Posledné týždne ubiehali tak nemastno-neslano, čo zrejme bolo spôsobené tou chorobou, novým frajerom mojej domácej (čím sa zvýšil počet obyvateľov tejto domácnosti na sedem a o zvýšení úrovne hluku plynúceho z jeho záľuby púšťať totálne sračky na plné pecky ani nevravím), výlukou vlakov cez víkendy (takže z priemernej polhodinovej doby čakania sa stala priemerne hodinová doba čakania, ale zase to aspoň bolo zadarmo) a tak vôbec sa nič zaujímavé nedialo. V istých momentoch som mal fakt chuť sa na to všetko vyfláknuť, ale tento víkend sa mi vrátila chuť to ešte potiahnuť a opäť som získal trochu lepšiu predstavu, čo ešte chcem v Austrálii robiť, resp. čo by som tu mohol robiť také, čo by sa doma nedalo. Nie, pracovať od rána do večera to nie je ;)
Môj problém s touto krajinou je hlavne ten, že spústa vecí je tu proste strašne prehypovaná, takže človek netuší, čomu sa vlastne dá veriť a čo je len taký blábol. Taktiež o ľuďoch som sa tu už pár razy zmieňoval, drvivá väčšina sú emocionálne neskutočne plochí ľudia, ktorí vedia len dokolečka verklíkovať "good on ya, buddy" bez nejakej hlbšej pointy. Takže doteraz vždy keď sme sa snažili niečo awesome vidieť, tak sme boli viac-menej sklamaní, pretože v lepšom prípade som nevidel nič, čo by som už nevidel niekde inde a v tom horšom to stálo za starú belu, hoci turistickí sprievodcovia sa išli pretrhnúť v superlatívoch. A možno sme len mali smolu. Každopádne motivácia objavovať Austráliu ďalej (a hlavne do toho investovať peniaze) čoraz viac klesala ... až do minulého víkendu.
Keď som sa ako tak vyliečil (treba povedať, že austrálske atb fakt zabrali perfektne), tak sme tak s Lukášom, mojím cestovateľským parťákom a hlavne šoférom :), rozmýšľali, že čo a ako, či ešte stojí za to niekam ísť a nejako sme si spomenuli na náš dávny plán len tak zbaliť pár vecí, prenajať auto a vypadnúť niekam "do prdele". Lukáš niekde vyhrabal podivnú požičovňu áut za podozrivo nízke ceny a keď sme sa dozvedeli, že tento týždeň dávajú všetko za polovicu, tak sme si povedali, že OK, kašľať prácu, kašľať prisľúbenú účasť na firemnom behu, ideme do Outbacku, čiže na austrálsku step. Krátky pohľad na mapu ukázal Charleville ako perfektný cieľ cesty (800 km od Brisbane), takže čo? Takže hurá do púšte!
Lukáš sa najprv snažil zisťovať nejaké seriózne informácie o prípravách na cestu, bezpečnostných opatreniach a tak podobne, ale po tom, čo videl absolútny nezáujem z mojej strany to čo i len čítať ho to veľmi rýchlo prešlo :) Plán sme mali asi taký, že "niečo pozrieme pred cestou", čo v praxi znamenalo, že sme večer pred odchodom chatovali, kto čo našiel cez päťminútové hľadanie v Google a zhodli sa na pláne "v Mitcheli sú ťavie preteky, zvyšok domyslíme po ceste". V piatok sme sa teda dohodli, že ja pobežím z práce domov na pol štvrtú, on vyzdvihne auto a ja ho rovno budem zbalený čakať, aby sme sa nezdržovali.
Realita: o pol piatej ešte stále telefonujem s Lukášom, že kde je, pretože ku mne nevie trafiť :) Po X peripetiách, nákupe v supermarkete jedla tak odhadom na týždeň, zápchach v meste, odrboch od Google Navigation sme sa konečne vytrepali z Brisbane okolo ôsmej večer s tým, že zájdeme, čo to dá, nech v sobotu dorazíme do toho Mitchelu čo najskôr. Samozrejme sme nemali žiadnu mapu, tú sme si chceli kúpiť na pumpe, čo sa ukázalo ako netriviálna úloha, pretože tam žiadne mapy nemali. Nakoniec sme okolo polnoci zakotvili na niekoho pozemku pri diaľnici, celí dosraní, že na nás vybehne s puškou, pretože sme nie práve rozumne najprv zašli až k jeho domu, presvietili mu diaľkovými svetlami snáď všetky okná a potom zaparkovali pod strom 10 metrov odtiaľ. Ale komu by sa chcelo hľadať ďalšiu odbočku, že?
Teraz si asi myslíte, že sme spali v aute alebo že sme si postavili stan vedľa auta, čo? Omyl! Spali sme totiž v stane na streche auta. Vyzeralo to asi takto:
Samozrejme, teplo bolo poriadne (30 stupňov, a to oficiálne 1.9. končila zima!). Dali sme si teda pivko-dve, popozerali na rôzne vtipné disciplíny (pretekanie v košoch na smeti, behanie s druhým človekom priviazaným o nohu ako aj samotné preteky -- nakoniec to nebolo nič profesionálne, normálne sa hocikto mohol prihlásiť, len kým mi to došlo, už bolo neskoro). Úplne presne som tie pravidlá s ťavami nepochopil, ale tá "aukcia", čo sa konala pred závodmi, bola zhruba o tom, že ľudia dávali čo najvyššie stávky na jednotlivé ťavy a z toho časť dostali víťazi ("vodiči") a časť išla na nejaký ich miestny spolok. Ale čo z toho mali tí stávkujúci, to netuším, či aj oni dostali nejaký podiel a tým pádom vlastne mohli vyhrať, neviem. Ono bol dosť masaker rozumieť tomu rozhlasu, v ktorom to vyhlasovali, po prvý raz som zažil tú "outback english" na vlastnej koži, to chce fakt cvik.
Lukáš má zaujímavú schopnosť vždy niekoho vymáknuť, len čo ho nechám na chvíľu samého. Takže som sa vrátil s pivom a pozerám, že už sa tam baví s nejakou starou bábou (zabudol som doplniť, že jeho "vymakávací priemer" sa pohybuje vysoko nad 40-tkou :D). Niekedy je fakt vtipné sledovať, ako tí Austrálčania až freneticky túžia udržovať konverzáciu za každú cenu. Stačilo pár sekúnd a videl som, že ona nemá ani tušenia, čo je to východná Európa a že v podstate nepočúva nič z toho, čo jej hovoríme, takže som sa na ňu vysral a pozeral sa na tie disciplíny, ale Lukáš to ťahal ďalej, takže sme sa dozvedeli to tej strašnej vojne v našej krajine a ako má ona o tom perfektný prehľad a že to bolo soooo terrible a tak. Inak čo vám poviem, 42+ a predstavila nám svojho fiancé, s ktorým sa vídava cez víkendy, pretože on pracuje v tom Mitcheli a ona je v Brisbane, čiže vo svojej mladosti si užíva diaľkový vzťah na 600 kilometrov.
V informačnom centre (toto je fakt zlaté -- aj najväčšom prdelákove si môžete byť istí, že nájdete nejaké informačné centrum s letákmi, čo je v okolí) sme dostali nejaké brožúrky, tak sme sa rozhodli pozrieť si aspoň jednu vec, nech vidíme čo najviac. Popravde, doteraz nevieme, čo sme si to vlastne vybrali, pretože v tej brožúre boli len fotky a potom zvlášť textový popis, ale bez ich vzťahu, tak sme len tak naslepo našli jedno kľúčové slovo na mape a išli tam :) Cesta najprv začínala sľubne, šipky, informácie o vzdialenosti, ... ale po čase sa kvalita cesty začala dosť drsne zhoršovať, až sa nakoniec premenila na prašnú z Gran Tourismo :) ... po dvoch hodinách cesty sme došli na miesto označené tabuľou "Claravale Tours" (Claravale sa volalo to miesto, kde malo byť to niečo), so šípkou ukazujúcou k nejakému osídliu uprostred ničoho. Nikde ani živej duše, prechádzali sme sa im tam po dvore, nikde nikto. Po reálnom zhodnotení situácie a stavu vozidla/vozovky (Lukáš ma nechal asi na 15 minút šoférovať, jasné, že po piatich minútach sme stratili puklicu a skoro prerazili pneumatiku, pretože som si chcel "zahrať prašnú z Gran Tourisma" :)) sme sa teda... otočili naspäť :D
Takže toľko náš ďalší zážitok s turistickým sprievodcom. Po ceste späť sme "pokecali" s pár miestnymi, pretože oni na rozdiel od nás mali poriadne autá, nie ako my Toyotu Yaris či čo to bolo, takže si to pekne fičali po tej prašnej stovkou a keďže sme im nechceli stáť v ceste, tak sme vždy spomalili a odsunuli sa na krajnicu (cesta bola úzka). To si ale oni vysvetlili akože asi po nich niečo chceme, takže vždy vysmiati zastavili, že či je všetko OK. Potom nás raz predbiehal iný 4WD, takmer pri nás zaflekoval, že "Chalani, nestratili ste náhodou psa???" :D (niekde videli pri ceste psa a asi si mysleli, že nám vypadol z auta alebo čo). Taktiež sme videli zopár bizarností, napr. pri odbočke na jednu farmu boli na značke zavesení mŕtvi dingovia (divé psy, keby ste nevedeli), doteraz sme nepochopili, že či to malo odstrašiť prípadných návštevníkov alebo ďalších dingov. Do Mitchelu sme dorazili už za tmy, padlo rozhodnutie pokračovať na tej dedinskej zábave, pretože tam bol program až do večera. Kúpili sme teda vodku v najbližšom bottle shope, pretože tam mali len pivá, trochu si dali a len sa tam tak poflakovali, očumovali ženy a tak.
A potom sa to stalo. Ako som spomínal, na Lukáša sa vždy niekto nalepí a on ešte rád tlačí na pílu, takže je samé "Heeeeey, how it´s going???" a "Gooood, aaaawesome!!!" a podobne, takže som len čakal, kedy sa toto nejako zvrtne proti nám, lebo je jasné, že aj keď vieme čo hovoria miestni, vždy to bude znieť ako keď vietnamec hovorí "hele vole". No a takto sa mu prihovorila nejaká mamina (samozrejme des a hrôza), spýtala sa, že čo sa tu len tak poflakujeme a s nikým sa nebavíme (jo, tu je priam neslušné sa s nikým nebaviť, hoci resp. práve preto, že ste cudzinec). Tak ja som to chcel nejako zachrániť, že sme takí vyčumení meštiaci a tak len zírame a užívame si country atmosféru, ale potom s ňou začal kecať Lukáš a to už som len počul ... študent ... Czech Republic ... pracujem ... otočila sa ku mne, a že ty kde bývaš? Ja na to, že v Brisbane. A ona na Lukáša: ááá tak teraz je to jasné, vy ste milenci, čo??? Ja čumím, že doprdele, wtf, o čom sa to preboha bavili??? A on svojím "austrálskym štýlom" hovorí, že niééé, samozrejme že niééé, ona len chlapci, tam si choďte kúpiť nejaké pivá na posmelenie a išla preč. Trochu to narušilo párty atmosféru, lebo celá dedina mala tak 1000 obyvateľov aj s jaštericami a tam na tej akcii bol snáď každý od 17 do 50 rokov, takže sme si mohli byť celkom istí, že do rána sa správa, že do Mitchelu prišli dvaja teplouši z Brisbane rozšírila úplne všade. Takže plán prespať v stane v priestoroch toho areálu pozvoľna padol a išli sme pred hľadaním nového miesta ešte natankovať.
To by sme ale museli vedieť, kde je pumpa, že? Tak sme išli naspäť do toho bottle shopu, resp. krčmy pri ňom a tam sme to zase trochu organizačne nezvládli, pretože tam boli v podstate samé tri barmanky, celkom pekné holky, lenže my sme boli takí vykoľajení z tej "teplej príhody", že sme to úplne posrali. Ja som tam došiel a tej holky, čo mi predala vodku, som sa spýtal, či nevie o nejakých pumpách a že kedy sú otvorené a tak. Zistili sme, že pumpa na začiatku mesta je otvorená až ráno, tak si vravím, že hm, no čo už, poďakoval som a pozerám na Lukáša, ktorý sedí za barom ako päť peňazí. Čumí na tie holky a nič nehovorí. Pozriem naňho, na ne, ony na mňa, naňho, pozrieme na seba navzájom, že čo presne sa ide diať ďalej, spýtam sa Lukáša, že či niečo chce a on že nie, že ony už určite vedia, že sme tí teplouši!!! :D Tak sme sa zdekovali a prespali pri jednom ranči. Inak áno, dôrazne ma varoval, nech sa to neopovážim zverejniť, a to mi ešte dodal aj fotky do blogu, dnes sa už nedá veriť nikomu.
Ráno mi Lukáš celý vysmiaty vraví, že neuverím, čo nafotil, nechcelo sa mu už spať, tak sa vybral do okolia a hľa, fakt sa mu pošťastilo splniť si jeden náš sen a to vidieť reálne klokany len tak, v prírode:
Takže aké je to morálne ponaučenie? Spraviť si vodičák (už som pozeral, cca $200, žiadna autoškola, dokonca na začiatok ani žiadne jazdy, stačí spraviť písomný test a rok jazdiť s doprovodom), vysrať sa na prácu a cestovať v Outbacku. Za mesiac sa určite dá obehnúť kusisko krajiny, vidieť perfektné veci a áno, akože mimochodom sa staviť aj na plážach atď, ale to gro, to musí byť vnútrozemie, tam sa dajú vidieť a zažiť perfektné veci. Takže možno v decembri pred odchodom na Slovensko spravím presne toto.
