Tři príběšky pro Popelku

Hm, pozerám, že som vytvoril nový dokument druhého januára (bez akéhokoľvek textu), tak snáď to tentoraz dotiahnem ďalej. Obvyklý problém pri tvorbe tohto blogu je, že keď (napísať ak by bolo naozaj veľmi nepresné ;-)) mám v práci voľno, tak obvykle sa mi chce riešiť nejaké svoje projekty, hlavne ak to obnáša nejaké nudné činnosti, na ktoré by bolo doma škoda míňať drahocenný voľný čas.

Ale bola by škoda nezaznamenať niektoré zábavné momenty, siahajúce až k počiatkom nášho sťahovania.

Príbeh prvý: ako princ do koča nasadnúť nevedel

Rozhodne do prvej päťky vtipných historiek patrí ten televízor zo záložne. Ten (zatiaľ) funguje prekvapivo dobre, ale veľa nechýbalo a skončil by niekde odhodený na trávniku.

To bolo totiž tak. Rezervujem si vyzdvihnutie v tej záložni po práci. Zoberiem si so sebou takú deku, nech ho nepoškrabem s plánom, že si ho dám v buse na kolená a tak donesiem. Ako odvážny plán to bol som pochopil v momente, keď ujo doniesol tú telku niekde zozadu a ja som mohol zblízka vidieť, čo to obnáša mať 65" uhlopriečku. Inými slovami, to bola TAK OBROVSKÁ KRAVA, že už len doniesť tú telku na zastávku bolo tak 50:50, že sa s ňou niekde vyvalím. Samozrejme, ujo v záložni totálne nechápal, že kde mám auto.

No a potom to prišlo... nastúpim do autobusu a ... vodič bez toho, aby vôbec vstal, mi len spredu kričí, že on ma s tým to autobusu nevezme a ďalej neriešil, len čakal, kedy vystúpim, úplná ignorácia mojich otázok či prosieb.

Následne mi napadlo zavolať taxi. Po nejakých 15 minútach sa mi na mojom skoro vybitom telefóne podarilo objednať Uber. Prišlo auto, videl som, že chlapík nie veľmi nadšený sklápať sedadlá, vraví mi, že počujte, to si radšej objednajte Uber Maxi. Čo mi už ale nepovedal bolo, že ak Uber už raz zastaví, tak automaticky zákazníka skásne o osem či koľko dolárov. Takže som mu aj mojim peniazom zakýval a skúšal objednať to Maxi.

To sa mi ďalších 15 minút nedarilo, ale appka mi ponúkala nejaký Uber s asistenciou či čo. Vravím si, keď vedia naložiť ľudí s vozíkom, snáď by zvládli aj telku, nie? No, nie. Prišiel vysmiaty chlapík, tentoraz na Tesle, radostne mi oznámil, že Tesla taký veľký kufor nemá a sedadlá sa tam sklápať nedajú, takže mi nepomôže, že nech mu zruším objednávku. Keď som mu pripomenul, že to ma bude stáť ďalších osem dolárov, len mi vysmiaty potvrdil, že yes buddy, it will. Takže som zakýval ďalšiemu ujovi aj ďalším peniazom a skúsil opäť to Maxi.

To sa už začalo stmievať, aj pomaly poprchávať a ja som začal byť zúfalý. Začal som sa pohrávať s myšlienkou osloviť niekoho naokolo, kto vyzeral mať dostatočné veľké auto, ale nenabral som na to odvahu. Nakoniec, nejakým zázrakom, predsa len to Maxi prišlo, bolo to nejaké SUV. Chlapík tiež nebol nadšený, ale to už nemal šancu mi to vyhovoriť, takže sme tam tú telku narvali a zviezli sa celé štyri minúty ku nám domov. Pekne som sa mu poďakoval a nechal sprepitné päť dolárov, lebo v tomto bode to už bolo fakt jedno, koľko za ten taxík platím. :-)

Najsmutnejšie na tom všetkom bolo, že to v podstate za tie nervy vôbec nestálo. Pár týždňov na to sme boli niekde v obchoďáku, videl som tam podobné telky za podobné ceny, nové a zrejme aj s možnosťou dovozu.

Príbeh druhý: ako princovi jeho výzbroj dorazila

Pár dní po tomto otrasnom zážitku sa mi ozvali zo spoločnosti, cez ktorú som posielal tie moje veci zo Slovenska. Po viac než mesiaci, milión vyplnených papieroch a zadržiavaní v New South Walese, moje dve bedne boli skoro na dosah! Ale napriek tomu, že som im explicitne v maile, kde sme riešili tieto papiere, spomenul, že už mám novú adresu, tak samozrejme, že to doručili na naše AirBnB, asi 400 metrov od nášho nového bývania. O pár minút na to mi náš AirBnB majiteľ poslal fotku z jeho kamery, že čo to sakra je a nech si to zoberiem preč.

Najprv som vôbec netušil, čo s nimi, lebo boli veľké a ťažké a hlavne som bol pod časovým tlakom. Rozmýšľal som zobrať nejaký vozík z obchodu ako za starých čias, ale zhodou okolností sme pár dní predtým takto Ondreja v nákupnom vozíku dotlačil do jednej reštaurácie (len pár metrov od parkoviska pred obchodným domom) a rýchlo zistili, že má v sebe GPS a brzdami, čiže hrozilo riziko, že sa dotrepem k vozíkom zbytočne.

Potom mi Janka pripomenula, že chodíme okolo takého opusteného vozíka popri ceste, ale ja som ho ani za ten svet nevedel znova nájsť (smutný fakt: teraz ho tam vídam každý deň, nikto s ním nehýbal, celý čas je tam na tom istom mieste...).

Tak čo mi ostalo? Áno, zase ten Uber. Našťastie došiel relatívne rýchlo a opäť, nadšenie na ujovej tvári sa čítať rozhodne nedalo. Ale tu už nebolo čo riešiť, nakoniec sklopil sedadlá a šli sme (jo, tých 400 metrov...). Takže bedne boli konečne doma.

Pre zaujímavosť, bolo vidno, že si vytrpeli svoje. Určite bol aj ich obsah vyberaný (aspoň čiastočne), takže pár vecí bolo pokrivených / prasknutých, ale našťastie nič príliš drahé (to som predsa len balil oveľa poctivejšie), ale hlavne, jedna mala bedňa mala celkom slušnú dieru, ako keby po háku alebo po čom. Takže všetky tie vrstvy bublinkovej fólie rozhodne neboli zbytočné.

Tieto bedne cestovali od 12.10.2025 do 17.11.2025.

Rozbalené ...

S trochou nábytku ...

... to už skoro vyzeralo ako v mojej izbe v Košiciach (len na oveľa menšom priestore).

Príbeh tretí: ako princ svoje dukáty cez oceán naháňal

Ale musím spomenúť ešte jednu historku, pri ktorej som nevedel, či sa smiať alebo plakať. Ako som minule spomínal, v 365 banke som si išiel zrušiť účet. Na pobočke mi bohorovne tvrdili, že to len naklikám v appke, nakoniec sa ukázalo, že to obnáša rovnakú byrokraciu ako hocikde inde. Nakoniec sa mi to podarilo a víťazoslávne som si zmazal ich appku. Celé toto snaženie mal byť prvý krok k tomu, aby som si zrušil aj Prima banku, a ostal mi len bezplatný mBank účet. 

O nejaký týždeň mi zrazu príde email zo sociálnej poisťovne, že teda ako super, že mám nárok na materské, o ktoré som si zažiadal tesne pred odchodom, ale že som tam zadal zlý účet, kam mi majú poslať tie peniaze. Zreteľne si pamätám, ako som to v Košiciach (v práci ;-)) riešil, kopíroval to číslo mBank účtu, sústredil sa, nech tam neskopírujem číslo 365 alebo Prima banky a ... samozrejme, že som im tam skopíroval číslo účtu do 365 banky. Ktorý som si práve zrušil. A keďže z pohľadu SP to nebol len preklep, ale doslova žiadosť o zmenu účtu, tak mi pekne odpísali, že to musím urobiť cez slovensko.sk a teda cez elektronický podpis atď. Na čo potrebujem samozrejme môj občiansky a čítačku.

Nie je problém, čítačku som si našťastie vzal! bolo prvé, čo mi blyslo hlavou. Aký som ja len predvídavý! Škoda len, že som si nevzal aj občiansky preukaz, a s myšlienkou, že načo mi tam bude a nechal ho v izbe na poličke. :-) Moje obrovské šťastie bolo, že kolega Jožo teraz v tom byte býva a že je to vnímavý mladý človek, pretože ja som ho navigoval hľadať ten OP úplne niekde inde a on si ho na tej poličke všimol sám.

Takže čo? Takže poslať OP poštou, trmácal sa sem skoro tri týždne, zapojiť čítačku a ... snažiť sa spomenúť si, aký som tam mal PIN a BOK a modliť sa, nech to vôbec takto z druhého konca sveta pôjde. Asi pri mne stáli všetci svätí, lebo som to trafil na prvý šup (samozrejme, hneď som si ich niekam zapísal). Podpísal som tú žiadosť, odoslal a ... naozaj, materské došlo v riadny termín, aj s predošlou dávkou.

Keď som vypĺňal tú žiadosť, tak som si uvedomil, že snaha zrušiť účet v Prima banke je úplne mimo realitu, že mám na to naviazaných plno platieb, takže som sa zmieril s 5€ mesačne posielanými hore komínom a už si ďalej nekomplikoval život.

Takže keď mi niekto bude chcieť niekedy tvrdiť, ako easy sme si to tu v tej Austrálii zariadili, tak sa naňho veľmi škaredo pozriem a pošlem mu tento blog. Vraví sa, že odvážnym šťastie praje, ale do cieľa prídu hlavne tí vytrvalí. :-)

---

Ale nie všetko boli len útrapy:

• Ako som už spomínal, Ondrej je v celkom zaujímavej situácii, ktorá sa prejavila pri prihlasovaní do zdravotného poistenia: prišiel ako turista a je na prechodných (bridging) vízach; je krátko po narodení, ale nie v Austrálii; je náš syn, ale nemá rovnaké víza, takže ho nemôžem pripísať ku nám na kartu; potrebuje teda samostatnú kartu, ale nemôže ju vyplniť on, pretože nevie písať a nemá bankový účet ;) ... čo sa ukázalo ako príliš aj pre 20-stranovú prihlášku. Použil som teda sedliacky rozum, vyplnil čo dávalo najviac zmysel, vysvetlil v emaile a čakal a čakal a čakal... a jedného dňa tá karta Ondinovi fakt prišla. Just like that.
• Medicare poistenie teda máme už všetci štyria, čo rozhodne človeku odľahne, ak by bolo treba niekam zájsť
• Následne Janka zobrala Ondreja na jeho prvé očkovanie - našťastie nebolo treba nejaké zdĺhavé procedúry, majú centrá, kde stačí doslova prísť a na počkanie to spravia.
• Celkom vtipne sa mi podaril nájsť na predaj môj milovaný Subaru Forester hneď vo vedľajšej ulici - tak som ho teda kúpil, ročník 2013, takže cena tomu zodpovedala. Povzbudený týmto vianočným zázrakom som sa rozhodol zažiadať (už po tretí raz...) o vodičák pre začiatočníkov - keďže predošlé vodičáky už dávno neplatili. Cca štyri hodiny som pozeral rôzne videá a vypĺňal testy, spravil záverečný test a ešte 24.12. nabehol na úrad, kde mi dali papier, že jo, môžem (pod dohľadom ;)) šoférovať. A o pár týždňov prišla aj kartička. Takže pomaly trénujem na praktický test. Už zase.
• To ale neznamená, že som zanevrel na svoj bicykel, už viem dať od dverí k dverám prakticky za rovnaký čas, ako keby som šiel busom (autom iba ak je niekde zápcha ;)).
• No a aj Vianoce sme si spravili:

Taaakže tak, inak sa už veci pomaly stabilizovali, myslím, že sme všetci už o dosť menej v strese / tréme / neistote. Najväčšia výzva je samozrejme to dať s obomi deťmi, akákoľvek činnosť je vďaka nim o niekoľko úrovní zložitejšia a dlhšie trvajúca, ale tak ešte žijeme, čo je rozhodne benefit. ;)

K svetlým zajtrajškom

Mám teraz hodinu do odchodu (2:40pm, hm ;) ), tak to využijem na krátky súhrn našich aktivít. V skratke, ako som sa obával, že to sťahovanie bude pekelná aktivita, tak aj bola. Celkovo to bola súčasť väčšieho kolotoča, kde človek v práci miesto toho aby písal blogy, tak musí riešiť samé pakárne, dvíhať telefóny, googliť veci atď. Len tak námatkovo, čo som riešil:

Zo Slovenska ku mne smerovali tri rôzne zásielky, cez troch rozdielnych dopravcov - milión papierov, colných vyhlásení, potvrdení, ... a ešte stále nie všetko dorazilo.

V istom momente nám banka zablokovala účet a nepomohlo nikam volať ani písať, pekne som musel nabehnúť do pobočky vzdialenej pol hodinu vlakom, aby to odblokovali. Dôvod neznámy.

Následne bola sága, kedy nám vlastne prídu platobné karty. Janke prišla relatívne skoro, mne nič. Nakoniec sa ukázalo, že pitomá upratovačka pozerala doslova len meno s -ová (keďže Janka platila to AirBnB) a moje priezvisko ju nechávalo chladnou a rovno drbla všetku poštu medzi neprebrané.

Následne nám zablokovali možnosť nabíjať telefónne karty cez internet (z dôvodu, citujem, "bezpečnostných obáv" -- všetci to poznáme, zákerní kriminálnici v dnešnej dobe už-už číhajú na nevinné obete, aby im nabili kredit), takže sme museli ísť do mesta a kúpiť si papierový voucher (čítaj: vaaaaučer, inak ti v Austrálii nikto nebude rozumieť) a nabiť ten kredit tak. 

Na výplatnej páske som si všimol, že mám zle (nijako) označený Super (-annuation, niečo ako druhý pilier), takže zase ping pong s podporou mojej agentúry.

Na X emailov a telefonátov trvalo zrušiť účet v 365 banke (kde mi ešte na Slovensku bohorovne tvrdili, že to zruším na jeden klik v appke).

Mladšiemu Ondovi vybavujeme tie víza, to je konštantný prúd žiadostí, papierov, potvrdení a platieb.

Keď sa blížil termín sťahovania, išiel som kúpiť matrace vopred, ale keďže som nemal ešte kartu (viď tretí bod), tak že zaplatím cez PayPal a bankový účet. Obrovská chyba, čakal som, že Paypal si stiahne prostriedky za 2-3 dni, no, to si síce stiahol a následne ďalších 5 dní to mal v stave "pending", dávno potom, ako sme to potrebovali. Takže som tú platbu zaplatil znova (z Jankinej karty) a ďalší týžden sa naťahoval s Paypalom, nech mi tie prachy vrátia. 

Zistil som, že bicykel potrebuje trochu dať dokopy, takže som musel ísť do servisu.

Pri podpisovaní nájomnej zmluvy som súhlasil s tým, že nám elektrinu, plyn a internet zapoja s ich zmluvnými partnermi, lebo je to easier. Stálo ma to 20 minútový telefonát tu v práci, kde sa ma pýtal milión absolútne zbytočných, ale právne potrebných otázok. Ale OK, snáď vďaka tomu elektrina aj všetko išla hneď od prvého dňa.

A čerešnička na torte: keď už sme sa nasťahovali, dodali nám router na internet, zapol som, vyskúšal rýchlosť a ... router zomrel. Totálne. Stálo ma to zase ping pong s podporou, telefonát vo vlaku a následne ešte aj osobnú návštevu "experta", ktorý veľmi odborne diagnostikoval, že router zomrel a vymenil ho.

Akurát dnes mi volali z Medicare, že máme v žiadosti nejakú chybu a treba to poslať znova. 

TV, ktorú sme horko-ťažko dotrepali, sa inšpirovala routerom a zomrela tiež. Možnože to ešte opravím, keď mi prídu veci zo Slovenska, ale keďže nechodia (viď prvý bod), tak musíme kúpiť (a doniesť si) "novú" ... zo ... záložne. Jo, toto je prvý raz, čo som si všimol, že aj v Austrálii majú záložne.

Ach, ale sa mi uľavilo sa takto posťažovať. ;)

No ale toto všetko stále nebolo nič s tým, čo obnášalo to sťahovanie. Mali sme sa sťahovať vo štvrtok, tak som si zobral voľno aj v piatok a mali sme teda štyri dni to celé zorganizovať. Naivne som si myslel, ze niekedy v sobotu popoludní by sme mohli byť hotoví a v nedeľu si možno spraviť nejaký výlet. Utópia.

Ešte krátko pred odchodom sa nám stala vtipná vec, našli sme v byte reálneho, veľkého, austrálskeho pavúka:

Nechápal som, býval som už kde kade po Austrálii, ale že pavúka nájdem práve v AirBnB...

Za zmienku tiež stojí, ako chudák zomrel. Samozrejme, všetci sme z toho boli mierne nesvoji (eufemizmus). Skúsil som ho nabrať na lopatu, ale vtedy sme si všetci pripomenuli, ako setsakramentsky rýchlo sa pavúky vedia hýbať. V miernej hrôze sme pozorovali, ako sa rozbehol k Jankovi, ten začal dupať nohami a miesto toho, aby pavúk zdrhol preč, tak skončil rozpučený. RIP. Moja teória je, že prišiel z garáže, z ktorej dvere tá upratovačka v ten deň nechala otvorené dokorán niekoľko hodín. Takže nie, nie je to, že sa len tak náhodne zjavil v byte, lebo sme na milisekundu nechali otvorené okno. 

No ale poďme ku dňu D. Najprv bolo treba poodnášať všetky veci z nášho AirBnB domu, a keďže sme ešte nemali auto, tak som to musel pekne rad radom poprenášať:

Až na tú pračku, tú nam doviezla jedna milá duša. A samozrejme batožina ešte len čaká, toto sú veci, čo sme tu za ten cca mesiac nahromadil dodatočne. Smutné je, že väčšinu z nich asi nakoniec nebudeme potrebovať.

Prvým zásadným bodom, ktorý som si všimol oproti podobnému ošiaľu z roku 2016 bolo, že Gumtree, ikona austrálskeho second-hand predaja, pomaly ale iste zomiera v prospech Facebook Marketplace. A aj tí ľudia, ktorí tam ostali, si zrejme vytrpeli svoje, pretože zatiaľ čo v 2016 náš postup vyzeral tak, že nájdeš pekný kúsok - voláš - ideš, tak teraz takmer nikto nezverejňoval / nedával svoje číslo (niektorí dokonca ani keď už sme boli na ceste po danú vec!), takže tá dynamika zrazu bola úplne iná. Človek napísal 10 ľuďom napr. s podobným kuchynským stolom, z toho mu piati odpísali v priebehu celého dňa, s nimi naraz riešil, že kde / kedy / za koľko, pričom sme nikdy nevedeli, či naozaj ten človek to podrží, takže som mal rozsiahly dokument s X alternatívami, a to som to ešte musel radiť podľa vzdialenosti od nás. Obrovský chaos a to sme ešte ani nevyrazili.

Potom samozrejme samotný transport. Vo štvrtok nám ohromne pomohol Janko (kamoš z Brisbane, nie starší syn ;) ), keď sa po nočnej šichte ponúkol, že odšoféruje sťahovací náklaďák po okolitých štvrtiach. 

Vďaka tomu náklaďáku sme sa jednak nemuseli zakaždým otáčať domov a druhak sme odviezli veci ako chladnička či gauč, čo by bolo pri menšom aute o dosť ťažšie. Bože ale čo sme si vytrpeli hlavne s tým gaučom... prídeme k holke a ona že nooo inak ja som vám zabudla povedať jednu vec, ten gauč je na treťom poschodí a máme úzke schodisko. A neklamala, veruže neklamala. To, čo my sme tam robili s tým gaučom, to bolo na hranici možného. Už-už to vyzeralo, že ten gauč proste necháme (už na prízemí!!!) vo dverách a ideme preč (to sme inak mali urobiť hneď, nestálo to za tú otrockú robotu a meškanie...), ale zrazu sa zrodil nápad odmontovať gaučové nohy a kupodivu, tá holka mala v byte kľúče na odskrutkovanie a tak sme to celé sme vytrepali z dverí, snáď po 45 minútach otrockej driny.

Samozrejme, vďaka tomu sme X ďalších vecí nestihli a Janko chudák nestihol ani prísť domov pred ďalšou šichtou, rovno šiel do práce. Cítil som sa jak debil a to sme ešte ani poriadne nezačali. 

V piatok som Janku ukecal, nech to skúsi s tým austrálskym šoférovaním, tak veľmi nesmelo sme išli do tej istej požičovne a požičali si taký klasický pickup, ktorý tu má každý remeselník - UTE. Ako si Janka zvykala na šoférovanie, ja som si pre zmenu zvykal na spôsob, akým sa o to auto viazali veci v jeho zadnej časti - majú tu na to také špeciálne skoby, chvíľu to trvalo pochopiť, ako ich efektívne používať.

A tak sme vyzdvihli Jankovu postieľku, Ondovu postieľku, telku (jo, tú, čo sa pokazila), koberec (to sme šli až fakt na miesto, kde si dávajú líšky dobrú noc), skriňu pod telku (toto bolo celkom smutné, lebo tuším vo štvrtok sme už k danej pani nestihli prísť, tak sme tam išli až v piatok a ona napísala, že medzičasom predala ostatné veci, ktoré sme tiež chceli a akurát v piatok sme tam prišli v momente, keď si tie veci odnášali...), Jankove hračky a tuším ešte podložku na zem pre decká. No a samozrejme ešte výlet do K-Martu, tiež na dvakrát. Not much, ale zabilo to kompletne tri dni, pretože s deckami sa to nedá len tak že sadneme a ideme hore dole, ale oni musia spať, jesť, treba dávať na nich pozor, ... takže to, čo by sme obehli za deň skončilo až nedeľou večer a auto sme vracali až v pondelok o ôsmej ráno. Masaker, v nedeľu večer bola morálka osadenstva na bode mrazu, každý mal toho už plné zuby.

Urobil som si štatistiku, že koľko táto celá sranda stála. Za samotné veci do domácnosti sme zaplatili cca $3,600 (z toho najväčšia položka boli nové matrace/posteľ - keď som kupoval identický model v 2016, stál o polovicu menej), za benzín a prenájom áut cca $600, takže not too bad. Z tej celkovej sumy, v K-Marte sme nechali okolo $500 za najrôznejšie domáce potreby. Pri porovnaní s nákupmi podobného druhu v 2016 sa to zdá ako výrazne viac, ale:

• Ceny sú minimálne dvakrát vyššie než v 2016.
• Kupovali sme viac vecí pre decká.
• Nešli sme úplným kamikaze spôsobom, v tom článku z 2016 spomínam, že sme prakticky nekupovali nič nad $100, ale to sa proste v tomto novom zložení neoplatilo riskovať. Predstava, že kúpime pokazenú práčku alebo chladničku ma osobne desila, lebo by sme mohli celý kolotoč opakovať znova (a dovtedy jesť suché rožky). A taktiež veci pod $100 obvykle už boli v dosť chabom stave, resp s vadami, viď aj zmienka o vyšších cenách.

Každopádne, bol to aj celkom zaujímavý psychologický experiment, že čo presne spôsobuje v človeku pocit domova - keď sme prišli do toho nového domu, nemali sme nič, okrem tých matracov, ani len nožík na natretie pomazánky. Ale akonáhle si má človek kam sadnúť, kde sa najesť, zohriať si jedlo, tak bez ohľadu na to, či sú dané veci použité alebo nové, tak sa dostaví ohromný pocit úľavy.

Popri tom tu život plynie pomaly ďalej, je zaujímavé, ako rýchlo si človek dokáže zvyknúť a prijať novú realitu za niečo úplne bežné... obedy tu podľa očakávania za veľa nestoja, hlavne tu v Eagle Farm, čo je kompletne priemyselná štvrť (na Wikipédii sa dá dočítať, že tu oficiálne býva menej ako 20 rezidentov).  Buď chodím do takej vietnamskej caffé hneď cez cestu alebo trochu ďalej do typicky austrálskych, kde majú väčšinou samé mäsové veci. Ale len o 10-15 minút autom vedľa je Hamilton, čo je oveľa, ehem, obývanejšia štvrť pri rieke, tam maju fantastické podniky (týpek z agentúry, ktorá ma tu zamestnáva, ma tam vzal na obed). No uvidíme, ako na tom budeme po tom presťahovaní sa do centra.

Obrovská porcia Pho, vždy, keď poviem, že chcem "fo soup", tak teta nechápe, čo si pýtam.

Toto sa volá Bahn Mi a majú to takmer všade.

Klasika, egg/lettuce sandwich.

Akurát dnes som nabral odvahu a spýtal sa, či by mi nespravili vegie burger a fakt, spravili. Za $11. Jo, to som ešte nespomínal, obedy sú tu lacnejšie než v Košiciach. Možno nie sú také fancy, ale pre nich sú toto normálne obedy. Pecka je, že kolega mi vraví, že on na obedy nechodí, lebo sú príliš drahé. A že na východe nič nie je, samí zazobanci tam žijú!

Cestu do práce sa mi tiež podarilo perfektne zoptimalizovať, buď chodím na bicykli (jo, hlavne po tom, ako som dal ďalších $300 za servis a dodatočné vybavenie to už má človek zlé svedomie na ňom nejazdiť) alebo peši po zákutiach, ktoré poznajú len skutočne odhodlaní jedinci:

Keď som pozeral cestu na Google Maps, tak tam nebola, takže som si myslel, že ma Translink appka klame. Tento jeden meter široký tunel ušetrí dobrých 10 minút pešovania.

Toto je za tým tunelom a chodím tadeto aj z práce, lebo zastávka na opačný smer je hneď napravo. Takže si pravidelne pripomínam, že plavba výletnou loďou je nadosah!

Keď idem bicyklom, tak to je doslova 50:50. 50% cesty zomieram, 50% je absolútne fantastických. A to platí aj pre cestu do práce, aj z práce, dokonalá rovnováha. Ako je to možné? Takto:

Tá sviňa je dokonale (?) symetrická.

Myslím, že tá fotka ten výškový profil ešte hodne zjemňuje. Každopádne, ísť dole tým Gateway Bridge, to je neskutočná pecka. Túto cyklotrasu tam spravili, keď ho pred rokmi rozširovali, za čo im teda zo srdca ďakujem. Za zmienku stojí, že normálne sú tam po ceste tri stanovištia s lavičkami, dve dokonca s pitnou vodou (!)

Zábavná historka z Wikipédie: In February 2010, the Queensland Government renamed the Gateway Bridge and its duplicate the Sir Leo Hielscher Bridges. Following the announcement, an opinion poll conducted by Brisbane's Channel Nine News showed that 97% of people were against the decision to rename the bridge and that most would continue to call it the Gateway Bridge.

No a na záver dve náhodné momentky:

Cleveland Markets, 20 minút vlakom od nás. Títo aj ďalší moji obľúbení predajcovia teda nie sú len na West End Markets (minimálne 45 minút cesty), čo ma nesmierne potešilo.

Keď som videl túto značku, normálne som sa na chvíľu zastavil. Čo má asi vodičom povedať? Že pozor pozor, ak uvidíte človeka na/pri ceste, nedupnite na to s očakávaním, že on už nejako uhne, ale spomaľte, lebo starí ľudia chodia pomalšie??? Bizár.

Kto normálny toto spraví po tretí raz?!

Tak sa to fakt stalo. Som zase v Brisbane a ako už len praví fanúšikovia tohto blogu môžu tušiť, som taktiež v práci, kde sa nejdem práve pretrhnúť. ;)

Uvidíme, ako dlho sa mi podarí túto tradíciu držať pri živote, naposledy pravidelnosť nových príspevkov silne utrpela nasťahovaním sa do prenajatého domu v Brisbane a potom definitívne zomrela na Tasmánii (čo je škoda, veľa historiek sa takto nezdokumentovalo!) Teraz novú generáciu začíname práve tým, nasťahovaním do prenajatého domu! Dobrá správa pre budúcnosť tohto blogu je, že prakticky všetci kolegovia vo štvrtok a piatok robia z domu.

Zaujímavé, že minule sme sa tiež sťahovali koncom októbra a bolo to celkom zábavné si to čítať znova, pretože presne toto nás čaká od 6.11. len s tým bonusom, že musíme popri tom manažovať aj dve deti.

No ale poďme od začiatku, keďže cieľovka tohto blogu je opäť každý, kto sa ma potencionálne spýta všetko od "prečo si tam zase išiel" cez "aká bola cesta" po "čo tam práve robíte", takže mu miesto odpovede len pošlem link.

No... ako k tomu vôbec prišlo. Od 2018, keď som sa vrátil z Austrálie, sa toho samozrejme veľa zmenilo. Definitívne som sa rozhodol kúpiť si byt v Košiciach, spoznal som sa so svojou drahou polovičkou, oženil sa, dokonca máme dve deti. V podstate nám ku šťastiu nič nechýbalo, ale vo mne samozrejme stále hlodala tá otázka, že čo s mojim spiatočným vízom, či to už nechať plávať alebo čo. Nakoniec som si ho v marci 2021 zaplatil (bez nejakého konkrétneho plánu), čím sa mi predĺžila možnosť návratu do marca 2026.

Popri tom som nenápadne sondoval, že aká je šanca, aby by som Janku ukecal na niečo tak bláznivé ako sťahovanie sa na druhý koniec sveta. Ako sa dalo čakať, na začiatku to vyzeralo takmer nemožne, ale kupodivu vec, ktorá veci dosť dopredu posunula bola jej prvá materská. Na nej sa totiž ukázalo, že jej veterinárne ambulancie vedia fungovať v pohode aj bez nej a tak celkovo, že vlastne by aj prijala nejakú zmenu v živote. Say no more, disruption is my second name! ;)

Z mailov vidím, že sme víza začali riešiť koncom 2023 (po svadbe, zaujímavé načasovanie) a potom naozaj naplno začiatkom 2024. V apríli sme podali žiadosť, v lete ešte nejaké ptákoviny typu lekárska prehliadka a v októbri prišli víza (zase ten október!) Najväčší šok (aspoň teda pre mňa) bolo, že Janka dostala nie prechodné dvojročné víza, počas ktorých sa má ukázať, či to nie je len taká maškaráda na získanie trvalého pobytu, ale normálne dostala hneď trvalý pobyt (permanent residency). Musím byť teda fakt dobrým manželom, lebo už aj po rozvode by tu mohla bezo mňa bezstarostne žiť. ;)

Situácia sa nám mierne skomplikovala tým, že ako sme čakali na tie víza, tak sa nám narodil ten mladší synátor. Nakoniec sme sa s našou agentkou dohodli, že najlepší postup bude, ak o víza preňho požiadame až po prílete do Austrálie (čo malo vtipný efekt, že zatiaľ čo my sme sem leteli ako skoro občania, on sem letel ako návštevník; a áno, mega som sa bál, aby nám kvôli tomu na pasovom nerobili problémy, našťastie všetko zbehlo v pohode).

Ako sme sa balili a chystali tu asi nemá cenu veľmi popisovať, povedzme, že sme to zase až tak nesilili, nakoniec sme leteli s dvomi kočíkmi (jeden skladací a jeden normálny, aj keď začína sa ukazovať, že sme ten druhý zrejme ani nemuseli trepať...), dvomi kuframi, jedným veľkým ruksakom a dvomi malými.

Najočakávanejším elementom bol samozrejme priebeh cesty, bodovo by som to zhrnul asi takto:

• Košice - Budapešť (3h): v pohode, dve alebo tri zastávky na kojenie, nálada dobrá
• Budapešť - Dubaj (5h30m): prvá polovica dosť zle, lebo odlet bol okolo štvrtej popoludní, Janko (starší) nemal kedy spať, následne tým často naštartoval Ondina (mladší), cestujúci nás museli milovať. Druhá polovica bola už potom celkom OK.
• Čakanie v Dubaji (3h): úplne v pohode, Ondino to tuším skoro celé prespal, ku koncu som ho nosil na rukách, Janko tiež OK. Hlavne sme sa už poučili a pekne sa navtírali k ľuďom nastupujúcich v prvej triede, takže sme sa vyhli tomu chaosu, keď sa tam všetci hrnú do lietadla, čo decká znervózňovalo.
• Dubaj - Brisbane (14h): crème de la crème celej cesty, s obrovskými obavami som (sme? ;-) ) nastupovali. Nakoniec to bolo fakt že v pohode. Janko ako kráľ prespal dobrých 7-8h (nášho času vtedy bola akurát polnoc), Ondino by pospal tiež, ale príliš akčné letušky sa tomu snažili všemožne brániť - pri každom prde v lietadle hneď bežali ku nám, že treba ho dať preč z tej vaničky a zobrať (a pripútať!) na seba, pričom Janko spal hneď vedľa (rovnako ako polovica lietadla) totálne nepripútaný a nikomu to nevadilo. Ako fakt nám tým mega liezli na nervy. Ráno (nášho času) a následné popoludnie už prebehlo v pohode.

Už počas tej lepšej polovice prvého letu.

Suma sumárum, dávam si 9/10 za celkový plán aj vyzistenie všetkých podmienok letu, naozaj to lepšie spraviť nešlo. Jedinú vec, ktorú sme mohli spraviť bolo nastúpiť s prvou triedou aj v prvom lietadle a ja neviem, dať letuškám 100 dolárov nech nás nechajú na pokoji. :D

Taxíkom sme sa dotrepali na naše AirBnB a mŕtvi ľahli spať (teda aspoň rodičia), lebo obom sa nám nedarilo ani pri spiacich deťoch veľmi oddychovať. Čiže jet lag alebo nie, do rána sme celkom v pohode pospali.

Náš následný plán na zostávajúce dva pracovné dni bol zhruba takýto:

• zohnať SIM karty na austrálske čísla
• vybaviť zdieľaný účet v banke
• prihlásiť sa nejaké obhliadky v okolí (tak sme to spravili, že AirBnB sme si vybrali v oblasti, kde sme aj chceli bývať)
• zistiť, ako je to s Medicare (zdravotné poistenie), vodičákom (mojim austrálskym aj Jankiným medzinárodným) a prípadne ďalšími vecami, ktoré nám treba vybaviť

Realita vyzerala asi takto:

• štvrtok: kúpili sme SIM karty a zistili, že nefungujú. Následne sme preto nevybavili už nič, lebo aj na ten účet v banke bolo treba prijať nejakú SMS. Kompletne zabitý deň, aspoň sme chvíľu pozreli na South Bank a niečo tam zjedli.
• piatok: jet lag sa dostavil, tak som noc využil na diagnostiku problému s tými mobilmi. Ukázalo sa, že minulý rok sa v Austrálii udial veľký upgrade ich mobilnej siete, kedy odstavili všetky 3G zariadenia a napriek tomu, že môj aj Jankin sa zdal, že by mal 4G podporovať, tak bola tam nejaká technická vychytávka, ktorá tomu bránila. Našťastie Janka mala so sebou aj svoj novší telefón a ja som si už dávno (po 7 rokoch!) chcel kúpiť nový, tak som aj kúpil (vďaka EUR/AUD kurzu za neskutočne výhodnú sumu). Takže sme následne šli do banky, vybavili ten účet a ... to bolo tak všetko. 
• sobota: kupodivu sa nám podarilo dostať sa na jednu (jedinú) obhliadku, ale zase domu, ktorý sa nám veľmi páčil. Prebiehalo to asi tak, že tam prišlo minimálne 10 rôznych záujemcov, všetci popozerali, hm hm hm, very nice, very nice, minimálne troch som počul povedať niečo v štýle "we are definitely going to apply". Spýtal som sa teda tej maklérky, že ako to vlastne funguje? A ona že nooo tak to si podáte žiadosť, my ju prejdeme a keď to bude OK, tak to dáme posúdiť majiteľovi a ten si vyberie. Huh.

Takže moc veľké šance som nám nedával (hlavne keď som ani nemal všetky potrebné dokumenty, keďže sme oficiálne nikde v Austrálii nebývali či nepracovali v poslednej dobe), ale tak vravím si, to minimum, čo môžeme spraviť je, že to podáme okamžite, možno snáď ako prví. Tak som zabil 2h svojho života vypĺňaním šialene detailnej žiadosti o nájom (neviem, či je to len táto realitka alebo všeobecne sa ten proces tak skomplikoval za tie roky) a odoslal s malou dušičkou.

V nedeľu sme sa boli prejsť na miestnu promenádu a do "centra", je to tu naozaj veľmi pekné, miestny veľrybí park je naozaj skvelé miesto pre decká a hneď vedľa je ešte taký plytký bazénik, nehovoriac o samotnom oceáne (aj keď v ňom sa priamo kúpať nedá). Nie nadarmo som o Wynnume ako potencionálnej destinácii sníval už pred rokmi a to dokonca aj priamo na tomto blogu.

No a kupodivu sa nám v utorok ozvali z realitky, že našu žiadosť majiteľ prijal a môžeme ... zaplatiť zálohu. Celkom som zíral, fakt netuším, prečo my a prečo tak rýchlo. Každopádne, nájom je skoro 2x drahší než ten, ktorý sme mali v 2017, krása. Potom nasledovala už len kopa papierovačiek (väčšinou virtuálnych), riešenie rôznych problémov typu "ako prevedieme zálohu na štátny účet, ak nemáme ešte štátne konto na ich portáli" atď, medzičasom Janka vybavila papiere na Medicare a svoj vodičák.

Apropo, vodičák. Zistil som, že ten môj mi prepadol (max. doba 5 rokov...), takže musím ísť znova na skúšky, jazdu a všetko. Čo je zrejme aj dobre, lebo by som si nepamätal ZHOLA NIČ, keby ma teraz niekto posadil do auta. Takže hurá, opäť (už po tretí raz) budem hrdým nositeľom značky Learner license za sklom. Teda... ak/keď si nejaké auto zaobstaráme, momentálne to určite nie je priorita. Len na to sťahovanie / zháňanie vecí budeme musieť nejaké požičať.

No a ešte to zakončím tou prácou, aby som ešte niečo aj v tej práci stihol dnes spraviť. To, že je Wynnum pekný bolo jedno kritérium, ale druhé samozrejme bolo, nech to nemám ďaleko do práce (obrovská dilema bola, že ak by mi ponúkli prácu z domu, či by sme išli niekam do paže typu Redcliffe a podobne -- nakoniec sme sa zhodli, že je lepšie byť do polhodiny od centra). Čo sa našťastie ukázalo tiež v prospech Wynnumu - krásne mi stačí ísť tri zastávky vlakom a potom tri (v podstate jednu, lebo málokedy niekto stojí na ďalších) autobusom. Autobus chodí pekne cez platený Gateway bridge, v bus pruhu, predbiehame ostatné autá, proste ideál. Jediná vec, na ktorú si treba dávať bacha je, že kedy presne človek vyrazí, pretože tá istá trasa môže mať skvelé napojenie s celkovým časom od dverí ku dverám 40 minút a rovnako aj hodinu a pol. Áno, toto som pozeral a optimalizoval počas druhej jet lag noci. :)

Napriek tomu si ale dnes idem po bicykel, lebo s tým busom je to síce fajn, ale zvykne často meškať a tak celkovo je to dosť mrhanie časom, keď človek čaká 10 - 15 minút na bus resp. na vlak (cestou z práce), nehovoriac o tom, že ísť do práce bicyklom je oveľa väčšia zábava. A ešte aj môžem chodiť do vzdialenejších caffe "reštaurácii".

No, čiža tá práca. Tú sa mi podarilo nájsť po dva a pol mesačnom hľadaní zo Slovenska, poslaní nespočet životopisov, odpísaní na nespočet správ a mailov a absolvovaní zopár pohovorov. Bola to dosť jazda na húsenkovej dráhe, ku koncu som mal v podstate tri týždne bez akejkoľvek aktivity len aby sa potom naraz ozvali tri firmy. Nakoniec som si vyberal medzi dvomi, a či som si vybral správne sa ukáže v najbližších týždňoch.

Nechcem tu písať nejaké oslavné básne, lebo minule sa mi to dosť vypomstilo. V podstate by sa dalo napísať to, čo minule -- prima kolektív, moje "oddelenie" (v podstate 5-6 ľudí) sú všetko dosť pohodoví Austrálčania, vedľa sú ešte kolegovia z firmware tímu a ešte viac vedľa hardware tímu. Inak pár náhodných ľudí, o ktorých nikto netuší, čo robia a nemajú s nami nič spoločné, ani ich nezdravíme na chodbe. ;)

Zaujímavé je, že my sídlime, podobne ako v minulej firme, v podstate vedľa výrobnej (v tomto prípade opravárenskej) haly, čiže ako vývojári sme tu v ťažkej menšine. Keď sa pozriem dole z okna do haly, tak tam vidím obrovské mašiny, kolesá, nárazníky atď do vagónov a rušňov, úplne iný svet. Toto sa ale zmení, vraj sa začiatkom roka budeme ako vývojári sťahovať do nových priestorov, vraj možno niekde v centre (za mňa ok, ale kolega sa nezdal moc nadšený, zrejme kvôli zápcham).

Napriek tomu, že Wabtec (tak sa tá firma volá) je medzinárodný mega koncern, tak ako keby všetko išlo pomimo nás (toto bola nádej, ktorú som mal keď našu košickú firmu kúpil práve taký koncern a bohužiaľ to nedopadlo dobre) - minimálne naše oddelenie kompletne ignoruje akékoľvek procesy, napríklad cez Windows som ponastavoval všelijaké služby a heslá a potom som si kompletne premazal notebook novým systémom, kde mám svoje konto, admin prístup a jediné, čo robím, je pripájanie sa na maily atď cez to jedno heslo, ktoré som si nastavil na začiatku. Dokonca aj veci, ktoré úplne priamo nejdú - napríklad prístup z domu - sa tu vyriešili tak, že kolegovia si proste spravili krabičku, ktorá preklápa všetku komunikáciu zvonka dovnútra firemnej siete a nikto nerieši. Čo viac si priať.

Keďže som mal aj milión vybavovačiek, tak som sa trochu obával, že ako to bude s logovaním času. Keď som sa na to pýtal môjho šéfa, ten sa zatváril tak, ako keby o logovaní počul prvý raz v živote a s námahou z neho vyšla odpoveď typu "no veď dačo tam zaloguj a ja si to potom pozriem". Doteraz si to nepozrel. Inak je ten šéf asi najmenej príjemný zo všetkých, akože nič hrozné, ale je to taký ten typ, čo má rád posledné slovo a dominuje každej diskusii atď. Ale keďže ja na porady ešte moc nechodím a píšem tu tento blog, tak mi to zatiaľ veľmi nevadí. ;)

Najviac sa mi páči jeden kolega z hardvérového tímu, to je taký typický Číňan, zrejme tu už robí dosť dlho, lebo strašnú prdel si tu z každého robí, dokonca ako keby rád parodoval taký ten klasický čínsky rozkazovačný tón, no úplný šéf, fakt ho žeriem.

Hmm, pozerám že 14:19, tak to o 40 minút aj rovno pôjdem po ten bicykel. No nespravil som toho dnes veľa, čo si budeme hovoriť. Tým teda končím dnešný report, určite sa toho do budúceho týždňa zase dačo nazbiera.

Z Horáčikova

Posledné týždne mám také nutkanie ešte aspoň raz aktualizovať tento kedysi slávny (huh?) blog, že nech viete, ako sme nakoniec dopadli, keďže posledný príspevok príliš jasnú predstavu o našej budúcnosti nedával. A čuduj sa svete, dnes je ten deň, keď som si na to naozaj aj čas našiel (viď ďalej, že kde sa zrazu ten voľný čas a energia nabrali).

Klasický problém, toľko sa toho stalo a mne sa tááák nechce písať. :) Začnem teda tým Miroslavom, naším druhým WWOOF hostiteľom.

Poháňať nás s balením u predošlých hostiteľov rozhodne nebolo treba, toľko ochoty a kompromisov len aby sme sa nezdržovali u nás už dávno vidieť nebolo. Najväčší problém bol im oznámiť, že my fakt už ideme po týždni (veľmi nerozumne sme si toto s nimi nedohodli dopredu) a že rozhodne neplánujeme naše odhodlanie zmeniť (nedajbože ešte aj zdôvodňovať, že prečo). Ale zase povedzme si úprimne, makali sme tam zadarmo, žili v zahádzanej izbe, kde sme sa ledva vedeli pohnúť (o nejakom vybaľovaní vlastne ani nemohlo byť reči, takže preto to balenie šlo dosť od ruky), tá WWOOF stránka existuje len krátko, takže tam nie sú ešte zabehané komentáre, hodnotenia atď (čo inak tak trochu ukazuje drsnú stránku tejto bohumilej aktivity -- predtým mal človek len takú knižočku, zavolal, dohodol sa alebo dokonca rovno prišiel a modlil sa, nech je to niekto normálny) takže sme to proste povedali a šli. Na druhý koniec Tasmánie.

Skrátená verzia: bolo to tam oveľa, oveľa lepšie. Mira a jeho sestra Sofia žijú na farme uprostred lesov, priamo pod horou zvanou Mt. Barrow:

Tam pri jazere sme bývali.

Veľmi milí ľudia, dôchodcovia, ich rodina najprv žila v (po)povojnovom Nemecku, potom v Adelaide, deti sa rozpŕchli kde kade aby sa nakoniec všetci zišli v Tasmánii. Takmer každý deň sa varil obed či večera v takom tom našom, európskom, duchu, žiadne sendviče či hamburgery (spomínal som, že u tých predošlých sme jedli pomaly na kolenách, pretože nemali ani jeden debilný jedálenský stôl?), bože to bolo vyslobodenie!!! Práce tiež neboli taký masaker (žiadne rozbíjanie betónu...), ale zase každý deň sme tých cca 5h naozaj odrobili.

Ich usadlosť žila veľmi čulým spoločenským životom -- takmer každý deň sa niekto zastavil na obed či večeru, v živote som nestretol viac nových ľudí v tak krátkom časovom úseku. A aby to ešte nestačilo, oni tam mali ešte taký párik Francúzov, ktorí voľakedy u nich WWOOF-ovali, ale "now we are just friends". A hoci sme tam mali dohodnuté prakticky neobmedzenú dĺžku pobytu, nakoniec sme si predsa len po čase začali hľadať niečo vlastné.

Problém totiž nebola práca ani hostitelia, ale skôr nejasná predstava, ako sa tam trávi čas. Ja som mal predstavu jasnú, odrobíme čo treba - máme voľný program. Lenže ešte aj toto tí dvaja Francúzi dosť narúšali, keďže nebolo jasné, či oni tam len chcú, mali by alebo musia pracovať ako my. Čiže my makáme vonku a oni si napr. pozerali telku a hoci by nám dosť niekedy bodla ich výpomoc, nevedeli sme, či to od nich môžeme žiadať alebo nie. A potom tie večery -- my sme už boli zvyknutí si zariadiť program, obzvlášť ak sme mali dosť po tej práci, ale oni boli zvyknutí si pekne naliať (v dome prítomné, rozhodne nie ich...) vínko, dať dole fľašu-dve (domáci aj my sme si vždy dali max jeden pohár) a ísť hrať s domácimi biliard, karty, kocky, ... Čo znie v pohode, ale ak by ste to mali robiť každý boží večer, tak sa skôr či neskôr dostaví pocit "som v dome dôchodcov a je tu čas na Bingo" (snáď nemusím zdôrazňovať, že tie návštevy boli väčšinou tiež len ďalší dôchodcovia...).

No a zatiaľ čo Francúzom tento život asi dosť vyhovoval (inak tam nerobili totálne nič, ani cestovať sa im už nechcelo, keďže tam už boli u nich po niekoľký raz), mne, čo musel ráno makať, popoludní robiť do práce v QLD a večer sa konečne venovať čomu ja chcem, to prišlo ako dosť veľká strata času. Slávka tiež nebola nadšená, hlavne preto, že ten večer by možno so mnou mala nejaký program a ja som ho musel deliť medzi ňu, dôchodcov a svoje vlastné záľuby. A na druhý deň zase odznova.

Morálka mužstva teda nebola bohvieaká, nebyť víkendových výletov, tak sa tam asi pozabíjame. ;) Zrazu nám ale Mira vraví, že ich sestra, tretí súrodenec, by uvítala nejakú výpomoc na ich dome, že či by sme nemali záujem. A aj keď to vlastne nič neriešilo (všetko rovnaké, len iné prostredie a ľudia), tak sme to odkývli a presťahovali sa cca 100 km na západ, do stredu Tasmánie.

Nuž a po pár dňoch, keď nám všetko ukázali, zaučili, mali sme ísť pracovať na jednom dome ešte aj s tými z Mt. Barrow ako tím... sa Slávke ozvala jedna ženská, že či ešte hľadá prácu a či môže prísť na pohovor čo najskôr.

Najprv sme rozmýšľali, či tam nepôjde len ona (keďže cesta do Burnie a späť z Western Creek zabije takmer celý deň), ale nakoniec nás noví domáci presvedčili, nech ideme obaja, že oni to už nejako s tým domom zvládnu. Tak že fajn. Dotrepeme sa teda do Burnie (pohovor v McDonald´s...), pošlem mladú dnu a ja si vyložím nohy v aute...

... len aby som o ani nie minútu pozeral, ako ide späť, že nič z toho. Že vraj ako sa ona dozvedela, že je študentkou v Brisbane, tak ju poslala preč, lebo že ona hľadá niekoho na stabilný pracovný pomer a nebude tu po troch mesiacoch  lietať do Burnie a znovu niekoho hľadať (ženská to mala vyriešené naozaj bohovsky -- zhodou okolností jej firma tiež sídli v Brisbane a kontrakt má tu v Tasmánii, nie, nepýtajte sa ma, ako niekto môže najať firmu z Queenslandu na upratovanie v Tasmánii). Tak som sa len chytil za hlavu, že prečo preboha všade rozhlasuje, že je študentka v Brisbane, aj tak sa tam na 99.99% už na univerzitu nevráti (akože pokračovanie tej college, z ktorej má diplom a vďaka čomu má teraz prázdniny -- z pohľadu školy čaká na začiatok výučby na univerzite) a nech pekne ide naspäť a povie, že to sa nepochopili, že ona predsa je už v Tasmánii natrvalo (žmurk, žmurk ;)). Po počiatočnom odpore a frflaní tam za ňou nakoniec fakt išla a čo? And she´s got the look! Teda, job. Čo znamenalo, že sme mohli rovno začať baliť a znovu to otočiť do Burnie (už po tretí raz -- po prvý sme tam boli len nevinne na výlete).

Miestny pes chcel odísť do Burnie spolu s nami.

Vravíte si koniec dobrý, všetko dobré, čo? No iste. Pravá zábava ešte len začala. Ako som už spomínal v predošlom článku, zdieľané bývanie je v Tasmánii dosť nerozšírená aktivita. A keď v takom Hobarte či Launcestone to nie je populárne, tak čo už také Burnie. Preložené do praxe, našiel som až tri ponuky na bývanie. Prvé - strach a hrôza, otrasný dom s totálne divnými ľuďmi a ašpiráciou ho zaplniť do poslednej izby (cca 8-9 ľudí!). Druhé - síce len jedna ženská, dom celkom OK, ale zase otrasný bordel v celom dome s minimom nábytku. No a to tretie... dom naozaj nič extra, o spolubývajúcich neskôr (ale sú len dvaja a pol - ten polovičný býva v ... prívese vonku), ale k dispozícii dve izby za znesiteľnú cenu a ako-tak normálny nábytok. Takže po 10-sekundovom rozmýšľaní sme išli do tej tretej možnosti. Po šiestich dňoch v moteli a o $600 ľahší to bolo prvý raz, keď sme si mohli naozaj vydýchnuť.

Burnie má, ako ste si už asi všimli, pláž.

Po počiatočnom kolotoči zariaďovania sa nám podarilo po dvoch mesiacoch konečne usadiť. To pre mňa osobne znamenalo riešiť väčšinu vecí okolo domu len v jednej osobe, pretože mladá má služby od druhej popoludní, takže čokoľvek, čo sa nestihne pred obedom padá na mňa. Áno, áno, je zo mňa gazdiná v domácnosti. ;) Jáj, ešte som zabudol zmieniť, že tento náš dom leží nekresťansky blízko Slávkinej práce -- síce sme si to obaja želali, ale aká bola šanca, že sa to fakt splní? Čiže päť minút autom, 20 bicyklom a 35 peši, môže byť.

Slávka sa dočkala práce svojich snov. ;)

Sranda bola samotné zariaďovanie, pretože ako tu nemá tradíciu spoločné bývanie, tak tu príliš nemá tradíciu rozpredávanie vecí (kto už by ich rozpredával, keď tu nikto krátkodobo nebýva, že?). To znamená, že síce som nábytok zohnal celkom lacno, musel som po neho jazdiť hore dole celým severovýchodom, rekord bol tá červená stolička -- presne takú som mal v Brisbane, vedel, že stojí za to a tak som po ňu šiel 130 km. ;) Predstavte si to na Slovensku!

Po ťažkom boji sme dostali spálňu aspoň do tohto stavu.

Áno, vidíte dobre, izby majú koberce. Síce som to vysával hodinu, ale výsledok stojí za to, konečne, konečne!!! má človek ako tak pocit, že niekde naozaj býva. Má to ale svoju cenu. Ako som už spomínal, spolubývajúcich je len dva a pol (a áno, chlapa!), ale každý stojí za to.

Najnormálnejší je Darren, totálne zženštilý hošan, ktorý sa asi v živote nerozprával so žiadnym cudzincom. Čiže okrem vtipných otázok a počudovaní sa nám takmer nikdy poriadne nerozumie (a naopak), pretože je zvyknutý len na tasmánsky prízvuk a nepozná nič iné. Potom je tu Justin, pán príves, ktorý má v tom prívese ešte aj fenku boxera, vyzerá ako keby na niečom nonstop fičal, ale inak milý chalan. No a čerešnička na torte -- John. To je proste jackpot.

Pracovňa / obývačka.

Dievčatá, spomínate si, ako vám okolie vtĺkalo do hlavy, ze nečetujte na Internete, pretože sú tam len starí a mrzkí úchyláci? Ako na Facebooku nepotvrdzovať friend requesty od neznámych ľudí, pretože nikdy neviete, kto sa za tým profilom skrýva? Say hi to John, this is the jackpot we´re talking about. ;) Úplne bez preháňania -- vek cca 50 rokov, rozvedený, s verbálnym prejavom vŕzgajúcich dverí a výzorom vlastne tiež, tráviaci 90% času keď je doma na jeho notebooku v kuchyni prezerajúc si profily -násť ročných dievčat, posielaním friend requestov a četovaním s nimi. A ani v najmenšom sa za to nehanbí. Moja pracovná teória, vzhľadom na neoverené informácie, že v januári má ísť na mesiac na dovolenku na Filipíny, je, že si takto naháňa adeptky na rande, keď tam dorazí. Áno, všetci teraz zapojíme fantáziu a skúsime si predstaviť, ako to asi bude prebiehať. Jediné pozitívum na tomto človeku je to, že štyri dni v týždni tu nie je. Což je od neho celkom pekné, pretože ani Darren tu nie je každý deň a tým pádom sa naše bývanie naozaj podobá na naše.

Ešte krátko k Burnie. Na prvý pohľad pôsobí ako také maličké mestečko pri pobreží, ale na druhý pohľad človek zistí, že je vlastne dosť rozťahané a určite v prvej desiatke najväčších miest v Tasmánii. Bohužiaľ vzhľadom na jeho industriálnu minulosť sa nedá úplne povedať, že ide o pekné mesto. Nájdu sa aj pekné domy či zákutia, je čisté, ale ako celok to proste nefunguje. Podobný pocit som mal inak aj z Launcestonu, ale tam aspoň nebol ten priemyselný element.

Keby sa mladej chcelo, môže chodiť do práce cez takéto scenérie (peši / na bajku ;))

Takže takto sme nakoniec skončili. Počas víkendov a sviatkov sa snažíme cestovať hore dole (je naozaj úžasné byť v krajine, kde sa vzdialenosti opäť počítajú na hodiny a nie na dni). Ja osobne si najviac užívam také tie všedné scenérie -- v Queenslande sa to proste nedalo. Buď človek išiel po nudnej diaľnici alebo proste len pozeral na vysušenú step. Tu... tu je to proste nádhera len tak šoférovať, vôbec nemusí ísť o niečo turisticky vychytené:

Takýto pohľad je doslova za každou zákrutou.

Stačí odbočiť z hlavnej cesty a už človek ide hoooore, doooole, cez lesy, popri pobreží, malebné usadlosti, mestečká... proste nádhera. Vôbec netreba turistického sprievodcu, stačí len odbočiť a niečo super sa vždy objaví -- dedinky prvých usadlíkov, horské pohostenie, továreň na belgickú čokoládu, miestny úrad+kafé+pošta+supermarket v jednom, ... naozaj pestrý výber.

No... robiť si srandu z Tasmánie, že je to štát oviec a pritom keď sa pozrieme do Queenslandu... múúú. :)

Každopádne ale cítiť, že hoci Tasmánia nie je "veľká" Austrália, nie je to rozhodne ani Európa. Napríklad počasie -- u nás sme zvyknutí, že keď je leto, tak je teplo. Možno prší, možno je zamračené, ale je leto. Tu ani náhodou. Je síce leto, ale 10 stupňov v noci len tak bez varovania? V pohode. Jeden deň 29, druhý 15? Bežne. Včera na pláži, dnes vo vetre 30 km/h zbierame veci na dvore? Samozrejme. Tu je ročné obdobie len taký jemný indikátor, ale určite nie ukazovateľ, že treba odložiť zimné veci.

Na návšteve v továrni na výrobu syrov. Ak zamestnanci nevedia toto, ako môžu robiť syry?!

Nuž a nakoniec... ľudia. Niečo som už načrtol minule. Ľudia sú tu naozaj dosť... iní. :) Na prvý pohľad viac fajčia, pijú, sú obéznejší, ešte aj majú taký divokejší vzhľad (platí rovnako pre mužov aj pre ženy). Na druhej strane sú až dych vyrážajúco čestní a úprimní. Je naozaj neuveriteľné, koľko razy sa nám stalo, že niekde bolo treba niečo splniť, mať alebo spraviť a ľuďom stačilo len naše slovo. To sa týka úplne všetkého -- platenie vstupného, preukazovanie poukážky na zľavu, dokumentov o identite, príchodu do niekoho domu či pobytu niekde (keď nie je nikto doma a v živote sme sa nevideli!), ani na sekundu nikto nezaváha, že či to náhodou nie je risk nám takto veriť. Privyká sa na to ľahko, mladú ide poraziť, keď vidí, ako nechávam odomknuté auto s kľúčom v zapaľovaní a stiahnutým oknom. ;)

Takže čo ďalej? Niečo zarobíme, počkáme, kým Slávke vypršia víza vo februári, požiadame o turistické, pocestujeme zvyškom Tasmánie a hor sa cez južnú a západnú Austráliu z Perthu cez Dubaj domov!

Pozdrav domov sme posielali na Vianoce presne z tejto "pošty". :)

... z Tasmánie

Áno, z Tasmánie, nebudem už predsa meniť názov blogu či nebodaj zakladať nový. Toľko vody pretieklo od novembra 2016 dolu Brisbane River, až nakoniec už okolo žiadnej Brisbane River nechodím a vlastne ani ten rok 2016 už nemáme. Ale je to v istom smere fajn si prečítať ako som nastupoval do práce a teraz to tak vlastne zhodnotiť, že nakoľko som bol totálna naivka. :) Takže pšátelé, vítejte pri špeciálnom tasmánskom vydaní nášho občasníka "Ako sa máš, prečo nenapíšeš, žiješ ešte, dokedy ešte budeš v Austrálii a ak dále".

Jeden z dôvodov, prečo sa mi už nechcelo písať bolo aj to, že sa toho v Queenslande až tak moc nedialo. Niežeby tam bola nuda, to nie, ale predsa len, po tom cca roku a pol to už začínala byť taká rutina, priam až stereotyp -- práca, škola, niečo cez víkend, robenie nejakých Atari vecí, platenie nájmu a jedla každý týždeň... fakt nič mega. Mladej sa pomaly blížil koniec školy a mne sa pomaly blížil môj "svätý termín", august 2017, odkedy môžem z Austrálie s kľudným svedomím na päť rokov vypadnúť. Pôvodný plán bol teda okolo októbra (koniec nájmu) proste všetko nahádzať do bední, poslať na Slovensko a seba tam pribaliť leteckou trasou tiež. Ale ako to už býva, človek mieni, pán boh / žena mení, takže miesto toho, aby som si teraz užíval pochmúrne počasie na Slovensku... si ho užívam na Tasmánii (ok ok, už nie, už tu fakt začína leto).

Celé moje "kráľovstvo", vďaka ktorému som v QLD prežil

Tasmánia je výsledkom kompromisu: neísť ešte na Slovensko, ale ani neostať v Brisbane či podobnom m(i)este, keďže som už mal IT práce akurát tak po krk. Lebo ako to už býva, nič pekné netrvá večne, takže ani tá super ospevovaná práca z minulého príspevku dlho nevydržala -- po čase nás premiestnili z tej pohodovej miestnosti, kde človek mohol pracovať, rovno medzi robošov z výrobnej linky, takže bordel, hluk, debilné rozhovory a kuchynka pre 30 ľudí sa zrazu stala mojou každodennou realitou. Dokonca ma počas júla / augusta prinútili makať päť dní v týždni, čo mi rozhodne v takom prostredí nepridalo na nálade. Skrátka, mal som tam už toho plné zuby, lebo práca, kde už sa kvôli hluku ani flákať nedá sa nemôže nazývať normálnou prácou. ;-)

Posledné dni pobytu boli naozaj výzva

Takže v októbri nastal šialený kolotoč rozpredávania a rozdávania vecí, celková bilancia nebola zlá, myslím, že sme dostali späť zhruba toľko, za čo sme tie veci kupovali (niektoré sme predali drahšie, iné lacnejšie, v tomto smere bol hviezda jeden týpek, ktorý nám za dve stoličky zaplatil dobrovoľne $150 len aby sme ich nepredali, pretože citujem "už dva týždne nevedia kúpiť žiadne stoličky"). Urobili sme ešte pár výletov, poslali si nepotrebné (hlavne moje počítačové) veci v troch bedniach na Slovensko (3 a pol mesiaca loďou, to som fakt zvedavý, čo z nich príde) a hurá lietadlom na Tasmániu.

Naše AirBnB ubytko

Tasmánia je inak celkom pohodová krajina. Počasie plus mínus ako u nás (len opačne), architektúrou pripomína taký anglický vidiek, plno krásnych domov, víl, rezidencíí z veľkých kameňov, všade kaviarne a reštaurácie (takmer vyhynutý druh v Brisbane) ľudia nie až takí falošní a preafektovaní, plno lesov, relatívne vysokých hôr a jazier, krásnych scenérii, mestá sú plné zelene a záhrad s kvetmi, domy majú veľké okná (!!! úplne som za toho 1.5 roka zabudol, aké je to dívať sa z okna) ... len tu nie je pre mňa žiadna práca. Pár hovadín ako správa sietí, nejaké weby, ale to je asi všetko. Momentálne ma zachraňuje hlavne to, že tí v Queenslande mi ponúkli prácu na diaľku, ale jednak to nepotrvá večne a druhak mladej sa tu stále nepodarilo si niečo nájsť aj napriek tomu, že je k dispozícii full time. Takže situácia bola taká, že sme boli tretím týždňom na AirBnB, pálili prachy, sem tam dačo zarobili, ale -- stále netušili, čo bude o týždeň.

Typický stavebný materiál a vzhľad

Naše nové auto, zobrali sme to najlacnejšie

Nakoniec padlo drsné rozhodnutie, kúpime si auto, budeme cestovať, skúšať menšie mestá (predsa len, každý vždy začína v Hobarte či Launcestone, ale je tu spústa malých fariem a dediniek) a aj keď nič z toho nebude, nič sa nedeje, lebo uvidíme kus krajiny. Už-už sa k tomu aj schyľovalo, ale potom som si spomenul na mojich poľských kamošov, ktorí ma v Brisbane začiatkom roka navštívili a oni bývali u rôznych ľudí ako dobrovoľníci -- dačo odpracovali, dostali za to ubytko, stravu, možnosť sprchy, oprania si vecí atď. Pozreli sme Tasmániu, dokopy 10 fariem, napísali sme všetkým a kupodivu takmer všetci aj odpísali (kto by aj neodpísal na ponuku mať otrokov zadarmo, že?) Náš kvázi plán bol, že odpracujeme tých 5 hodín, čo sa vyžaduje, ja môžem niečo spraviť pre tú firmu v Brisbane, mladá si bude hľadať ďalej prácu a len čo niečo klapne, tak tam sa usadíme. Cestovanie nie je problém, aj keby sme mali ísť z opačného konca krajiny, tak je to otázka hodín, nie dní.

No dobre, tak len veľmi podobné

A tak sa aj stalo. Nakoniec sme si ako prvých vybrali takých hipisácky postarší manželský pár, takmer priamo v Hobarte, takže sme sa ani moc sťahovať nemuseli. Ale bohatstvo, tá drina. Vôbec sa mi nedarí nájsť čas, priestor (majú dosť malý dom aj izby) aj silu niečo robiť do práce, a ak aj áno, tak to zase ich predstava nášho spolužitia naráža na tú moju (niet nad to stráviť večer počúvaním pi..vín o čakrách, svetovom mieri a zelenine). Akože ten jej manžel je ešte celkom v pohode (taký ten silou prinútený vegetarián, ale dá sa s ním celkom dobre robiť sranda), ale ona, ach. Ako bonus sme nakoniec zistili, že doma usporaduváva stretnutia svojich kamošov, ktoré v jej profile nazvala ako "thought provoking discussions", ale v skutočnosti išlo o zasadanie ich sekty (Bahá'í, ak sa vám to chce googliť) s našou povinnou účasťou. Parádička. Ale zase -- minuli sme za posledné dni úplné minimum peňazí, a víkend máme pre seba. Každopádne to dlhšie ako týždeň nedáme, ešte aj z toho vegetariánskeho žrádla mi za chvíľu bude zle. ;-) No, vrchol môjho osobného a profesionálneho života, čo si budeme hovoriť.

Najbližšie ideme k jednému Miroslavovi niekam totálne, ale fakt že totálne do paže do hôr -- syn ukrajinských rodičov, v troch rokoch prišiel na Tasmániu, teraz má tak odhadom okolo 70. Som zvedavý. Zatiaľ trávime čas v hosteli pri Launcestone, ktorý je z 99.9% zaplnený ľuďmi z Japonska a Kórei. Ryža everywhere!!!

Ináč tiež je zaujímavé, ako málo domov a bytov na (zdieľaný) prenájom v Hobarte a celkovo v Tasmánii je. V tých veľkých mestách totiž radšej ťažia z turistov a AirBnB a do tých menších buď jakživ cudzinec nevstúpi (takže sa ani nesnažia) alebo to majú výsostne ako chatky pre ľudí na víkend, za dosť drsné ceny, samozrejme.

Naši susedia v Hobarte. Úplne vážne, takýchto domov je v New Town časti plno.

Rozmýšľam, čo také ešte spomenúť. Ako vidno, hovoriť o nejakých plánoch je takmer nemožné, ja ani len netuším, či odídeme domov preto, lebo budeme chcieť alebo proste preto, že došli peniaze či trpezlivosť s takýmto nomádskym životom. Veľmi ale dúfam, že sa nám podarí pocestovať po horách, kempoch, pozorovať wombatov a diablov priamo v prírode, spraviť nejaké túry, ... to by bolo fajn.

Snäh hneď nad mestom, začiatkom leta. Môže byť.

Austrálska domácnosť (made in China)

Len niečo viac než mesiac od posledného zápisku, vidíte, lepším sa. S nadpisom toho dnešného som dlho váhal, pretože sa za uplynulý mesiac stali v súvislosti s naším bývaním dve ak nie dokonca tri rovnako zaujímavé veci, aj keď ako to teraz píšem, tak tá druhá je oveľa vtipnejšia (čítaj: smutnejšia).

22.10., po asi len 10-dňovom hľadaní, sme (po zaplatení nekresťansky vysokej zálohy a nájmu na dva týždne dopredu) nafasovali kľúče od nového domu a … tým sa všetko ešte len začalo, nie že skončilo. Čiže zistiť, ako sa objednáva elektrina a plyn (nakoniec to nebolo také ťažké, obzvlášť keď som potom našiel medzi papiermi štátnu brožúrku s detailným popisom a kontaktmi, ale nie, ja som si to pekne vyhľadal a objednal sám, ach…), samozrejme zaviesť Internet (pre miestnych -- Exetel je nesmierne lacná (polovičné ceny oproti Telstra…) a zároveň profi firma -- majú skvelú, a ak treba, aj technicky vyjadrujúcu sa podporu, výbornú rýchlosť (na austrálske pomery…), fungujúcu a čistú web stránku s podrobnými štatistikami a veľmi férové podmienky prečerpania), ale hlavne -- nafasovali sme totálne prázdny dom!

Takže toto rozbehlo ďalší kolotoč. Samozrejme, nie sme blázni, aby sme v IKEA vyflákli $200 za šťúply pracovný stolík alebo $800 za kuchynský stôl so stoličkami. Ostalo teda čo? Gumtree (miestny blší trh, vzdialene pripomínajúci susedské burzy na Facebooku). V praxi to vyzeralo asi takto:

1. V sobotu ráno si vyzdvihnete dodávku a postavíte vodiča pred hotovú vec :-) (kupodivu na to netreba žiadny špeciálny vodičák)
2. Zbesilo za jazdy listujete kategóriami Kuchyňa, Stoly, Domácnosť a pri čomkoľvek pod $100 hodného odvozu voláte, či sa môžete do 20 minút zastaviť
3. Zistíte, že daný predmet je oveľa väčší, než sa zdal na obrázku, ale za tú cenu to tam narvete, aj keby ste to mali rozobrať na súčiastky (a akože to aj rozoberiete…)
4. V nedeľu vstanete a goto 2.

Popri tom sme sa samozrejme ešte museli vysťahovať a naložiť všetky naše veci, ktorých sa ukázalo byť o trooošku viac než by bolo zdravé:

V tých krabiciach sú samé Atari. :)

Jedinú vec, ktorú sme nekúpili na Gumtree bola posteľ a hlavne matrace. Za nejakých $500 dokopy máme úplne že hustý matrac na ktorom je radosť spať (ani neviem po koľkých rokoch -- v Košiciach aj predtým v Austrálii som mal vždy nejaké použité a vyležané), išli sme poň až do Clevelandu (skoro hodina jazdy, veď outlet ;-)), kde som si opäť pripomenul, aké úžasné by bolo bývať pri oceáne. O dileme oceánu neskôr.

Čo sa týka zvyšku, tak sme kúpili úplne šialene lacné veci: dva obrovské pracovné stoly, jeden gigantický rohový pracovný stôl, z krásneho dreva vyrobený jedálenský stôl pre osem ľudí aj s osem stoličkami, novú mikrovlnku, takmer novú práčku (neskutočná je…práca to bola vyniesť ju z auta do zadnej časti domu), takmer novú chladničku a to všetko za nejakých $400. Chápete to? $400! Normálne by sme atakovali tak hranicu $4000, ak nie viac.

Vodič v na mieste činu.

Ale tým ešte nákupné šialenstvo neskončilo. Super, že sme mali kde spať, ale nevedeli sme si ani len praženicu spraviť, pretože sme nemali v čom. Vidiac ceny v Coles (také naše Tesco) za bežné veci ako panvice, príbory, misky, … sme si vraveli, že to asi treba tiež cez Gumtree, veď nevyflákneme $200 za riad, ak sme doteraz zaplatili $400 za všetko ostatné, všakže. Lenže komu by sa chcelo kupovať všetko po jednom a jazdiť kvôli pár vidličkám bohvie kam, že? Tak sme tak išli do toho mega nákupného centra, už ani neviem čo sme tam pôvodne išli pozrieť a skončili sme v K-Marte. Áno, tom istom, ktorý bol aj u nás, poviete si, čo by tam človek asi čakal, veď ďalší klon Tesca, nie?

No, nie. To, čo sme tam našli, nám úplne vyrazilo dych a mali sme čo robiť, aby sme sa ovládali v tom, čo chceme kúpiť. :) Tam mali celé sady hrncov, tanierov, príborov za totálne smiešne ceny. Dokopy všetko, čo máme v kuchyni (hrnce, panvice, kopec tanierov, dvojaké sady pohárov a šálok, príbory, konvica, varechy atď, proste normálne vybavená kuchyňa) nás vyšlo asi na $50. Totálna nechápačka. Neskôr to už bola chápačka, zdá sa, že K-Mart nakupuje čínsky tovar, ktorý neprešiel kontrolou kvality pre lepších výrobcov -- napr. tie hrnce nie sú úplne okrúhle alebo farba na nich nedrží úplne dokonale, ale doprdele, za pajdu?! Naučili sme sa s tým žiť. :) Toto je niečo, čo u nás totálne chýba, takéto starter packs, proste nepotrebuješ kvalitu, potrebuješ teraz z niečoho jesť a v niečom variť a ak sa usadíš, môžeš toto vyhodiť a kúpiť si niečo normálne.

Nákupné maniačky v akcii.

Ale samozrejme, čo by to bol za výhodný nákup bez nejakej obskúrnej pikošky. Tak vážení, čo som ešte nespomínal? Správne, kuchynské nože! Viete, koľko sú hodné nože, ktoré máme na kuchynskej linke? $400. Áno, celá naša domácnosť stála toľko, čo tá sada nožov. :D Aby som to vysvetlil: vošli sme (ako do úplne prvého, v tom obchodnom centre) do obchodu s názvom “Nože” a … fakt, všade samé nože! Pozeráme, že hm hm hm, výpredaj a ešte zatvárajú o pár minút, ale i tak nejaké drahé, že $100 za sadu, to kde sme. Ale ženská sa nedala, a že počúvajte, ale to sú nože, čo bežne stoja $400, robené v Európe, nemecká oceľ atď. Pozerám a fakt, pôvodná cena sedí, na nete tiež podobné ceny… tak sme ich zobrali. To krájanie bola iná extáza, pretože u Garryho sme mali 100 rokov nebrúsené nože, takže sme sa tuším aj obaja v prvý deň porezali pri krájaní chleba. Pecka je, že potom v K-Marte sme videli na nerozoznanie rovnaké sady za $20, takže od toho momentu si nahovárame, že by sa nám určite tie nože rozpadli v ruke a že to rozhodne za tú kúpu stálo. :-P

Takže tak sme za jeden víkend zariadili náš dom. Chýba ešte nejaký gauč do predsiene/obývačky, ale aj to časom dáme (už sme fyzicky ani psychicky nevládali). Čím sa dostávame k téme “dom”. Celkovo je to veľký pokrok oproti tomu, kde sme bývali, ale inak strašne odfláknutá stavba:

• zámky sa raz zamykajú proti smeru hodinových ručičiek, raz v smere
• vypínače sú chaoticky rozmiestnené po celom dome (napr. kuchyňu musíme zapínať v hale a samotná hala má štyri rôzne nezávislé svetlá)
• umývadlo v kúpeľni sa tvári strašne moderne, ale nedá sa pod neho ani poriadne strčiť celá ruka, taký mini priestor tam je medzi vodovodom a ním
• zopár totálne nedoliehajúcich dverí, cez ktoré s radosťou chodí hmyz na párty

Proste také blbosti, ako keď niekomu dáte niečo na starosť, ale je vám jedno, ako to spraví a jemu to je jedno tiež.

Dom má ale aj príjemné stránky, napríklad tichú ulicu, mačku u susedov :), blízko k MHD/obchoďáku a pre moju nostalgickú dušu aj vedľajšiu ulicu s plno európsky vyzerajúcimi domčekmi. Čiže nezlátané z dosiek na stračej nôžke, ale poctivé tehly, omietka, škridlové strechy, napríklad tento:



A ešte za tými domami je obrovskýýý park, úplne že mega.

Celá oblasť dýcha európskou históriou, je tu fasa cintorín s hrobmi od polovice 19.storočia - prví osadníci z Anglicka, Nemecka, Pruska, …

No vravím, na prenajatie fajn, ale kúpu ani omylom. Celkovo je zaujímavé, koľko domov sa teraz v okolí predáva (áno, vrátane niektorých z tých domov), dúfam, že tu nejdú stavať diaľnicu. :D

Teraz k tej vtipnej (smutnej) historke. To, že sme si vybrali dom práve v tejto lokalite, to nebola náhoda. Výberu predchádzala precízna analýza harmonogramov a trás liniek MHD (predovšetkým vlaky, ale aj expresné autobusy), aby ostalo splnené nasledovné:

• blízko v stanici a k zastávkam autobusu (do 10 minút peši)
• čo najprijateľnejšia cesta do práce (na sever) a do školy (na juh), čiže priame vlaky, autobusy, ktoré idú po platenej diaľnici a tunelom, minimum prestupov
• rozumná vzdialenosť od centra (do 15 minút MHD)
• blízkosť k niečomu zaujímavému (parky, trasy na Redcliffe/Shorncliffe = oceán)

Nakoniec som bol s výberom spokojný:

• 25 minút vlak Nundah - Strathpine (moja cesta do práce)
• 40 minút dvomi expresmi po diaľnici Nundah - Mt. Gravatt (Slávkina cesta do práce), 20 minút autom (do budúcnosti)
• Blízko dvoch parkov, cca 25 minút na Shorncliffe, 40 minút na Redcliffe (priame spojenie), cyklo trasy
• Do mesta cca 15 minút, priame spojenie, ako vlakom, tak expres busmi
• Spomínané obchodné centrum

Ale, žiadna radosť netrvá večne. Pár dní po tom, ako sme sa rozhodli pre Nundah sa naše spojenia rozpadli ako domček z karát, a čo bolo najhoršie, zistil som to až keď sme už bývali v dome:

• Google Maps čerpá z verejne prístupných (a vládou poskytovaných) databáz, ktoré, ako sa ukázalo, nie vždy obsahujú aktuálne údaje, takže prestupná zastávka, kde mala Slávka zmeniť spoj akosi neexistuje a daný spoj stojí úplne inde … takže musí ísť buď najprv pomalším busom alebo rovno vlakom (vyjde to narovnako)
• Aby to nestačilo, tak som zistil, že Slávkin autobus, na ktorý prestupuje má konečnú nie až tak ďaleko, len o čosi západnejšie, takže mohla mať cestu do školy 100% času po diaľnici a jedným spojom
• Vlakové spojenie, ktoré rozhodlo o tejto lokalite, presne deň po tom, ako som si ho pozeral, zmenili. Takže vlak centrum - Nundah - Strathpine - Redcliffe prestal existovať, miesto neho zaviedli expresy, ktoré v Nundahu nestoja a ak chcem ísť tým smerom, musím ísť najprv iným vlakom na prestupnú stanicu (dve zastávky severne alebo jedna južne)

Asi si vie každý predstaviť tú zúrivosť, ktorá ma pochytila. Zrazu som nevedel, čo si počať, pretože zatiaľ čo Slávke to predĺžilo cestu o 10-15 minút (čo je samozrejme tiež naprd, keďže už pôvodný čas bol dosť veľa), mne sa z 25 minút zrazu stalo 50! (čakanie na prvý vlak, jazda prvým vlakom, čakanie na druhý vlak, jazda druhým vlakom)

Zachrániť situáciu mohol už len… bicykel. ;) Vďaka nemu to viem dať od dverí domu ku dverám v práci pod 40 minút, čo je úplne fantastický čas (bajkom mi to na o dve zastávky vzdialenú stanicu trvá rovnako ako na normálnu peši, čo tiež trochu vyvoláva otázky o efektivite rozmiestnenia staníc v okolí...) a tým, že vlak ide o dve zastávky menej, tak som na Strathpine za štvrť hodinku. Mladú tiež lanárim na bajk, od nás až na nástupište toho “super expresu” ide krásna cyklo cesta, takže by tam niekde zamkla bajk a naskočila do prázdneho autobusu.

Tož tak. :) Aj by som bol nasraný, ale keď má človek iba tie štyri dni v práci (a ešte aj to nemám 32h pracovnú dobu, ale len 30.4 -- a čo čert nechcel, odchody vlakov sú na minútu presne zladené s časom, kedy každý deň prichádzam na stanicu, aby som tento limit splnil), do toho izbu plnú Atari, tak to až také tragické nie je.

Čím sa vlastne dostávame k téme “práca”. Práca je podozrivo normálna. Veľmi podozrivo, pretože okolo seba mám len samých Austrálčanov, takže je to o dosť iné ako v NOJA Power, kde bol taký klasický mix. Ešte aj v produkcii je len zopár cudzincov a čo je úplná pecka, väčšina pracovníkov, ktorí pájkujú a dávajú celé zariadenia dokopy na výrobnej linke… sú ženy. Tie keby videli moje pokusy o pájkovanie, tak by so mnou vytreli podlahu za silného rehotu, s veľkým rešpektom okolo nich chodím. :-P

Okrem toho, že samotná náplň práce je v pohode, sedím v kanclíku len s pár ľuďmi, okolo mňa všade rôzne meracie prístroje, dosky, zariadenia, proste taká tá klasická elektronika (a nie bleskozvody a vysokonapäťové spínače ako v NOJA), tak ľudia sú tu podozrivo neaustrálsky. Minimum prejavov takého toho “mačizmu” či potreby sa ku všetkému vyjadrovať, ideálne čo najhlasnejšie, na stupnici nasieracích zlozvykov sa držia tiež pri zemi a hlavne sú to takí praví geeks, rozumejú tomu, čo robia, vedia preberať Star Trek ešte aj s recepčnou, dokonca aj tá recepčná je asi najnormálnejšia, akú som zatiaľ videl (narozdiel od tej vytretej, ktorú som mal možnosť vídať a hlavne počuť v predošlej firme). A hlavne… tu sa niiiiikto nikam neponáhľa. Oni sú schopní prekecať kľudne 40 minút, 5-6 ľudí naraz, práca stojí, nikto nerieši. Ľudia tu majú najdivokejšie pracovné časy (šak ja nie som výnimka, že…), bežne robia z domu, keď som sa pýtal na deadlines a plán vývoja, tak by sa to dalo zhrnúť ako “bude ako bude”, proste mañana. A mañana prístup je niečo, s čím som ja veľmi kompatibilný (odkiaľ asi píšem tento článok, že? :D).

Sranda je, že ešte aj ten bicykel mi v práci vyriešil jej jediný problém -- slabej ponuky na miesta/jedlá na obed. Všetci si poctivo nosia jedlo z domu (a ešte jedia brutálne neskoro, kľudne aj o 14:30), len ja som odkázaný na jednu “kaviareň”, kde majú samozrejme všetko mäsové, až na jeden hnusný vege sendvič. Ale s bajkom je to o inom -- pekne sa 10 minút zveziem do Domino’s, cez moju appku si objednám pizzu s 30% zľavou (takže stojí menej ako ten sendvič!) a do sýta sa tam najem. Samozrejme, nežeriem len pizzu, ale jeden deň v týždni mám taký, no, aspoň na niečo je tá moja appka dobrá, lebo inak na ňu ľudia <>ujú jak choré vrany (akože na tú “geniálnu” myšlienku automatického objednávania, nie implementáciu, aby ste si nemysleli).

Taktiež mi bajk dosť pomáha v týchto horúčavách, ak je 35 stupňov a vy máte 10 minút pešovať po rozpálenom asfalte až na stanicu, tak to ten bajk príde veľmi vhod.

Nakoniec som od nápadu robiť v piatok pre predošlú firmu upustil, jednak je to dosť dlhá cesta (hodina) a druhak tie projekty sú taká nuda, že to by som radšej prehadzoval hnoj spod klokanov. Takže síce sa veeeľmi snažia si ma tam udržať a niečo mi prišiť, ale ja hrám tak mŕtveho chrobáka, ako je len možné. Asi hlavne preto, že odišiel aj ten Maďar (rovnaké dôvody) a zrazu nemajú nikoho na mobilný vývoj. A ako bonus začínajú robiť totálne kraviny akože najali ženskú, ktorá nerobí nič iné, len vymýšľa <>ny. Spoločné BBQ? Fond na robenie firemných parties? Spoločné piatkové stávkovanie na dostihy? Firemné fotenie? Napíšte Stacy! (áno, vyzerá presne tak vypatlane ako to meno indikuje, ešte aj tá recepčná popri nej pôsobí ako profesorka) Úplný vrchol bolo zistenie, že ona má vlastný kancel na poschodí, zatiaľ čo oni držia 30 vývojárov v jednej hale dole ako taký hmyz.

Suma sumárum, táto nová práca nielenže predčila moje austrálske očakávania, ale v mojom “all time top 5” sa umiestňuje hneď za mojou prácou v BA pre Rakúšanov, ale to len preto, že tu nikto nerozumie po slovensky a že je tak ďaleko. ;-) Takže to vyzerá tak, že tu ostanem už asi až do konca pobytu v Brisbane.

Čím sa dostávame k “dileme oceán”. Neviem si to vysvetliť, ale ja som ním úplne fascinovaný, tá predstava, že by som žil niekde na pár krokov od neho ma úplne opantáva. Aj v / pri Brisbane sú také miesta -- na severe spomínaný Shorncliffe/Redcliffe (a potom ďalej Sunshine Coast) a na juhu Wellingon Point/Cleveland (a potom ďalej Gold Coast). A zatiaľ čo lokalita, kde pracujem, priam provokuje svojou blízkosťou k severným plážam, Slávkina Griffith škola (ale aj univerzita) je zase hriešne blízko k tým južným. Problém? Dlhodobo sa ani jeden z nás nevie vyslobodiť “zo svojho tábora” v dohľadnej budúcnosti -- jej škola najskôr skončí o tri roky a moja práca, mno, šanca, že sa oni presťahujú je dosť malá. ;) (a hlavne sa už raz sťahovali, z juhu).

Auto nič nevyrieši (zápchy od Sunshine/Gold Coastu predlžujú cestovanie o hodiny, každý boží deň), vlak až tak expresne tiež žiadny nechodí (čiže sever - juh je čímkoľvek aspoň 1.5h…), proste… nedá sa. Strašne závidím ľuďom s takými bežnými profesiami, ktoré sa dajú robiť kdekoľvek, ja som ako IT človek viazaný na tých päť veľkých miest a šmitec. Ale búhví, možnože sa na mňa usmeje šťastie a vyhodia ma. :D

Jedine asi fakt počkať, ako sa rozhodneme s tou univerzitou a keď už tu mladá doštuduje univerzitu, tak čakám, že bude mať nejaký právnický plat a kúpi nám dom na pláži, kúsok od jej právnickej kancelárie. :D

Tak toľko vyčerpávajúci zoznam noviniek, dúfam, že som sa otázky “čo nové?” zase na chvíľu zbavil. ;)

P.S. Konečne sme sa dočkali, máme už aj my pri dome poriadneho pavúka. Veľkosťou je to taká stredná váhová kategória, Mike Tyson to ešte nie je, ale je bezpochyby väčší než čokoľvek, čo môžete stretnúť na Slovensku:

Skúšal som aj ostrejšiu, ale odfoťte hýbajúcu sa pavučinu...

Má tam aj rovnako veľkého kamoša. Ale keďže tam len tak visia a chytajú muchy, nikam nechodia, tak ma až tak netankujú, občas na nich čumím z izby, keď čakám na kompiláciu pri programovaní. ;-)