Sľúbil som vám niečo o práci, tak niečo o práci. Momentálne to je 8 dní, čo tam pracujem, ale preplatených mám deväť, lebo sviatok, ha! Dokonca aj tá prvá výplata prišla, veci nevídané. Len žiaľ som sa z nej dlho neradoval, lebo záloha na novú izbu + dva týždne dopredu nájom + sťahovanie ma nielenže o ňu pripravilo, ale ešte aj zrazilo stav účtu nižšie, než bol predtým. Ale o tom neskôr.
Je strašidelné, za aký krátky čas sa dá zvyknúť na nového zamestnávateľa. Je síce pravda, že tam stále poznám len cca. 10-15 ľudí, ale i tak, vôbec sa už nejako nepozastavujem nad tým, že každé ráno idem do tej fabriky, riešim nejaké pakárne s vysokým napätím, mám okolo seba ľudí X národností, ... len ešte keď hovoriť musím, tak cítim, že niečo nie je OK, je fakt rozdiel v práci občas hovoriť po anglicky a nonstop hovoriť po anglicky. Keď už som pri tých národnostiach: k mojej radosti sú dvaja moji kolegovia Rusi (jeden až od Vladivostoku, druhý ešte neviem, on je vlastne jeden zo zakladateľov), jeden Armén (ale vie tiež po rusky, strávil 14 rokov v Kyjeve), samozrejme nejakí tí Indovia a aziati a len tak tak sa v úzadí držia rodení Austrálčania.
Môj šéf ako keby z oka vypadol nejakému šéfovi od nás, teda, aspoň pokiaľ moje skúsenosti siahajú. Okolo 50-tky, seriózny pán, veľmi vzdelaný v oblasti elektrotechniky a matematiky (a zrejme aj softvérového vývoja), on sa nejako dal dokopy s pôvodnými zakladateľmi, ktorí odoberali softvér od jednej ruskej firmy a tí ho poverili vývojom pod krídlami firmy, aby neboli na nikom závislí. Samozrejme strašný pracant, po víkende ho vždy vidím, ako z tašky vyberá ten náš ovládací panel a kopec drôtov, v kancelárii fotka snáď 10 členov rodiny, vždy upravený, premýšľa nad každým slovom a vetou ... taký ten presný opak mojej osoby :) Ale zase zdá sa byť férový, len si ešte musím získať jeho dôveru, čo pôjde pomaly, lebo robím na takej dlhodobej veci, kde sa nedá hneď zamachrovať nejakým úžasným fixom či nápadom. Inak je to fakt vidno, že takúto firmu snáď ani ináč riadiť nejde, po ceste do práce vídavam obrovské kontajnery s naším logom, špedície do celého sveta, výrobné linky na tri smeny, seriózne veci, Karle.
Alex, ten Rus od Vladivostoku (mimochodom, s veľmi ruským priezviskom - Klaus), to je iný koumák. Nielenže pozná našu krajinu (Miro? Od Miroslav? Slovensko?) a má čarovnú ruskú výslovnosť anglických slov (ťekst, charmóňiks, ... ), ale tiež je tu ako ja na Permanent Resident víza, tak som sa ho samozrejme spýtal, že ako si tu hľadal prácu on. Hľadal si ju tri mesiace, ale ako, to ma fakt dostalo. V Austrálii si nejako kúpil SIM kartu (asi cez niekoho známeho) a tú si presmeroval na svoj Skype účet. Takže Austrálčania si mysleli, že je v Brisbane a on si zatiaľ pohodovo sedel v práci v Rusku. A keďže jeho časť je v rovnakom časovom pásme, bolo to dokonalé. A ako vieme, tu sa oveľa viac dbá na životopisy a pokec cez telefón, takže on už si prišiel takmer na istotu (nezabúdajme, že to bolo pred tromi rokmi), do týždňa mal prácu. Inak prišiel sem aj so ženou, teraz má aj dieťa, takže bežne počujem, ako rieši po telefóne kde má čo kúpiť po ceste z práce, ak mu žena nechá auto (inak musí ísť do práce na bicykli :)). Potom je tu ešte aziat Ke (čítaj: Ouka, jo, seriózne), aj ten volá so ženou pravidelne, ale žiaľ neviem o čom :)) On má inak perfektný job, o tej elektrine nemusí vedieť takmer nič, hrabe sa len čiste v Linuxe a ovládačoch, paráda.
Pracovné prostredie je celkom fajn, až desivo európske, aj čo sa týka pracovnej morálky, žiadne austrálske "no worries", zabudnite. Všetci nielenže makajú poctivo aj viac než tých 40 hodín, ale nikto, fakt nikto nemá na počítači otvorené iné ako pracovné veci. Teda ... okrem mňa. Je pravda, že základné veci ako Facebook sa snažia blokovať, ale aj to len na báze upozornenia, človek dá OK a nič sa nedeje. V kuchyni je k dispozícii klasicky káva, čaj ale aj ovocie, rôzne druhy. Keby nebolo tak často nezrelé, tak by to bola pecka.
Vôbec, kuchyňa je celkovo zaujímavé miesto. Raz za čas sa tam totiž objavia dosť dobré veci - napr. torta, chlebíčky, atď. Ale nie ako prichystané pre niekoho, ale skôr ako keby pozostatok po nejakej akcii. Do dnešného dňa sa mi nepodarilo vypátrať, či to znamená, že je to tiež k zjedeniu alebo nie. Čo ma samozrejme nezastavilo od toho, aby som ochutnal :) Raz som teda takto našiel tortu, hneď vedľa nôž ... nechcel som si to ale dávať na tanier, lebo veď čo keby ma niekto načapal a fakt by to bolo len pre kolegyne ako dar od inej kolegyne :) Takže som to len tak napichol na ten nôž a ako hltač ohňa som to išiel do seba otočiť, len v tom vyšla z WCka nejaká ženská, takže som sa skoro prepichol, ako som to do seba rýchlo vrazil a to nehovorím o tom, ako som z toho ešte 5 minút kašľal. Debilné koláče.
Tiež je zaujímavé, ako tu funguje obedňajšia rutina. Najprv som bol dosť šokovaný, keď som sa dozvedel, že takmer všetci si nosia obed z domu, nechcelo sa mi veriť, že tu, v Austrálii, našej lenivej Austrálii, by som zrazu našiel toľko domácich kuchárok, ktoré by obetavo varili pre svojich drahých alebo dokonca sami pre seba. No a potom mi to docvaklo - typický austrálsky obed vyzerá totiž presne ako z Flinstonovcov, tzn. plastová "taška" so sendvičom, prípadne nejakým ovocím alebo sladkým. Jo, toto tu je na obed 90% zamestnancov. Ja chodievam do blízkej reštaurácie, ale to je tiež silné slovo. Ponúkajú síce niečo ako obedy, ale skôr sa to blíži fast foodu, klasika rezance, sendviče, nejaké mäso v žemli, šaláty, ... žiadne menučko polievka + hlavné jedlo, kdeže. A cena tak 10 AUD, au au au. Čiže už to zmysel dáva - ak si doma kúpia veci do zásoby, tak si vedia spraviť za 10 minút porovnateľný obed za tretinu ceny.
Ešte krátko zmienim radosti a starosti so sťahovaním. Domácej som teda povedal, že odchádzam, zbalil som všetky veci a začal som rozmýšľať, kde splašiť stôl a stoličku (kreslo) na počítač, pretože po troch mesiacoch "notebookovania" na posteli som mal toho tak akurát dosť. Klasicky som najprv pozrel obchody ako IKEA a pod, ale to mi hneď padla sánka - najtrápnejšie stoly za $200, kreslá detto, veď to by som skrachoval. Potom som ale dostal spásonosný nápad sa pozrieť na gumtree (miestny portál na všetko) a wow. Po chvíli hľadania som našiel super stôl za $25 a kreslo za $15, tomu vravím úspora. Dohodol som teda časy vyzdvihnutia, objednal auto (taký pickup, v miestnom jazyku "ute"), ukecal Lukáša, nech to odšoféruje a tešil sa, ako som si to všetko super zorganizoval.
Stretli sme sa ráno na trhoch a keď už sme pomaly boli na odchode do požičovne, tak mi volá majiteľ, že je mu to ľúto, ale auto pre nás nemá, že mu volal chlapík, ktorý si ho požičal predtým, že to chce predĺžiť a že nie, jeho to nezaujíma, že už to niekomu sľúbili, on je teraz päť hodín od Brisbane. Keď som si predstavil, ako to teraz musím všetko presúvať a odznova dohadovať, tak ma skoro vystrelo. Tak sme naklusali ku nám na West End, odchytili v poslednej chvíli operátora a ten nám vybavil iné ute niekde v pobočke 25 km na juh, že to je jediná. Takže hurá na autobus (predtým sme dokonca mali sľúbené preplatenie taxíku, keďže niektoré pobočky ponúkajú zadarmo odvoz), 25 minút trmácania sa ďaleko za Brisbane, potom ešte 20 minút pešovania popri diaľnici (!), až sme tam konečne dorazili.
 |
| Profi sťahováci, len za $64 na deň plus benzín. V pozadí moje nové bývanie. |
Auto a benzín síce vyšli draho, ale stále som ušetril dobrých $300 a to nerátam ešte ich dopravu na byt. Rovnako som chcel kúpiť aj bicykel, ale to sa trochu posunulo, takže ten budem mať až koncom týždňa, ale tiež brutálny rozdiel v cene.
Potom ma už čakala len jedna povinnosť, aktivácia Internetu. Bol som totiž veľmi prezieravý a kúpil som si 4G + wifi modem pre mobilný net (neskutočné prachy, ani sa nepýtajte, ale bude to trhať asfalt, v tejto štvrti zavádzajú dual band 4G v júli), ktorý som si štýlovo nechal doručiť do práce. Predstavoval som si, ako prídem na byt a pofičí to, lenže to by tu samozrejme niekto musel robiť veci poriadne. Stránka vyhadzovala všelijaké divné hlášky, nikde sa nedalo nájsť žiadne potvrdenie, či som uspel atď, takže nakoniec som musel volať zákaznícku podporu. Klasika, Ind, prinútil ma nabootovať do Windows a Internet Exploreru a na jeho veľké prekvapenie ani to nepomohlo, takže 20 minút ma nechal čakať na linke, kým tam niečo skúšal, ale nakoniec to dal. Horšie je, že stále si na stránke neviem pozrieť svoj stav, vysvetlil mi to tak, že stránku "tento týždeň vylepšujú".
Tento týždeň mi ku dokonalej idylke chýbajú už len dve veci: bicykel a počítačové hračky, nech môžem začať niečo seriózne robiť, keď už sa nám blíži tá zima a dlhé večery (od piatku sa začnú dni oficiálne skracovať). A potom ... panečku, potom sa snáď už aj opäť budem cítiť ako človek. Dnes som išiel vlastne prvý raz do práce odtiaľto, áááááách, to bola extáza, 20 minút a prásk, som v práci. Bicyklom to dám za 5 minút a keby bola vonku náhodou fujavica, tak mám pri ceste hneď zastávku smer práca. Trvalo to 10 rokov, ale ja som sa toho snáď fakt dožil. Ak sa v priebehu mesiaca tá firma niekam presťahuje, oficiálne sa prehlasujem za prekliateho.
A kto čakal na tie dychberúce historky, tak má smolu, jedna bola tá s tým nožom a druhú som zabudol. Ale dočítali ste to až sem, takže prístup je už zaznamenaný a ja môžem každému hovoriť, že môj blog je veľmi populárny.
