streda 15. novembra 2017

... z Tasmánie

Áno, z Tasmánie, nebudem už predsa meniť názov blogu či nebodaj zakladať nový. Toľko vody pretieklo od novembra 2016 dolu Brisbane River, až nakoniec už okolo žiadnej Brisbane River nechodím a vlastne ani ten rok 2016 už nemáme. Ale je to v istom smere fajn si prečítať ako som nastupoval do práce a teraz to tak vlastne zhodnotiť, že nakoľko som bol totálna naivka. :) Takže pšátelé, vítejte pri špeciálnom tasmánskom vydaní nášho občasníka "Ako sa máš, prečo nenapíšeš, žiješ ešte, dokedy ešte budeš v Austrálii a ak dále".

Jeden z dôvodov, prečo sa mi už nechcelo písať bolo aj to, že sa toho v Queenslande až tak moc nedialo. Niežeby tam bola nuda, to nie, ale predsa len, po tom cca roku a pol to už začínala byť taká rutina, priam až stereotyp -- práca, škola, niečo cez víkend, robenie nejakých Atari vecí, platenie nájmu a jedla každý týždeň... fakt nič mega. Mladej sa pomaly blížil koniec školy a mne sa pomaly blížil môj "svätý termín", august 2017, odkedy môžem z Austrálie s kľudným svedomím na päť rokov vypadnúť. Pôvodný plán bol teda okolo októbra (koniec nájmu) proste všetko nahádzať do bední, poslať na Slovensko a seba tam pribaliť leteckou trasou tiež. Ale ako to už býva, človek mieni, pán boh / žena mení, takže miesto toho, aby som si teraz užíval pochmúrne počasie na Slovensku... si ho užívam na Tasmánii (ok ok, už nie, už tu fakt začína leto).
Celé moje "kráľovstvo", vďaka ktorému som v QLD prežil
Tasmánia je výsledkom kompromisu: neísť ešte na Slovensko, ale ani neostať v Brisbane či podobnom m(i)este, keďže som už mal IT práce akurát tak po krk. Lebo ako to už býva, nič pekné netrvá večne, takže ani tá super ospevovaná práca z minulého príspevku dlho nevydržala -- po čase nás premiestnili z tej pohodovej miestnosti, kde človek mohol pracovať, rovno medzi robošov z výrobnej linky, takže bordel, hluk, debilné rozhovory a kuchynka pre 30 ľudí sa zrazu stala mojou každodennou realitou. Dokonca ma počas júla / augusta prinútili makať päť dní v týždni, čo mi rozhodne v takom prostredí nepridalo na nálade. Skrátka, mal som tam už toho plné zuby, lebo práca, kde už sa kvôli hluku ani flákať nedá sa nemôže nazývať normálnou prácou. ;-)

Posledné dni pobytu boli naozaj výzva
Takže v októbri nastal šialený kolotoč rozpredávania a rozdávania vecí, celková bilancia nebola zlá, myslím, že sme dostali späť zhruba toľko, za čo sme tie veci kupovali (niektoré sme predali drahšie, iné lacnejšie, v tomto smere bol hviezda jeden týpek, ktorý nám za dve stoličky zaplatil dobrovoľne $150 len aby sme ich nepredali, pretože citujem "už dva týždne nevedia kúpiť žiadne stoličky"). Urobili sme ešte pár výletov, poslali si nepotrebné (hlavne moje počítačové) veci v troch bedniach na Slovensko (3 a pol mesiaca loďou, to som fakt zvedavý, čo z nich príde) a hurá lietadlom na Tasmániu.


Naše AirBnB ubytko
Tasmánia je inak celkom pohodová krajina. Počasie plus mínus ako u nás (len opačne), architektúrou pripomína taký anglický vidiek, plno krásnych domov, víl, rezidencíí z veľkých kameňov, všade kaviarne a reštaurácie (takmer vyhynutý druh v Brisbane) ľudia nie až takí falošní a preafektovaní, plno lesov, relatívne vysokých hôr a jazier, krásnych scenérii, mestá sú plné zelene a záhrad s kvetmi, domy majú veľké okná (!!! úplne som za toho 1.5 roka zabudol, aké je to dívať sa z okna) ... len tu nie je pre mňa žiadna práca. Pár hovadín ako správa sietí, nejaké weby, ale to je asi všetko. Momentálne ma zachraňuje hlavne to, že tí v Queenslande mi ponúkli prácu na diaľku, ale jednak to nepotrvá večne a druhak mladej sa tu stále nepodarilo si niečo nájsť aj napriek tomu, že je k dispozícii full time. Takže situácia bola taká, že sme boli tretím týždňom na AirBnB, pálili prachy, sem tam dačo zarobili, ale -- stále netušili, čo bude o týždeň.
Typický stavebný materiál a vzhľad
Naše nové auto, zobrali sme to najlacnejšie
Nakoniec padlo drsné rozhodnutie, kúpime si auto, budeme cestovať, skúšať menšie mestá (predsa len, každý vždy začína v Hobarte či Launcestone, ale je tu spústa malých fariem a dediniek) a aj keď nič z toho nebude, nič sa nedeje, lebo uvidíme kus krajiny. Už-už sa k tomu aj schyľovalo, ale potom som si spomenul na mojich poľských kamošov, ktorí ma v Brisbane začiatkom roka navštívili a oni bývali u rôznych ľudí ako dobrovoľníci -- dačo odpracovali, dostali za to ubytko, stravu, možnosť sprchy, oprania si vecí atď. Pozreli sme Tasmániu, dokopy 10 fariem, napísali sme všetkým a kupodivu takmer všetci aj odpísali (kto by aj neodpísal na ponuku mať otrokov zadarmo, že?) Náš kvázi plán bol, že odpracujeme tých 5 hodín, čo sa vyžaduje, ja môžem niečo spraviť pre tú firmu v Brisbane, mladá si bude hľadať ďalej prácu a len čo niečo klapne, tak tam sa usadíme. Cestovanie nie je problém, aj keby sme mali ísť z opačného konca krajiny, tak je to otázka hodín, nie dní.
No dobre, tak len veľmi podobné
A tak sa aj stalo. Nakoniec sme si ako prvých vybrali takých hipisácky postarší manželský pár, takmer priamo v Hobarte, takže sme sa ani moc sťahovať nemuseli. Ale bohatstvo, tá drina. Vôbec sa mi nedarí nájsť čas, priestor (majú dosť malý dom aj izby) aj silu niečo robiť do práce, a ak aj áno, tak to zase ich predstava nášho spolužitia naráža na tú moju (niet nad to stráviť večer počúvaním pi..vín o čakrách, svetovom mieri a zelenine). Akože ten jej manžel je ešte celkom v pohode (taký ten silou prinútený vegetarián, ale dá sa s ním celkom dobre robiť sranda), ale ona, ach. Ako bonus sme nakoniec zistili, že doma usporaduváva stretnutia svojich kamošov, ktoré v jej profile nazvala ako "thought provoking discussions", ale v skutočnosti išlo o zasadanie ich sekty (Bahá'í, ak sa vám to chce googliť) s našou povinnou účasťou. Parádička. Ale zase -- minuli sme za posledné dni úplné minimum peňazí, a víkend máme pre seba. Každopádne to dlhšie ako týždeň nedáme, ešte aj z toho vegetariánskeho žrádla mi za chvíľu bude zle. ;-) No, vrchol môjho osobného a profesionálneho života, čo si budeme hovoriť.

Najbližšie ideme k jednému Miroslavovi niekam totálne, ale fakt že totálne do paže do hôr -- syn ukrajinských rodičov, v troch rokoch prišiel na Tasmániu, teraz má tak odhadom okolo 70. Som zvedavý. Zatiaľ trávime čas v hosteli pri Launcestone, ktorý je z 99.9% zaplnený ľuďmi z Japonska a Kórei. Ryža everywhere!!!

Ináč tiež je zaujímavé, ako málo domov a bytov na (zdieľaný) prenájom v Hobarte a celkovo v Tasmánii je. V tých veľkých mestách totiž radšej ťažia z turistov a AirBnB a do tých menších buď jakživ cudzinec nevstúpi (takže sa ani nesnažia) alebo to majú výsostne ako chatky pre ľudí na víkend, za dosť drsné ceny, samozrejme.
Naši susedia v Hobarte. Úplne vážne, takýchto domov je v New Town časti plno.
Rozmýšľam, čo také ešte spomenúť. Ako vidno, hovoriť o nejakých plánoch je takmer nemožné, ja ani len netuším, či odídeme domov preto, lebo budeme chcieť alebo proste preto, že došli peniaze či trpezlivosť s takýmto nomádskym životom. Veľmi ale dúfam, že sa nám podarí pocestovať po horách, kempoch, pozorovať wombatov a diablov priamo v prírode, spraviť nejaké túry, ... to by bolo fajn.
Snäh hneď nad mestom, začiatkom leta. Môže byť.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára