K svetlým zajtrajškom

Mám teraz hodinu do odchodu (2:40pm, hm ;) ), tak to využijem na krátky súhrn našich aktivít. V skratke, ako som sa obával, že to sťahovanie bude pekelná aktivita, tak aj bola. Celkovo to bola súčasť väčšieho kolotoča, kde človek v práci miesto toho aby písal blogy, tak musí riešiť samé pakárne, dvíhať telefóny, googliť veci atď. Len tak námatkovo, čo som riešil:

Zo Slovenska ku mne smerovali tri rôzne zásielky, cez troch rozdielnych dopravcov - milión papierov, colných vyhlásení, potvrdení, ... a ešte stále nie všetko dorazilo.

V istom momente nám banka zablokovala účet a nepomohlo nikam volať ani písať, pekne som musel nabehnúť do pobočky vzdialenej pol hodinu vlakom, aby to odblokovali. Dôvod neznámy.

Následne bola sága, kedy nám vlastne prídu platobné karty. Janke prišla relatívne skoro, mne nič. Nakoniec sa ukázalo, že pitomá upratovačka pozerala doslova len meno s -ová (keďže Janka platila to AirBnB) a moje priezvisko ju nechávalo chladnou a rovno drbla všetku poštu medzi neprebrané.

Následne nám zablokovali možnosť nabíjať telefónne karty cez internet (z dôvodu, citujem, "bezpečnostných obáv" -- všetci to poznáme, zákerní kriminálnici v dnešnej dobe už-už číhajú na nevinné obete, aby im nabili kredit), takže sme museli ísť do mesta a kúpiť si papierový voucher (čítaj: vaaaaučer, inak ti v Austrálii nikto nebude rozumieť) a nabiť ten kredit tak. 

Na výplatnej páske som si všimol, že mám zle (nijako) označený Super (-annuation, niečo ako druhý pilier), takže zase ping pong s podporou mojej agentúry.

Na X emailov a telefonátov trvalo zrušiť účet v 365 banke (kde mi ešte na Slovensku bohorovne tvrdili, že to zruším na jeden klik v appke).

Mladšiemu Ondovi vybavujeme tie víza, to je konštantný prúd žiadostí, papierov, potvrdení a platieb.

Keď sa blížil termín sťahovania, išiel som kúpiť matrace vopred, ale keďže som nemal ešte kartu (viď tretí bod), tak že zaplatím cez PayPal a bankový účet. Obrovská chyba, čakal som, že Paypal si stiahne prostriedky za 2-3 dni, no, to si síce stiahol a následne ďalších 5 dní to mal v stave "pending", dávno potom, ako sme to potrebovali. Takže som tú platbu zaplatil znova (z Jankinej karty) a ďalší týžden sa naťahoval s Paypalom, nech mi tie prachy vrátia. 

Zistil som, že bicykel potrebuje trochu dať dokopy, takže som musel ísť do servisu.

Pri podpisovaní nájomnej zmluvy som súhlasil s tým, že nám elektrinu, plyn a internet zapoja s ich zmluvnými partnermi, lebo je to easier. Stálo ma to 20 minútový telefonát tu v práci, kde sa ma pýtal milión absolútne zbytočných, ale právne potrebných otázok. Ale OK, snáď vďaka tomu elektrina aj všetko išla hneď od prvého dňa.

A čerešnička na torte: keď už sme sa nasťahovali, dodali nám router na internet, zapol som, vyskúšal rýchlosť a ... router zomrel. Totálne. Stálo ma to zase ping pong s podporou, telefonát vo vlaku a následne ešte aj osobnú návštevu "experta", ktorý veľmi odborne diagnostikoval, že router zomrel a vymenil ho.

Akurát dnes mi volali z Medicare, že máme v žiadosti nejakú chybu a treba to poslať znova. 

TV, ktorú sme horko-ťažko dotrepali, sa inšpirovala routerom a zomrela tiež. Možnože to ešte opravím, keď mi prídu veci zo Slovenska, ale keďže nechodia (viď prvý bod), tak musíme kúpiť (a doniesť si) "novú" ... zo ... záložne. Jo, toto je prvý raz, čo som si všimol, že aj v Austrálii majú záložne.

Ach, ale sa mi uľavilo sa takto posťažovať. ;)

No ale toto všetko stále nebolo nič s tým, čo obnášalo to sťahovanie. Mali sme sa sťahovať vo štvrtok, tak som si zobral voľno aj v piatok a mali sme teda štyri dni to celé zorganizovať. Naivne som si myslel, ze niekedy v sobotu popoludní by sme mohli byť hotoví a v nedeľu si možno spraviť nejaký výlet. Utópia.

Ešte krátko pred odchodom sa nám stala vtipná vec, našli sme v byte reálneho, veľkého, austrálskeho pavúka:

Nechápal som, býval som už kde kade po Austrálii, ale že pavúka nájdem práve v AirBnB...

Za zmienku tiež stojí, ako chudák zomrel. Samozrejme, všetci sme z toho boli mierne nesvoji (eufemizmus). Skúsil som ho nabrať na lopatu, ale vtedy sme si všetci pripomenuli, ako setsakramentsky rýchlo sa pavúky vedia hýbať. V miernej hrôze sme pozorovali, ako sa rozbehol k Jankovi, ten začal dupať nohami a miesto toho, aby pavúk zdrhol preč, tak skončil rozpučený. RIP. Moja teória je, že prišiel z garáže, z ktorej dvere tá upratovačka v ten deň nechala otvorené dokorán niekoľko hodín. Takže nie, nie je to, že sa len tak náhodne zjavil v byte, lebo sme na milisekundu nechali otvorené okno. 

No ale poďme ku dňu D. Najprv bolo treba poodnášať všetky veci z nášho AirBnB domu, a keďže sme ešte nemali auto, tak som to musel pekne rad radom poprenášať:

Až na tú pračku, tú nam doviezla jedna milá duša. A samozrejme batožina ešte len čaká, toto sú veci, čo sme tu za ten cca mesiac nahromadil dodatočne. Smutné je, že väčšinu z nich asi nakoniec nebudeme potrebovať.

Prvým zásadným bodom, ktorý som si všimol oproti podobnému ošiaľu z roku 2016 bolo, že Gumtree, ikona austrálskeho second-hand predaja, pomaly ale iste zomiera v prospech Facebook Marketplace. A aj tí ľudia, ktorí tam ostali, si zrejme vytrpeli svoje, pretože zatiaľ čo v 2016 náš postup vyzeral tak, že nájdeš pekný kúsok - voláš - ideš, tak teraz takmer nikto nezverejňoval / nedával svoje číslo (niektorí dokonca ani keď už sme boli na ceste po danú vec!), takže tá dynamika zrazu bola úplne iná. Človek napísal 10 ľuďom napr. s podobným kuchynským stolom, z toho mu piati odpísali v priebehu celého dňa, s nimi naraz riešil, že kde / kedy / za koľko, pričom sme nikdy nevedeli, či naozaj ten človek to podrží, takže som mal rozsiahly dokument s X alternatívami, a to som to ešte musel radiť podľa vzdialenosti od nás. Obrovský chaos a to sme ešte ani nevyrazili.

Potom samozrejme samotný transport. Vo štvrtok nám ohromne pomohol Janko (kamoš z Brisbane, nie starší syn ;) ), keď sa po nočnej šichte ponúkol, že odšoféruje sťahovací náklaďák po okolitých štvrtiach. 

Vďaka tomu náklaďáku sme sa jednak nemuseli zakaždým otáčať domov a druhak sme odviezli veci ako chladnička či gauč, čo by bolo pri menšom aute o dosť ťažšie. Bože ale čo sme si vytrpeli hlavne s tým gaučom... prídeme k holke a ona že nooo inak ja som vám zabudla povedať jednu vec, ten gauč je na treťom poschodí a máme úzke schodisko. A neklamala, veruže neklamala. To, čo my sme tam robili s tým gaučom, to bolo na hranici možného. Už-už to vyzeralo, že ten gauč proste necháme (už na prízemí!!!) vo dverách a ideme preč (to sme inak mali urobiť hneď, nestálo to za tú otrockú robotu a meškanie...), ale zrazu sa zrodil nápad odmontovať gaučové nohy a kupodivu, tá holka mala v byte kľúče na odskrutkovanie a tak sme to celé sme vytrepali z dverí, snáď po 45 minútach otrockej driny.

Samozrejme, vďaka tomu sme X ďalších vecí nestihli a Janko chudák nestihol ani prísť domov pred ďalšou šichtou, rovno šiel do práce. Cítil som sa jak debil a to sme ešte ani poriadne nezačali. 

V piatok som Janku ukecal, nech to skúsi s tým austrálskym šoférovaním, tak veľmi nesmelo sme išli do tej istej požičovne a požičali si taký klasický pickup, ktorý tu má každý remeselník - UTE. Ako si Janka zvykala na šoférovanie, ja som si pre zmenu zvykal na spôsob, akým sa o to auto viazali veci v jeho zadnej časti - majú tu na to také špeciálne skoby, chvíľu to trvalo pochopiť, ako ich efektívne používať.

A tak sme vyzdvihli Jankovu postieľku, Ondovu postieľku, telku (jo, tú, čo sa pokazila), koberec (to sme šli až fakt na miesto, kde si dávajú líšky dobrú noc), skriňu pod telku (toto bolo celkom smutné, lebo tuším vo štvrtok sme už k danej pani nestihli prísť, tak sme tam išli až v piatok a ona napísala, že medzičasom predala ostatné veci, ktoré sme tiež chceli a akurát v piatok sme tam prišli v momente, keď si tie veci odnášali...), Jankove hračky a tuším ešte podložku na zem pre decká. No a samozrejme ešte výlet do K-Martu, tiež na dvakrát. Not much, ale zabilo to kompletne tri dni, pretože s deckami sa to nedá len tak že sadneme a ideme hore dole, ale oni musia spať, jesť, treba dávať na nich pozor, ... takže to, čo by sme obehli za deň skončilo až nedeľou večer a auto sme vracali až v pondelok o ôsmej ráno. Masaker, v nedeľu večer bola morálka osadenstva na bode mrazu, každý mal toho už plné zuby.

Urobil som si štatistiku, že koľko táto celá sranda stála. Za samotné veci do domácnosti sme zaplatili cca $3,600 (z toho najväčšia položka boli nové matrace/posteľ - keď som kupoval identický model v 2016, stál o polovicu menej), za benzín a prenájom áut cca $600, takže not too bad. Z tej celkovej sumy, v K-Marte sme nechali okolo $500 za najrôznejšie domáce potreby. Pri porovnaní s nákupmi podobného druhu v 2016 sa to zdá ako výrazne viac, ale:

• Ceny sú minimálne dvakrát vyššie než v 2016.
• Kupovali sme viac vecí pre decká.
• Nešli sme úplným kamikaze spôsobom, v tom článku z 2016 spomínam, že sme prakticky nekupovali nič nad $100, ale to sa proste v tomto novom zložení neoplatilo riskovať. Predstava, že kúpime pokazenú práčku alebo chladničku ma osobne desila, lebo by sme mohli celý kolotoč opakovať znova (a dovtedy jesť suché rožky). A taktiež veci pod $100 obvykle už boli v dosť chabom stave, resp s vadami, viď aj zmienka o vyšších cenách.

Každopádne, bol to aj celkom zaujímavý psychologický experiment, že čo presne spôsobuje v človeku pocit domova - keď sme prišli do toho nového domu, nemali sme nič, okrem tých matracov, ani len nožík na natretie pomazánky. Ale akonáhle si má človek kam sadnúť, kde sa najesť, zohriať si jedlo, tak bez ohľadu na to, či sú dané veci použité alebo nové, tak sa dostaví ohromný pocit úľavy.

Popri tom tu život plynie pomaly ďalej, je zaujímavé, ako rýchlo si človek dokáže zvyknúť a prijať novú realitu za niečo úplne bežné... obedy tu podľa očakávania za veľa nestoja, hlavne tu v Eagle Farm, čo je kompletne priemyselná štvrť (na Wikipédii sa dá dočítať, že tu oficiálne býva menej ako 20 rezidentov).  Buď chodím do takej vietnamskej caffé hneď cez cestu alebo trochu ďalej do typicky austrálskych, kde majú väčšinou samé mäsové veci. Ale len o 10-15 minút autom vedľa je Hamilton, čo je oveľa, ehem, obývanejšia štvrť pri rieke, tam maju fantastické podniky (týpek z agentúry, ktorá ma tu zamestnáva, ma tam vzal na obed). No uvidíme, ako na tom budeme po tom presťahovaní sa do centra.

Obrovská porcia Pho, vždy, keď poviem, že chcem "fo soup", tak teta nechápe, čo si pýtam.

Toto sa volá Bahn Mi a majú to takmer všade.

Klasika, egg/lettuce sandwich.

Akurát dnes som nabral odvahu a spýtal sa, či by mi nespravili vegie burger a fakt, spravili. Za $11. Jo, to som ešte nespomínal, obedy sú tu lacnejšie než v Košiciach. Možno nie sú také fancy, ale pre nich sú toto normálne obedy. Pecka je, že kolega mi vraví, že on na obedy nechodí, lebo sú príliš drahé. A že na východe nič nie je, samí zazobanci tam žijú!

Cestu do práce sa mi tiež podarilo perfektne zoptimalizovať, buď chodím na bicykli (jo, hlavne po tom, ako som dal ďalších $300 za servis a dodatočné vybavenie to už má človek zlé svedomie na ňom nejazdiť) alebo peši po zákutiach, ktoré poznajú len skutočne odhodlaní jedinci:

Keď som pozeral cestu na Google Maps, tak tam nebola, takže som si myslel, že ma Translink appka klame. Tento jeden meter široký tunel ušetrí dobrých 10 minút pešovania.

Toto je za tým tunelom a chodím tadeto aj z práce, lebo zastávka na opačný smer je hneď napravo. Takže si pravidelne pripomínam, že plavba výletnou loďou je nadosah!

Keď idem bicyklom, tak to je doslova 50:50. 50% cesty zomieram, 50% je absolútne fantastických. A to platí aj pre cestu do práce, aj z práce, dokonalá rovnováha. Ako je to možné? Takto:

Tá sviňa je dokonale (?) symetrická.

Myslím, že tá fotka ten výškový profil ešte hodne zjemňuje. Každopádne, ísť dole tým Gateway Bridge, to je neskutočná pecka. Túto cyklotrasu tam spravili, keď ho pred rokmi rozširovali, za čo im teda zo srdca ďakujem. Za zmienku stojí, že normálne sú tam po ceste tri stanovištia s lavičkami, dve dokonca s pitnou vodou (!)

Zábavná historka z Wikipédie: In February 2010, the Queensland Government renamed the Gateway Bridge and its duplicate the Sir Leo Hielscher Bridges. Following the announcement, an opinion poll conducted by Brisbane's Channel Nine News showed that 97% of people were against the decision to rename the bridge and that most would continue to call it the Gateway Bridge.

No a na záver dve náhodné momentky:

Cleveland Markets, 20 minút vlakom od nás. Títo aj ďalší moji obľúbení predajcovia teda nie sú len na West End Markets (minimálne 45 minút cesty), čo ma nesmierne potešilo.

Keď som videl túto značku, normálne som sa na chvíľu zastavil. Čo má asi vodičom povedať? Že pozor pozor, ak uvidíte človeka na/pri ceste, nedupnite na to s očakávaním, že on už nejako uhne, ale spomaľte, lebo starí ľudia chodia pomalšie??? Bizár.