Hm, pozerám, že som vytvoril nový dokument druhého januára (bez akéhokoľvek textu), tak snáď to tentoraz dotiahnem ďalej. Obvyklý problém pri tvorbe tohto blogu je, že keď (napísať ak by bolo naozaj veľmi nepresné ;-)) mám v práci voľno, tak obvykle sa mi chce riešiť nejaké svoje projekty, hlavne ak to obnáša nejaké nudné činnosti, na ktoré by bolo doma škoda míňať drahocenný voľný čas.
Ale bola by škoda nezaznamenať niektoré zábavné momenty, siahajúce až k počiatkom nášho sťahovania.
Príbeh prvý: ako princ do koča nasadnúť nevedel
Rozhodne do prvej päťky vtipných historiek patrí ten televízor zo záložne. Ten (zatiaľ) funguje prekvapivo dobre, ale veľa nechýbalo a skončil by niekde odhodený na trávniku.
To bolo totiž tak. Rezervujem si vyzdvihnutie v tej záložni po práci. Zoberiem si so sebou takú deku, nech ho nepoškrabem s plánom, že si ho dám v buse na kolená a tak donesiem. Ako odvážny plán to bol som pochopil v momente, keď ujo doniesol tú telku niekde zozadu a ja som mohol zblízka vidieť, čo to obnáša mať 65" uhlopriečku. Inými slovami, to bola TAK OBROVSKÁ KRAVA, že už len doniesť tú telku na zastávku bolo tak 50:50, že sa s ňou niekde vyvalím. Samozrejme, ujo v záložni totálne nechápal, že kde mám auto.
No a potom to prišlo... nastúpim do autobusu a ... vodič bez toho, aby vôbec vstal, mi len spredu kričí, že on ma s tým to autobusu nevezme a ďalej neriešil, len čakal, kedy vystúpim, úplná ignorácia mojich otázok či prosieb.
Následne mi napadlo zavolať taxi. Po nejakých 15 minútach sa mi na mojom skoro vybitom telefóne podarilo objednať Uber. Prišlo auto, videl som, že chlapík nie veľmi nadšený sklápať sedadlá, vraví mi, že počujte, to si radšej objednajte Uber Maxi. Čo mi už ale nepovedal bolo, že ak Uber už raz zastaví, tak automaticky zákazníka skásne o osem či koľko dolárov. Takže som mu aj mojim peniazom zakýval a skúšal objednať to Maxi.
To sa mi ďalších 15 minút nedarilo, ale appka mi ponúkala nejaký Uber s asistenciou či čo. Vravím si, keď vedia naložiť ľudí s vozíkom, snáď by zvládli aj telku, nie? No, nie. Prišiel vysmiaty chlapík, tentoraz na Tesle, radostne mi oznámil, že Tesla taký veľký kufor nemá a sedadlá sa tam sklápať nedajú, takže mi nepomôže, že nech mu zruším objednávku. Keď som mu pripomenul, že to ma bude stáť ďalších osem dolárov, len mi vysmiaty potvrdil, že yes buddy, it will. Takže som zakýval ďalšiemu ujovi aj ďalším peniazom a skúsil opäť to Maxi.
To sa už začalo stmievať, aj pomaly poprchávať a ja som začal byť zúfalý. Začal som sa pohrávať s myšlienkou osloviť niekoho naokolo, kto vyzeral mať dostatočné veľké auto, ale nenabral som na to odvahu. Nakoniec, nejakým zázrakom, predsa len to Maxi prišlo, bolo to nejaké SUV. Chlapík tiež nebol nadšený, ale to už nemal šancu mi to vyhovoriť, takže sme tam tú telku narvali a zviezli sa celé štyri minúty ku nám domov. Pekne som sa mu poďakoval a nechal sprepitné päť dolárov, lebo v tomto bode to už bolo fakt jedno, koľko za ten taxík platím. :-)
Najsmutnejšie na tom všetkom bolo, že to v podstate za tie nervy vôbec nestálo. Pár týždňov na to sme boli niekde v obchoďáku, videl som tam podobné telky za podobné ceny, nové a zrejme aj s možnosťou dovozu.
Príbeh druhý: ako princovi jeho výzbroj dorazila
Pár dní po tomto otrasnom zážitku sa mi ozvali zo spoločnosti, cez ktorú som posielal tie moje veci zo Slovenska. Po viac než mesiaci, milión vyplnených papieroch a zadržiavaní v New South Walese, moje dve bedne boli skoro na dosah! Ale napriek tomu, že som im explicitne v maile, kde sme riešili tieto papiere, spomenul, že už mám novú adresu, tak samozrejme, že to doručili na naše AirBnB, asi 400 metrov od nášho nového bývania. O pár minút na to mi náš AirBnB majiteľ poslal fotku z jeho kamery, že čo to sakra je a nech si to zoberiem preč.
Najprv som vôbec netušil, čo s nimi, lebo boli veľké a ťažké a hlavne som bol pod časovým tlakom. Rozmýšľal som zobrať nejaký vozík z obchodu ako za starých čias, ale zhodou okolností sme pár dní predtým takto Ondreja v nákupnom vozíku dotlačil do jednej reštaurácie (len pár metrov od parkoviska pred obchodným domom) a rýchlo zistili, že má v sebe GPS a brzdami, čiže hrozilo riziko, že sa dotrepem k vozíkom zbytočne.
Potom mi Janka pripomenula, že chodíme okolo takého opusteného vozíka popri ceste, ale ja som ho ani za ten svet nevedel znova nájsť (smutný fakt: teraz ho tam vídam každý deň, nikto s ním nehýbal, celý čas je tam na tom istom mieste...).
Tak čo mi ostalo? Áno, zase ten Uber. Našťastie došiel relatívne rýchlo a opäť, nadšenie na ujovej tvári sa čítať rozhodne nedalo. Ale tu už nebolo čo riešiť, nakoniec sklopil sedadlá a šli sme (jo, tých 400 metrov...). Takže bedne boli konečne doma.
Pre zaujímavosť, bolo vidno, že si vytrpeli svoje. Určite bol aj ich obsah vyberaný (aspoň čiastočne), takže pár vecí bolo pokrivených / prasknutých, ale našťastie nič príliš drahé (to som predsa len balil oveľa poctivejšie), ale hlavne, jedna mala bedňa mala celkom slušnú dieru, ako keby po háku alebo po čom. Takže všetky tie vrstvy bublinkovej fólie rozhodne neboli zbytočné.
Príbeh tretí: ako princ svoje dukáty cez oceán naháňal
Ale musím spomenúť ešte jednu historku, pri ktorej som nevedel, či sa smiať alebo plakať. Ako som minule spomínal, v 365 banke som si išiel zrušiť účet. Na pobočke mi bohorovne tvrdili, že to len naklikám v appke, nakoniec sa ukázalo, že to obnáša rovnakú byrokraciu ako hocikde inde. Nakoniec sa mi to podarilo a víťazoslávne som si zmazal ich appku. Celé toto snaženie mal byť prvý krok k tomu, aby som si zrušil aj Prima banku, a ostal mi len bezplatný mBank účet.
Takže čo? Takže poslať OP poštou, trmácal sa sem skoro tri týždne, zapojiť čítačku a ... snažiť sa spomenúť si, aký som tam mal PIN a BOK a modliť sa, nech to vôbec takto z druhého konca sveta pôjde. Asi pri mne stáli všetci svätí, lebo som to trafil na prvý šup (samozrejme, hneď som si ich niekam zapísal). Podpísal som tú žiadosť, odoslal a ... naozaj, materské došlo v riadny termín, aj s predošlou dávkou.
Keď som vypĺňal tú žiadosť, tak som si uvedomil, že snaha zrušiť účet v Prima banke je úplne mimo realitu, že mám na to naviazaných plno platieb, takže som sa zmieril s 5€ mesačne posielanými hore komínom a už si ďalej nekomplikoval život.
Takže keď mi niekto bude chcieť niekedy tvrdiť, ako easy sme si to tu v tej Austrálii zariadili, tak sa naňho veľmi škaredo pozriem a pošlem mu tento blog. Vraví sa, že odvážnym šťastie praje, ale do cieľa prídu hlavne tí vytrvalí. :-)
- Ako som už spomínal, Ondrej je v celkom zaujímavej situácii, ktorá sa prejavila pri prihlasovaní do zdravotného poistenia: prišiel ako turista a je na prechodných (bridging) vízach; je krátko po narodení, ale nie v Austrálii; je náš syn, ale nemá rovnaké víza, takže ho nemôžem pripísať ku nám na kartu; potrebuje teda samostatnú kartu, ale nemôže ju vyplniť on, pretože nevie písať a nemá bankový účet ;) ... čo sa ukázalo ako príliš aj pre 20-stranovú prihlášku. Použil som teda sedliacky rozum, vyplnil čo dávalo najviac zmysel, vysvetlil v emaile a čakal a čakal a čakal... a jedného dňa tá karta Ondinovi fakt prišla. Just like that.
- Medicare poistenie teda máme už všetci štyria, čo rozhodne človeku odľahne, ak by bolo treba niekam zájsť
- Následne Janka zobrala Ondreja na jeho prvé očkovanie - našťastie nebolo treba nejaké zdĺhavé procedúry, majú centrá, kde stačí doslova prísť a na počkanie to spravia.
- Celkom vtipne sa mi podaril nájsť na predaj môj milovaný Subaru Forester hneď vo vedľajšej ulici - tak som ho teda kúpil, ročník 2013, takže cena tomu zodpovedala. Povzbudený týmto vianočným zázrakom som sa rozhodol zažiadať (už po tretí raz...) o vodičák pre začiatočníkov - keďže predošlé vodičáky už dávno neplatili. Cca štyri hodiny som pozeral rôzne videá a vypĺňal testy, spravil záverečný test a ešte 24.12. nabehol na úrad, kde mi dali papier, že jo, môžem (pod dohľadom ;)) šoférovať. A o pár týždňov prišla aj kartička. Takže pomaly trénujem na praktický test. Už zase.
- To ale neznamená, že som zanevrel na svoj bicykel, už viem dať od dverí k dverám prakticky za rovnaký čas, ako keby som šiel busom (autom iba ak je niekde zápcha ;)).
- No a aj Vianoce sme si spravili:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára