K svetlým zajtrajškom

Mám teraz hodinu do odchodu (2:40pm, hm ;) ), tak to využijem na krátky súhrn našich aktivít. V skratke, ako som sa obával, že to sťahovanie bude pekelná aktivita, tak aj bola. Celkovo to bola súčasť väčšieho kolotoča, kde človek v práci miesto toho aby písal blogy, tak musí riešiť samé pakárne, dvíhať telefóny, googliť veci atď. Len tak námatkovo, čo som riešil:

Zo Slovenska ku mne smerovali tri rôzne zásielky, cez troch rozdielnych dopravcov - milión papierov, colných vyhlásení, potvrdení, ... a ešte stále nie všetko dorazilo.

V istom momente nám banka zablokovala účet a nepomohlo nikam volať ani písať, pekne som musel nabehnúť do pobočky vzdialenej pol hodinu vlakom, aby to odblokovali. Dôvod neznámy.

Následne bola sága, kedy nám vlastne prídu platobné karty. Janke prišla relatívne skoro, mne nič. Nakoniec sa ukázalo, že pitomá upratovačka pozerala doslova len meno s -ová (keďže Janka platila to AirBnB) a moje priezvisko ju nechávalo chladnou a rovno drbla všetku poštu medzi neprebrané.

Následne nám zablokovali možnosť nabíjať telefónne karty cez internet (z dôvodu, citujem, "bezpečnostných obáv" -- všetci to poznáme, zákerní kriminálnici v dnešnej dobe už-už číhajú na nevinné obete, aby im nabili kredit), takže sme museli ísť do mesta a kúpiť si papierový voucher (čítaj: vaaaaučer, inak ti v Austrálii nikto nebude rozumieť) a nabiť ten kredit tak. 

Na výplatnej páske som si všimol, že mám zle (nijako) označený Super (-annuation, niečo ako druhý pilier), takže zase ping pong s podporou mojej agentúry.

Na X emailov a telefonátov trvalo zrušiť účet v 365 banke (kde mi ešte na Slovensku bohorovne tvrdili, že to zruším na jeden klik v appke).

Mladšiemu Ondovi vybavujeme tie víza, to je konštantný prúd žiadostí, papierov, potvrdení a platieb.

Keď sa blížil termín sťahovania, išiel som kúpiť matrace vopred, ale keďže som nemal ešte kartu (viď tretí bod), tak že zaplatím cez PayPal a bankový účet. Obrovská chyba, čakal som, že Paypal si stiahne prostriedky za 2-3 dni, no, to si síce stiahol a následne ďalších 5 dní to mal v stave "pending", dávno potom, ako sme to potrebovali. Takže som tú platbu zaplatil znova (z Jankinej karty) a ďalší týžden sa naťahoval s Paypalom, nech mi tie prachy vrátia. 

Zistil som, že bicykel potrebuje trochu dať dokopy, takže som musel ísť do servisu.

Pri podpisovaní nájomnej zmluvy som súhlasil s tým, že nám elektrinu, plyn a internet zapoja s ich zmluvnými partnermi, lebo je to easier. Stálo ma to 20 minútový telefonát tu v práci, kde sa ma pýtal milión absolútne zbytočných, ale právne potrebných otázok. Ale OK, snáď vďaka tomu elektrina aj všetko išla hneď od prvého dňa.

A čerešnička na torte: keď už sme sa nasťahovali, dodali nám router na internet, zapol som, vyskúšal rýchlosť a ... router zomrel. Totálne. Stálo ma to zase ping pong s podporou, telefonát vo vlaku a následne ešte aj osobnú návštevu "experta", ktorý veľmi odborne diagnostikoval, že router zomrel a vymenil ho.

Akurát dnes mi volali z Medicare, že máme v žiadosti nejakú chybu a treba to poslať znova. 

TV, ktorú sme horko-ťažko dotrepali, sa inšpirovala routerom a zomrela tiež. Možnože to ešte opravím, keď mi prídu veci zo Slovenska, ale keďže nechodia (viď prvý bod), tak musíme kúpiť (a doniesť si) "novú" ... zo ... záložne. Jo, toto je prvý raz, čo som si všimol, že aj v Austrálii majú záložne.

Ach, ale sa mi uľavilo sa takto posťažovať. ;)

No ale toto všetko stále nebolo nič s tým, čo obnášalo to sťahovanie. Mali sme sa sťahovať vo štvrtok, tak som si zobral voľno aj v piatok a mali sme teda štyri dni to celé zorganizovať. Naivne som si myslel, ze niekedy v sobotu popoludní by sme mohli byť hotoví a v nedeľu si možno spraviť nejaký výlet. Utópia.

Ešte krátko pred odchodom sa nám stala vtipná vec, našli sme v byte reálneho, veľkého, austrálskeho pavúka:

Nechápal som, býval som už kde kade po Austrálii, ale že pavúka nájdem práve v AirBnB...

Za zmienku tiež stojí, ako chudák zomrel. Samozrejme, všetci sme z toho boli mierne nesvoji (eufemizmus). Skúsil som ho nabrať na lopatu, ale vtedy sme si všetci pripomenuli, ako setsakramentsky rýchlo sa pavúky vedia hýbať. V miernej hrôze sme pozorovali, ako sa rozbehol k Jankovi, ten začal dupať nohami a miesto toho, aby pavúk zdrhol preč, tak skončil rozpučený. RIP. Moja teória je, že prišiel z garáže, z ktorej dvere tá upratovačka v ten deň nechala otvorené dokorán niekoľko hodín. Takže nie, nie je to, že sa len tak náhodne zjavil v byte, lebo sme na milisekundu nechali otvorené okno. 

No ale poďme ku dňu D. Najprv bolo treba poodnášať všetky veci z nášho AirBnB domu, a keďže sme ešte nemali auto, tak som to musel pekne rad radom poprenášať:

Až na tú pračku, tú nam doviezla jedna milá duša. A samozrejme batožina ešte len čaká, toto sú veci, čo sme tu za ten cca mesiac nahromadil dodatočne. Smutné je, že väčšinu z nich asi nakoniec nebudeme potrebovať.

Prvým zásadným bodom, ktorý som si všimol oproti podobnému ošiaľu z roku 2016 bolo, že Gumtree, ikona austrálskeho second-hand predaja, pomaly ale iste zomiera v prospech Facebook Marketplace. A aj tí ľudia, ktorí tam ostali, si zrejme vytrpeli svoje, pretože zatiaľ čo v 2016 náš postup vyzeral tak, že nájdeš pekný kúsok - voláš - ideš, tak teraz takmer nikto nezverejňoval / nedával svoje číslo (niektorí dokonca ani keď už sme boli na ceste po danú vec!), takže tá dynamika zrazu bola úplne iná. Človek napísal 10 ľuďom napr. s podobným kuchynským stolom, z toho mu piati odpísali v priebehu celého dňa, s nimi naraz riešil, že kde / kedy / za koľko, pričom sme nikdy nevedeli, či naozaj ten človek to podrží, takže som mal rozsiahly dokument s X alternatívami, a to som to ešte musel radiť podľa vzdialenosti od nás. Obrovský chaos a to sme ešte ani nevyrazili.

Potom samozrejme samotný transport. Vo štvrtok nám ohromne pomohol Janko (kamoš z Brisbane, nie starší syn ;) ), keď sa po nočnej šichte ponúkol, že odšoféruje sťahovací náklaďák po okolitých štvrtiach. 

Vďaka tomu náklaďáku sme sa jednak nemuseli zakaždým otáčať domov a druhak sme odviezli veci ako chladnička či gauč, čo by bolo pri menšom aute o dosť ťažšie. Bože ale čo sme si vytrpeli hlavne s tým gaučom... prídeme k holke a ona že nooo inak ja som vám zabudla povedať jednu vec, ten gauč je na treťom poschodí a máme úzke schodisko. A neklamala, veruže neklamala. To, čo my sme tam robili s tým gaučom, to bolo na hranici možného. Už-už to vyzeralo, že ten gauč proste necháme (už na prízemí!!!) vo dverách a ideme preč (to sme inak mali urobiť hneď, nestálo to za tú otrockú robotu a meškanie...), ale zrazu sa zrodil nápad odmontovať gaučové nohy a kupodivu, tá holka mala v byte kľúče na odskrutkovanie a tak sme to celé sme vytrepali z dverí, snáď po 45 minútach otrockej driny.

Samozrejme, vďaka tomu sme X ďalších vecí nestihli a Janko chudák nestihol ani prísť domov pred ďalšou šichtou, rovno šiel do práce. Cítil som sa jak debil a to sme ešte ani poriadne nezačali. 

V piatok som Janku ukecal, nech to skúsi s tým austrálskym šoférovaním, tak veľmi nesmelo sme išli do tej istej požičovne a požičali si taký klasický pickup, ktorý tu má každý remeselník - UTE. Ako si Janka zvykala na šoférovanie, ja som si pre zmenu zvykal na spôsob, akým sa o to auto viazali veci v jeho zadnej časti - majú tu na to také špeciálne skoby, chvíľu to trvalo pochopiť, ako ich efektívne používať.

A tak sme vyzdvihli Jankovu postieľku, Ondovu postieľku, telku (jo, tú, čo sa pokazila), koberec (to sme šli až fakt na miesto, kde si dávajú líšky dobrú noc), skriňu pod telku (toto bolo celkom smutné, lebo tuším vo štvrtok sme už k danej pani nestihli prísť, tak sme tam išli až v piatok a ona napísala, že medzičasom predala ostatné veci, ktoré sme tiež chceli a akurát v piatok sme tam prišli v momente, keď si tie veci odnášali...), Jankove hračky a tuším ešte podložku na zem pre decká. No a samozrejme ešte výlet do K-Martu, tiež na dvakrát. Not much, ale zabilo to kompletne tri dni, pretože s deckami sa to nedá len tak že sadneme a ideme hore dole, ale oni musia spať, jesť, treba dávať na nich pozor, ... takže to, čo by sme obehli za deň skončilo až nedeľou večer a auto sme vracali až v pondelok o ôsmej ráno. Masaker, v nedeľu večer bola morálka osadenstva na bode mrazu, každý mal toho už plné zuby.

Urobil som si štatistiku, že koľko táto celá sranda stála. Za samotné veci do domácnosti sme zaplatili cca $3,600 (z toho najväčšia položka boli nové matrace/posteľ - keď som kupoval identický model v 2016, stál o polovicu menej), za benzín a prenájom áut cca $600, takže not too bad. Z tej celkovej sumy, v K-Marte sme nechali okolo $500 za najrôznejšie domáce potreby. Pri porovnaní s nákupmi podobného druhu v 2016 sa to zdá ako výrazne viac, ale:

• Ceny sú minimálne dvakrát vyššie než v 2016.
• Kupovali sme viac vecí pre decká.
• Nešli sme úplným kamikaze spôsobom, v tom článku z 2016 spomínam, že sme prakticky nekupovali nič nad $100, ale to sa proste v tomto novom zložení neoplatilo riskovať. Predstava, že kúpime pokazenú práčku alebo chladničku ma osobne desila, lebo by sme mohli celý kolotoč opakovať znova (a dovtedy jesť suché rožky). A taktiež veci pod $100 obvykle už boli v dosť chabom stave, resp s vadami, viď aj zmienka o vyšších cenách.

Každopádne, bol to aj celkom zaujímavý psychologický experiment, že čo presne spôsobuje v človeku pocit domova - keď sme prišli do toho nového domu, nemali sme nič, okrem tých matracov, ani len nožík na natretie pomazánky. Ale akonáhle si má človek kam sadnúť, kde sa najesť, zohriať si jedlo, tak bez ohľadu na to, či sú dané veci použité alebo nové, tak sa dostaví ohromný pocit úľavy.

Popri tom tu život plynie pomaly ďalej, je zaujímavé, ako rýchlo si človek dokáže zvyknúť a prijať novú realitu za niečo úplne bežné... obedy tu podľa očakávania za veľa nestoja, hlavne tu v Eagle Farm, čo je kompletne priemyselná štvrť (na Wikipédii sa dá dočítať, že tu oficiálne býva menej ako 20 rezidentov).  Buď chodím do takej vietnamskej caffé hneď cez cestu alebo trochu ďalej do typicky austrálskych, kde majú väčšinou samé mäsové veci. Ale len o 10-15 minút autom vedľa je Hamilton, čo je oveľa, ehem, obývanejšia štvrť pri rieke, tam maju fantastické podniky (týpek z agentúry, ktorá ma tu zamestnáva, ma tam vzal na obed). No uvidíme, ako na tom budeme po tom presťahovaní sa do centra.

Obrovská porcia Pho, vždy, keď poviem, že chcem "fo soup", tak teta nechápe, čo si pýtam.

Toto sa volá Bahn Mi a majú to takmer všade.

Klasika, egg/lettuce sandwich.

Akurát dnes som nabral odvahu a spýtal sa, či by mi nespravili vegie burger a fakt, spravili. Za $11. Jo, to som ešte nespomínal, obedy sú tu lacnejšie než v Košiciach. Možno nie sú také fancy, ale pre nich sú toto normálne obedy. Pecka je, že kolega mi vraví, že on na obedy nechodí, lebo sú príliš drahé. A že na východe nič nie je, samí zazobanci tam žijú!

Cestu do práce sa mi tiež podarilo perfektne zoptimalizovať, buď chodím na bicykli (jo, hlavne po tom, ako som dal ďalších $300 za servis a dodatočné vybavenie to už má človek zlé svedomie na ňom nejazdiť) alebo peši po zákutiach, ktoré poznajú len skutočne odhodlaní jedinci:

Keď som pozeral cestu na Google Maps, tak tam nebola, takže som si myslel, že ma Translink appka klame. Tento jeden meter široký tunel ušetrí dobrých 10 minút pešovania.

Toto je za tým tunelom a chodím tadeto aj z práce, lebo zastávka na opačný smer je hneď napravo. Takže si pravidelne pripomínam, že plavba výletnou loďou je nadosah!

Keď idem bicyklom, tak to je doslova 50:50. 50% cesty zomieram, 50% je absolútne fantastických. A to platí aj pre cestu do práce, aj z práce, dokonalá rovnováha. Ako je to možné? Takto:

Tá sviňa je dokonale (?) symetrická.

Myslím, že tá fotka ten výškový profil ešte hodne zjemňuje. Každopádne, ísť dole tým Gateway Bridge, to je neskutočná pecka. Túto cyklotrasu tam spravili, keď ho pred rokmi rozširovali, za čo im teda zo srdca ďakujem. Za zmienku stojí, že normálne sú tam po ceste tri stanovištia s lavičkami, dve dokonca s pitnou vodou (!)

Zábavná historka z Wikipédie: In February 2010, the Queensland Government renamed the Gateway Bridge and its duplicate the Sir Leo Hielscher Bridges. Following the announcement, an opinion poll conducted by Brisbane's Channel Nine News showed that 97% of people were against the decision to rename the bridge and that most would continue to call it the Gateway Bridge.

No a na záver dve náhodné momentky:

Cleveland Markets, 20 minút vlakom od nás. Títo aj ďalší moji obľúbení predajcovia teda nie sú len na West End Markets (minimálne 45 minút cesty), čo ma nesmierne potešilo.

Keď som videl túto značku, normálne som sa na chvíľu zastavil. Čo má asi vodičom povedať? Že pozor pozor, ak uvidíte človeka na/pri ceste, nedupnite na to s očakávaním, že on už nejako uhne, ale spomaľte, lebo starí ľudia chodia pomalšie??? Bizár.

Kto normálny toto spraví po tretí raz?!

Tak sa to fakt stalo. Som zase v Brisbane a ako už len praví fanúšikovia tohto blogu môžu tušiť, som taktiež v práci, kde sa nejdem práve pretrhnúť. ;)

Uvidíme, ako dlho sa mi podarí túto tradíciu držať pri živote, naposledy pravidelnosť nových príspevkov silne utrpela nasťahovaním sa do prenajatého domu v Brisbane a potom definitívne zomrela na Tasmánii (čo je škoda, veľa historiek sa takto nezdokumentovalo!) Teraz novú generáciu začíname práve tým, nasťahovaním do prenajatého domu! Dobrá správa pre budúcnosť tohto blogu je, že prakticky všetci kolegovia vo štvrtok a piatok robia z domu.

Zaujímavé, že minule sme sa tiež sťahovali koncom októbra a bolo to celkom zábavné si to čítať znova, pretože presne toto nás čaká od 6.11. len s tým bonusom, že musíme popri tom manažovať aj dve deti.

No ale poďme od začiatku, keďže cieľovka tohto blogu je opäť každý, kto sa ma potencionálne spýta všetko od "prečo si tam zase išiel" cez "aká bola cesta" po "čo tam práve robíte", takže mu miesto odpovede len pošlem link.

No... ako k tomu vôbec prišlo. Od 2018, keď som sa vrátil z Austrálie, sa toho samozrejme veľa zmenilo. Definitívne som sa rozhodol kúpiť si byt v Košiciach, spoznal som sa so svojou drahou polovičkou, oženil sa, dokonca máme dve deti. V podstate nám ku šťastiu nič nechýbalo, ale vo mne samozrejme stále hlodala tá otázka, že čo s mojim spiatočným vízom, či to už nechať plávať alebo čo. Nakoniec som si ho v marci 2021 zaplatil (bez nejakého konkrétneho plánu), čím sa mi predĺžila možnosť návratu do marca 2026.

Popri tom som nenápadne sondoval, že aká je šanca, aby by som Janku ukecal na niečo tak bláznivé ako sťahovanie sa na druhý koniec sveta. Ako sa dalo čakať, na začiatku to vyzeralo takmer nemožne, ale kupodivu vec, ktorá veci dosť dopredu posunula bola jej prvá materská. Na nej sa totiž ukázalo, že jej veterinárne ambulancie vedia fungovať v pohode aj bez nej a tak celkovo, že vlastne by aj prijala nejakú zmenu v živote. Say no more, disruption is my second name! ;)

Z mailov vidím, že sme víza začali riešiť koncom 2023 (po svadbe, zaujímavé načasovanie) a potom naozaj naplno začiatkom 2024. V apríli sme podali žiadosť, v lete ešte nejaké ptákoviny typu lekárska prehliadka a v októbri prišli víza (zase ten október!) Najväčší šok (aspoň teda pre mňa) bolo, že Janka dostala nie prechodné dvojročné víza, počas ktorých sa má ukázať, či to nie je len taká maškaráda na získanie trvalého pobytu, ale normálne dostala hneď trvalý pobyt (permanent residency). Musím byť teda fakt dobrým manželom, lebo už aj po rozvode by tu mohla bezo mňa bezstarostne žiť. ;)

Situácia sa nám mierne skomplikovala tým, že ako sme čakali na tie víza, tak sa nám narodil ten mladší synátor. Nakoniec sme sa s našou agentkou dohodli, že najlepší postup bude, ak o víza preňho požiadame až po prílete do Austrálie (čo malo vtipný efekt, že zatiaľ čo my sme sem leteli ako skoro občania, on sem letel ako návštevník; a áno, mega som sa bál, aby nám kvôli tomu na pasovom nerobili problémy, našťastie všetko zbehlo v pohode).

Ako sme sa balili a chystali tu asi nemá cenu veľmi popisovať, povedzme, že sme to zase až tak nesilili, nakoniec sme leteli s dvomi kočíkmi (jeden skladací a jeden normálny, aj keď začína sa ukazovať, že sme ten druhý zrejme ani nemuseli trepať...), dvomi kuframi, jedným veľkým ruksakom a dvomi malými.

Najočakávanejším elementom bol samozrejme priebeh cesty, bodovo by som to zhrnul asi takto:

• Košice - Budapešť (3h): v pohode, dve alebo tri zastávky na kojenie, nálada dobrá
• Budapešť - Dubaj (5h30m): prvá polovica dosť zle, lebo odlet bol okolo štvrtej popoludní, Janko (starší) nemal kedy spať, následne tým často naštartoval Ondina (mladší), cestujúci nás museli milovať. Druhá polovica bola už potom celkom OK.
• Čakanie v Dubaji (3h): úplne v pohode, Ondino to tuším skoro celé prespal, ku koncu som ho nosil na rukách, Janko tiež OK. Hlavne sme sa už poučili a pekne sa navtírali k ľuďom nastupujúcich v prvej triede, takže sme sa vyhli tomu chaosu, keď sa tam všetci hrnú do lietadla, čo decká znervózňovalo.
• Dubaj - Brisbane (14h): crème de la crème celej cesty, s obrovskými obavami som (sme? ;-) ) nastupovali. Nakoniec to bolo fakt že v pohode. Janko ako kráľ prespal dobrých 7-8h (nášho času vtedy bola akurát polnoc), Ondino by pospal tiež, ale príliš akčné letušky sa tomu snažili všemožne brániť - pri každom prde v lietadle hneď bežali ku nám, že treba ho dať preč z tej vaničky a zobrať (a pripútať!) na seba, pričom Janko spal hneď vedľa (rovnako ako polovica lietadla) totálne nepripútaný a nikomu to nevadilo. Ako fakt nám tým mega liezli na nervy. Ráno (nášho času) a následné popoludnie už prebehlo v pohode.

Už počas tej lepšej polovice prvého letu.

Suma sumárum, dávam si 9/10 za celkový plán aj vyzistenie všetkých podmienok letu, naozaj to lepšie spraviť nešlo. Jedinú vec, ktorú sme mohli spraviť bolo nastúpiť s prvou triedou aj v prvom lietadle a ja neviem, dať letuškám 100 dolárov nech nás nechajú na pokoji. :D

Taxíkom sme sa dotrepali na naše AirBnB a mŕtvi ľahli spať (teda aspoň rodičia), lebo obom sa nám nedarilo ani pri spiacich deťoch veľmi oddychovať. Čiže jet lag alebo nie, do rána sme celkom v pohode pospali.

Náš následný plán na zostávajúce dva pracovné dni bol zhruba takýto:

• zohnať SIM karty na austrálske čísla
• vybaviť zdieľaný účet v banke
• prihlásiť sa nejaké obhliadky v okolí (tak sme to spravili, že AirBnB sme si vybrali v oblasti, kde sme aj chceli bývať)
• zistiť, ako je to s Medicare (zdravotné poistenie), vodičákom (mojim austrálskym aj Jankiným medzinárodným) a prípadne ďalšími vecami, ktoré nám treba vybaviť

Realita vyzerala asi takto:

• štvrtok: kúpili sme SIM karty a zistili, že nefungujú. Následne sme preto nevybavili už nič, lebo aj na ten účet v banke bolo treba prijať nejakú SMS. Kompletne zabitý deň, aspoň sme chvíľu pozreli na South Bank a niečo tam zjedli.
• piatok: jet lag sa dostavil, tak som noc využil na diagnostiku problému s tými mobilmi. Ukázalo sa, že minulý rok sa v Austrálii udial veľký upgrade ich mobilnej siete, kedy odstavili všetky 3G zariadenia a napriek tomu, že môj aj Jankin sa zdal, že by mal 4G podporovať, tak bola tam nejaká technická vychytávka, ktorá tomu bránila. Našťastie Janka mala so sebou aj svoj novší telefón a ja som si už dávno (po 7 rokoch!) chcel kúpiť nový, tak som aj kúpil (vďaka EUR/AUD kurzu za neskutočne výhodnú sumu). Takže sme následne šli do banky, vybavili ten účet a ... to bolo tak všetko. 
• sobota: kupodivu sa nám podarilo dostať sa na jednu (jedinú) obhliadku, ale zase domu, ktorý sa nám veľmi páčil. Prebiehalo to asi tak, že tam prišlo minimálne 10 rôznych záujemcov, všetci popozerali, hm hm hm, very nice, very nice, minimálne troch som počul povedať niečo v štýle "we are definitely going to apply". Spýtal som sa teda tej maklérky, že ako to vlastne funguje? A ona že nooo tak to si podáte žiadosť, my ju prejdeme a keď to bude OK, tak to dáme posúdiť majiteľovi a ten si vyberie. Huh.

Takže moc veľké šance som nám nedával (hlavne keď som ani nemal všetky potrebné dokumenty, keďže sme oficiálne nikde v Austrálii nebývali či nepracovali v poslednej dobe), ale tak vravím si, to minimum, čo môžeme spraviť je, že to podáme okamžite, možno snáď ako prví. Tak som zabil 2h svojho života vypĺňaním šialene detailnej žiadosti o nájom (neviem, či je to len táto realitka alebo všeobecne sa ten proces tak skomplikoval za tie roky) a odoslal s malou dušičkou.

V nedeľu sme sa boli prejsť na miestnu promenádu a do "centra", je to tu naozaj veľmi pekné, miestny veľrybí park je naozaj skvelé miesto pre decká a hneď vedľa je ešte taký plytký bazénik, nehovoriac o samotnom oceáne (aj keď v ňom sa priamo kúpať nedá). Nie nadarmo som o Wynnume ako potencionálnej destinácii sníval už pred rokmi a to dokonca aj priamo na tomto blogu.

No a kupodivu sa nám v utorok ozvali z realitky, že našu žiadosť majiteľ prijal a môžeme ... zaplatiť zálohu. Celkom som zíral, fakt netuším, prečo my a prečo tak rýchlo. Každopádne, nájom je skoro 2x drahší než ten, ktorý sme mali v 2017, krása. Potom nasledovala už len kopa papierovačiek (väčšinou virtuálnych), riešenie rôznych problémov typu "ako prevedieme zálohu na štátny účet, ak nemáme ešte štátne konto na ich portáli" atď, medzičasom Janka vybavila papiere na Medicare a svoj vodičák.

Apropo, vodičák. Zistil som, že ten môj mi prepadol (max. doba 5 rokov...), takže musím ísť znova na skúšky, jazdu a všetko. Čo je zrejme aj dobre, lebo by som si nepamätal ZHOLA NIČ, keby ma teraz niekto posadil do auta. Takže hurá, opäť (už po tretí raz) budem hrdým nositeľom značky Learner license za sklom. Teda... ak/keď si nejaké auto zaobstaráme, momentálne to určite nie je priorita. Len na to sťahovanie / zháňanie vecí budeme musieť nejaké požičať.

No a ešte to zakončím tou prácou, aby som ešte niečo aj v tej práci stihol dnes spraviť. To, že je Wynnum pekný bolo jedno kritérium, ale druhé samozrejme bolo, nech to nemám ďaleko do práce (obrovská dilema bola, že ak by mi ponúkli prácu z domu, či by sme išli niekam do paže typu Redcliffe a podobne -- nakoniec sme sa zhodli, že je lepšie byť do polhodiny od centra). Čo sa našťastie ukázalo tiež v prospech Wynnumu - krásne mi stačí ísť tri zastávky vlakom a potom tri (v podstate jednu, lebo málokedy niekto stojí na ďalších) autobusom. Autobus chodí pekne cez platený Gateway bridge, v bus pruhu, predbiehame ostatné autá, proste ideál. Jediná vec, na ktorú si treba dávať bacha je, že kedy presne človek vyrazí, pretože tá istá trasa môže mať skvelé napojenie s celkovým časom od dverí ku dverám 40 minút a rovnako aj hodinu a pol. Áno, toto som pozeral a optimalizoval počas druhej jet lag noci. :)

Napriek tomu si ale dnes idem po bicykel, lebo s tým busom je to síce fajn, ale zvykne často meškať a tak celkovo je to dosť mrhanie časom, keď človek čaká 10 - 15 minút na bus resp. na vlak (cestou z práce), nehovoriac o tom, že ísť do práce bicyklom je oveľa väčšia zábava. A ešte aj môžem chodiť do vzdialenejších caffe "reštaurácii".

No, čiža tá práca. Tú sa mi podarilo nájsť po dva a pol mesačnom hľadaní zo Slovenska, poslaní nespočet životopisov, odpísaní na nespočet správ a mailov a absolvovaní zopár pohovorov. Bola to dosť jazda na húsenkovej dráhe, ku koncu som mal v podstate tri týždne bez akejkoľvek aktivity len aby sa potom naraz ozvali tri firmy. Nakoniec som si vyberal medzi dvomi, a či som si vybral správne sa ukáže v najbližších týždňoch.

Nechcem tu písať nejaké oslavné básne, lebo minule sa mi to dosť vypomstilo. V podstate by sa dalo napísať to, čo minule -- prima kolektív, moje "oddelenie" (v podstate 5-6 ľudí) sú všetko dosť pohodoví Austrálčania, vedľa sú ešte kolegovia z firmware tímu a ešte viac vedľa hardware tímu. Inak pár náhodných ľudí, o ktorých nikto netuší, čo robia a nemajú s nami nič spoločné, ani ich nezdravíme na chodbe. ;)

Zaujímavé je, že my sídlime, podobne ako v minulej firme, v podstate vedľa výrobnej (v tomto prípade opravárenskej) haly, čiže ako vývojári sme tu v ťažkej menšine. Keď sa pozriem dole z okna do haly, tak tam vidím obrovské mašiny, kolesá, nárazníky atď do vagónov a rušňov, úplne iný svet. Toto sa ale zmení, vraj sa začiatkom roka budeme ako vývojári sťahovať do nových priestorov, vraj možno niekde v centre (za mňa ok, ale kolega sa nezdal moc nadšený, zrejme kvôli zápcham).

Napriek tomu, že Wabtec (tak sa tá firma volá) je medzinárodný mega koncern, tak ako keby všetko išlo pomimo nás (toto bola nádej, ktorú som mal keď našu košickú firmu kúpil práve taký koncern a bohužiaľ to nedopadlo dobre) - minimálne naše oddelenie kompletne ignoruje akékoľvek procesy, napríklad cez Windows som ponastavoval všelijaké služby a heslá a potom som si kompletne premazal notebook novým systémom, kde mám svoje konto, admin prístup a jediné, čo robím, je pripájanie sa na maily atď cez to jedno heslo, ktoré som si nastavil na začiatku. Dokonca aj veci, ktoré úplne priamo nejdú - napríklad prístup z domu - sa tu vyriešili tak, že kolegovia si proste spravili krabičku, ktorá preklápa všetku komunikáciu zvonka dovnútra firemnej siete a nikto nerieši. Čo viac si priať.

Keďže som mal aj milión vybavovačiek, tak som sa trochu obával, že ako to bude s logovaním času. Keď som sa na to pýtal môjho šéfa, ten sa zatváril tak, ako keby o logovaní počul prvý raz v živote a s námahou z neho vyšla odpoveď typu "no veď dačo tam zaloguj a ja si to potom pozriem". Doteraz si to nepozrel. Inak je ten šéf asi najmenej príjemný zo všetkých, akože nič hrozné, ale je to taký ten typ, čo má rád posledné slovo a dominuje každej diskusii atď. Ale keďže ja na porady ešte moc nechodím a píšem tu tento blog, tak mi to zatiaľ veľmi nevadí. ;)

Najviac sa mi páči jeden kolega z hardvérového tímu, to je taký typický Číňan, zrejme tu už robí dosť dlho, lebo strašnú prdel si tu z každého robí, dokonca ako keby rád parodoval taký ten klasický čínsky rozkazovačný tón, no úplný šéf, fakt ho žeriem.

Hmm, pozerám že 14:19, tak to o 40 minút aj rovno pôjdem po ten bicykel. No nespravil som toho dnes veľa, čo si budeme hovoriť. Tým teda končím dnešný report, určite sa toho do budúceho týždňa zase dačo nazbiera.