Dlhodobé pozorovanie

14 085 návštev. To ste sa na viac počas tých 20 dní nezmohli? Banda nevďačná :) Mal by som sa učiť na ruštinu, ale nechce sa mi, aj programovať by som mohol, ale ani to sa mi nechce a ešte by som si mohol aj niečo zahrať, ale ... to by bola strata času. Tak napíšem, čo je nové, možno ma už niektorí z vás pochovali, ja mám občas nutkanie sa tiež pochovať.

Dnes som akurát objavil jedného chalana zo Sydney, ktorý si píše tiež blog, skvelé čítanie. Úplne tie jeho tripy žeriem, presne takto si predstavujem seba o pár mesiacov (=keď si to budem môcť dovoliť). S čím nepriamo súvisí dilema, ktorú už riešim pár týždňov, a to, že čo vlastne tu chcem robiť ďalej.

Ako už niektorí viete, v novembri idem pozrieť na Slovensko, vtedy predpokladám, že si "splatím" ten dlh za Austráliu, tzn. že všetky peniaze, ktoré som do Austrálie vrazil budem mať späť na účte. Takže sa otvárajú nasledovné možnosti:

1. Prísť, povedať si, že stačilo, že máme peknú skúsenosť do života a vrátiť sa plus mínus do normálu, pravdepodobne s hľadaním stáleho bývania v Bratislave, resp. okolí (Mosonmagyaróvár, ja som teba nezabudol; absolútne parádne trojjazyčné mestečko, kúsok odtiaľ je po chorvátsky hovoriaca dedina Bezenye a to všetko pár kilometrov od Bratislavy).
2. Prísť z Brisbane, pobudnúť tu nejaký čas (napr. kým nezačnem nadávať na Fica, zimu a tak vôbec) a letieť do iného mesta (Sydney, Melbourne, Auckland).
3. Prísť len na otočku, pobudnúť ešte nejaký čas v Brisbane (užiť si naplno ich leto, pláže, 40 stupňové teploty atď) a potom ísť do ďalšieho mesta.

Od dola hore to poradie zhruba reprezentuje moje súčasné preferencie. Proti Slovensku stoja tri vážne dôvody: Fico (a odvody), zima (prísť z jednej zimy do druhej nič moc) a vyhodenie víz von oknom (do júna 2017 musím stráviť v Austrálii aspoň 730 dní, ak chcem mať šancu na žiadanie o občianstvo, ktoré sa môže vždy hodiť). Takže skôr by som to videl na strávenie našej zimy niekde v Melbourne (povedzme od januára do júna) a potom sa uvidí, hlavne chcem ísť do toho Ruska v lete, takže by to tak akurát vychádzalo, v Melbourne by som si našiel nejaký polročný kontrakt a potom hor sa na tri mesiace splniť si svoj ďalší sen. Хорошо? Хорошо.

Mimochodom, ruština, skvelá vec. Najprv som si predstavoval, aká to bude sranda mať hodiny s nejakými mladými Ruskami :), ale nakoniec som to celé zrušil a začal chodiť k jednej pani, neskutočne scestovaná, rozhľadená, manžel pôsobil ako diplomat v Moskve, potom žili dlho v Španielsku (inak má odtiaľ brutálne mafiánske historky, by ste neverili, že pobrežné oblasti sú také divoké) , vždy si super pokecáme a vlastne pri nej hovorím po rusky úplne prirodzene, neberieme žiadnu gramatiku ani cvičenia, ale zakaždým prídem nabitý novými vedomosťami.

No, ale späť k nadpisu. Bývam tu už nejaký ten pátek, takže som mal možnosť sa na niektoré veci lepšie pozrieť, resp. niektoré prehodnotiť. Napr. aj to hľadanie zamestnania, takto zo spätného pohľadu neviem, prečo som to až tak prežíval, 8 týždňov naozaj nie je nič špeciálne. Za životopis si ale stále dávam jednotku, aj keď teraz by som aj ten už zjednodušil a motivačné listy by som určite inak formuloval (minimalisticky). Ale tak... po vojne je každý generálom, všakže.

Každopádne, aby som začal niečím pozitívnym, áno, pozitívnym, ja viem, je to šok, publikum netrénované, ale ja to risknem. Minule som si uvedomil jeden obrovský, ale naozaj obrovský rozdiel oproti Slovensku (a východnej Európe všeobecne) -- kamkoľvek idem, a tým myslím naozaj kamkoľvek, v akúkoľvek dennú či nočnú hodinu, ešte som nestretol taký ten typ človeka, na ktorého sa radšej nedívate, aby ste náhodou nedostali jednu cez držku. Myslím to smrteľne vážne, tu sa proste na verejnosti nestretnete s agresivitou, nikto si to nedovolí. Samozrejme, že aj tu sú vandali, dejú sa tu vraždy, znásilnenia atď, ale že by do vás len tak niekto začal vyskakovať, lebo si dal tri pivá, tak to ani omylom. 

S tým súvisí aj rasová (ne)znášanlivosť -- síce veľa Austrálčanov nemá problém priznať, že ich tí Číňania a Indovia tiež pekne serú, ale to je tak všetko, čo s tým spravia. Proste tu keby chceli začať kariéru nejakí mladí skinheadi, tak by to mali sakra ťažké, keďže "bielych" tu je len tak tak nadpolovičná väčšina, takže by zrejme dostali na držku každý deň tí skinheadi, až pokým by ich to neomrzelo. Tiež celkom zaujímavé žiť v takom prostredí.

Občas otvorím noviny (hlavne keď čakám na obed, čo je niekedy sakra dlho), dajú sa tam nájsť skutočné perly. Napríklad 10 stranová príloha o nejakom kráľovskom mimine, vrátane adries do Spojeného Kráľostva a tipov, aké oslovenia a lúčenia sú vhodné, keď im budete písať blahoželania. Alebo celostránková reklama austrálskej vlády "Ak sem prídeš loďou bez víz, neznamená to, že tu môžeš ostať".

Minule ma v práci zavolali sa "dobrovoľne zúčastniť" takej prehliadky, že čo robia, ako vyzerá výrobný proces, testovanie atď, proste niečo podobné, ako som absolvoval prvé dni, ale evidentne vidia, že som sprostý ako poleno, takže do mňa hustia všetko odznova :) Akože seriózne musím povedať, klobúk dole. Prešli sme všetky oddelenia, od toho, kde skladajú zo súčiastok všetky vnútornosti toho uzatvárača cez testovacie oddelenie až po oddelenie, kde si vyrábajú vlastné drôty (!), pretože všetci austrálski dodávatelia proste dodávali šmejdy. Bože, tam sa tak neskutočne makalo. My už sme si zvykli, že veci sa proste tak nejako objavujú v obchodoch, ak sa niečo pokazí, tak sa kúpi nové, takže vidieť toto, to v človeku zanechá dojem. Tak neskutočne precízny proces, ako to všetko musí klapať, byť perfektne naplánované, pretože sa tam môže pokaziť asi tak miliarda vecí, úplne ma to dostalo. Nechápem, ako niekoho vôbec môže napadnúť založiť firmu, kde sa toľko vecí môže posrať :)

Taktiež sa mi potvrdilo, že pracujem s cvokmi. Lee (to je fakt krstné meno a nie, nie je Číňan) mi prišiel taký normálny, ale len do momentu, kým raz za mnou prišiel a pýta sa: a ty si sem odkiaľ vlastne prišiel? Vravím mu, že ak myslí krajinu, tak sa volá Slovensko, z Európy... stojí, pozerá... a ty si sem odkiaľ prišiel? Eh? Myslíš prácu? No to som robil vo Viedni, pracovali sme na audio zariadeniach... stojí, pozerá... a ty si sem odkiaľ prišiel? Pozerám na kolegu vedľa mňa, či mi niečo uniká, nejaká jazyková bariéra, tak aj on sa ho pýtal, toto sa zopakovalo asi 3x ešte, potom som mu už prestal odpovedať, lebo už to ani nebolo vtipné, a on... stále stál za mnou. Keď konečne odišiel (snáď po 10 minútach), tak mi kolega vonku vraví, že on je tak trochu cvok, zvykne mať epileptické záchvaty a tak vôbec mu trochu prepína občas. Super.

Ale to nie je jediný a zrejme ani najväčší cvok v kancelárii. Keďže teraz bývam nekresťansky blízko, tak ak mám dobrý deň (vstanem povedzme o 06:15), tak viem byť vo firme okolo siedmej. Zakaždým, keď tam prídem, môj priamy a jeho šéf sú už tam. A ak si myslíte, že keď odchádzam, že oni tam už nie sú, tak si myslíte zle. Oni musia robiť minimálne 10-12 hodín, každý boží deň.

S čím súvisí ďalšia vtipná historka, raz si ma ten najvyšší šéf zavolal, že ako to ide. Ale hej, hej dá sa, dá sa... no super. Ale ešte jedna vec, dochádzka. Ja bledý ako stena, že moja super appka, ktorú sme si už tu v blogu predstavili :) nefunguje tak spoľahlivo ako má, čakám najhoršie... Ukazuje mi výcuc z toho ich systému, pozerám na tie moje na sekundu presné odchody, len minulý piatok som chcel stihnúť autobus, tak som zdrhol o čosi skôr. A on že: vidím, že ti tu za minulý mesiac dve minúty chýbajú, pre tentoraz ti to ešte opravím manuálne, ale radšej ostávaj v práci aspoň o 15 minúť dlhšie, ako ostatní, OK? Poďakoval som za radu, ale o 15 minút dlhšie som v práci ešte neostal ani omylom :)

Rhys, ten kolega, ktorý ma spovedal na pohovore, to je tiež prípad. Býva niekde totálne v prdeli, takže autom chodí do práce cca 40 minút, ak má dobrý deň. Popisoval mi to asi tak, že 5:30 vstane, spraví si kávu, prečíta si emaily (trapko, to sa predsa všetko robí v práci :D), sadne do auta a ide. Jeho slovami "domov sa nie je prečo ponáhľať, takže ma iba štve, ak je ráno zápcha a neprídem načas". A to som si myslel, že môj spoločenský život už nemá kam klesnúť.

Keď už sme pri tých cvokoch, ten Ind (už viem ako sa volá - Kenny :D) je fakt psycho, on fakt nie je úplne v poriadku. Vytrvalo mi po každom víkende vraví, že ten budúci už isto musíme ísť spolu niekam, lebo on sa tak super bavil teraz a bla bla, ale keby ste videl ten pohľad, tak iné ako na vraždu nemyslíte. Vašu vraždu, aby sme sa rozumeli.

Z dlhodobého hľadiska tiež konštatujem, že autobusy tu stoja rovnako za houby, ako z krátkodobého hľadiska. To je čistá lotéria, vôbec si napríklad nemôžem povedať, že ak z domu vyrazím o XY, tak že akurát počkám pár minút a zveziem sa. Na druhú stranu to silne potláča moju lenivosť chodiť peši, pretože dávať $3 za jazdu na ďalšiu zastávku, to sa inak ako lenivosťou nazvať nedá. Peši chodím, ak idem napríklad po práci do obchodného domu, to sa potom zveziem autobusom tam aj späť na jeden lístok.

Vlaky sú tiež kapitola sama o sebe, teraz nedávno som spravil celkom fajn obchod, dal som holke $30 a ona nechala u seba bežať môj notebook a naťahal som takto takmer 80 GB. Ona bývala trochu ďalej od centra, takže som tam išiel na jeden prestup. Otrasné dačo, otrasné. Strávil som tam aj späť čakaním dokopy cca. 2 hodiny, pretože tie vlaky chodia každú polhodinu a samozrejme presne tak, že jeden prichádza v momente, keď druhý odchádza.

Inak boli sme s Lukášom konečne vo Valley, ale ešte nie je ten pravý čas na recenziu. Každopádne, dych berúce. Škoda, že sme tam boli za úplných pitomcov, ale o tom někdy příště. Jo a poľské pirohy s hríbami rulez, geniálne jedlo.

Vsjo v poriadke

Práve som zabil hodinu a pol pozeraním dosť dobrého filmu (aj keď moje doporučenie je ho 15 minút pred koncom vypnúť, neporovnateľne to umocní zážitok z deja), takže sa mi už nič nechce, ale ešte je skoro na spanie, tak tu to máte, posledný seriózny (?) príspevok. Niežeby som už nikdy nič nehodlal napísať, ale to sa mi musí stať niečo sakra zaujímavé, napr. dostať výpoveď v práci (vôbec nie také nereálne, ako by ste si možno mysleli :)), konečne ísť do Valley a spraviť tam taký bordel, že skončíme na záchytke a tak podobne, proste niečo vysoko intelektuálne.

Vlastne ani neviem, o čom napísať. Asi najväčšiu radosť mi robí môj bicykel, ten pocit, ako naň sadnem a takmer nonstop fičím z kopca do práce a o päť minút som tam, to sa nedá ani opísať, 10 rokov som na toto čakal, fantastická vec. Keď chcem ísť do K-Martu či Woolworths, len sadnem pri práci na bus, nakúpim a na ten istý lístok vystúpim 5 minút od domu, nádhera.

O pár dní to bude mesiac, čo každé ráno chodím cez halu s ťažkotonážnymi diaľkovo ovládanými vonkajšími vypínačmi, kde si pekne cvaknem kartu, prežijem 8.5 hodiny, medzitým zájdem na obed, dokonca aj polievky občas majú, a snažím sa tam nepôsobiť ako totálny idiot, čo sa mi nie vždy darí. Akurát minule som dostal skvelý nápad, ako ušetriť za internet -- naťahám si všetko na svojom serveri, v práci to len stiahnem na USBčko (keďže by bolo predsa len trochu blbé si tam pustiť torrent klienta) a som vysmiaty. Bohužiaľ som nerátal s jednou vecou a to tým, že firemný Internet bude ešte horší ako ten môj, ktorý si platím (mobilný!), takže po nejakom čase začal byť môj priamy šéf (ten najvyšší bol našťastie odcestovaný) nejaký nesvoj, kde komu volal, skúšal, zapínal-vypínal až zrazu došiel ku mne, či moja IP adresa je taká a taká a že či som náhodou niečo nesťahoval, pretože celá firemná sieť je v sračkách :) Jasné, že som sa išiel prepadnúť od hanby, ale keďže nie som včerajší, tak viem, aký typ odpovedí treba dávať, tak som s čo najnevinnejším výrazom na tvári vysvetľoval, že ja mám na dome povolený len jeden gigabajt a že to sú moje zálohy zo Slovenska, že som si teraz kúpil počítač a chcel som si ich teda naň stiahnuť. Každopádne, typ situácie, ktorú nechcete zažiť po dvoch týždňoch v práci :)

Síce som sa každému veľmi ospravedlňoval, ale cítil som, že by to chcelo niečím ohromiť, a ako na zavolanie mi (možno z "vďaky") ten šéf dal také dve menšie úlohy, že či by som sa na to nepozrel, že to treba do zajtra, nakoniec sa ukázalo, že to nefunguje pretože tam niečo iné kompletne chýba, ale vravím mu, že veď dajte, ja vám to tam dorobím. Najprv moc hral chytrého, že to ešte ide tak a onak, ale nakoniec si sám sebe vyvrátil, že moje riešenie je najlepšie. Našťastie to nemalo takmer nič s elektrinou, ale boli to skôr také systémové veci, takže otázka prečítania a pochopenia kódu bola záležitosť na pár minút, drsne som sa do toho oprel, spravil riešenie na 20 riadkov a poslal "review request" (jo, také tu robíme) ... samozrejme, že sa to šéfovi moc nezdalo, tak zase hral múdreho, že veľmi by si prial, aby som spravil ešte aj to a otestoval tamto, na čo som ho uzemnil, že keby si prečítal poriadne môj komentár, tak by zistil, že už je to dávno spravené a nájde to tam a tam a odvtedy je ticho a chodí okolo mňa po špičkách, keď niečo chce. Na druhú stranu, ja po špičkách chodím tiež a čakám každý deň pokec na koberčeku, že končím. :)

OK, bývanie. Bývanie je kupodivu nad očakávania dobré. Erin je, ako sme sa už dozvedeli, rozvedená mamina so synkom a dcérou, ale tým môj kontakt s jej rodinou zďaleka nekončí. Je tu jej kresťanský brat (predstavte si človeka pod pojmom "kresťanský chlapec" - učebnicový príklad), ak som to správne začul, tak ešte bývajúci s rodičmi (nie, mladý veru nie je), ktorý jej zrejme chodí pomáhať s tými deťmi, lebo je u nás pomerne často a potom samozrejme jej exmanžel, tuším z Malajzie, to je zase učebnicový príklad arogantného aziata, ten by ma ani len nepozdravil, keď sme sa prvý raz stretli, ja (ja !!!) som musel ešte aj prvý ruku podať. Takže títo dvaja sa u nás pomerne často otáčajú. Decká sú v pohode, len ten malý by mohol byť menej rozmaznaný/umrnčaný, vidno, že mu chýba nejaká chlapská výchova, ešte pár razy budem svedkom tých jeho vystúpení, ako on niečo nechce robiť a budem si s ním musieť pohovoriť ako chlap s chlapom ;-)

Ale hviezda nášho domu je jeden Ind. Nepýtajte sa ma, ako sa volá, hovorila mi to aj Erin aj on, ale kto by si to pamätal a teraz sa ho už spýtať nemôžem, dosť blbo by sa to vysvetľovalo, že ako to, že on si pamätá nielen moje meno, ale aj odkiaľ som, kde robím, kedy som prišiel do Austrálie a ja ani len netuším ten celý čas ako sa volá :D Prvá vec, ktorú si pamätám je, ako mi Lukáš pomáhal s tým sťahovaním, stretli sme ho v dome, podali sme si s ním ruku a Lukáš vraví, že ty vole, ten je nejaký spotený. Tak áno. Je. Dosť. Často. V praxi to znamená, že sa chodí aj tri-štyrikrát za deň sprchovať a to dosť dlho, Erin musí mať z účtov za vodu fakt radosť. Taktiež mám pocit, že on sa aj niekoľkokrát denne holí, inak si neviem vysvetliť, ako sa môžu v umývadle behom dňa periodicky objavovať zvyšky po holení. Ale to stále nie je to najlepšie.

To, že si občas spieva (v sprche, na chodbe, v izbe, ...), to by som ešte prežil. Aj to, že sú to tie klasické indické haluze, ktoré som myslel, že existujú len vo filmoch :) Ale to, čo ho robí hodným troch odstavcov v blogu je to, že je to dosť ... divný týpek. Doslova naňho sedí to anglické creepy, neviem si predstaviť lepšie slovo, úchylný je prisilné, čudný zase nevystihujúce. Napríklad raz som tak doma, robím niečo na kompe a zrazu počujem rev, ako keby sa niekto zosypal zo strechy a dolámal si všetky kosti. O takú polhodinku mi zaklope na dvere Ind v dosť voľnom pyžame, či je všetko OK. Ehm, áno... ? No lebo vieš, ja som mal nočnú moru, tak že či ťa to nevystrašilo. Uhm... nie, ale vďaka za starosť. Potom stál medzi dverami ešte ďalších snáď 10 minút a pýtal sa ma dosť veľa znepokojujúcich otázok ako že či mám doma priateľku, či som už mal priateľku, či si tu nejakú hľadám a podobne, fakt typ konverzácie, ktorý si prajete viesť s týpkom oblečeným len v rozpadajúcich sa šortkách.

Alebo: sedím si zase tak v izbe (áno, to tu robím dosť často), predtým som ho stretol v kuchyni a vravel, že sa chystá niekam do mesta. Okrem toho, že to znamená, že strávi v kúpeľni ďalšiu hodinu to znamená aj to, že začne volať svojim (zrejme nedobrovoľne zvoleným) kamošom v štýle: I WANT TO GO OUT, TO CHILL OUT, OK?!?!?!?!?!??! JUST TO CHILL OUT, I DON´T CARE WHERE!!!!!!!!!!!!! Proste normálne ziape do toho telefónu, nedokážem si predstaviť reakciu druhej strany, to nadšenie ísť von s človekom ako on musí byť ohromné. Koniec koncov, postretlo to aj mňa: bol som jeden piatok u Michala & co. na fajn večeri, popili sme aj nejaké pivá, takže na druhý deň som nebol úplne v prevádzky schopnom stave. A akurát došiel ten Ind, že čaaaau, čo robíš dnes večer, tak ja celý natešený, že mu môžem povedať, že mám opicu a fakt ma to teda mrzí, ale nikam nejdem. A on na to, že vaaaaau, takže ty chodíš aj piť takto? To je paráda, lebo nikto z mojich kamošov so mnou moc nechce piť (prečo asi???), tak môžeme niekedy zájsť spolu, že??? Eeeee..... jooo, jasné, niekedy, nabudúce, keď bude príležitosť. Ako fakt netuším, čo si o ňom myslí Erin, ale mne stačí ho vidieť denne 20 minút a mám fakt dosť. A to nehovorím o tom, koľko ho ešte cez dvere musím počúvať, fakt divný, divný, divný týpek.

Tá Erin (s pekným dánskym priezviskom - Rolandsen) je fakt v pohode, občas sa pristihnem, že sa s ňou skoro až normálne bavím a nejdem hneď do izby alebo si spraviť večeru. Najviac sa mi na nej ráta, že nie je tak "zabullshitovaná", ako väčšina austrálskej populácie, ako áno, how are you / how was your day ma neminie nikdy, ale viac menej to myslí úprimne, minule som jej akurát vyprával tú historku z vlaku, samozrejme v angličtine je to väčšia výzva, tak som to dopĺňal názornými ukážkami, celkom sa na tom bavila. Alebo sme riešili politiku, imigračné zákony, aboridžincov, pôvod jej rodiny, ekonomiku Austrálie, dosť často jej rozprávam o Slovensku (nesmierne ju zaujímalo, ako sme sa z komunizmu naučili nemať výčitky z kradnutia, nedokázala pochopiť význam frázy "príležitosť robí zlodeja"), proste normálny človek to je. Tiež jej rozprávam o tom, aká je "jej" časť Európy perfektná krajina, o nórskych fjordoch, fínskych jazerách, švédskych Vikingoch, proste nech vidí, v akej trápnej krajine to žije :) Inak to asi bude tiež dosť silná kresťanka, biblia na gauči, kalendár s citátmi z biblie na záchode, tuším aj keď som bol prvý krát na obhliadke, tak sa ma pýtala, či som kresťan, čo vám poviem, keď som hral karty s ňou a tým jej bratom, tak som ani len po slovensky nepípol, keď sa mi nedarilo, pekne slušne som sa zmohol len na "oooch, taká smola" :)

Takže dá sa. Tento týždeň som sa začal aj oficiálne opäť učiť po rusky, predtým boli nejaké pokusy, ale opäť som to zobral úplne zo zlého konca - asi ako väčšina Európanov som si vyhľadal nejaké stránky s kurzami a lektormi, samozrejme celé zle, od cien až po dostupnosť. Ale minulý týždeň som sa k tomu vrátil a osvietilo ma - rovnako ako nábytok, aj Rusov zoženiete na ... gumtree. Čiže okrem ruských mačiek a vlasov som našiel aj pár ľudí ponúkajúcich výučbu ruštiny a tak som si povedal, že skúsim všetkých (no, všetkých, nakoniec sa vykryštalizovali traja) a na základe toho sa rozhodnem. Zatiaľ som to mal s takou holčinou, tretiačka na výške, austrálske občianstvo. Ako to? Svadobný prsteň, tak, ale čo, iste to bola úprimná láska. Tá lekcia za veľa nestála, ale dám jej ešte jednu šancu, ona hlavne dosť nechápala z toho, ako chápem, nielenže Slovensko a slovenčina jej nič nevravela, ale ešte aj ona si musela pozerať v slovníku, ako sa povie niečo po rusky, chápete, Ruska, čo si nepamätá ruské slová! Ale vravím, možno len bola nervózna, resp. zvyknutá na anglicky hovoriacich ľudí.

Druhá holka bola trochu profesionálnejšia, ale tiež som z toho nemal bohvieaký pocit, ako keby vedela ísť len podľa svojich papierov (nastavených opäť na dosť nízku úroveň), ale tiež jej dám ešte šancu, ono to asi nie je ľahké učiť, keď študent každých päť minút hovorí "da, da, éto ja tóže panimaju" :) Potom mám ešte v zálohe jednu postaršiu pani (aspoň mi to tak logicky vychádza, keď písala, že má 40 rokov praxe s učením ruštiny), len tá býva dosť v trubke, tak som rozmýšľal, že ak by tieto dve fakt za moc nestáli, tak by som potom k tejto tete chodil bicyklom cez víkendy, spojím príjemné s užitočným. Inak s ňou si píšem emaily čiste po rusky, keďže ona nevie moc dobre anglicky.

Tak toto je môj život tu. Dlhy som ešte stále nesplatil, akurát dnes som zistil, koľko stojí poslať cca 1000€ na Slovensko -- $100 (rozdiel kurzu oproti NBS + poplatok). Nabudúce to musím nejako vykoumať cez Paypal/Moneybookers, toto nie je normálne. Takže peňazí nemám stále príliš nazvyš, momentálne mám na účte nejakých $200, lebo som ešte aj nájom musel platiť, no, draho je tu, draho. Ale inak rutina, postupne sa mi premazávajú spomienky na hostel (bože, zdá sa to tak dávno), hľadanie práce, až sa mi veriť nechce, že som bol aj v Sydney a Melbourne, ako keby to bol len sen... kolegovia vraveli, že počasie sa tu už veľmi nezhorší, možno ešte čo-to poprší, ale že cez deň už bude plus mínus rovnako, čo celkom poteší (15-20 stupňov).

Taaaaakže tak. Dovidenia pri nejakom neobvyklom zážitku (pri mojom šťastí to bude hneď zajtra :))).

Návod ako cestovať zadarmo s úsmevom na tvári

Áno, áno, už som mal pripravený nejaký záverečný článok o tom, ako si tu len tak nažívam, ale toto je pecka, dnes som to zažil vo vlaku, fakt z toho nemôžem. Takže sa s vami podelím o navádzanie na beztrestnú činnosť, tak tak.

Potrebné ingrediencie: Austrália, nanuk za ušetrené peniaze za lístok a odsledovanie, v ktorým staniciach nikto nekontroluje, či ste si "cvakli" vašu električenku (no worries, mate, ide takmer o každú stanicu).

Nasadnem si teda do vlaku, neďaleko odo mňa sedia také dve mááááximalne 20-tky, ale skôr menej, evidentne prvý raz išli týmto smerom, pretože pozerali koľko zastávok je to ešte od South Banku do Clevelandu (pre nemiestnych: celkom dosť). Tak som ich tak bajočkom pozoroval, počúval ich duchaplný rozhovor (čo už iné môžem o pol ôsmej večer vo vlaku robiť, všakže) a zrazu to vidím. Obraz, ktorý sa nedá poriadne ani popísať. Revízor. Ale vážení, to nebol len tak nejaký revízor. Ja som počul, že aj v tunajších vlakoch chodia, ale na toto zjavenie som civel v nemom úžase. Keby som bol Rambo krížený s Terminátorom, tomuto chlapovi by som NIE nepovedal. Obria korba, dva metre, maskáče, pohľad, ktorý zračil aspoň tri odbojované vojny v pacifiku, nenormálne svaly, každú chvíľu som čakal, kedy do vlaku nabúra lietadlom Bruce Willis a začne masakrálna akčná scéna, inak by to vôbec nedávalo zmysel.

Prvé, čo mi napadlo bolo, že wow, tak teraz už chápem, prečo si tu všetci tak poctivo prikladajú tie kartičky na stanici, aj keď sa nikto nedíva, s týmto človekom by ste hádku zažiť nechceli, tu by sa za šťastie dalo považovať, keby mal len zlý deň a vyhodil vás za jazdy z vlaku. Tak som mu roztrasenou rukou podal moju kartičku, naskočilo to až na druhý raz, pfuuu, úľava a teraz ľudia, teraz to príde.

Tie dve mladé pindy mu s úsmevom vravia, že oni lístok nemajú. Ako to? Nóó, hihi, nemáme naň peniaze. Tak prečo cestujete vlakom? Ále tak viete, ďaleko by to bolo peši, haha, hehe. Máte nejaké peniaze na zaplatenie pokuty? Nie. Môžete mi dať kontakt na vašich rodičov? Ja som s mamou nehovorila už mesiace, my teraz bývame spolu. Aha ... korba berie jednu holčinu do druhého vagónu, jeho pobočník spovedá tu druhú pri mne. Vzhľadom na to, že tu nie je povinnosť nosiť pri sebe identifikačný doklad, tak sa ju spýtal na meno a adresu. Samozrejme, že si to holka vymyslela, ale tí revízori neboli úplne blbí, oni sa totiž spýtali aj na meno tej druhej, takže hneď bolo jasné, že klamali. Ale sledujte tú výhovorku: no viete, ja ju poznám podľa jej facebook mena :D :D :D Ja som skoro skapal od smiechu, fakt som mal čo robiť, aby som tam nevybuchol. OK, takže sme sa nejako dopracovali k ďalším menám, už som úplne nerozumel, čo tam s tým riešili ešte a potom sa spýtali na adresu.

Samozrejme, ako zistíte adresu niekoho, keď nemá žiadny doklad? Tak im holčiny povedali nejakú adresu, ale opäť bolo vidno, že ťahajú za kratší koniec, pretože revízor ju odrovnal otázkou "Tak mi to tam popíšte, ako sa dostanem zo stanice ku vám", čo je celkom ľahká vec, keď popisujete svoju ulicu, ale nie keď popisujete v strese ulicu vymyslenú. Takže asi 5 minút sa niesla konverzácia v duchu noooo, tak to pôjdete cez taký park a tam potom doľavaaaa... a ako sa volal ten park? Uhm, mnooo, Shy, ako sa to tam volá? Barrison park, áno, tak... no a potom kam ďalej??? No potóóóm.... tam je takýýý mooost... áno, ako sa volá??? A takto to išlo dookola, proste bolo totálne jasné, že klamú až sa práši. Ja už som každú sekundu čakal, že vytasí tú vysielačku (ktorú mali obaja pri sebe celý čas!!!) a nahlási na políciu nielen čiernych pasažierov ale ešte aj znevažovanie verejnej funkcie alebo tak niečo, veď to všetci pasažieri videli. Aspoň pohrozenie, že tak idú spraviť. Alebo aspoň akékoľvek pohrozenie.

Keď som vystupoval, sprievodcovia sa pohli ďalej a prstom pohrozili dievčatám, nech si nabudúce dajú pozor. Mimochodom, pár minút pred nimi sa vlakom zase prechádzali takí šťúpli chlapci s nápisom Security. Ak ich akcieschopnosť je na rovnakej úrovni, fakt by som nechcel byť za ich prítomnosti prepadnutý vo vlaku, zrejme by sa mu snažili kamarátsky dohovoriť, nech tú zbraň hodí doma do koša.

A potom že prečo ten sk****ný lístok stojí $4.56 ... musím platiť prechádzanie sa štyroch ľudí po vlaku. Dal by som čokoľvek za ten pohľad, ako každý deň hlásia svoj pracovný deň v kancli -- no viete šéfe, tak zase nikto nemal pri sebe peniaze :D