďalej k ďalšej odbočke a tam to isté! Vďaka tomu, ak si nepamätáte, že ktoré cesty sú v ktorom smere sa môže aj 15 minútový výjazd do mesta zrazu pretiahnuť na 30 minút len preto, že ako splašení hľadáte cestu, na ktorú sa môžete napichnúť. Alebo môžte ísť po chodníku, ľudia na vás trochu zazerajú, ale čo už.

Keď už som pri tom bicyklovaní. Iste treba pochváliť snahu mesta budovať / značiť trasy v centre, ale ako všetko v Austrálii, aj toto je šialene odfláknuté, bez akejkoľvek hlbšej analýzy. To sa potom stane, že idete pekne naľavo po krásnej zelenej trase a tá zrazu ... skončí. Neodbočuje, nepresúva sa, proste skončí. Ľudia neznalí pomerov si môžu pomyslieť, že ouha, asi treba zliezť z bicykla, ale kdeže. Proste pokračujete ďalej, cesta sa nezúžila ani nič, proste len už to nie je cyklistická trasa. Alebo napríklad na moste, tam ide trasa uprostred (!) cesty, okolo vás jazdia každých päť sekúnd obrovské autobusy, z druhej strany zase autá v protismere, fakt poteší. Alebo idete po peknej trase, vidíte, že cesta sa mení na č.7, ale hurá, trasa vás odvádza niekam pod most, zrejme podídeme ten most a pokračujeme. A ona vás odvedie do podzemnej garáže k servisu na bicykle. Takže sa nielenže musíte vrátiť, ale potom ako idiot ešte ísť na biku cez preplnené námestia a ulice, lebo inak sa odtiaľ nedostanete.

Ale poďme k niečomu optimďalšiemu. Napríklad ku štátnej knižnici. Na prvý pohľad tiež super vec, môžete prísť do verejnej haly, sadnúť si do pohodlných kresiel, zobrať noviny či časopisy tam vyložené a len tak si čítať. Alebo priniesť telefón či notebook a pozrieť veci na nete. Vrátane možnosti si dané zariadenie nabiť v zásuvkách, ktorých je tam naozaj požehnane. Možnosť tlačenia a skenovania za symbolický poplatok. Do tohto momentu by to bolo takmer ideálne (odhliadnuc od nie práve najkvalitnejšieho Internetu). Ale. Niekto prišiel so zaujímavým nápadom spojiť čitáreň ako verejné miesto s verejným miestom pre deti do troch rokov. Takže v zadnej časti je relatívne veľká hala, kde mamičky môžu prísť so svojimi detičkami, hrať sa s ostatnými detičkami, hračkami atď. Dopoludnia (a špeciálne cez víkendy) je tam dokonca organizovaný program, hrá sa tam na gitare, čítajú sa rozprávky atď. To znie stále OK, keby... keby to neboli deti, že. Čiže tam je, obzvlášť v tých dopoludňajších hodinách, neskutočný bordel. Decká tam zjapu, búchajú, behajú, ... a teraz si zoberte, že vám niekto v takom prostredí zavolá a pýta sa vás, kde sa vidíte o päť rokov. Keď tam teraz občas zájdem, tak nechápem, ako som toto mohol považovať za kľudné miesto. Asi to tiež niečo vypovedá o tom hosteli :)

Apropo, Internet. Ja som tu ešte nevidel kvalitné pripojenie. Je zaujímavé, že hoci žijeme v takej zaprdenej krajine ako Slovensko, tak optické káble sú už pomaly v každom veľkom meste a niečo ako limity na prenesené dáta si vybavujú už len pamätníci. Tu je situácia úplne odlišná, buď máte super pomalý net ako taký alebo ak máte nejakú lepšiu linku, tak sú na nej drsné FUP pravidlá. Napríklad tá neziskovka ide na 60 Mbit, ale po pár gigabajtoch to klesá na takmer dial up rýchlosť. Dosť blbé, keď oni ukladajú všetko na Dropbox a bežne sú to filmy alebo hires fotografie. A potom otravujú mňa, že "prečo sa pokazil Internet". Ceny samozrejme obrovské, ja som platil $15 na týždeň za takú wifinu, že na ňu by ste sa dobrovoľne nepripojili ani zadarmo.

No dobre, dobre, dám niečo pozitívne. V podstate jediná vec, o ktorej som ochotný vyhlásiť za Austráliu, že je o niekoľko levelov lepšia ako na Slovensku je ... televízia. Teda konkrétne televízne vysielanie. Zabudnite na všetky tie bullshity, akože Austrálčania sú snáď nejakí milší či ochotní vždy pomôcť alebo podobné kraviny, to že niekto hovorí "hey buddy" či "how are you" každému ešte nič neznamená. Ale v televízii, tam sa dajú vidieť fakt zaujímavé veci. 

Napríklad také správy, to je zážitok pozerať. Nielenže majú naozaj pestrý výber (áno, vrátane nejakej tej vraždy), ale to, čo ma vždy udivuje, je tá kombinácia profesionality a ležérnosti zároveň. U nás sme odkázaní na nejakú Ďurianovú, ktorá sa so strnutým ksichtom a vypnutým hrudníkom pýta nasprostastého Švajdu s vypchávkami na ramenách, či sa aj jemu páčil psík z poslednej reportáže. V Austrálii uvádzajú hlavné správy obvykle muži po 50tke (zrejme ako vrchol svojej kariéry), a či už ide len o to čítanie, komunikáciu naživo alebo rozhovor medzi moderátormi, pôsobia vždy ako ľudia, ktorí a) vedia o čom hovoria (žiadne že "a tedááá, čo z toho prakticky teda geograficky vyplýva?") a po b) sú stále ľudia a nie naučené opice pred čítačkou. Napríklad aj taká ranná show, úplne iný level. Tí ľudia keď hovoria, tak hovoria ako vaši známi, keď si niekoho pozvú, tak sa medzi sebou bavia ako známi, proste je to neuveriteľne autentické. Ale stále vysoko profesionálne. Ešte aj tie reklamy sú tu brutálne prepracované, pri žiadnej som si nedokázal povedať, že je vyslovene stupídna, práve naopak, často sú aj veľmi vtipné.

S tým súvisí druhá vec a to prejav politikov v televízii. Na čo sme zvyknutí my asi nemusím približovať, tu v Austrálii je imidž politika neskutočne dôležitá vec, minule som videl, ako o vlas unikol istej verejnej smrti hovorca policajného zboru len preto, že si pomýlil meno nejakého obvineného. Napríklad tá premiérka, buď je neskutočne dobrá herečka alebo je to najľudskejší politik, akého som kedy videl. Keď čítala prehlásenie o schválenom zákone, ktorý mal pomôcť postihnutým ľudom sa zaradiť do života (niečo na ten štýl), tak sa tam takmer rozplakala v pléne od dojatia. Alebo keď napríklad niekto má príspevok do rozpravy, tak nielenže všetci počúvajú, ale ľudia zo strany toho, kto číta bežne nahlas pritakávajú (takmer zborovo), že "hear, hear" :)

Občas čítam nejaké veci o Austrálii, hlavne z histórie a tak, dám teda aj zopár vecí z toho. Napríklad je zaujímavý (možno už niekoľko rokov starý, ale stále) fakt, že Slovákov, ktorí emigrovali do Austrálie je cca 12 000, ale z toho polovica pochádza z Vojvodiny zo Srbska, dobré nie? Proste ako u nich boli na Balkáne stále tie nepokoje a vojny, tak sa zrejme dosť veľa slovenských starousadlíkov rozhodlo, že stačilo, že svoju službu Františkovi Jozefovi splnili a je čas sa posunúť ďalej. Preto aj keď si zapnete slovenské vysielanie z Melbourne (SBS - najstaršia a najznámejšia CS sekcia, Slováci aj Česi tam majú vlastný kanál), tak v pohode je polovica vysielania o Vojvodine, naposledy o etnických potýčkach v Novom Sade. Mimochodom, prvý Slovák, o ktorom sa vie, že vstúpil na Austrálsku pôdu, prišiel koncom 19. storočia. Potom väčšia časť prišla v dvadsiatych rokoch 20. storočia, počas hospodárskej krízy.

Videl som aj celkom dobrý dokument o Čechoch v Austrálii, ale nie takých "páprdoch" à la náš CS klub. Bolo to o ľuďoch, ktorí tiež prišli v rôznych časoch, ale odmietli sa stotožniť s veľkomestským životným štýlom, takže si dobrovoľne zvolili život v buši. Voľakedy musela byť Austrália fakt zaujímavou krajinou, napr. platili tu minimálne zákony, v tom pravom zmysle sa držalo pravidla "čo nie je zakázané, je povolené", bola tu obrovská podpora podnikania, človek v podstate mohol prísť, povedať, že rozumie oceli a začal budovať fabriku do týždňa. Teraz táto voľnosť ostala už len v tej buši -- nemusíte mať žiadny občiansky preukaz, vláda sa o vás nestará, môžete si pestovať marihuany koľko chcete, nemusíte platiť dane (ak napríklad niečo predávate alebo učíte), nič. Myslím ale, že tam je možnosť poberať nejakú podporu, ak sa zaregistrujete. Taktiež je pravda to, že ako Austrálčan si môžete kupovať obrovské pozemky pre život v buši, jeden chlapík tam vravel, že má 100 ha a to je "úplne úbohé". A samozrejme, môžete / musíte loviť zver (áno, klokany), takže každý má zbraň, pohoda.

Už je to dosť dlhé, o práci dám niečo okolo pondelka-utorka, ak sa teda zase niečo neposerie / neodloží.