Dnes som akurát objavil jedného chalana zo Sydney, ktorý si píše tiež blog, skvelé čítanie. Úplne tie jeho tripy žeriem, presne takto si predstavujem seba o pár mesiacov (=keď si to budem môcť dovoliť). S čím nepriamo súvisí dilema, ktorú už riešim pár týždňov, a to, že čo vlastne tu chcem robiť ďalej.
Ako už niektorí viete, v novembri idem pozrieť na Slovensko, vtedy predpokladám, že si "splatím" ten dlh za Austráliu, tzn. že všetky peniaze, ktoré som do Austrálie vrazil budem mať späť na účte. Takže sa otvárajú nasledovné možnosti:
- Prísť, povedať si, že stačilo, že máme peknú skúsenosť do života a vrátiť sa plus mínus do normálu, pravdepodobne s hľadaním stáleho bývania v Bratislave, resp. okolí (Mosonmagyaróvár, ja som teba nezabudol; absolútne parádne trojjazyčné mestečko, kúsok odtiaľ je po chorvátsky hovoriaca dedina Bezenye a to všetko pár kilometrov od Bratislavy).
- Prísť z Brisbane, pobudnúť tu nejaký čas (napr. kým nezačnem nadávať na Fica, zimu a tak vôbec) a letieť do iného mesta (Sydney, Melbourne, Auckland).
- Prísť len na otočku, pobudnúť ešte nejaký čas v Brisbane (užiť si naplno ich leto, pláže, 40 stupňové teploty atď) a potom ísť do ďalšieho mesta.
Od dola hore to poradie zhruba reprezentuje moje súčasné preferencie. Proti Slovensku stoja tri vážne dôvody: Fico (a odvody), zima (prísť z jednej zimy do druhej nič moc) a vyhodenie víz von oknom (do júna 2017 musím stráviť v Austrálii aspoň 730 dní, ak chcem mať šancu na žiadanie o občianstvo, ktoré sa môže vždy hodiť). Takže skôr by som to videl na strávenie našej zimy niekde v Melbourne (povedzme od januára do júna) a potom sa uvidí, hlavne chcem ísť do toho Ruska v lete, takže by to tak akurát vychádzalo, v Melbourne by som si našiel nejaký polročný kontrakt a potom hor sa na tri mesiace splniť si svoj ďalší sen. Хорошо? Хорошо.
Mimochodom, ruština, skvelá vec. Najprv som si predstavoval, aká to bude sranda mať hodiny s nejakými mladými Ruskami :), ale nakoniec som to celé zrušil a začal chodiť k jednej pani, neskutočne scestovaná, rozhľadená, manžel pôsobil ako diplomat v Moskve, potom žili dlho v Španielsku (inak má odtiaľ brutálne mafiánske historky, by ste neverili, že pobrežné oblasti sú také divoké) , vždy si super pokecáme a vlastne pri nej hovorím po rusky úplne prirodzene, neberieme žiadnu gramatiku ani cvičenia, ale zakaždým prídem nabitý novými vedomosťami.
No, ale späť k nadpisu. Bývam tu už nejaký ten pátek, takže som mal možnosť sa na niektoré veci lepšie pozrieť, resp. niektoré prehodnotiť. Napr. aj to hľadanie zamestnania, takto zo spätného pohľadu neviem, prečo som to až tak prežíval, 8 týždňov naozaj nie je nič špeciálne. Za životopis si ale stále dávam jednotku, aj keď teraz by som aj ten už zjednodušil a motivačné listy by som určite inak formuloval (minimalisticky). Ale tak... po vojne je každý generálom, všakže.
Každopádne, aby som začal niečím pozitívnym, áno, pozitívnym, ja viem, je to šok, publikum netrénované, ale ja to risknem. Minule som si uvedomil jeden obrovský, ale naozaj obrovský rozdiel oproti Slovensku (a východnej Európe všeobecne) -- kamkoľvek idem, a tým myslím naozaj kamkoľvek, v akúkoľvek dennú či nočnú hodinu, ešte som nestretol taký ten typ človeka, na ktorého sa radšej nedívate, aby ste náhodou nedostali jednu cez držku. Myslím to smrteľne vážne, tu sa proste na verejnosti nestretnete s agresivitou, nikto si to nedovolí. Samozrejme, že aj tu sú vandali, dejú sa tu vraždy, znásilnenia atď, ale že by do vás len tak niekto začal vyskakovať, lebo si dal tri pivá, tak to ani omylom.
S tým súvisí aj rasová (ne)znášanlivosť -- síce veľa Austrálčanov nemá problém priznať, že ich tí Číňania a Indovia tiež pekne serú, ale to je tak všetko, čo s tým spravia. Proste tu keby chceli začať kariéru nejakí mladí skinheadi, tak by to mali sakra ťažké, keďže "bielych" tu je len tak tak nadpolovičná väčšina, takže by zrejme dostali na držku každý deň tí skinheadi, až pokým by ich to neomrzelo. Tiež celkom zaujímavé žiť v takom prostredí.
Občas otvorím noviny (hlavne keď čakám na obed, čo je niekedy sakra dlho), dajú sa tam nájsť skutočné perly. Napríklad 10 stranová príloha o nejakom kráľovskom mimine, vrátane adries do Spojeného Kráľostva a tipov, aké oslovenia a lúčenia sú vhodné, keď im budete písať blahoželania. Alebo celostránková reklama austrálskej vlády "Ak sem prídeš loďou bez víz, neznamená to, že tu môžeš ostať".
Minule ma v práci zavolali sa "dobrovoľne zúčastniť" takej prehliadky, že čo robia, ako vyzerá výrobný proces, testovanie atď, proste niečo podobné, ako som absolvoval prvé dni, ale evidentne vidia, že som sprostý ako poleno, takže do mňa hustia všetko odznova :) Akože seriózne musím povedať, klobúk dole. Prešli sme všetky oddelenia, od toho, kde skladajú zo súčiastok všetky vnútornosti toho uzatvárača cez testovacie oddelenie až po oddelenie, kde si vyrábajú vlastné drôty (!), pretože všetci austrálski dodávatelia proste dodávali šmejdy. Bože, tam sa tak neskutočne makalo. My už sme si zvykli, že veci sa proste tak nejako objavujú v obchodoch, ak sa niečo pokazí, tak sa kúpi nové, takže vidieť toto, to v človeku zanechá dojem. Tak neskutočne precízny proces, ako to všetko musí klapať, byť perfektne naplánované, pretože sa tam môže pokaziť asi tak miliarda vecí, úplne ma to dostalo. Nechápem, ako niekoho vôbec môže napadnúť založiť firmu, kde sa toľko vecí môže posrať :)
Taktiež sa mi potvrdilo, že pracujem s cvokmi. Lee (to je fakt krstné meno a nie, nie je Číňan) mi prišiel taký normálny, ale len do momentu, kým raz za mnou prišiel a pýta sa: a ty si sem odkiaľ vlastne prišiel? Vravím mu, že ak myslí krajinu, tak sa volá Slovensko, z Európy... stojí, pozerá... a ty si sem odkiaľ prišiel? Eh? Myslíš prácu? No to som robil vo Viedni, pracovali sme na audio zariadeniach... stojí, pozerá... a ty si sem odkiaľ prišiel? Pozerám na kolegu vedľa mňa, či mi niečo uniká, nejaká jazyková bariéra, tak aj on sa ho pýtal, toto sa zopakovalo asi 3x ešte, potom som mu už prestal odpovedať, lebo už to ani nebolo vtipné, a on... stále stál za mnou. Keď konečne odišiel (snáď po 10 minútach), tak mi kolega vonku vraví, že on je tak trochu cvok, zvykne mať epileptické záchvaty a tak vôbec mu trochu prepína občas. Super.
Ale to nie je jediný a zrejme ani najväčší cvok v kancelárii. Keďže teraz bývam nekresťansky blízko, tak ak mám dobrý deň (vstanem povedzme o 06:15), tak viem byť vo firme okolo siedmej. Zakaždým, keď tam prídem, môj priamy a jeho šéf sú už tam. A ak si myslíte, že keď odchádzam, že oni tam už nie sú, tak si myslíte zle. Oni musia robiť minimálne 10-12 hodín, každý boží deň.
S čím súvisí ďalšia vtipná historka, raz si ma ten najvyšší šéf zavolal, že ako to ide. Ale hej, hej dá sa, dá sa... no super. Ale ešte jedna vec, dochádzka. Ja bledý ako stena, že moja super appka, ktorú sme si už tu v blogu predstavili :) nefunguje tak spoľahlivo ako má, čakám najhoršie... Ukazuje mi výcuc z toho ich systému, pozerám na tie moje na sekundu presné odchody, len minulý piatok som chcel stihnúť autobus, tak som zdrhol o čosi skôr. A on že: vidím, že ti tu za minulý mesiac dve minúty chýbajú, pre tentoraz ti to ešte opravím manuálne, ale radšej ostávaj v práci aspoň o 15 minúť dlhšie, ako ostatní, OK? Poďakoval som za radu, ale o 15 minút dlhšie som v práci ešte neostal ani omylom :)
Rhys, ten kolega, ktorý ma spovedal na pohovore, to je tiež prípad. Býva niekde totálne v prdeli, takže autom chodí do práce cca 40 minút, ak má dobrý deň. Popisoval mi to asi tak, že 5:30 vstane, spraví si kávu, prečíta si emaily (trapko, to sa predsa všetko robí v práci :D), sadne do auta a ide. Jeho slovami "domov sa nie je prečo ponáhľať, takže ma iba štve, ak je ráno zápcha a neprídem načas". A to som si myslel, že môj spoločenský život už nemá kam klesnúť.
Keď už sme pri tých cvokoch, ten Ind (už viem ako sa volá - Kenny :D) je fakt psycho, on fakt nie je úplne v poriadku. Vytrvalo mi po každom víkende vraví, že ten budúci už isto musíme ísť spolu niekam, lebo on sa tak super bavil teraz a bla bla, ale keby ste videl ten pohľad, tak iné ako na vraždu nemyslíte. Vašu vraždu, aby sme sa rozumeli.
Z dlhodobého hľadiska tiež konštatujem, že autobusy tu stoja rovnako za houby, ako z krátkodobého hľadiska. To je čistá lotéria, vôbec si napríklad nemôžem povedať, že ak z domu vyrazím o XY, tak že akurát počkám pár minút a zveziem sa. Na druhú stranu to silne potláča moju lenivosť chodiť peši, pretože dávať $3 za jazdu na ďalšiu zastávku, to sa inak ako lenivosťou nazvať nedá. Peši chodím, ak idem napríklad po práci do obchodného domu, to sa potom zveziem autobusom tam aj späť na jeden lístok.
Vlaky sú tiež kapitola sama o sebe, teraz nedávno som spravil celkom fajn obchod, dal som holke $30 a ona nechala u seba bežať môj notebook a naťahal som takto takmer 80 GB. Ona bývala trochu ďalej od centra, takže som tam išiel na jeden prestup. Otrasné dačo, otrasné. Strávil som tam aj späť čakaním dokopy cca. 2 hodiny, pretože tie vlaky chodia každú polhodinu a samozrejme presne tak, že jeden prichádza v momente, keď druhý odchádza.
Inak boli sme s Lukášom konečne vo Valley, ale ešte nie je ten pravý čas na recenziu. Každopádne, dych berúce. Škoda, že sme tam boli za úplných pitomcov, ale o tom někdy příště. Jo a poľské pirohy s hríbami rulez, geniálne jedlo.
