Je to tak, 15. apríla to bolo 6 mesiacov od nášho vylodenia. Plus päť dní je to taktiež polrok od môjho nástupu do zamestnania. Taktiež je to polrok, počas ktorého som nenapísal jediný riadok produkčného kódu a zároveň bol za to platený, čo je méta, ktorú neverím, že ešte niekedy prekonám (leda žeby tu, v tejto firme).
Ako sa toto mohlo stať, pýtate sa? No, začalo to pre mňa už klasicky, ocitol som sa na pracovnej pozícii, ktorá nemá nič spoločné s tým, o čo som sa uchádzal na pohovore (človek by povedal, že očakávanie byť softvérovým vývojárom nie je až také nereálne, čo?)
Celé to začalo tak, že zatiaľ čo ja som robil nejaké štúdie o tom, čo by sa s ich budúcim produktom dalo a nedalo, tak zvyšok tímu viac-menej fungoval v normálnom vývojárskom režime. Potom ale začali pribúdať rôzne žabomyšie korporátne vojny medzi tímami (v našom prípade taká korporátna klasika - nekvalifikovaní ľudia z Indie), väčšinou o tom, kto má a nemá právo povedať, že daná implementácia je zlá alebo rozhodovať, ako má byť niečo implementované. Neviem, či to bol jediný dôvod, ale skrátená verzia je, že sa rozhodlo, že odteraz my, ako tí skúsení vývojári nebudeme programovať (!), ale vypracovávať dokumenty popisujúce dizajn daného riešenia a keď sa takýto dokument odsúhlasí, tak to bude záväzný postup pre každý tím (čiže tých Indiánov).
Myslím, že všetci z nášho tímu čakali, že je to dočasná záležitosť, ale akurát tento týždeň nám ten náš manažér na rovinu povedal, že toto bude náš bežný štýl práce a že ak sa to niekomu nepáči, tak teraz je ten vhodný čas rozmýšľať nad zmenou (neviem, či tým myslel zmenou tímu alebo zmenou zamestnávateľa; každopádne rodený líder a motivátor). Čo je naozaj fascinujúca taktika, mám tu okolo seba super-smart vývojárov a nikto z nich nič neprogramuje, zatiaľ čo tu máme aj priemerných vývojárov z Indie a tí budú programovať všetko.
Teraz by možno náhodný čitateľ mohol mať pocit, že do akého pekla som sa to dostal a že som sa hneď začal pozerať po novej práci. No. Veľmi ťažká dilema, pretože... ehem, písať tie dokumenty, sem tam mať nejakú prezentáciu je... nie veľmi časovo náročné. Niekedy prejde týždeň (!!!) bez toho, aby som reálne niečo spravil pre firmu a nikto to nerieši. Čo je, vzhľadom na to, že som tu ako kontraktor, ktorý každý týždeň fakturuje za svoje služby, naozaj nečakané.
Zato môj GitHub, ten svieti ako vianočný stromček v podstate každodennou aktivitou na mojich projektoch počas pracovného týždňa. :D Inými slovami, firma ma platí za programovanie Atari projektov. Čiže mne programovanie nechýba, neskutočne som sa zlepšil napr. v používaní Claude AI vďaka tomu, a teda ma až tak netrápi nedostatok času na programovanie doma.
Vtipné je, že v rovnaký deň, ako nám ten náš manažér oznámil túto novinu, tak som mal aj moje prvé 1on1 sedenie s kolegom-šéfom tímu. Pýtal sa ma, že čo a ako, tak som mu narovinu povedal, že tento nový štýl práce je podla mňa neskutočným mrhaním času a talentu všetkých zúčastnených (v čom mi dal v podstate za pravdu), ale zároveň, že mi to nejako extra nevadí, že to nepovažujem za príliš náročnú robotu a že ja mám hobby projektov na programovanie kopec. Čo bola aj taká návnada, či spomenie niečo na štýl "jo, všimol som si, že často robíš veci, ktoré absolútne nevyzerajú, že majú niečo s tvojou prácou", ale nepovedal nič, tak asi all good a robíme veci ako doteraz. ;) Popravde, trochu sa bojím, kam až toto dospeje, už teraz si bežne v práci pustím emulátor s nejakou hrou, kde hľadám chyby, čiže to neexistuje, že si to už niekto nevšimol, že na čom to sakra pracujem. A to som každý boží deň osobne prítomný, neviem si predstaviť, čo by sa stalo, ak by som prešiel na čiastočný home office (o tom o chvíľu).
Irónia je, že napríklad takí hardvéristi, tí makajú ako fretky, tých táto vlna písania špecifikácii zasiahla len veľmi okrajovo a v Indii nikto žiadny hardvér neoživuje ani nevyvíja. Well, vybrali si blbé povolanie. :D
Jediná vec, ktorá mi kazí túto moju idylku je ďalšia klasika - akonáhle sa niekde v Austrálii usadím, tak príde niečo, čo mi to dokonale osolí. V tomto prípade sa "sťahovanie officu bez výrobnej haly do mesta" zmenilo na "sťahovanie officu s výrobnou halou do inej výrobnej haly do Zillmere", čo má pre mňa pomerne zásadné dôsledky:
- Je to v paži ďaleko, viac na sever.
- Stále je to za riekou, takže tam nechodia žiadne vlaky (ktoré idú iba obrovskou zachádzkou cez mesto).
- Zatiaľ čo Murarrie (tam, kde vystupujem z vlaku) <=> Eagle Farm (náš office) má obstojné autobusové spojenie, do Zillmere je to čistá katastrofa, musel by som sa zviezť autobusom na ďalšiu vlakovú stanicu a potom vlakom ďalej do Zillmere, čiže suma sumárum miesto 40 minút by som zrazu cestoval do práce 1.5h... cesta, ktorá sa dá autom prejsť za 25-40 minút (ale zase s každodenným poplatkom $12 + benzín a rizikom, že sa niekde polorozospatý vybúram).
- Bike mi moc nepomôže, je to z Murarrie príliš ďaleko.
- Začať využívať home office (moc sa mi do toho nechce, nemám v pracovni klímu plus deťom nevysvetlím, prečo musím byť zavretý v izbe).
- Začať hľadať novú prácu.
- Začať využívať... e-bike. :) Kolega ma na to dosť namotal, každý boží deň vidím, akou rýchlosťou ma po tom moste predbiehajú ľudia na e-bajkoch a e-kolobežkách, čiže áno, tým, že by som ten most prešiel za povedzme 10 minút oproti súčasným 25 by som potom vedel investovať do cesty vlakom do Zillmere, čiže by som si zachoval plus mínus rovnaký čas cestovania. Škoda len, že tým zrejme stratím svoju vymakanú kondičku, už jazdím po tom moste ako profík (keby sme sa nesťahovali, tak zrejme investujem do nejakého poriadneho bicykla, ale takto...).
Keď na to príde (jún), tak sa zrejme poobzerám po tom e-bajku, ale ak by mi začali v tej práci mega liezť na nervy (napríklad odo mňa chceli, aby som pracoval!), tak zrejme skúsim iný ... no, zo začiatku tím, ten Wabtec je spoločnosť veľká ako svet. Ale tak uvidíme, zatiaľ na to fakt nemám dôvod.
Ešte by som mohol zmieniť aj štvrtú možnosť - v októbri nám končí nájom v našom dome, takže v ideálnom svete v roku 2016 by sme sa presťahovali na Sandgate, kde sme sa boli pár razy pozrieť a bolo tam možno ešte krajšie než vo Wynnume, aj to pobrežie to má, veru. Je o trošičku viac z ruky z mesta, ale zase je hriešne blízko Zillmere, nehovoriac o tom, že za most by sme platili už len keby sme išli na Gold Coast, nie ako teraz, že každá druhá jazda tade vedie, keď niekam ideme.
Žiaľ, žijeme v neideálnom svete v roku 2026, kde prenajímané nehnuteľnosti sú nie že drahé, ale prakticky neexistujúce. Teraz som schválne pozrel, koľko domov zhruba takej kategórie ako ten náš je k dispozícii... sú tam dva. Čiže ak sa niečo nezmení, my ešte s prosíkom budeme žiadať o predĺženie nájmu tu kde sme a ešte poďakujeme, ak nám týždenné platby zvýšia o menej ako o stovku.
Apropo, bajk. Vždy som si myslel, že ak sa mi niekde podarí niečo zrámovať, tak to budem ja na našom aute s L-kovou nálepkou. Nielenže na aute sa podarilo zrámovať blatník niekomu inému ;), ale ešte jedno auto zrámovalo mňa. Idem si tak vo štvrtok popoludní z práce, pohodička, žiadny stres. Vidím, že napravo krížom cez križovatku ide mojím smerom odbočovať auto. Keďže som na hlavnej, tak periférne pozriem, či tam zastavil, zastavil, tak idem ďalej. Fast forward 5 sekúnd a už ležím na jeho kapote a padám na zadok na cestu.
Celkom slušný šok, to akože bez debaty. Po tom, čo som pozrel, či stojím na vlastných, hýbem všetkými rukami a nohami som skúmavo pozrel na bicykel, tiež vyzeral OK. Tak teda pozerám na majstra za volantom, že čo on. Asi to tiež chvíľu rozdýchaval, lebo sedel tam jak pripečený asi minútu, kým vyšiel von. Zrejme sa už videl vo väzení, takže sa mu dosť uľavilo, keď zistil, že som v pohode.... až do momentu, keď sa pozrel na svoje auto.
Asi pri mne stáli všetci svätí, lebo v podstate celý náraz bol o tom, že pravá časť riadidiel nabrala kapotu, takže mňa to vlastne len sotilo z bicykla, ale hlavný naraz absorbovali tie riadidlá. Čo malo za následok, že mu to do auta spravilo brutálnu dieru, ako keby tam niekto šupol poriadny šuter, a ešte mu tam odpadol nejaký kus plastu pri blatníku. Tak mu vravím, že sorry about your car, snáď ho máš poistené, na čo od zareagoval výrazom, ktorý značil, že ho poistené nemá a dodal, že to auto bolo nové. Yeah mate, už len bolo. ;)
Samozrejme, keďže sme v Austrálii, tak hneď tam pribehli zo dvaja ľudia (čo vzhľadom na to, v akej paži sa to stalo vo štvrtok podvečer, je fakt slušné číslo), že či som ok, či nepotrebujem kontakt ako svedka atď, ale tak vravím si, týpek má už zrejme pokazené veľkonočné sviatky anyway (jo, bolo to pred Veľkým piatkom), bude ho to stáť kopec prachov, tak mu to nebudem ešte viac priťažovať (plus sa mi tiež nechcelo strácať čas ďalšími papierovačkami) a so všetkými sa rozlúčil. Kostrč ma bolela ešte týždeň, nejaké odreniny na rukách, ale inak som prežil Veľkú noc v pohode.
No nič, pol štvrtej, to aby som sa pomaly zberal z kanclu (prišiel som o deviatej ;)), takže ukončím tento narýchlo zbúchaný text dvomi fotkami z Wynnumu, kde bývame. Ako vidno, pri prílive to pobrežie zrazu vyzerá dosť cool, dá sa tam v pohode zaplávať aj vyblázniť. Keď je odliv, tak je to horšie, lebo hladina je tak po kolená a človek nonstop stúpa na ostré kamene na dne, takže to vždy končí dorezanými chodidlami. No a tiež to vyzerá dosť oničom (obrovské plochy bez vody s naplavenými riasami a iným bordelom).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára