Nezdá sa, nezdá. Ako nebudem tvrdiť, že sme si to ani nevšimli, ale pocitovo je to tak polrok povedzme.
Hlavne posledné dva mesiace neboli bohviečo, opäť raz som si pripomenul, že zima v Austrálii / Queenslande je síce mierna, ale o to zákernejšia (kvôli absencii centrálneho kúrenia a murovaných stien). Čiže ako som spomínal minule, prakticky permanentne plný nos, zasvinené hrdlo, pocit, že dnes to fakt nedám (a potom si človek spomenie, že má na výber ísť rozbitý do práce alebo ostať rozbitý doma, kde mu deti nedajú vydýchnuť...). Deti to tiež úplne neobišlo, viď ďalej.
Keď sme neboli chorí, resp. boli ale menej, tak sme stihli ísť do Sydney na víkend. Let decká dali celkom v pohode, len samozrejme, aj keď to už bolo v auguste, aj tam bola (ešte väčšia) kosa cez deň. Čo trochu narúšalo dojem domčeka, v ktorom sme bývali, taký toskánsky prímorský vibe, jo, len v noci 10 stupňov v dome, takže ohrievače a paplóny.
 |
| Fotka cez žaluzie, ale naozaj pekne tam bolo. |
Opäť raz so si pripomenul, aké sedlákovo Brisbane v porovnaní so Sydney je (ach tie krásne budovy...), aj som si povzdychol, či som nemal predsa len zobrať tú prácu, ktorú mi vtedy ponúkali, keď som ešte hľadal na Slovensku. No a potom som si spomenul, čo za prácu mám teraz (hádajte, kde píšem tento príspevok), ako je tu všetko relatívne blízko (až na tie pláže, Bondi Beach je v tomto smere fakt pecka) no a hlavne, ako je tu všetko o tretinu lacnejšie, hlavne teda bývanie.
Ďalšia veľká vec, ktorá sa udiala bolo, že sme sa mohli rozhodnúť pre iné bývanie, keďže naša nájomná zmluva sa končila. Pôvodne som sa obával, či vôbec budeme mať na výber (tzn. že majiteľ si nezapýta nejakú šialenú sumu a povie, že keď sa nám nepáči, môžeme ísť pretože dopyt po bývaní je tu stále šialený), ale zrejme sme boli napriek našim požiadavkám opraviť toto a tamto stále dostatočne dobrí nájomníci, aby nešiel do toho kolotoča s obhliadkami, realitkou atď znova.
Naša motivácia, prečo zvažovať sťahovanie bola, že áno, ten dom už má svoje najlepšie časy za sebou (špeciálne terasa) ale aj to, že tam, kde bývame, sa toho až tak veľa nedeje, mám to ďaleko do práce (špeciálne ešte len budem mať, viď ďalej) a tak vôbec, nejaká zmena by bola celkom fajn. No a potom sme si spomenuli, že máme deti, prebehli očami, čo všetko by sme museli presťahovať, uvedomili, že by bolo reálne riziko, že Janko by musel ísť do novej škôlky a ... tak nás to zase prešlo. ;)
Aby sme sa zrejme nenudili, tak sme si opäť pripomenuli, že ako Slováci strašne pindajú na zdravotníctvo, ale v porovnaní s tým, ako to funguje tu, máme naozaj neskutočný klientský servis. Tak sa stalo, že Janko sa v jeden deň fakt necítil dobre, teplota vysoká, ledva žil.
Teraz pozerám, že som to tu nezmieňoval, ale s Jankom ešte Janka stihla začiatkom roka absolvovať výlet do tzv. "komunitnej kliniky". Načo taká klinika slúži? Je to niečo medzi pohotovosťou a normálnym lekárom, ktorý vie vyšetriť neurgentné prípady. Prečo neísť k normálnemu lekárovi pýtate sa? No, po prvé nemusí byť zadarmo, dokonca aj keď ste poistení. Po druhé, treba sa uňho zaregistrovať, čo sme statočne dlho odkladali a po tretie, bežne čakáte niekoľko dní až týždeň. Jop, máš zápal pľúc, potrebuješ predpis na čo ja viem ušné, čakáš v pohode týždeň. Čiže moc benefit to nie je, špeciálne s malými deťmi (moja skúsenosť zpred rokov bola trochu lepšia - zdvihol som telefón, prišiel som, zaregistroval som sa, vycáloval $100 za 15m som bol vonku).
Čiže keď vtedy Jankovi prišlo mega zle, tak sme sa z totálnej paniky, že čo máme robiť postupne prepracovali práve do tejto kliniky. To funguje tak, že pre poistencov Medicare tam je v podstate bezplatný servis, ale ten servis, ach... v prvom rade je to strašne neefektívne:
- bez ohľadu na to, v akom stave človek je, musí vyplniť nejaké papiere a sadnúť si; to je ešte OK, podobné ako naša čakáreň
- za okienkom "recepcie" človek vidí kvantum ľudí (odhadom 10?), ale rad sa hýbe neskutočne pomaly
- keď sa človek dostane na rad, tak ho zoberie jeden z tých 10 ľudí do nejakej "prípravnej" miestnosti, kde sa bez výnimky vždy meria teplota, odváži sa, zmeria tlak, niekedy berie aj krv a moč a poskytne povedzme že prvá pomoc (typicky paralen na teplotu... musím uznať, že to, čo tam oni podávajú sa zdalo mať o dosť lepší účinok než to, čo dostať v lekárni)
- potom človeka posadia do ďalšej miestnosti, prípadne vrátia naspäť do čakárne a ... zase čaká. Na koho? No predsa na reálneho doktora!
- takže keď sa konečne dostane znova na rad, tak doktorovi zopakuje presne to isté, čo povedal predtým tej sestričke (?) a popravde, boli sme tam trikrát, a trikrát nám už táto záverečná fáza bola úplne naprd, lebo sme sa nič nové nedozvedeli okrem toho, že máme brať lieky, čo berieme a pozorovať
- suma sumárum, garantovane zabité dve hodiny a viac a to nikdy pred nami nebolo viac ako 4-5 ľudí!
- inak tí ľudia, to je tiež pestrá zmes: od totálnych sociek po normálne vyzerajúcich ľudí, ktorí mali tú smolu, že sa im niečo stalo po 4pm (pri niektorých som mal pocit, že naozaj sú tu, aby sa vyhli poplatkom za hospitalizáciu, jedna ženská vyzerala, že tam je s pruhom, nedokázala ani sedieť, ani stáť, no, dosť smutný pohľad)
Anyway, vtedy si toto odmakala Janka, ja som bol v práci, teraz v zime sme tam s Jankom boli znova, a to rovno dvakrát. A to som prosím aj skúšal volať po nejakých súkromných doktoroch - väčšina zatvára krám o štvrtej a tí čo nezatvárali, boli "booked out" (počuť toto v súvislosti s doktorom je fakt vtipné).
Mal dosť vysokú teplotu, nemizla, nejedol, proste to nevyzeralo moc dobre. No a samozrejme verdikt doktora/ky bol aj tak len jj, to teraz bežne vídame, pozorovať, prísť, keď sa to nebude lepšiť (chvíľu bolo lepšie, potom horšie, šiel som tam s ním potom už len ja, lebo ísť tam ako celá family, to je ešte väčšie peklo). Samozrejme, že ani na druhýkrát mu nič nepredpísali, tak po odbornej konzultácii na Slovensku :) sme mu dali ATB a do rána bol OK. Austrália.
Zážitok rozhodne, ale Jankovi musím uznať, že to dal ako čistý profík - keď mu čokoľvek merali, dokonca aj krv brali (z päty :)), tak len som mu preložil, čo má spraviť a spravil, tie sestričky totálne nechápali, sa tam úplne rozplývali, že aký úžasný chlapec. Žiadne scény, ani v čakárni, držal sa.
Keď už spomínam Janka, ďalšia veľká novina bola, ako šiel do škôlky. To sme fakt netušili, ako sa vyvinie, lebo on je neskutočne konzervatívny typ, nič nové, akokoľvek lepšie, dobrovoľne nevyskúša (iba ak by to išiel vyskúšať Ondi, to potom samozrejme je už bitka, že kto skôr :)). Čiže predstava, ako ho necháme v škôlke, kde nikoho nepozná, nikomu nerozumie... to vyzeralo ako čisté scifi. Takže naša "zimná radovánka" niekoľko týždňov bola chodiť s ním 2x-3x do týždňa ráno do škôlky, pobudnúť tam s ním a zase ísť po dvoch hodinách domov. :) Išlo to naozaj ztuha, nepohol sa odo mňa ani na krok, a samozrejme, aj Deň D, keď tam mal ostať sám, musel dať so mnou. Plač veľký, sedel som potom v druhej miestnosti, keby sa niečo stalo, ale zvládol to. Potom prišiel so mnou domov a od dverí kričí "mamkaaa, ja som to zvládol, bol som sám v škôlkeeee" ... jeden z tých momentov, ktoré sa ne-rodičom ťažko vysvetľujú, veľmi sme boli pyšní. :) /paradoxne sa to celé narušilo práve tou chorobou, odvtedy to už nie je čo bývalo, každý týždeň nám oznamuje, ako tam chodiť nechce/
 |
| Prvý raz sám v škôlke ... |
Inak tej škôlke predchádzalo milión byrokratických úkonov, Janka ešte nadvakrát musela obehať nejakého doktora kvôli záznamu očkovaní zo Slovenska, v Centrelinku bolo treba vyplniť snáď 40 stranový formulár, no proste hrôza des, ale stálo to za to -- vďaka tomu platíme za škôlku "len" $114 miesto $200. Týždenne, samozrejme.
Celkovo tu peniaze tečú prúdom dole, ale i tak zíram, že pri jednom plate vieme stále niečo ušetriť. Keby sme boli obaja pracujúci na plný úväzok, žijeme si tu ako králi. No, teraz žijeme s našimi malými princami, snáď sa nám to v budúcnosti nejako vráti.
No nič, posledná veľká novina, na ktorú si spomínam je, že máme definitívne potvrdené to sťahovanie. Dobrá správa je, že to nie je Zillmere ale Banyo, čiže oveľa bližšie, zlá správa je, že sa tam stále nedá dostať na bicykli (ak nerátam 40-minútovú jazdu tam aj späť). Proste sa mi radšej "oplatí" sadnúť na Airport train tu vo Wynnume, odviezť sa celým tým oblúkom cez mesto hore k letisku, tam prestúpiť na ďalší vlak a o hodinu a pol som vo firme ako na koni, jéj. Irónia je, že autom by som tam vedel byť možno za 15 minút, ale: každý deň mýto cez most (apropo, za tie prachy, čo som ušetril na mýte a benzíne budem mať o chvíľu splatený môj e-bike) a samozrejme, auto bude kvasiť na parkovisku miesto aby ho mala Janka, čiže nič moc. Zrejme si skúsim nájsť nejaký coworking space v okolí a robiť na diaľku väčšinu dní (finančne by ma to vyšlo rovnako, ak nie lacnejšie...). Keďže ale dátum pevne daný nie je, možno to naozaj bude ten jún 2027 a to už bude na skok od nášho sťahovania, tak to už snáď nejako prežijem.
Náhodný výber z telefónu:
 |
| Čakám v rade na koláč a vedľa mňa pani s papagájom. |
 |
| V Queenslande stále platí, že vodiči si môžu dávať svoje popisky na LED tabule. |
 |
| Possum skáčuci po elektrickom vedení, Oxana takmer odmietla ísť dnu, keď ho zbadala. ;) |
 |
| Idem tak raz vo vlaku a pozriem lepšie na miestne WCka... okej, takže to je pre mužov, ženy ... a kto je tá tretia osoba??? Ak to má byť akože tehotná žena, prečo ju tam museli uvádzať osobitne? Ak to nie je tehotná žena, kto to je??? |
 |
| Keďže máme celoročný vstup do Lone Pine Koala Sanctuary, tak tam chodíme ako na klavír. Minule som tam konečne videl wombata, nemením svoj názor, stále najcool zviera, ake poznám. ;) |
 |
| Raz sme našli takýto event, celkom dobre to mali spravené. Tie dinosaury vyzerali celkom uveriteľne, ja keby som toto videl ako malý, tak odpadnem. Naše deti to brali len s miernym nadšením. |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára